Kapitola:
Pridaná: 8.3.2009, 15:55:10
Čítaná: 1835×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Jay, Derrick
Stručný dej: Mladý čarodejník Jay stratí skoro všetko. Pri nešťastnom pokuse o samovraždu stratí pamäť. Bude schopný uniesť pravdu? Zistí, prečo sa chcel predtým zabiť? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » (Ne)pamätám sa 2 » Zdrvujúce informácie 3 » Čarodejníci 4 » Návšteva 5 » Nepodarené kúzla 6 » List

Túto kapitolu venujem môjmu najlepšiemu virtuálnemu kamošovi Eddymu /M4tqo0vi /Hedgehogovi

Tvár mal oveľa chlpatejšiu ako normálny človek. Pomyslel som si že to bude kvôli tomu, že je vlkolačí mukel. Ale dlho som nad tým nerozmýšľal.

„Kto ste?“ táto otázka ma úplne zarazila. Nespoznáva vlastných synov?

„Kto ste?“ zopakoval už vyšším tónom. Derrick sa naňho iba mračil a čakal na to že starcovi zapne.

„Derrick? Jay? Ste to vy?“ na chlpatej tvári sa mu rozžiaril úsmev. „Áno...“ povedal Derrick tým najnižším tónom čo som od neho kedy počul.

„Ale no, poďte dnu. Budeme tu stáť v dverách?“ Za dverami bola dlhá chodba. Vľavo bola mohutná drevená skriňa, vedľa nej dvere s nápisom: ‚NEVSTUPOVAŤ‘ . Keď sa na ňu Derrick pozrel, nedovolil si neupustiť poznámku:

„Tss. Ako keby tam aj niekto chodil. Bola to naša izba.“ Otec sa iba prizeral, prečo mi všetko Derrick vysvetľuje. Sadli sme si na gauč do veľkej, alkoholom zapáchajúcej obývačky.

„Tak, čo vás sem...“ otec ani nestihol dokončiť otázku, už mu Derrick odpovedal:

„Mňa sa nepýtaj. Derrick si nič zo svojej minulosti nepamätá, ani teba.“ Pri tejto vete otec zvraštil obočie. Derrick pokračoval: „Prišli sme sem, pretože Jay by rád vedel o tebe niečo. Myslíš si že by ťa chcel navštíviť keby si o tebe hocičo pamätal? Dávaj si pozor, čo mu povieš pretože už o tebe pár vecí vie.“ V tomto momente som sa cítil, ako keby som tam ani nebol.

„Môžete sa prestať hádať?“ ozval som sa. V izbe nastalo hrobové ticho. Z ničoho nič sa spustil gramofón. Túto melódiu som poznal, neviem odkiaľ ale poznal som ju.

„Takže? Čo by si chcel vedieť?“

„Nechám radšej na vás, čo mi poviete.“ Povedal som.

„Ale prosím ťa pekne, nevykaj vlastnému otcovi.“

Ozval sa Derrick: „Jay, nevykaj mu, nezaslúži si to.“ Otec sa naňho iba zamračil. Derrick určite má dôvod hovoriť o ňom takto, ale otec dôvod nemal aby mu niečo odpovedal, takže radšej čušal. Zrazu sa postavil, zavolal za sebou Derricka, ktorý nebol príliš nadšený. Potom sa ho niečo spýtal, Derrick mu opovrhovane odpovedal a obaja si sadli na svoje miesta.

Nič mi nepovedali , otec pokračoval v téme ktorú začal.

„S tvojou mamou som sa zoznámil keď som mal dvadsať jeden rokov. Ona mala dvadsať. Bola to naozaj krásna žena. Keď otehotnela, povedala mi že je čarodejnica ale ja som jej najprv nechcel uveriť. No neskôr ma presvedčila. Z nejakého neznámeho dôvodu mi zatajila že aj vy budete pravdepodobne čarodejníci. Žili sme pár rokov ako rodina. Keď som to už nervovo nezvládal, odsťahovala sa spolu s vami. Vy ste to zasa ekonomicky nezvládali, tak ste sa ku mne museli vrátiť. Vaša mama mala dobrú kamarátku, bola vlkolak. Veľmi často si spolu vyrážali, ja som chcel zistiť kde chodia, tak som išiel za ňou. Vybral som si ale zlý deň. Vôbec som netušil že je vlkolak, zistil som to vtedy keď ma pohrýzla. Pokúšal som sa to zatajovať pred vašou mamou. Bol to ale zlý nápad. Nemal som to pred ňou zatajovať. Keby som to nezatajoval, nestala by sa vlkolakom. Myslela si, že ako vlkolak nemôže byť dobrou matkou, zabila sa. Teraz, keď som mal na krku dve čarodejnícke deti, vaša mama bola mŕtva som tu už fakt nezvládal. Začal som piť. Aspoň za tie chvíle keď som bol ožraný ako pes som sa nemusel trápiť nad našimi problémami. Raz, keď som bol namol, začal som ťa byť opaskom.“

Neviem prečo ale bolo mi otca ľúto. Keď som sa pozrel na Derricka, z jeho tváre sa dalo čítať že necíti podobne. Bol som zvedavý ako príbeh pokračuje tak som nechal otca rozprávať. „Derrick to uvidel a nevedel sa ovládať. Len tam stál, pozeral sa na mňa ako som ťa bil. Nevedel som prečo len tak stojí, no rýchlo som na prišiel. Na hlave som pocítil sakramentsky veľkú horúčavu. Predpokladal som že mi horia vlasy, rozbehol som sa k nemu no niečo ma odhodilo do steny za mnou. Znova som sa k nemu rozbehol ale zas akoby niečo mi chytilo obe nohy a z ničoho nič som visel vo vzduchu. Derrick sa na mňa iba pozeral a začal sa približovať. Chytil som mu ruku a pokúšal som sa stiahnuť. On svoju ruku odtrhol odo mňa a ja som mu jednu vylepil. On spadol ale vtedy som bol na zemi už aj ja. Vo mne sa prebudil zvierací inštinkt, rozbehol som sa k nemu a zahryzol som mu do ruky. Netušil som že sa z neho môže aj takto stať vlkolak, ale mýlil som sa.“

Pozrel som sa na Derricka a videl som že o chvíľu vybuchne. Už som iba čakal kedy povie otec niečo čo ho ešte viac naštve. No neprekážalo mi to, už som prestal otca ľutovať.

„Keď ste mali 11, prišli 2 listy s pečiatkou. Bolo to trochu starodávne. Boli to pozvánky na strednú čarodejnícku školu. Môžem povedať, potešil som sa že nemusíte u mňa trpieť celý rok. Odišli ste tam a vracali ste sa iba cez letné a zimné prázdniny. Keď ste boli tretiaci, vrátili ste sa cez zimné prázdniny, zaliezli ste do svojej izby, možno ste poznali nejaké nové kúzlo, ale dvere zo steny zmizli a ja som sa k vám nevedel vôbec dostať. Vydržali ste tam celý mesiac, ale pochybujem že ste si nevedeli pričarovať jedlo z mojej chladničky pretože mi z tadiaľ záhadne mizlo. Posledný krát som vás videl, keď ste efektívne odchádzali naspäť na školu. Z vašej izby zostal iba veľký kráter. Prekliate decká.“

Predpokladal som že toto je ten moment, keď Derrick vybuchne. Aj sa tak stalo.

„Takže prekliate decká? Viem že sme to s tou dierou prehnali ale ani raz som v tvojej próze nezachytil vetu, v ktorej by si sa nám ospravedlňoval ty bastard.“ Toto som ale od Derricka nečakal.

Vytiahol svoj prútik, zamieril ním na otca a vystrelil mu do hrude červený blesk. Odhodil ho do steny. Derrick sa otočil a odchádzal. „Tak chceš zostať ešte alebo ideme?“ zareval na mňa. Rozbehol som sa k nemu . Keď sme boli asi také 4 metre od dverí, Derrick zakričal otcovi vo vedomí, že ho vidí a počuje:

„A teraz uvidíš ďalší náš efektívny odchod.“

Prútikom, ktorý ešte stále držal v ruke zamieril na ťažké dubové dvere. Prvýkrát som porozumel čo povedal: „Bombarda maxima.“

Nepredpokladal som že to bude malé kúzielko, zakryl som si oči a pripravil som sa na to najhoršie. Keď som ich otvoril, všade som videl iba prach ale podarilo sa mi zachytiť aj trosky z veľkých dubových dverí, ktoré práve leteli smerom k otcovmu autu. Keď sme schádzali zo schodov rozmýšľal som nad tým, prečo ja takéto kúzlo neviem spraviť. Rozmýšľal som aj nad tým či sa mám pozrieť dozadu, ale odpoveď som vzápätí aj dostal. Za sebou som počul rýchly, dosť zvučný dupot. Otočili sme sa a videli sme rozbesneného vlkolaka ktorý beží rovno k nám.

„Myslím, že toto si trocha prehnal Derrick.“

[ » na začiatok « ]