Kapitola:
Pridaná: 13.3.2009, 13:33:58
Čítaná: 3208×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Jay, Derrick
Stručný dej: Mladý čarodejník Jay stratí skoro všetko. Pri nešťastnom pokuse o samovraždu stratí pamäť. Bude schopný uniesť pravdu? Zistí, prečo sa chcel predtým zabiť? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » (Ne)pamätám sa 2 » Zdrvujúce informácie 3 » Čarodejníci 4 » Návšteva 5 » Nepodarené kúzla 6 » List

Na výber sme veľa možností nemali. Vlastne, ja som ich nemal. Ale Derrick kľukne mohol zamieriť na otca a odstreliť ho naspäť do svojho domu nejakým novým kúzlom.

Každopádne som sa rozbehol a bežal kade ľahšie. Derrick iba stál a vlkolak sa k nemu čoraz viac približoval. Pochyboval som že rozmýšľa nad kúzlom ktoré by mohol použiť. Vlkolak bol zas o niečo bližšie. Nemal som na výber. Je to predsa len môj brat, musím mu pomôcť keď ho chce zabiť vlastný otec.

Rozbehol som sa tým najnebezpečnejším smerom – naspäť. Chytil som mu ruku a trhol som ňou aby sa spamätal. Rozbehol sa tadiaľ kadiaľ pred chvíľou ja. Bežali sme približne minútu, keď sme si všimli že nás nič nenaháňa.

„Nad čím si dopekla rozmýšľal?“

„Kedy?“

„Ako to že kedy? No keď sa k tebe rútil dvojmetrový vlkolak ale ty si nebol schopný ani vytiahnuť prútik.“

„No veď, aj ja som vlkolak!“

„A?“ Spýtal som sa ho otupene. No pomaly mi začalo dochádzať, že slnko žiari na nebi a ak sa otec premenil, tak potom aj Derrick sa mal premeniť.

„On sa premenil chápeš to?

„Už áno.“

Sedeli sme asi tak 10 minút v mestskom parku rozmýšľajúc nad predchádzajúcimi udalosťami. „Čo keď sa vie premeniť vtedy, keď sa mu chce?“

„Rozmýšľam nad tým, prečo sa vie premeniť keď sa mu chce? A bol vôbec pri vedomí keď sa premenil? Bolo by to dosť logické... veď predsa len, len tak by nezmizol.“

Nič som mu neodpovedal. Iba som sa zamyslel, aj keď sa mi v tom nedarilo.

„Nejdeme?“ spýtal som sa.

„Chceš ísť autobusom?“ na jeho tvári sa z neznámych dôvodov rozžiaril úsmev.

„Rozhodne nie.“

„Tak sa drž, niečo ti ukážem.“ Chytil ma za ruku. Netušil som na čo sa chystá. Zrazu mi začalo zvierať v žalúdku, obraz predo mnou sa rozmazal a moje oči išli vypadnúť zo svojich dierok. Myslel som si že som zasa odpadol ale uvedomil som i že nie, pretože som opäť pocítil pevnú zem. Obzrel som sa. Stáli sme v kuchyňa nášho bytu v Eastbourne. V pľúcach som mal ešte stále vzduch, čo som dýchal pred chvíľou v mestskom parku vzdialenému 60km. Pozrel som sa naňho. Takúto hrdú tvár som ešte v živote nevidel.

„Č..čo to bolo?“

Vyvalil na mňa oči: „Premiestnili sme sa. Vlastne nie, premiestnil som nás.“ Znovu sa na jeho tvári rozžiaril úsmev. Bolo mi to dosť čudné keďže ešte pred pol hodinou nás naháňal vlkolak. „A ty akéto veci odkiaľ vieš?“ bolo mi to jasné ale nedali mi aby som sa nespýtal.

Zamračil sa na mňa.

„Nemôže to byť nebezpečné?“ spýtal som sa. „Vcelku, hej. Môže ti na mieste ostať končatina alebo tak.“ Vyvalil som na neho oči a vbehol som do kúpeľne aby som sa zkontroloval. Bežal za mnou ale ja som pred ním zabuchol dvere. Iba za mnou zakričal : „Počuj, ak ti niečo chýba ospravedlňujem sa. Moje premiestňovanie nie je až také dokonalé.“ Táto veta ma už fakt naštvala. Myslí to vážne? Vyzliekol som sa a postavil pred veľké zrkadlo. Všetko oblo v poriadku ale predsa len niečo bolo odlišné. Ja som si nedokázal predstaviť čo je iné. Pristúpil som bližšie k zrkadlu, vtedy som si zmenu všimol. Jediné ochlpenie čo na mne bolo, boli moje vlasy. Obliekol som sa a vyšiel som z kúpeľne. Derrick sedel v tureckom sede pred dverami kúpeľne. Prešiel som vedľa neho a zalizol som do chladničky. Špáral som sa medzi vajcami a mliekom a hľadal som niečo, čo by som do seba mohol rýchlo hodiť. Za sebou som počul že sa postavil a kráčal za mnou.

„Niečo nové? Alebo stratené?“ nevidel som mu do tváre ale predpokladal som že sa uškrnul.

Neodpovedal som mu.

„Hej, pýtal som sa niečo.“

Zasa som mu neodpovedal.

„Počuj, ak ti niečo chýba... ešte sa môžeme vrátiť a všetko napraviť ale povedz mi to !“

„Nič mi nechýba. Okej?“

„Tak sa nemusíme vrátiť?“

„Nie, a ak sa budem chcieť zase oholiť, poviem ti.“ Trochu mu trvalo, kým mu došlo na čo som tým mieril. No po tom nasledoval jeho hysterický rehot. Iba som prevrátil oči a zamieril som do svojej izby. Teraz sme mali izby rozdelené a každý z nás mal svoju. Už ma začínali štvať jeho schopnosti a moja nemožnosť. Ak chcem byť aspoň trošku taký dobrý ako on, musím trénovať. Sadol som si na posteľ a vybral som si obeť – modrý vankúš. Najprv som rozmýšľal čo by som s ním mohol spraviť ale zo začiatku ma nič nenapadlo. Potom mi prišla na um fantastická myšlienka. Pokúsim sa zopakovať kúzlo ktoré urobil Derrick keď ma presvedčil že je čarodejník. Vyskočil som z postele. Nevedel som ako na to, rukou som zamieril na vankúš a sústredil som sa ako som len vedel. Ani som sa nenazdal a vankúš levitoval v strede izby. Bol som natoľko nadšený že som bol presvedčený že to zvládnem. Čo to urobil Derrick? Zrazu som si spamätal. Keď váza vzlietla, začali z nej šľahať modré plamene a potom sa rozpadla vo vzduchu. Ale ako ju dopekla opravil?

Znovu som sa sústredil na vankúš. Tak, ako aj pred chvíľou, vankúš vzlietol, v mysli som si predstavoval ako z neho šľahajú modré plamene. Na moje prekvapenie balón začal žiariť. Nešľahali z neho modré plamene, namiesto toho z neho žiarilo také jasné svetlo, aké nevidieť hocikde. No zrazu sa všetko zmenilo. Svetlo zaniklo a nahradili ho obrovské zelené plamene. Nechcel som pokračovať, vankúš spadol ale kým padal, premenil sa na niečo tvrdé a na zemi sa kúsky akoby porcelánu roztrieštili a leteli na všetky strany. Lenže neboli to iba kúsky niečoho tvrdého. Oni ešte k tomu stále horeli. Teraz som sa fakt zľakol. Začal som sa sústrediť a pokúšal sa ich nejako zahasiť. Všetko okolo mňa horelo zeleným ohňom. Veci sa mi vymkli spod kontroly. V izbe bola neuveriteľná horúčava, ešteže ten oheň nedymil. Zmohol som sa iba na jeden výkrik. O stotinu sekundy neskôr som začul ako hrkajú vere ale od plameňov som sa k nim nevedel dostať. „Si v poriadku Jay?“

„Teraz hej ale pochybujem že budem v poriadku keď ma nezachrániš.“

Dvere sa rozleteli. Netušil som načo ich Derrick rozdrvil keď ich mohol jednoducho otvoriť, to bol celý on. Prútik, ktorými vyrazil dvere držal pevne s dvoma rukami a zamieril na zelený oheň. Z jeho prútiku vyšľahol obrovský bič. Neviem z akého bol materiálu ale koža to nebola. Skôr sa podobal na dajaký čudný bič z dymu alebo pary. Bič objal oheň v celej izbe a ja som sa pre istotu radšej zohol. Bič sa začal zužovať a ťahal všetok oheň do jedného bodu v strede izby, presne nado mnou. Derrick zakričal: „Kľukne sa postav nič ti ten oheň neurobí. Nevedel som prečo, ale zas som sa nechal prehovoriť. Postavil som sa zo zahnutej pozície a pocítil som strašne príjemné teplo. Stál som uprostred tornáda ktoré bolo tvorené zo zeleného ohňa. Nie, nestál som v strede tornáda, ja som stál priamo v ohňovej guli. Cítil som ako príjemné teplo pomaly mizne až úplne zaniklo.

„Počúvam.“

„Čo také?“

„Čo dopekla si to stváral. Za ten oheň sa nehnevám pretože nemohol nič spôsobiť ale ako ťa dopekla napadlo nacvičovať bez mojej prítomnosti? Mohlo to dopadnúť oveľa horšie. A teraz uprac tieto úlomky.“

„Myslíš to vážne?“

„Pravdaže.“ Vydal som sa pre metlu a lopatu, no on ma zastavil.

„kde ideš?“

„No pre metlu.“

„A kto povedal že tu máš pozametať? Chcem vidieť ako sa ti darí v čarovaní.“ Prevrátil som oči. Neviem čo som si myslel keď som išiel pre metlu, veď tie úlomky sú aj v stene.

„Znovu som sa začal sústrediť. Počul som ako sa úlomky vysúvajú pomaly zo steny a zdvíhajú sa z podlahy. Všetky kúsky porcelánu zamierili predo mňa a vytvorili guľu a točili sa dookola.

„Skús povedať ‚reparo‘“ Vôbec som netušil na čo tým mieri.

Iba som povedal: „ reparo“ teraz sa kúsky porcelánu od seba vzdialili ale znovu sa k sebe približovali až sa spojili a predo mnou sa vznášal porcelánový vankúš. Celý nadšený so msa usmial na Derricka a on môj úsmev opätoval.

„HEJ, tvoj vankúš.“

Akurát som sa tam stihol pozrieť, vankúš už padal k zemi ale podarilo sa mi ho chytiť.

„A teraz ho premeň naspäť.“

„A ako prosím ťa?“ Tentoraz prevrátil oči on, tak som sa iba sústredil ale netušil som čo mám robiť. Z ničoho nič vankúš začal modrieť a mäknúť. Znova bol v pôvodnej podobe. Netušil som čo sa stalo. Pochopil som sa až keď som sa pozrel na Derricka, mieril prútikom na vankúš čo bol ešte pred chvíľou tvrdý a krehký.

_____________________________________________________

Venované Amy Blackovej za to, aká je úžasná ;)

[ » na začiatok « ]