Poviedka:
Pridaná: 16.2.2009, 15:40:13
Čítaná: 4350×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: Ona, Smútok
Stručný dej: Smútok s ňou bol od začiatku až dokonca. Takto by ale nemal vyzerať koniec života, konce totiž sú šťastné...

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia, songfic

…Opäť som ťa stretol

napriek tomu že som o to nestál

slovo dalo slovo, jeden z nás doma nespal

spomienky sú krásne, spomienky sú nádherné,

keby rána ktoré prídu, neboli tak zákerné.

R:

A tak cítim zas, keď príde čas

z tohto dejavu, plavá v nás

aj na tele aj na duši

dokedy to ešte netuším

len dúfam, že odnesie to čas.

Opäť som ťa stretol

napriek tomu že som o to nestál

oheň v tvojich očiach, pre mňa horieť neprestal

preklínam tieto chvíle, preklínam rana ktoré sú

kde smútok čo mi nosíš, má tak zvláštnu noblesu…

(Inekafe-dejavu)

„Prečo to robíš? Nechaj ma na pokoji! Strašne to bolí! Moje srdce sa každý deň láme. Neznesiem to už.“ Bola som zúfalá, tak strašne zúfalá.

„Keby si si to skutočne priala už dávno by som odišiel, ale stále som tu. Nechceš ma vypustiť zo svojho života. Nedokážeš to. Príliš si sa na mňa upla. Nepoznáš nič okrem mňa, nemáš nikoho okrem mňa.“ Nevládala som už stáť, nevládala som už dýchať, nevládala som byť. Zrútila som sa na zem.

„Zabíjaš ma,“ zašepkala som. „Zabíjaš.“ Môže človek umrieť pre Smútok? Môže človek umrieť pre Smútok, ktorý nechce opustiť? Ktorého sa nemôže vzdať? A môže človek žiť bez Smútku?

„Miluješ ma?“ opýtal sa nežne. Každou sekundou som strácala dych, ale musela som mu odpovedať, chcela som mu odpovedať, kým nebude koniec.

„Ako by som ťa mohla milovať, Smútok, keď si mi toľko ublížil a ako by som ťa mohla nemilovať, keď si celý život bol pri mne?“

„Že ma to neprekvapuje, že na otázku odpovedáš otázkou.“ Zasmial sa. Jeho smiech bol balzamom pre moju dušu. Chcela som mu načúvať večne. Cítila som ako mi srdce prestáva biť. Stále slabšie a slabšie a slabšie...až mi začalo vynechávať. Môj koniec sa blížil. Vedela som to a vedel to aj on. Bola som taká slabá. Oči sa mi začali zatvárať. Môj dych sa pomaly vytrácal. Moja duša ma opúšťala, nemohla už ďalej prebývať v mojom tele.

„Miluješ ma?“ položila som mu tú istú otázku. Myslela som si, že ma nepočul, keďže môj hlas bol sotva počuteľný. Podišiel ku mne, zdvihol ma zo zeme a vzal ma do náručia. Jemne si ma k sebe privinul a zašepkal.

„Samozrejme, že ťa milujem. Viac než iných. Preto som s tebou až do konca.“ V tú chvíľu ako to dopovedal moje srdce sa zastavilo a v sekunde sa rozletelo na milión kúskov. Nebo sa zatiahlo šedivými oblakmi. Svetlo zmizlo. Ja som zmizla vo víre farieb a tieňov. Smútok ma zabil. Mňa jedinú zabil zo všetkých, úbohú ľudskú bytosť. Pieseň..pieseň mi znela v ušiach. Bola taká nádherná. V živote som krajšiu nepočula. Volala ma k sebe. Ten hlas chcel aby som šla za ním. Poslušne som ho nasledovala. Narástli mi krídla a ja som mohla letieť za ním cez oheň a ľad. Toto bol koniec. Do kelu to nie! Toto nemohol byť koniec. Konce nebývajú smutné a zlé.

Naozaj je tento koniec zlý? Je zlé počúvať a nasledovať hudbu svojho srdca? Nie, nikdy! Aj keď som zomrela budem žiť večne. Smrť nie je zlá keď príde v tedy keď má. Práve naopak. Je to útecha, že nás vezme zo sveta, do ktorého už nepatríme do iného, ktorý je len náš a v ktorom môžeme počúvať piesne nášho života naveky. Kde nájdeme to čo sme hľadali. Pokoj...

...pre všetkých, ktorý počúvajú hudbu svojho srdca...

[ » na začiatok « ]