Kapitola:
Pridaná: 24.1.2009, 01:05:30
Čítaná: 734×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ona
Stručný dej: smutná poviedka o smutnom živote zdepkovaných tínedžerov.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Kapitola: 1 » 1 2 » Nechuť žiť 3 » Chuť nechať žiť 4 » Chuť zabiť sa 5 » Pachuť života

Tak toto je moja prvotina na tejto stránke , takže nečakajte odo mňa nič moc. Neradím vám čítať to , no ale , ak ste ochotní tak OK , nebránim vám. To bolo len upozornenie. A teraz tá dotieravá veta : Teším sa na komentáre! :o)

______________________________________________________________

Už na ničom nezáleží. Je mi úplne všetko jedno. Jediné o čo mi ide je o to , čo sa teraz chystám spraviť. Toto bude konečne niečo , za čo na mňa budú všetci pyšní. Aspoň jediný krát...

Vždy som niekomu len prekážala a boli zo mňa len znechutení. Áno , zo mňa , najväčšieho sklamania rodiny. Nič som nikomu , koho som poznala do života nepriniesla. Len bolesť a hnev. Ale teraz nie , toto bude posledný raz , čo niečo spravím. Konečne niečo , čo bude stáť za to.

Vybavujú sa mi všetky tie okamihy života , prečo som práve teraz tu. Prečo práve teraz prechádzam cez tmavé útroby Zakázaného lesa a v pravej ruke zvieram tú najdôležitejšiu vec v tomto momente : fľaštičku so smrteľným jedom.

Teraz , keď to spravím , budú konečne moji rodičia šťastní. Zbavia sa toho sklamania , ktoré štrnásť rokov živili a šatili , a ktoré im prinášalo len sklamanie za sklamaním. Áno , tak to je. Bez nepotrebného zveličovania.

Chudák môj otec , koľko si toho len kvôli mne vytrpel ... Pamätám si na jeho najtrápnejší deň v živote , akoby to bolo len včera. Bodaj by nie , veď ja som bola dôvod toho , prečo bol tento deň jeho najväčším sklamaním. Dcéra pracovníka na ministerstve mágie v oddelení čarovných hier a športov , dcéra , ktorej otec bol päť násobný chrabromilský držiteľ ceny za najlepšieho odrážača , a nevie hrať metlobal.

To bol príšerný deň. Firemná akcia kdesi v lese. Každý otec z ministerstva si tam zobral svoje detsko a pýšil sa s tým , ako výborne vie hrať metlobal. Môj otec nemohol chýbať. Dotlačil ma do skupiny samých nafučaných otcov so svojimi synmi , dal mi do ruky pálku a hodil mi loptu , nech ju odbijem. Trapas! Nevšimla som si ju dosť skoro a tá ma zasiahla priamo ho nosa. Všetci sa na mne rehotali , samozrejme , okrem otca.

„Dobre , nevadí , stáva sa ...“ obhajoval ma. Ale veľmi ľahko sa dalo z jeho hlasu vyčítať sklamanie. Hodil mi teda loptu druhý krát. Pre zmenu som sa zahnala. Bohužiaľ , priskoro. A okrem toho , pálka mi vyletela z ruky a odletela poriadne ďaleko. Opäť sa jeho kolegovia zmohli len na príšerný rehot. Otec už zúril. Privolávacím zaklínadlom mi privolal pálku a podal mi ju. Popritom šepkal niečo ako , že sa mám snažiť. Fajn , nechcela som mu spôsobovať ďalšie rany. Pripravila som sa a pozorne som sledovala loptu . Letela ku mne , zahnala som sa a .......! Príliš silno! Pálkou som si udrela do hlavy a našla som sa až ležať na zemi. Nado mnou kľačali otcovia a snažili sa ma vzkriesiť.

Už som v ten deň nemala silu pozerať sa na otcovo utrpenie , najmä keď som vedela , že ja som jeho mučiteľom. S plačom som v ten deň ušla. Nikto si ma nevšímal. Načo ... Desaťročné detsko vedia takéto veci zraniť. A mrzelo ma , že potom sa so mnou už otec nikdy nerozprával. Prehodili sme si medzi sebou maximálne zdvorilostné vety. Nič viac.

Ani s matkou som nemala ružový vzťah. Aj ona pracovala na ministerstve , v oddelení pre presadzovanie čarodejníckeho práva. Ale nikdy sme si nerozumeli . Vždy mala iné názory než ja a za tie moje ma odsudzovala ...

Ich ďalšie sklamanie bolo , keď som nastúpila do školy. O to bolo to sklamanie väčšie , že som bola jedináčik.

Triediaci klobúk ma zaradil do Bystrohlavu. Na tom by nebolo nič zlé , nebyť faktu , že celá moja rodina , nespočetné generácia dozadu bola osadená v Chrabromile. Len ja , najčernejšia ovca rodiny som skončila v Bystrohlave. Ja som sa z toho tešila , dobre som vedela , že nie som odvážna. Aspoň ten starý klobúk ma pokladal za múdru. Nadšene som to napísala ešte v ten večer rodičom. Po viac než týždni mi prišiel list plný sklamaných viet , zúrivých narážok a urážok. To bol posledný list , čo som od nich dostala a už nikdy som im nepísala.

Chcela som na škole začať nový život , začať nanovo. To sa mi podarilo. Našla som si ako taký zmysle života – štúdium. Nič ma nebavilo viac než čarovať , miešať elixíry a učiť sa. Bolo to krásne , nebyť spolužiakov. Hneď v prvé dni som sa stala terčom ich posmechov , ani neviem prečo , asi kvôli mojej postave. Prezývky ako strašiak , kostra , vešiak a podobne sa na mňa lepili z každého rohu. S víziou nájdenia si priateľov som sa teda rozlúčila už v prvom ročníku...

Ach , prečo plačem! Ledva vidím cez zaslzené oči , kam mám ísť. Dobre viem , kam sa chcem dostať. Toto miesto som našla pred dvomi rokmi keď som bola druháčka. Aj vtedy som sa chcela zabiť. V duševnej bolesti som bežala cez les. Dnes som len pokojne a vyrovnane kráčala a užívala som si posledné kroky.

Vtedy som dobehla , ani neviem po akom dlhom čase na kraj lesa a ocitla som sa na akomsi prekrásnom skalnatom brale. Vypínalo sa vysoko nad jedným z anglických jazier , ktorými bola táto krajina posiata. Videla som pred sebou priesmyk cez ktorý svietilo slnko a oslepovalo ma. Nič krajšie som pred tým nevidela. Akosi ma v tom momente opustila chuť zabiť sa a zrekapitulovala som si všetko , pre čo by sa oplatilo žiť. V tom čase som bola platonicky zamilovaná do spolužiaka , ktorý ma z celej duše nenávidel. Neskôr mi to aj vykričal a ja som stratila poblúznenie ... Kvôli nemu , jeho pohľadu , som chcela žiť a vrátila som sa.

Dnes to však tak skončiť nemalo. Už týždeň si hlavou premieľam všetko. Úplne všetko. Nenapadlo mi však nič , pre čo by sa oplatilo ešte ťahať tento trápny ... , dá sa to vôbec pokladať za život?

Preto teraz smerujem na to bralo. Vtedy som sa aj zbabelo zľakla , skutočne nikdy nebudem patriť do Chrabromilu. Zľakla som sa tej bolesti. Preto som si dnes so sebou niesla v ruke svoj lístok do večných lovísk , jed. Miešala som si ho potajme sama a dala som doň viac jedovatých látok , ako bolo uvedených v knihe. Možno stihnem umrieť skôr , ako dopadnem na nevinnú hladinu jazera ...

A som tu. Opäť môj útes. Bol nádherný ako v deň , keď som sem dobehla po prvý raz. Práve zapadalo slnko a na nedotknutú krajinu podo mnou padali len jeho chabé zlatisté lúče.

„ Ty mi budeš jediným svedkom , slnko.“ Pošepla som otočená k nemu a na tvári sa mi vykrivili kútiky úst do masochistického úsmevu. Spravila som krok a zastala som na kraji mojej hranice medzi životom a smrťou. Úsmev sa mi nestrácal z tváre. Teraz som bola prvý raz za celé roky šťastná. Mala som na sebe oblečené svoje najobľúbenejšie kusy oblečenia – na rozlúčku - , a vedela som , že všetci , ktorí o mňa čo len raz zakopli budú šťastní , že som mŕtva. Aj namiesto karu budem mať party . Ticho som sa zasmiala.

Dala som si pravú ruku pred seba a v západe slnka som pozorovala krvavo-červený obsah fľaštičky. Palcom som odzátkovala korkovú zátku a nechala ju voľne padať dolu po skalách. Zvuk jej nárazov sa hlboko ozýval po panenskej a nehlučnej prírode. Konečne to príde , zbohom všetkým!

Pritisla som si pery k otvoru na sklenenej nádobke ...

[ » na začiatok « ]