Kapitola:
Pridaná: 6.3.2009, 20:20:48
Čítaná: 1294×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Jay, Derrick
Stručný dej: Mladý čarodejník Jay stratí skoro všetko. Pri nešťastnom pokuse o samovraždu stratí pamäť. Bude schopný uniesť pravdu? Zistí, prečo sa chcel predtým zabiť? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » (Ne)pamätám sa 2 » Zdrvujúce informácie 3 » Čarodejníci 4 » Návšteva 5 » Nepodarené kúzla 6 » List

Túto kapitolu venujem Amy Blackovej, mojej všadeprítomnej kamrátke ;).

Z čista jasna som sa rozrehotal. Pochyboval som že ma nepočul celý činžiak ale v tom momente mi to bolo úplne jedno. Ale Derrick sa tváril úplne vážne. Myslí to tak ako to aj povedal? Môj smiech postupne zoslaboval až úplne stíchol. Asi tak minútu sme na seba pozerali. Z jeho očí sa nedalo nič vyčítať, tak som sa ozval: „No, hovor. Možno ti uverím.“ Znova som sa uškrnul. „Tá stredná škola, o ktorej som ti vravel. Volá sa rokfort. Normálny ľudia, o nej nič nevedia a ani ju nemôžu nájsť. Učili sme sa tam čarovať, no cez letné prázdnny, si preklial jedného mukla.“ „Mukla?“ „Muklovia sú normálny ľudia. Takže neviem prečo, ale preklial si ho. Zo školy nás vyhodili, ale ja som si mohol nechať čarodejnícky prútik.“ Zo zadného vrecka si vytiahol dlhú, približne 30 centimetrovú palicu, plnú ornamentov. „Je z mahagónu. Jadro: Vlas jednorožca.“ Iba som sa na neho pozeral ako keby som v živote nevidel belocha. „Ešte mi povedz že tam v prístave ma prenasledoval vlkolak a neviem čo si o tebe budem myslieť.“ „No, nie je to vylúčené. Pravdupovediac je to viac než pravdepodobné.“ „Neverím ti. Dokáž mi to.“ Zdvihol ten svoj ‚prútik‘ a zamieril ním na vázu čo stála na stole. Povedal nejaké slovo čo vyznelo skôr ako latinčina než slovenčina a váza zrazu vzlietla do vzduchu , začali z nej šľahať modré plamene a vzápätí vybuchla. Derrick znova povedal nejaké nezrozumiteľné slovo a váza bola znova celá. Iba sa na mňa pozrel ale tento pohľad bol na mňa až príliš sebavedomý. „Aj ja mám taký prútik?“ „Už nie. Zlomili ti ho kvôli tomu incidentu.“ „Dá sa čarovať aj bez prútika?“ „Teoreticky áno, ale to by si sa aj musel naučiť. A je to omnoho ťažšie. A okrem toho, zabudol som ti povedať, keď si v extrémnych situáciách , alebo keď máš silné emócie, svoje schopnosti nebudeš môcť ovládať. Preto by som ti radil zachovávať chladnú krv, okej?“ „Aha“ iba som mu odfrkol. Nevedel som, pravdupovediac ani som nechcel uveriť tomu, čo mi práve povedal. No jeho to ani troška nerozrušilo. Na nový byt som už vôbec nemyslel, myslel som iba na to, že som čarodejník, ale nemôžem čarovať. Prečo som sa musel dostať do toho incidentu s muklom? Bolo mi úplne nanič. Cítil som sa nemožne. „No čo? Chceš aby som ťa začal učiť?“ Čo to povedal? „Ty ma chceš učiť?“ „A prečo nie? Nebude to trvať až tak dlho, kým sa naučíš pár jednoduchých kúziel. Nebude to nič extra. Akurát tak nebudeš používať zaklínadla pretože nemáš prútik, ale čarovať budeš môcť.“ „To sa dá len tak naučiť čarovať?“ „Budeš k tomu potrebovať iba silu vôle. Tak, ideme na to?“ Derricka poznám iba pár týždňov. V poslednom čase som mu začal úplne dôverovať, aj keď som na to nemal žiadny dôvod. Nemusel som mu uveriť že je môj brat, ale uveril som. Mal som na výber, ale uveril som. No teraz, keď mi chce povedať že je čarodejník a že aj ja ním môžem byť, nemám na výber. Proste ma presvedčil.

_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_

Už prešli týždne odvtedy ako ma začal učiť čarovať. Faktom je, že sa mi veľmi nedarí. To, že dokážem čarovať, je už potvrdené ale vôbec to nedokážem ovládať. Keď som sa pokúšal vzniesť do vzduchu vankúš, podarila sa mi akurát opražiť ho. Už mi to išlo úplne na nervy. „Jay, takto to nepôjde. Musíš sa sústrediť. Chápem že to nie je ľahké ale musíš koncentrovať. Ak sa to naozaj chceš naučiť, urob pre to niečo.“ Tieto jeho slová mi dodali ďalšiu dávku sebavedomia. Bol večer, zasa spln. Pochyboval som že sa môžem opakovane stretnúť s vlkolakom. Potreboval som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Vyšiel som opäť na pláž, v prístave som si sadol tam kde minule. Voda bola teplá, tak som sa vyzul a nohy som do nej strčil. Len tak som tam sedel. Naľavo odo mňa, približne 500 metrov bol útes. Vlny doňho narážali ako zbesnené. Nad útesom žiaril obrovský okrúhly mesiac. Na vrchu útesu, nejakým tajným spôsobom prežíval strom, nezávisle od podmienok na prežitie. Zdola doňho každú minútu narazila vlna a zboku doňho fúkal vietor. Rozmýšľal som na tým, ako tam mohol vyrásť, no v tom ma prerušilo hlasné zavýjanie. No teraz som nemal čas na útek. Otočil som sa. Oproti mne stál približne dvojmetrový tvor, vlkolak. Bol odo mňa približne 3 metre. Iba na mňa ceril zuby a v očiach mal vražedný výraz. Pomalým krokom sa ku mne približoval. Nevedel som čo chce, ale jedno bolo isté, nemal so mnou priateľské plány. Spomenul som si čo mi vravel Derrick. Sústreď sa. Len teraz nech sa mi to podarí. Na moje prekvapenie sa dosky pod vlkolakom zlomili a on spadol do vody. Preskočil som metrovú dieru ktorú sa mi podarilo urobiť a bežal som ako o život, keďže som bežal o život. Derrick teraz nebol doma. Kde doparoma je? Ľahol som si do postele a pokúšal som sa nemyslieť na to, čo sa pred chvíľou stalo. Zaspať sa mi dlhú dobu nepodarilo, no po hodine som už sníval svoje sny. Teraz som stál na vrchu budovy, z ktorej som spadol. No ja som z tadiaľ nespadol. Ja som skočil. Po dopade som sa zobudil. Nebol to ten najdlhší sen môjho života, ale nahnal mi husiu kožu. Derrick bol už doma. „Kde si bol včera?“ spýtal sa. „Kde si bol ty?“ „Tak počúvaj, nebudem znášať keď budeš behať na ulici za splnu. Vieš dobre že v Eastbourne sa potuluje vlkolak.“ Pozeral som sa naňho ako vymletý až som si všimol že má vo vlasoch piesok. „Bol si na pláži?“ „Nie, prečo?“ „Máš vo vlasoch...“ došlo mi to. On, je ten vlkolak. „Derrick, prečo si mi to nepovedal?“ „Čo?“ „Že, že si vlkolak.“ „Takže si na to prišiel. Neviem prečo som ti to nepovedal. Nemyslel som si že je potrebné aby si to vedel. Myslel som si že stačí, ak vieš že v meste je vlkolak a nebudeš chodiť von.“ „Ako sa si to stalo?“ Už druhý krát som videl v jeho očiach slzy. „Pamätáš ako som ti vravel že mama zomrela a otec je opilec?“ „Áno, ale čo to má s týmto spoločné.“ „Mama, bola čarodejnica ale otec iba mukel. Otca pohrýzol vlkolak. Mama to od neho dostala a preto sa zabila. Otec začal piť a bil nás. Vtedy som to od neho dostal aj ja a na škole bolo veľmi ťažké zatajiť to.“ „Takže od vlastného otca.“ „Hej.“ „Otec ešte žije?“ „Áno. Nehovor mi že ho chceš vidieť.“ Vyvalil na mňa oči ale myslím že by mal pochopiť že ho chcem stretnúť. „Čo by nám mohol spraviť? Iba na hodinku. Prosím.“ Derrick sa zamyslel. „Prečo nie? Aspoň uvidí že žijeme aj bez neho.“

_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_

Stáli sme pred starým rodinným domom. Boli sme Dosť ďaleko od Eastbournu. Vošli sme cez bránu. Ani sme nestihli zaklopať, dvere sa otvárali. Stál za nimi starý chrapúň. V pravej ruke držal fľašu s pivom, v ľavej držal cigaretu, ešte nezapálenú. Stál tam v tielku a slipoch. Presne ako ho Derrick opísal.

[ » na začiatok « ]