Kapitola:
Pridaná: 26.1.2009, 18:30:08
Čítaná: 1046×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ona
Stručný dej: smutná poviedka o smutnom živote zdepkovaných tínedžerov.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Kapitola: 1 » 1 2 » Nechuť žiť 3 » Chuť nechať žiť 4 » Chuť zabiť sa 5 » Pachuť života

Tak toto je pokračovanie na poviedku Chuť umrieť. Užite si ho.

______________________________________________________________

Zacítila som tvrdý náraz niečoho ťažkého. Som už mŕtva? Toto však bolelo a mala som akú – takú víziu toho , že po smrti na nebude už nič bolieť.

Náraz mi vymrštil fľaštičku z ruky a tá spadla dolu bralom tam , kde som mala byť teraz ja. Bolestivo som dopadla do trávy a nechala som si zavreté oči. Nech ten náraz spôsobilo čokoľvek , želala som si , aby ma to dorazilo. Keď ma už zbavila môjho prepúšťacieho lístku , tak nech ma to zabije samo. Viem , bude to bolieť viac , ako s tým jedom , ale nech som už mŕtva , nech som už mŕtva. Nechávala som si zavreté oči a čakala som na ďalšie ranu. Nič som však necítila , okrem toho , že ma niečo pevne zvieralo za zápästie až to bolelo. To by ma však nezabilo. Počula som popri sebe zvuky - dych a pohyb. Otvorila som oči. Už som nedokázala viac v nevedomosti čakať . Musela som sa pozrieť.

Vedľa mňa sedel chalan a zvieral ma pevne za ruku. V pravej ruke držal prútik s vyčarovaným svetielkom. Slnko už takmer zapadlo a okolo nás bola tma. Dychčal a vystrašene na mňa upieral svoje kovovo-modré oči.

Ihneď som ho spoznala. Kyle Whiteman. Bystrohlavský prefekt , šiestak , kapitán metlobalového týmu , strážca a objekt modlitieb pre väčšinu dievčat zo školy. Moja spolubývajúca na izbe , Fili , ho opisovala každý večer ako tú najzaujímavejšiu vec na zemi. Jeho opis som poznala už dokonale. Prekrásne blond vlasy obklopujúce mu hlavu , zostrihané postupne s ofinou. Vraj vyzerajú neopísateľne , keď sú rozviate vetrom. Jeho modrým očiam patrila osobitná kapitola. Tie dokázala Fili opisovať neuveriteľne dlho. Mne sa nepáčili . Boli také plytké ... Ale mal pekné črty tváre , to uznať musím. Vypracované telo , nečudo , veď je metlobalista . Dobre oblečený , čo sa však dá pokaziť kombináciou botasiek , riflí a modrého svetríka , na ktorom sa leskol prefektský odznak?

Vraj je aj výborný študent , rekapitulujem si Filine nespočetné charakteristiky . Chodí na množstvo olympiád a musím priznať , že keď sa náhodou niekomu z našej triedy niečo nepodarí , profesori si s radosťou zgustnú na opisoch jeho najnovších kúskov. Miloval ho proste každý , okrem niekoľkých detsiek , ktorým ako prefekt brával nebezpečné predmety pochádzajúce z obchodov bratov Weasleyovcov. Medzi nich som sa začala rátať aj ja. Moja nenávisť k nemu však bola hlbšia a podstatnejšia.

„ Žiješ?“ Vykoktal zo seba konečne.

„ Bohužiaľ áno.“ Odsekla som mu znechutene a začala som sa stavať na nohy. Teraz sa budem musieť zabiť bez jedu ...

„ Čo ti to napadlo? Čo si chcela robiť?!“ Hystericky po mne vrieskal a stále drvil moje zápästie.

„ To tvoju blonďavú hlavičku nemusí zaujímať.“

„ Ale zaujíma ma to!“ Vyštekol.

„ Mohol by si ma už pustiť.“ Prebodla som ho pohľadom. Nepočítala som s tým , ale pustil ma. Podišla som znovu ku kraju útesu , zastala som úplne na jeho okraj pripravená skočiť.

„ Nerob to! Neskáč!“ Zareval na mňa. Nerozumiem sama sebe , ale zvrtla som sa a pozrela sa na neho. „ Inak ...?“ Hrala som sa s jeho napätými nervami.

„ Nedovolím ti skočiť!“ Mieril na mňa prútikom , ktorý zvieral v oboch rukách. Chveli sa mu. Ignorovala som ho. Prevesila som si polovicu chodidiel cez skalu a presúvala som svoju váhu na ne.

„ Accio ... to dievča!“ Zreval a mňa hodilo dozadu. Vrazila som do jeho hrude a on ma pevne zovrel rukami. Už sa z jeho zovretia tak ľahko nedostanem.

Vyjavene na mňa pozeral neschopný slova. Jeho výraz bol extrémne šokovaný. Asi neveril , že som skutočne schopná zabiť sa.

„ Ako sa vlastne voláš?“ Pozeral sa na mňa.

„ Clades Wakefulová.“ Odvetila som neochotne.

„ Clades? Tá Clades?“ Pýtal sa ma. Nechápala som mu.

„ Pán Source mi o tebe rozprával ...“ Toto ma zaujímal. Čo by už len mohol náš profesor elixírov vykladať o mne nášmu skvostu , dokonalému Kylovi?

„ ... vraj si výborná v miešaní elixírov. Vieš o nich všetko. Mal som sa ťa opýtať , či by si nechcela byť so mnou v týme na súťaži. V týme musíme byť minimálne traja a Anthony súhlasil , aby si bola s nami ...“

„ Máš pravdu , nechcem byť s tebou , ani s Anthonym v týme!“ Odštekla som mu.

„ Aspoň to zváž. Potrebujeme ťa!“

„ Pusti ma!“

„ Nepustím ťa! Znovu sa pokúsiš zabiť sa! Prečo to chceš urobiť?“ Pýtal sa a bolestivo mi pri tom zvieral paže. V tom momente mi napadlo tisíc a viac dôvodov , prečo nemám chuť žiť , ale určite som sa mu nechcela sťažovať. Ako sa poznám , pri mojich slabých nervoch by sa moje sťažovanie razom premenilo na trápne vyplakávanie sa mu na pleci. Mlčala som. Preto Kyle po dlhšej pauze prehovoril : „ Poď , pôjdeme do hradu.“

„ Nie!“ Teraz som hystericky zvreskla ja.

„ Ty teraz všetko vyžaluješ prvému profesorovi , ktorého stretneš! A okrem toho ... mám tu ešte svoju prácu! Choď si do hradu sám.“

„ Pôjdeme do hradu spolu. A ... keby som sa s tebou dohodol na tom , že nič nepoviem profesorom ani nikomu , ak sa už nepokúsiš zabiť?“

„ Nie! Chcem umrieť , ale ty tomu nebudeš rozumieť!“

„ Môžem sa o to aspoň pokúsiť?“ Opýtal sa s nádejou , že mu vyzradím dôvod môjho konania.

„ Nie.“ Uprene na mňa hľadel.

„ Dobre , dnes sa nepokúsim zabiť.“ Snažila som skryť slovko „dnes“ vo svojej vete. Myslím , že si ho nevšimol. Fakt je taký tupý , ako vyzerá? O tomto teda tie sliepky na izbe nekotkodákajú ... Pozeral sa mi do očí a snažil sa niečo vylúštiť. Potom sa však otočil a pustil mi jedno rameno. Konečne! Na mieste , kde som mala jeho ruku som teraz pocítila chlad večerného májového vzduchu. Určite budem mať od jeho ruky modrinu. Druhú mi však stále pevne držal. Vykročil k hradu a mňa ťahal za sebou. Radšej som sa o nič nepokúšala , všimla som si , že vo voľnej ruke drží prútik namierený na mňa.

Kráčali sme cez čierny les a Kyle po chvíli musel vyčarovať žiaru svojím prútikom , aby sme si videli aspoň na konce nosov. Popri monotónnom pochodovaní sme obaja mlčali. Kyle sa trhal pri každom letmom zvuku. Nemal z tohto miesta dobrý pocit. Mne však bolo úplne všetko jedno. Kedy sa teraz niečo vyrútilo z tmavého lesa a zabilo ma , tak by som mu poďakovala , ak by som stihla.

Prešla hodina , nie , určite viac , už ma nebavilo počítať tykanie Kylových náramkových hodiniek. Po takomto čase sme sa však dostali na kraj lesa . Prešli sme po tmavom trávniku až k hradu. Bolo mi jasné , že sa nepozorovane určite nedostaneme až do klubovne a určite budeme mať problémy. Čo už. Kyle má však šťastie. Kvôli nemu by si iste nechali všetci profesori do jedného vypichnúť oči len preto , aby mohli tvrdiť , že Kyla nikdy nevideli a ani neuvidia robiť niečo trestné. Aké trápne bolo ich chovanie ...

Kráčali sme po kamennej dlažbe pred školou a naše kroky sa ozývali po areály. Podišli sme ku vchodu do hradu a niekoho sme zbadali. Aj tá postava nás zbadala . Rozbehla sa k nám a začala vrieskať. Kyle ma radšej pustil.

„ Kde trčíš?! Mali sme sa tu stretnúť už pred vyše tromi hodinami!“ Vrieskala po ňom jedna bifľomorčanka , ktorú som s krutým potešením radila do kategórie hydiny. Agresívne rozhadzovala rukami až jej medovo- blond vlasy poletovali na strany a strúhala jednu zúrivú grimasu za druhou. Bola zábava pozerať sa , ako sa Kylovi pri jej hlase zmenšuje ego.

„ Prefektské záležitosti ...“ Prehovoril bojazlivo s predstieranou odvahou.

„ Prefektské záležitosti? PREFEKTSKÉ ZÁLEŽITOSTI?!“ rozčuľovala sa modelka ,“ Veď je piatok! A sľúbil si mi , že prídeš! Sú ti tie tvoje prefektské záležitosti snáď prednejšie , než ja?!“ Bolo mi jasné , čo si Kyle pomyslel. Reagoval však inak , aj keď nepresvedčivo : „ To vieš že nie , zlato ...“

„ Tak prečo riešiš prefektské záležitosti , keď si mal byť so mnou?!“ Rozkrikovala sa na celý hrad.

„ Sľubujem ti , že už sa to viac nestane , zajtra si tento večer určite vynahradíme.“ Sľuboval.

„ To si mi hovoril aj minule!“ Blondína ronila nepresvedčivé slzy. Podarilo sa jej však zobudiť hrad a dlho som sa z tejto umelej scény nebavila. Dobehol k nám práve mladý profesor Fox , takzvaný Big Boss Bystrohlavu - šéf našej fakulty a snažil sa utíšiť situáciu.

„ Čo sa to tu deje?“ Najprv po nás zvrieskol , keď si však všimol miláčika Kyla , zmenil výraz na vľúdnejší.

„ Zmeškal naše rande!“ Cez slzy ho obviňovala jeho priateľka.

„ Viola ...“ Prehovoril k nej ospravedlňujúco.

„ Strhávam Bifľomoru desať bodov za rušenie večerného pokoja!“ Sykol na ňu a na nás sa ani nepozrel.

„ A oni okrem toho boli preč , takto neskoro večer!“ Obviňovala nás.

„ Naozaj?“ Pozrel sa na nás Boss . Toto už ignorovať nemohol.

„ Všetci ste po škole! Čakám vás zajtra o šiestej večer v mojej triede! A teraz už choďte spať!“ Šepkal naliehavo. Stačilo nám. Všetci sme potichu vkročili do hradu.

[ » na začiatok « ]