Kapitola:
Pridaná: 4.3.2009, 22:24:53
Čítaná: 831×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Jay, Derrick
Stručný dej: Mladý čarodejník Jay stratí skoro všetko. Pri nešťastnom pokuse o samovraždu stratí pamäť. Bude schopný uniesť pravdu? Zistí, prečo sa chcel predtým zabiť? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » (Ne)pamätám sa 2 » Zdrvujúce informácie 3 » Čarodejníci 4 » Návšteva 5 » Nepodarené kúzla 6 » List

Otvoril som oči. Zo skúsenosti som vedel, že keď sa teraz postavím, začne sa mi krútiť hlava. Tak som radšej zostal ležať. Derrick si ku mne prisadol.

„Už zas?“

„Áno“ odpovedal som.

„Nemali by sme to radšej niekomu povedať?“

„Čo, Derrick?“

„No, že neustále odpadávaš.“

„Nie, to je iba chvíľkové. A okrem toho, chcel si mi niečo povedať.“

„Áno chcel, len sa bojím že znovu odpadneš.“ a z ničoho nič sa rozrehotal ako trafený pes. Nikdy som netušil že Derrick má taký zmysel pre humor. Aj keď nechápem, čo na tom bolo smiešne.

„Počúvam.“

„Som, som tvoj... brat“ Teraz som pochopil čo bolo preňho také smiešne. Vyskočil som, ale hneď som si aj sadol, pretože sa mi sakramentsky točila hlava.

„Čo že si?“

„Viem, mal som ti to hneď povedať, ale nemyslel som si že by si mi veril.“ Neodpovedal som mu. Celú cestu do domova som iba mlčal. Pár krát som zachytil jeho pohľad, ako sa mi pokúša bez slov povedať, ako veľmi to ľutuje. Po večere som k nemu prvýkrát prehovoril.

„A mali sme sa radi?“ „To by nebolo to najpresnejšie vyjadrenie. Skôr by som povedal že si ma nenávidel.“ Pokúšal som sa zakryť svoju ľútosť ale nešlo mi to. „A aký sme mali vzťah k rodičom?“ „Mama nám zomrela v našich 9. Čiže dnes je to presne 9 rokov od jej smrti.“ Toto bolo prvý krát čo som videl v Derrickovích očiach slzy. „A otec?“ „Toho nemáme radi.“ „Prečo?“ „Je to sprostý opilec. Vidíš tú dlhú jazvu na svojom boku?“ „Áno, prečo ju tam mám?“ „Otec ťa v 10. rokoch dobil, z tvojho celého boku tiekla krv, bolo to strašné.“ Teraz som si najradšej prial skončiť s touto témou. Príliš veľa šokujúcich správ na jeden deň, veľmi som sa na otca nehneval a ani mama mi veľmi nechýbala keďže si na nich nespomínam. Ale je jasné že som sa za to nenávidel. Ale Derrick ešte pokračoval: „Kým mama bola ešte nažive, otec bol ten najúžasnejší chlapík na svete, ale po jej smrti, všetko išlo dolu vodou. V 11. sme išli na strednú a videli sme ho iba cez Vianočné prázdniny. Zo strednej nás vyhodili, kvôli tebe. Ale to je na dlhšiu debatu. Okrem toho si teraz fakt nemyslím že by si mi uveril čo by som ti povedal.“ Ani som už viac správ nechcel vedieť. Odišli sme do spálne, zhasli svetlo a pokúšali sa zaspať. Mne sa veľmi bohovsky nedarilo... Ale nakoniec som zaspal.

Keď som sa zobudil, hľadal som svetlo ale nikde nebolo. Pozrel som sa von oknom. Bola tma. Zobudil som sa presne o tretej ráno a keďže som už zaspať nevedel, sadol som si na veľkú, dláždenú okennú parapetu. Iba som sa pozeral na mesiac a na večerné svetlá Eastbournu. Bol spln. Naháňalo mi to strach ale nerozmýšľal som nad tým. Veď vlkolaci neexistujú. Radšej som vstrebával včerajšie informácie. Mám brata, mama mi zomrela a otec je opilec. Aj keď som vedel že moja mama zomrela, bola to zarážajúca informácia, keďže som ju počul od vlastného brata. Čím viac som sa pozeral na mesiac, tým menej som bol unavený. Vtedy mi prišla na um jedna strašne nenormálna myšlienka. Obliekol som sa, aj keď vonku nie je až taká veľká zima, nikdy neviem kedy budem potrebovať kabát. Aj ten som si nahodil a pomaly som sa vykradol s detského domova. Zamieril som na pláž. Vzduch na pláži bol naozaj príjemný. Ten príjemný chládok spojený so slanou vôňou mora plus zvuk príboja. Aj keď som sa trochu bál, našiel som si novú drogu. Odkráčal som až k prístavu, kde som si sadol a počúval som. Nebol to nič vzrušujúceho ale bolo to upokojujúce. No zrazu som začul akoby vrzgot parkiet, a neskôr zavýjanie vlka. Keďže bol spln, mal som silné podozrenie že tu je vlkolak. Ale predsa vlkolaci neexistujú. Bol to iba výplod mojej fantázie. Postavil som sa, obzrel som sa ale od tej ničivej čiernoty som nič nevidel. Vystrelil som smerom ku vchodu na prístav, a čím ďalej som išiel, tým viac som pridával ku kroku. Nevediac pred čím, som sa uvedomil že bežím pred „vlkolakom“ ktorý ani neexistuje. Pripadal som si blbo ale neprestával som bežať. Keďže mám vždy najväčšie šťastie na úrazy, nebol by som to ja, kto by sa nepotkol. Šmýkal som sa na zemi asi tak meter. Po mojom úmornom prekážkovom behu som sa konečne dostal po detský domov. S radosťou som otvoril bránu a vkradol som sa do izby. Nečakal som nijaké hlasy, ale na moje prekvapenie sa predsa len ozvali: „Kde si bol, Jay?“ „Zobudil som ťa?“ „Nie, ani som nespal. Videl som ťa odchádzať.“ „Bol som sa poprechádzať. Na pláži. V prístave som počul zvláštne zvuky. Keďže je spln, myslel som si že to je vlkolak.“ Usmial som sa ale Derrick sa na mňa zamračil. „Čo ti je?“ „Si si vedomí toho že sa ti mohlo hocičo stať? Ten tvoj vlkolak –pri tom slove sa striasol- ťa mohol zabiť!“ Bol som prevapený pretože podľa Derricovho hlasu to vyznelo ako keby to myslel vážne. „V banke máme peniaze. Čo by si povedal na to, keby sme si kúpili byt?“ Bola to veľmi dobrá myšlienka. Ale máme my peniaze na jeden byt? Prečo sme potom v detskom domove? „Veď sa zamysli. Len my dvaja a celý byt bez týchto škriatkov v domove. O peniaze sa nemusíš starať, tých je dosť.“ „Som v tom. Kedy tam pôjdeme ? Zajtra?“ „Ty si pomýlený.“ Oznámil mi. „Najskôr do mesiaca. Sľubujem.“ Po tejto správe sa mi spalo oveľa lepšie. Snívalo sa mi o vlkolakoch. Naháňali ma v prístave a všetky na mňa cerili svoje obrovské zubiská. Ja som iba bežal, ale predsa len som stál iba v jednom mieste, no oni sa ku mne približovali čoraz viac a viac. Boli odomňa už iba pár centimetrov, vtom som sa zobudil. Na mojom pleci bola studená ruka brata. „Vstávaj, je jedenásť hodín. Rýchlo sa naraňajkuj a poďme. Urobil som ako mi kázal. Otvoril mi bránu a nechal ma ísť ako prvého. Zamrmlal som niečo ako ďakujem a on tiež niečo zamrmlal. Kráčali sme už približne 20 minút, keď sme sa zastavili na rohu vedľa vysokého činžiaku. „Pamätáš si ako som ti včera vravel o byte?“ „No.“ „Tak doňho vstúp.“ Urobil som nejakú grimasu, ale nedokážem si predstaviť ako mohla vyzerať. Otvoril som dvere. „11“ oznámil mi. Tak som zamieril na schody a nezastavil som sa po 6. poschodie. Zasunul kľúče a otočil zámkou. Dvere sa otvorili. Vstúpil ako prvý. Bol to byt, už zafarbený aj s nábytkom. „Páči sa?“ Nepovedal som ani slova, iba som objal svojho brata a on si sadol na stoličku za ním. Sadol som si vedľa neho. „Skôr ako sa sem nasťahujeme, musím ti niečo povedať. Toto je tá informácia, ktorú mi iste neuveríš a možno zmení celý tvoj život.“ Na chvíľu zmĺkol, potom sa zhlboka nadýchol a povedal vetu ktorá, mi stiahla sánky až po zem : „Sme čarodejníci“.

[ » na začiatok « ]