Kapitola:
Pridaná: 25.3.2009, 15:19:05
Čítaná: 799×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Henrich, Ed, lord Voldemort
Stručný dej: Henrich sa dozvedá, že je v skutočnosti poloobor a vydá sa na cestu nájsť svojho otca. (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: Prológ 1 » Pľuvadlíky 2 » Mapa - prenášadlo 3 » Záchranca 4 » Ďalšie prekážky 5 » Úloha 6 » Rarášok rozpráva 7 » Gigasrup

T ú t o kapitolu

v e n u j e m

Edmundovi, m ô j m u

čitateľovi

Po dlhej chvíli som zdvihol pohľad od mapy a rozmýšľal som, čo to má znamenať. „ Čo keď to je cesta k Edovi?“ Pýtal som sa sám seba. „Nie, to nie je možné, on je preda v lese.“ Povedal mi neaký hlas v mojej hlave. A v tom mi napadla tak trochu šialená myšlienka. Spomenul som si, že v listoch sa písalo o tom, že sa nachádza na ostrove Cyprus v zajatí svojich druhov. „Čo ak je to pravda- čo ak je pravda, že on znamená môj otec?“ Premýšľal som. „Je to možné, je to možné podľa mňa až na 99,9%.“ Hovoilo mi moje svedomie. Rozhodol som sa, že tam idem.

Zahľadel som sa znova na mapu. Šípky ukazovali na sever. Použil som štvorbodové zaklínadlo:

„Ukáž mi!"

Prútik ukázal smerom k palmám. Vydal som a ta.

Vošiel som do palmového „lesa". Počul som neaké praknutie, ako keď sa láme konár. O chvíľu mi na hlavu padol ťažký kokosový orech. Klesol som na zem, pridŕžajúc si hlavu. Po chvíli boleť ustala. Potešil som sa, že mám čo jesť. No skôr, ako som sa dostal ku kokosu, objavil sa pri mne akýsi pes, a uchmatol mi ho rovno spred nosa. Nahla som zanadával. Po chvílke odpočinku som znovu použil štvorbodové zaklínadlo. Pokračoval som na východ. Mal som s dostať k „jazieku". Prekvapislo ma, keď som vyšiel z palmového lesa a predo mnou sa rozprestieralo obrovské jazero. Na druhú stranu som sa mohol dotať iba tak, že by som ta preplával. Háčik je v tom, že neviem plávať. Pokúil som sa premiestniť na druhú stranu jazera, ale nevyšlo mi to. Namiesto toho, aby som sa objavil na druhej strane jazera, som sa ocitol asi v troj metrovej hĺbke v jazere. Pokúsil som sa dotať von z jazera. Ale keďže som bol ťažký a nevedel som plávať, tak to nebolo možné. Pri mojich márnych pokusoch vyplávať von z jazera ma čosi chytilo za nohu a ťahalo ma to dolu. Pozrel som sa, čo sa deje. To čosi, čo ma ťahalo hlbšie pod vodu, bol hlbočník. Pokúšal som sa vytrhnúť z jeho zovretie. Medzitým mu však prišli na pomoc ďalší hlbočníci, ktorí a mi vyhrážali pästičkami. Niesli ma niekam hlboko do jazera. Postupne som prestal vnímť okolie. Nemohol som dýchať. Pľúca sa mi už napĺňali vodou. Myslel som si, že mi každú chvíľu praskne hlava. Nemohol som už robiť nič. Zomriem, vedel som to, už mi nič nepomôže. Musím sa s tým vyrovnať. Ale nikdy som nepočítal s tým, že to bude také bolestivé. Zrazu popri mne preleteli bublinky. Zrejme to bolo omračovacie zaklínadlo, pretože akonáhle zasiahol hlbočníkov. Niekto ma ťahal von z vody. Po chvíli som sa ocitol na pevnine. Konečne som mohol dýchať. Chvíľu som sa spamätával z toho šoku. Nado mnou sa skláňal môj záchranca. Bola to akási známa tvár.

„Počkať, veď to je..."

Pokračovanie nabudúce.

[ » na začiatok « ]