Kapitola:
Pridaná: 23.3.2009, 22:44:32
Čítaná: 6042×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Jay, Derrick
Stručný dej: Mladý čarodejník Jay stratí skoro všetko. Pri nešťastnom pokuse o samovraždu stratí pamäť. Bude schopný uniesť pravdu? Zistí, prečo sa chcel predtým zabiť? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » (Ne)pamätám sa 2 » Zdrvujúce informácie 3 » Čarodejníci 4 » Návšteva 5 » Nepodarené kúzla 6 » List

„Ďakujem“ pošepkal som. Derrick iba prikývol ale hneď nasledovala jeho veta:

„Počuj, ale fakt sa v tom čarovaní zlepšuješ. Možno by sme už mohli vyraziť aj na mamine dobrodružstvo.“

„Mamine dobrodružstvo?“ To čo dopekla je?

„Nó, ešte som ti o tom nevravel?“

„Nie“ zachichotal som sa.

„Naša mama, mimochodom čarodejnica –prevrátil oči- bola archeologička, čarodejnícka.“

Nedalo mi nezaskočiť do jeho reči „Aj taký post existuje?“ Pritakal mi a pokračoval:

„Pracovala na ministerstve mágie. Dosť často chodila do rôznych kútov sveta a so svojimi spolupracovníkmi zbierala staroveké čarodejnícke predmety a potom ich odovzdávali ministerstvu mágie. Pravdaže tieto predmety neboli hocaké, ukrývali tajnú čarovnú moc. Musela prekonávať rôzne prekážky...“ Derrick sa rozbehol do svojej izby a po pol minútke už aj bol späť.

„Zanechala nám toto.“ Dal mi do ruky papier ktorý práve doniesol. Bol na ňom rukopis mojej mamy a a pár rozmazaných machúľ sĺz. Derrick mi ho vytrhol z ruky a začal čítať:

„Jay, Derrick, možno teraz ešte nepochopíte prečo som vás musela opustiť, ale sľubujem že keď budete starší, všetko pochopíte. Sľubujem že sa na vás budem stadiaľ zhora vždy pozerať. Mala by som pre vás jednu vážnu prosbu. Ako viete, na ministerstve mágie som konala vážne misie, ale jednu som nedokončila. Ak sa budete cítiť dostatočne dospelými, choďte na ministerstvo mágie. Pán minister vás tam bude čakať a všetko vám vysvetlí.“

„Ministerstvo mágie? Aj také je?“

„Ideme hneď teraz alebo si pospíme? Prípadne sa necítiš dosť dospelým?“ Rozosmial sa.

„Môžeme aj hneď teraz. Ale je to ďaleko?“

„Je v Londýne. Budeme sa musieť premiestniť.“

„Ďakujem nie, radšej pôjdem lietadlom. Tvoje amatérske pokusy o premiestnenie mi vôbec nechýbajú.“

„Tak si to lietadlo zaplať.“ Postavil sa a o sekundu neskôr som už videl iba stenu ktorá bola pred chvíľou za ním. Odišiel? Nechal ma tu? Až tak som ho urazil? Pokým som rozmýšľal, vyľakalo ma hlasné puknutie za mojím uchom. Otočil som sa a tam stál Derrick, zas sa smial.

„Myslel si si že ťa tu nechám? No poď.“

„Ale ja sa fakt nechcem premiestňovať.“

„Vadí to?“ Z ničoho nič skočil smerom ku mne, chytil mi ruku a zvalil ma na zem. Ale buchnutie podlahy som vôbec necítil. Reflexom som si zavrel oči a až teraz som si ich otvoril. Zas sa všetko okolo mňa točilo. Oľutoval som že som si oči otvoril, išli sa mi vykotúľať z miesta. Na moju hlavu pôsobila sila desať krát väčšia ako gravitácia. Hneď to prejde, pomyslel som si. Mal som pravdu. Pocítil som pod nohami pevnú zem, vlastne nie pod nohami, na boku tváre. Vedel som že niečo nedopadne dobre.... Premiestnili sme sa v tej istej polohe ako sme sa odmiestnili. Môj pád nebolel ale aj tak som sa strašne naštval.

„Pre..“

„Psst“ Obzrel som sa. Stáli sme... pravdupovediac ležali sme v strede námestia. Každý na nás civel ako keby ešte živého človeka nevideli.

„A máme prob...“ Zasa som nedokončil vetu, Derrick mi zdrapil ruku a znovu sme sa točili a točili. Tentoraz sme už pristáli na prázdnej ulici, nohami na zemi. Nechcelo sa mi naňho škriekať tak som sa naňho iba zamračil a on grimasou naznačil že sa ospravedlňuje.

Na celej ulici sa vynímala iba jedna malá, červená telefónna búdka. Stmievalo sa čiže nič iné som si ani nevšímal. Derrick sa k nej rozbehol a zakričal: „Doparoma poď už!“ Tak som sa aj ja rozbehol. Vstúpili sme do nej, naťukal nejaké číslo, ozval sa ženský hlas a v okamihu sme už vchádzali pod zem spolu s búdkou. Celú procedúru som pozoroval s otvorenými ústami.

„Čo taký nervózny?“ spýtal som sa.

„Spln!“ Zakričal na mňa. Ó môj bože.

„Nepočítal som s tým, že v Londýne je iný čas. Myslel som si že ešte tu svieti sln..“ Vetu nedokončil. Začal vrieskať a jeho zreničky sa rozšírili. Vlasy mu padali jeden za druhým a jeho postava sa zvyšovala a mohutnela. V tom sa otvorili dvere výťahu. Stál v nich postarší muž so zhrozenou tvárou. Okamžite vytiahol prútik, zamieril ním na Derricka, vykríkol zaklínadlo. Do Derricka teraz už vlkolaka zasiahol modrý prúd. Stiahol ho k zemi a on sa nevedel pohnúť ale vrčal ako šialený pes.

„Poď sem Jay“ odkiaľ vie moje meno?

„Esme, Dave, odneste Derricka do NMPNP“ nevedel som si predstaviť ako mu v tejto chvíli napadli tieto skratky. No žena a muž, ktorých pred chvíľou neznámy pán oslovil už zabáčali za rohom chodby levitujúc pred sebou vlkolaka.

„Kto ste?“

„Som Ralph, Minister mágie.“ Žmurkol na mňa. Veľmi ma táto informácia nezaujala. Zaujímalo ma skôr, kde môjho brata odniesli.

„Čo je MNNP?“

„Myslíš NMPNP? Núdzová miestnosť pre nebezpečné prípady. Neboj sa o svojho brata... bude v poriadku, nič sa mu tam nemôže stať a ani on nemôže nikomu nič urobiť. Predpokladám že ste prišli kvôli misii. Preberieme si to zajtra, teraz si radšej choď pospať.“

„A kde?“

„Áno, pravdaže.“ Usmial sa na mňa „Katie, mohli by ste zaviesť Jaya do ubytovní?“

„Pravdaže!“ povedala sekretárka za pultom piskľavým hlasom a vybehla ku mne spoza pultu.“

„Nasledujte ma pán... Akože sa to voláte?“

„Jay.“

„Priezviskom?“ táto otázka ma zarazila. Nevedel som si vlastné priezvisko.

„Neviem.“ Vyvalila na mňa oči ale pokúsila sa to zamaskovať úsmevom a ďalšou pr´jemnou vetou:

„Tak ma nasleduj Jay, bude sa ti to páčiť.“ Išiel som ža ňou na koniec chodby, kadiaľ viedli aj Derricka, lenže my sme zabočili doprava k výťahom. Stlačila gombík a o pár sekúnd neskôr sme už cestovali. Aj keď neviem akým smerom sme to išli, bolo to veľmi efektívne a rýchle.

Ani som sa nespamätal a už sme kráčali Ďalšou chodbou.

„vau.“ Zmohol som sa na jedno citoslovce. Pani sekretárka sa usmiala. Kráčali sme chodbou, no nie hocakou. Dávala dojem pralesa. Všade boli samé rastliny, namiesto podlahy trávnik a na stenách sa plazili liany.

„To čo?“

„Oddelenie čarovných rastlín a čarovných byliniek. Máme tu jednu prázdnu miestnosť, zariadenú ako spálňu pre prípady ako vy. Zaručujem vám že večer bude čerstvý vzduch.“ Pochopil som na čo myslel až keď mi otvorila dvere. Celá izba bola prírodného charakteru, rovnako ako chodba. Kyslíku tu bolo neúrekom. Pôsobil na mňa ako droga. Pamätám si už len to, ako zaspávam na posteli lemovanej machom.

_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-

Venované Nevillovi za to, že mi tiež niečo venoval :)

PS: ospravedlňujem sa za to, že som dlho nepísal ale moja nálada bola ******* ...no veď vy si viete doplniť

[ » na začiatok « ]