Kapitola:
Pridaná: 4.3.2009, 17:47:53
Čítaná: 648×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Jay, Derrick
Stručný dej: Mladý čarodejník Jay stratí skoro všetko. Pri nešťastnom pokuse o samovraždu stratí pamäť. Bude schopný uniesť pravdu? Zistí, prečo sa chcel predtým zabiť? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » (Ne)pamätám sa 2 » Zdrvujúce informácie 3 » Čarodejníci 4 » Návšteva 5 » Nepodarené kúzla 6 » List

AKO SA VŠETKO ZAČALO

Stál som na vrchu 15 poschodovej budovy. Môžem povedať, bola mi zima, ale vôbec mi to neprekážalo. Predsa len, záleží na tom aké je počasie, keď sa o pár minút chystám skoncovať so svojím životom? Prečo? Ani sám neviem... doteraz som iba trpel, znášal som každodenné výzvy čarodejníckeho života, ale i tak pre nikoho nič neznamenám a taktiež nikomu chýbať nebudem. Prútik mi zlomili pred 2 mesiacmi, odvtedy nedokážem ani byť. Vystúpil som pár krokov až som prišiel k okraju budovy. Teraz už niet cesty späť. Pozrel som sa nadol, na moje prekvapenie som tam zazrel tucty ľudí. Pozerali sa smerom nahol, presne na mňa. No bolo už neskoro. Padal som. Čas sa akoby zastavil... predsa len pre niekoho niečo znamenám? Ako sa títo ľudia dozvedeli že idem skákať? Záleží im na mne že majú na tvárach nalepený strach a obavy? Rozmyslel som si to. Nie ja nechcem padať, zastavte to niekto. Bolo už príliš neskoro na rozhodovanie. V týchto chvíľach si však človek najviac uvedomuje aké má postavenie vo svete. Prečo som to vlastne zoskočil? Nahnevali sa na mňa, dobre, to bolo len preto lebo som preklial mukla a zlomili mi prútik.. ale to je všetko. Zdalo sa mi že už nejako dlho padám, otvoril som oči a na moje prekvapenie som ležal v posteli. Teplej, mäkkej a smradľavej. Ale veď moja posteľ je sladká... Obzrel som sa, bol som v nemocnici. Obe nohy som mal v sadre . Prišla za mnou sestrička . „Pani, čo sa stalo? Nič si nepamätám.“ Usmiala sa na mňa: „Nič vážneho. Iba si spadol z 15 poschodovej budovy a nejakým zázrakom sa ti zlomili iba dve nohy a dostal si otras mozgu. Práve teraz by si mal byť mŕtvy ale nedokážem si predstaviť ako si to mohol prežiť.“ Tiež som sa usmial, ale bol to iba falošný úsmev. Sestrička mi skontrolovala tlak, dala pár liekov a bez slova vyšla z miestnosti.

_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_

Od mojej „nehody“ prešlo už osem týždňov ale ja si stále nič nepamätám. Z nemocnice ma už pustili domov. Teraz sa musím trápiť s barlami v dočasnom domove plnom podobne starých detí ako ja. Zobúdzam sa o ôsmej, naraňajkujem sa a vyjdem na ulicu. V poslednom čase za mnou stále chodí aj Derrick. Je to v pohode chalan a vôbec mi nejde na nervy. Jediné čo o svojom živote viem že mi rodičia zomreli a mám jedného brata, sme dvojičky. Pravdaže, nepamätám si ho.“ Derrick mi dosť pomáha s depresiami, ktoré prežívam každý deň iba kvôli tomu, že si nič nepamätám. Vôbec pochybujem že si niekedy v živote budem pamätať niečo. V Derrickovi niečo je, správa sa ku mne ako keby bol môj brat a vôbec, je to jediný človek ktorého mám momentálne rád. „Jay, prečo si zoskočil z budovy?“ Táto otázka ma úplne zabila „Prečo si myslíš že som zoskočil.“ Prechádzali sme sa chodbou medzi stromami a začínal som byť čoraz nervóznejší. „Viem, že teraz prežívaš veľmi ťažké obdobie. Keď si budem myslieť, že si na to dosť pripravený, poviem ti nejaké tie veci.“ Pozrel som sa naňho tak prudko, ako som to len vedel. On môj pohľad opätoval. Videl mi v očiach nedôveru ale nič nepovedal. „Ty si ma poznal pred tým, ako som stratil svoju pamäť?“ . Neodpovedal. „Ja som sa ťa niečo pýtal!“ hlasitosť môjho hlasu naozaj stúpala. „Okej okej“ ozval sa. „Možno mi nebudeš veriť, ale pevne dúfam, že mi uveríš a nebudeš sa hnevať za to, že som ti to nepovedal.“ „Bože už to vyklep.“ Jeho ústa sa otvorili, niečo povedal, ale nič som mu nerozumel. „Si v poriadku?“ Cítil som strašnú horúčavu vo svojej hlave, moje srdce začalo rýchlo búšiť a tlak v mojich očiach stúpal. V poslednom čase sa mi to stáva často, zasa som odpadol.

[ » na začiatok « ]