Kapitola:
Pridaná: 30.4.2009, 18:07:31
Čítaná: 5588×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Henrich, Ed, lord Voldemort
Stručný dej: Henrich sa dozvedá, že je v skutočnosti poloobor a vydá sa na cestu nájsť svojho otca. (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: Prológ 1 » Pľuvadlíky 2 » Mapa - prenášadlo 3 » Záchranca 4 » Ďalšie prekážky 5 » Úloha 6 » Rarášok rozpráva 7 » Gigasrup

T ú t o kapitolu

v e n u j e m mojej

č i ta teľke SARIKE

,,Tak ako sa tam bezpečne dostanem?“ opýtal som sa nedočkavo.

,,Ako som už chovoril, bude to veľmi ťašké. Musheli by sthe použit mnoholičny elixir.“ odvetil rarášok.

,,Myslíte všehodžús? Ale veď to je nemožné.“ povedal som.

,,Inhá mošnost nie je. Iba jedna- vrátit sha domov.

,,Nie. Ja sa nevrátim. Musím ho nájsť.“ povedal som. Až teraz som si uvedomil, ako veľmi mi na tom záleží, a nie kvôli tomu, aby som ho odovzdal jemu, ale kvôli tomu, že už dlhé roky som ho túžil vidieť.

,,No alhe to je nepezbečné.“

,,Povedzte mi, ako sa ta dostanem.“

Rarášok zaváhal. ,,V poriadku. Ale upozhornujem vas- bude to nebezphečne. Pôjdete 10 míľ južhne smerom k pobrežiu. Tham uvidite taku malu chatku. Potom ste uz na mieste.“

,,Ďakujem.“ povedal som raráškovi. Použil som štvvorbodové zaklínadlo a išiel som na juh.

,,Veľa šťastia.“

,,Dovidenia.“ odvetil som a vybral som sa smerom k východu z lesa. Asi míľu som šiel po kľukatej cestičke. Strhol som sa vždy, keď som začul nejaký zvuk, čo i len zaprašťanie vetvičky. Už ďalšie zranenie som si nemôžem dovoliť. ,,Nie, nemôžem, musím sa bezpečne dostať k svojmu otcovi.“ povedal som si. Vedel som, že slovo bezpečne je trochu prislabé na to, čo ma čaká, aspoň podľa toho, čo povedal rarášok. Konečne som sa dostal k východu z lesa. Ocitol som sa pred malou dedinkou. Boli tu asi 4 domy. Bola to zrejem čarodejnícka dedinka, pretože práve do jedného domu vchádzal pán s prútikom v ruke. Ubezpečil som sa, že nikto nie je vonku (aby som nebol príliš nápadný) a išiel som ďalej na juh. Dosť dlho som kráčal rovnou zničenou cestou v strede poľa. Na chvíľu som sa zastavil. Pozrel som sa pred seba. V diaľke sa črtalo pobrežie. ,,Chvalabohu,“ povedal som si ,,už je to len kúsok.“ Asi po 5 minútovom oddychu som šiel ďalej. Konečne som dorazil k cieľu. Bola tam malá drevená chatka, ako povedal rarášok. Spozornel som a načúval, či nie je v blízkosti nejaké nebezpečné zviera, ako tiež hovoril rarášok. Nič podozrivé tu však nebolo. Žeby ma rarášok len zbytočne zastrašoval? Otočil som sa smerom k chatke. Už tam však nebola chatka. Namiesto nej tam bola obrovská kamenná budova, ktorá mala asi 5. poschodí, možno aj viac. Podišiel som bližšie k vchodu. Bola tam tabuľka, na ktorej bolo napísané: Gigasrup, čarodejnícke vezenie, založené roku 1601 Rupertom Gigasom , vtedajším Ministrom mágie (1559-doteraz). Na tej tabuľke ma najviac zaujali tie roky - 1559- doteraz. Musela tam byť nejaká chyba. Pravdepodobne bola tá tabuľka neaktuálna, možno ešte z roku, keď žil. Tabuľkou som sa viac nezaoberal, teraz som rozmýšľal nad iným: mám tam vojsť, alebo nie?“ Rozhodol som sa, že áno. Chytil som klopadlo v tvare chiméry a zaklopal som. Dvere sa otvorili. Nik tam však nebol. Obával som sa, čo sa stane, keď ta vstúpim. Pomaly som sa blížil k vchodu. Už som bol dnu, keď sa z temnoty ozval hlas: ,, Dobrý deň, poloobor. Očakával som, že sem niekedy prídete, zvlášť keď sa dozviete, kde je váš otec.“

,,Kto ste?“ opýtal som sa.

Miestnosť zrazu zalialo svetlo vychádzajúce z mužovho prútika. Nachádzali sa v malej komnate, pravdepodobne nejakej predsieni.

,,Kto by som asi bol? Ja som predsa Rupert Gigas.“ odvetil muž.

,,Ale to nemôžete byť vy. Museli by ste mať vyše 400 rokov. Ako to?“ dodal som, keď som uvidel, že muž prikývol.

,,Nie len Nicholas Flamel je nesmrteľný.“ odvetil. ,, Vlastne je to môj milovaný bratranec, s ktorým som sa podelil o elixír života. Ale to teraz nie je podstatné.“ dodal. ,,Poď za mnou.“

Muž prešiel cez dvere do ďalšej miestnosti. Nevedel som, či mám ísť za ním.

,,Poď, ideme navštíviť tvojho otca.“ dodal, keď videl, že som sa nepohol.

Okamžite som trielil do druhej miestnosti. Nevedel som, či ma neklame, ale niečo mi hovorilo, že ma naozaj vedie k môjmu otcovi. ďalšia miestnosť bola dlhá chodba, na ktorej bokoch boli väzenské cely. Vyšli sme po schodoch, potom po ďalších, až kým sme sa nedostali na najvyššie poschodie. Tam ma zaviedol k jednej cele. Rýchlo som sa pozrel cez mreže. Na moje sklamanie tam však nikto nebol. Mreže sa odsunuli, a Rupert znovu prehovoril, tentoraz s náznakom škodoradosti v hlase:

,,Je koniec, poloobor. Lepšie povedané, koniec tvojej slobody...“

_____________________________________________________________

Pokračovanie nabudúce

[ » na začiatok « ]