Kapitola:
Pridaná: 8.1.2009, 19:06:59
Čítaná: 2120×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Jessie, Bonnie, Deana
Stručný dej: Dievča z muklovskej rodiny mieri na Rokfort! Ako to prijmu jej rodičia?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Príliš veľa otázok 2 » Príliš zvláštne odpovede 3 » Príchod ako predzvesť odchodu 4 » Rozhodnutia 5 » Míľniky ciest 6 » Nové známosti 7 » Patriť niekam 8 » Skoro ako Aladin

Začalo sa stmievať, čo zapríčinila nielen pokročilá hodina, ale aj mračná, ktoré sa zbiehali a čoskoro vytvorili hrozbu silného dažďa.

„Moja sestra vravela, že by už nikdy nechcela byť prváčka a to z dvoch dôvodov. Po prvé, keď si prvák, do školy sa plavíš na loďkách po hrrrrozne nebezpečnom jazere. Po druhé, plavíš sa tam s takým ťuťmesom – Hagridom, ktorý je vraj strašne... zaostalý, a aj keby si sa v tej vode mala utopiť, ani si to nevšimne!“ rozrehotala sa Deana keď sme sa prezliekali do habitov, lebo prefekt nám bol oznámiť, že Rokfort sa už blíži.

Nevedeli sme, na čom sa tak Deana smeje, zachytila som len pohľad Mennie, ktorý vyjadroval niečo medzi absolútnym pohŕdaním a hnevom zároveň.

Cesta po jazere bola nádherná. Na každej loďke horelo niekoľko lampášikov, hladina bola pokojná, len veslá na nej robili brázdy ako pri orbe. Tie rozhojdávali loďky sťa kolísky, ktoré sa snažia utíšiť dychtivosť po poznaní.

Hájnik Hagrid nebol žiadny ´ťuťmes´. Radostne nás privítal a podarilo sa mu rozosmiať aj pár študentov nejakým vtipom o raráškoch, ktorí hrajú metlobal (ja som ten vtip nepochopila, ale z kolegiality som sa predsalen zasmiala).

„Triedenie. Teraz vás čaká triedenie,“ odpovedal Hagrid nejakému plavému prvákovi, ktorého vystrašenú tvár som si všimla aj v exprese.

„Ale nemusíte sa ničoho báť, fakt, no, hlavu vám neodtrhnú a nebezpečné čary na vás tiež nebudú predvádzať, už je to zakázané“ rozosmial sa Hagrid.

Myslím, že ten malý jeho žart veľmi nepochopil, lebo sa badateľne zatriasol.

„Teraz tuná chvíľu počkajte, príde po vás profesorka McGonagallová, tak, len sa tu takto pekne rozostavte,“ začal nás ´naprávať´ a posúvať svojou obrovskou rukou.

„Sa vzdialim, ale šak sa mi zanedlho uvidíme.“ Žmurkol na nás a už ho nebolo.

„Nevieš, ako nás to budú triediť?“ objavil sa zrazu pri mne ten malý blonďák. Až teraz v svetle sviec som si všimla jeho bledú tvár s pár pehami okolo nosa a odstávajúce uši.

„Ja to presne neviem,“ zaváhala som a mala som chuť mu oznámiť, že ja nie som z čarodejníckej rodiny tak to ani nemám odkiaľ vedieť.

„Ale jedno dievča mi spomínalo čosi s dajakým klobúkom, že ti ho nasadia na hlavu a ...“ začala som sa ošívať, lebo som si to tiež nevedela predstaviť a ten malý sa na mňa pozeral ako na zjavenie.

„Moment.... Mennie? Môžeš na chvíľu?“ Mávla som na ňu, akurát sa rozprávala s troma chlapcami, dvaja boli jej bratia, ktorých som videla na nástupišti, a tomu tretiemu musela byť tiež sestrou.

„Áno?“ spýtala sa, keď už bola celkom blízko.

„No, tuto...“ veď som ani nevedela ako sa volá „sa ma spytuje ako sa to triedi a … myslím, že ty mu to môžeš vysvetliť najlepšie“ pozrela som odovzdane na ňu.

Menageda sa priam až matkovsky zapozerala na prváka a začala mu vysvetľovať postup zatrieďovania. Keď skončila, obrovské dvere sa otvorili a dnu vkráčala čarodejnica v šarlátovozelenom plášti so špicatým čiernym klobúkom, po okrajoch ktorého sa vinula károvaná zelená stuha.

„Srdečne vás vítam na Rokforte,“ začala, no srdečnosť z nej veru nesršala. Pery mala stiahnuté do jednej súvislej čiarky a uhrančivo si nás všetkých premerala.

„O chvíľu všetci spolu privítame nový školský rok. A ako tradícia káže, na slávnostnej hostine už majú všetci sedieť za svojim stolom. Preto vás teraz poprosím,“ jej prosba však znela skôr ako príkaz „aby ste sa zoradili do dvojíc a ja vás odvediem do Veľkej siene. Tam pristúpime k aktu triedenia.“

Ani neviem ako, odrazu sme všetci ako na povel stáli v úhľadnom dvojrade.

Dvere sa otvorili po druhýkrát. A svet sa zatočil rýchlejšie a nebo popadlo bližšie k zemi. Doslova. Nad našimi hlavami sa znenazdajky objavila nočná obloha, tak skutočná, že sme pri pohľade nahor prižmurovali oči, aby nám do nich nenapršal dážď. Nebolo to však potrebné. Nad hlavami sme mali lejak, no podlaha ostávala suchá. Zrejme nejaké kúzlo, pomyslela som si. Niekedy mi to dopaľuje neskutočne rýchlo, čo?:)

Nebolo to však jediné, čo nás ohurovalo. Keďže bolo zamračené a tma hustla každou minútou od vystúpenia z vlaku, Rokfortskú školu, ktorej sídlom mal byť hrad, sme zreteľne nevideli. Vstupná miestnosť bola obrovská, kamenná a tak i trochu chladná. Ale Veľká sieň.... Štyri rady dlhých lavíc sa tiahli pozdĺž miestnosti a nad každou viali vlajky príslušnej fakulty. Na stenách boli uchytené fakle a nádoby s blikotajúcim ohňom, okná boli vysoké od zeme až takmer po strop a boli na nich zachytené rôzne výjavy z čarodejníckeho sveta. Pod upršanou oblohou nedbanlivo poletovali sviečky. Niekedy jedna narazila do druhej a opäť sa vzdialila. Oproti dverám na konci miestnosti sedelo tak zo dvadsať ľudí. Rada starších...? Nie! To budú profesori, veď tamto vidím profesorku Sproutovú! Zrazu som sa citila hlúpo. Obzerám sa tu... nie som sama. Tandem predo mnou i za mnou si ide tiež oči vyočiť, ale prečo sa tak obzerajú aj starší študenti? Čo ešte nevideli prváka?

Začalo sa triedenie. Nebolo to nič hrozného. Profesorka McGonagallová prečítala meno, dotyčný sa, či už nanajvýš vystrašene, alebo s kľudom Angličana, dopravil na miesto, nasadol na malý stolček a obdržal na hlavu klobúk. Ten otvoril ústa, niečo hovoril, no viac menej pre seba, lebo nikdy nebolo počuť, čo vraví. Potom už len vykríkol fakultu, ktorej sa študent stal na 7 rokov členom.

Aj vám sa zdá, že veci typu: ´klobúk otvoril ústa´, ´klobúk niečo hovoril´ začínam brať s istou samozrejmosťou? Ak vás hodia do neznámej rieky, nebudete sa pridlho čudovať. Nebude čas. Začnete prosto plávať.

„Bojíš sa?“ pošepla mi Mennie a pohľad jej padol na moje ruky, ktoré žmolili okraj habitu.

„Veľmi,“odpovedala som akosi pridusene a až teraz som si uvedomila, že za posledné minúty sa strach vo mne vystupňoval na maximum.

„Nemusíš, je to...“

„Čo ak skončím v Slizoline? S Deanou.“ Uprela som na Mennie oči s absolútnym zúfalstvom.

„Neskončíš.“ Povedala rozhodnejšie, než som čakala.

„Ako vieš...?“ nedopovedala som, lebo na mne spočinul prísny pohľad profesorky McGonagallovej.

„Callibot, Fletcher!“ zaznel hlas profesorky keď odo mňa pomaly odtrhávala zrak.

Malému chlapcovi vystúpila pomedzi pehy na tvár červeň. Ako vykročil z radu, zamotal sa o habit a už – už to vyzeralo, že spadne. Ktosi spoza našich chrbtov sa zasmial. Vrhla som pohľad k tomu miestu a nebola som jediná. Sedel tam urastený chalan s okuliarmi na nose a s neohrozene najpobavenejším úškrnom na tvári. Keby sa tak radšej pozrel na seba do zrkadla. Aspoň by mu došlo, že sú aj trápnejšie veci než zamotať sa o aj tak pridlhý habit. Napríklad, ak máte aspoň 17 no vaše vlasy stále nespoznali hrebeň.

Fletcher už sedel na stolčeku a vyzeral, že každú chvíľu odpadne. Asi si to všimol aj klobúk a uľútostil sa – len čo mu ho profesorka priložila k hlave, skríkol: „Chrabromil!“

Fletcher celý šťastný vyskočil, opäť sa zamotal do habitu, zakopol, no opäť bez pádu – a už letel k chrabromilskému stolu za veľkých ovácií. Všetci sme sa usmievali od ucha k uchu, akosi nás táto scenéria pobavila. Dokonca aj ústa profesorky McGonagallovej sa vzdali prísnej čiary a elegantne vytvorili tvar podobný písmenku U.

„Carter, Bernard!“

Jemný rám okuliarov a svetlo hnedé vlasy, ktorých odtieň by mu mohlo nejedno dievča závidieť patrili dobre vyzerajúcemu prvákovi s atletickou postavou.

„Bystrohlav!“

„Curstonová, Dolly“ sa dostala do Slizolinu, tak isto ako „Drenwold, Oliver.“ Bifľomor taktiež nezaostával, od začiatku triedenia tam pribudlo tak zo sedem nových tvárí.

„Erfoldová, Bonnie.“ Bonnie vykročila smerom vpred s akousi vrodneou eleganciou, ktorú som u nej spozorovala už vo vlaku. Pohodlne sa usadila na stolček a čakala. Patrila k tým, nad ktorými sa klobúk trošku dlhšie potrápil. Napokon však oznámil svoj ortieľ: „Bystrohlav!“ Pri bystrohlavskom stole sa ozval búrlivý potlesk. Bonnie pozrela smerom ku mne a Mennie, usmiala sa a podvihla plecia, akože: „Tak som predsa len v Bystrohlave.“ Vyzerala spokojne.

Mohla by som skončiť v Bystrohlave, bola by som s Bonnie, pomyslela som si, alebo v Chrabromile, aby som bola s Mennie, teda ak sa tam dostane. Na druhej strane, chrabrosť a odvaha? A kde by som ich ja nabrala?

Ďalší príslušník Bifľomoru...., opäť..., Slizolin dvakrát, pardon trikrát,... Chrabromil... Bystrohlav, Chrabromil...

„Girwoodová, Jessie!“

Božemôj, nie!

„Drž sa.“ šepla Mennie a mierne ma popchla dopredu.

Nie, ja nechcem ísť! Prečo všetci po mne zízajú? Ja sem nepatrím! Chcem ísť domov! McGonagallová na mňa pozrela... celkom vľúdne. Nevadí, aj tak chcem ísť domov! Toto je nekonečná cesta. Nie, omyl, má koniec a už sa tam blížim. Bože, Bože, Bože...

Sadám si na stolček. Je trochu vyšší než vyzerá. A tvrdý. Čosi mi ľahučko dopadlo na hlavu. Niečo tvrdšie, zo starej kože. Hýbe sa to. A šepká.

„Á..., takže Slizolin nie. Určite nie.“, výborne, neviem si spomenúť prečo, ale pripadá mi to na začiatok ako dobrá správa. „Ale...“ Aké ale? On na to prišiel, nepatrím sem! „...hm, hm, hm, bystrá síce si, ale chýba ti istá dávka cieľavedomosti, čo sa učenia týka“, riekol a ja som vedela, že s Bonnie už nebudeme v jednej fakulte, „máš cit na mieste a ... , hmm... nie, nie, alebo že by... Nie. Bude to: CHRABROMIL!“ vykríkol mi do ucha a čosi v mojom vnútri vybuchlo na tisíc malých čiastočiek. Vyskočila som na rovné nohy a s trasúcimi kolenami som sa vybrala k stolu pod zlato – červenou zástavou. Dupanie o podlahu, zvuk dlaní udierajúcich o seba, veselé úsmevy a podávanie rúk. Toto všetko ma na chvíľu zamestnalo. Opäť som sa pozrela na „osudové miesto“ a môj pohľad opäť spočinul na profesorke. Ani neviem prečo, žiarivo som sa na ňu usmiala a bola by som odprisahala, že jej oči mi ten úsmev opätovali.

Keď potlesk utíchol, pokračovalo sa v triedení. Zrazu som bola zvedavá kto kde pôjde, všetkých som si dobre obzerala a ak zaznelo : Chrabromil!, tlieskala som o dušu s ostatnými.

„Lyriová, Menageda.“ Mennie vykročila akoby sa nič nedialo, akoby proste len prechádzala na druhú stranu cesty. Klobúk sa jej práve dotkol hlavy a : „Chrabromil!“

Tlieskala som odušu, od radosti mi vyhŕkli slzy do očí. Mennie si prisadla s hlasným žuchnutím až som si myslela, že si musela dolámať kosti na určitých miestach. Ani som sa nestačila spamätať a už som sa ocitla v jej objatí.

„Vedela som to, vedela som, že budeme spolu.“ povedala a jej úsmev prezrádzal veľkú radosť.

„Chrabromil!“ zaznelo opäť a nás to prinútilo odtrhnúť sa od citmi naplneného rozhovoru.

„Kto?“ Obzrela sa Men a už robila miesto pri stole chlapcovi kráčajúcemu k nám.

Deana Ullonsová mala pravdu. Slizolin sa jej stal na 7 nasledujúcich rokov novým domovom.

Trienenie sa skončilo. Škoda. Veď zasa o rok. Bola to celkom zábava sledovať, keď som už vedela, kam budem patriť. A najmä, že vôbec niekam patrím. Po prejave riaditeľa (tak asi takto nejako si predstavujem čarodejníka) sa začala večera a na nej bližšie oboznamovanie sa s miestnymi podmienkami a ľuďmi.

„My sme sa už tuším stretli“, povedal mi akýsi chlapec a až teraz sa mi podarilo identifikovať tie na krátko ostrihané gaštanové vlasy.“

„Gilbert Poory, ak si náhodou zabudla.“ usmial sa.

„Nie, prepáč, ja... ja som z toho všetkého ešte nejaká zmätená, preto sa tvárim tak nechápavo.“ usmiala som sa aj ja.

„Tak vitaj v Chrabromile. Vedela si, že sem pôjdeš?“

„Ďakujem, a – nie, nevedela, moji rodičia sú totiž muklovia.“

„Aha.“povedal, no vyznelo to celkom inak ako ´aha´ od Deany.

„Tak vitaj v klube,“prisadla si akási dievčina s vlasmi podobného odtieňu aký mala Mennie.

„Ja zas padám, len som si prišla uchmatnúť vašu bublaninu.“

„Čo, vy nemáte?“spýtal sa jej Gilbert.

„Nie, len nechcem jesť z toho istého podnosu ako Potter.“

„Aha, tak to je naozaj úžasný dôvod, prečo kradnúť z našej misy,“ zazubil sa na ňu za čo si vyslúžil štuchanec do rebra.

„Mimochodom“, obrátila sa teraz na mňa, „som Lily Evansová, keby si náhodou niečo potrebovala. Siedmy ročník.“

„Vďaka. Moje meno je Jessie Girwoodová.“

„Teší ma Jessie“, podala mi jemnú ruku a vzápätí sa otočila na odchod. Zostal po nej len úsmev a vôňa kamiliek.

Takže Potter. Opäť to meno. Nedalo mi to:

„Gil, kto je...?“ Zas sa mi nepodarilo dopovedať. Tu asi človek nemôže rozmýšľať, musí rovno prehovoriť.

„Sestrička, príjmy naše gratulácie. A mohla by si nás zoznámiť?“ otočil sa jeden z dvojičiek najskôr k Menagede a potom ku mne, vzápätí druhý, no po predstavení som zas nevedela, ktorý je Melton a ktorý Marton.

„Sú dvojičky?“ spýtala som sa Mennie, keď odišli, aj keď odpoveď bola viac – menej jasná. Na moje prekvapenie však Men zvážnela.

„Mama ich čakala ako štvorčatá. Dve dievčatá... umreli. Jedna – Melba už po narodení. Miranda sa dožila pol roka. Aj to bol zázrak. Mame vtedy povedali, že Miranda nemá šance ani na týždeň.“

„Prepáč, nevedela som.“

„To je v poriadku. Veľmi o tom nehovoríme, iste to chápeš. Taký je život, ale nechce sa mi o tom teraz rozprávať. Raz ti to poviem celé.“

„Jasne.“

´Jasne´ bolo to jediné na čo som sa zmohla.

„No, tak keď už poznáš osobne tých dvoch, mohla by som ťa predstaviť aj s ostatkom,“ a mávla na štvoricu sediacu takmer pohromade.

„Ahoj, ja som John. Mennie nás už stihla zburcovať, aby sme išli urobiť predstavovací ceremoniál, ale nechcela aby si sa zľakla, je nás totiž trošku viac, tak sme čakali na jej pokyn“ uškrnul sa a tak veľmi pripomínal dvojičky.

„Ja som David - som v druháku. Musím povedať, ste to zvládli dobre. Ja som bol minulý rok zelený ako uhorka, keď som mal vykročiť ku klobúku.“

„No a ja – Timmy, meno moje“ i on vyčaril úsmev. Ľahučko sa uklonil ďalší Lyri s jemnými črtami tváre. Trochu sa odlišoval od ostatných svojim galantným správaním a … niečím, neviem čím, ale niečo bolo na ňom iné.

Jedna vec bola rozprávať sa s Mennie. Druhá s jej bratmi – najlepšie so všetkými naraz:) Po pol hodine som bola z toho rozhovoru taká unavená, že som si nebola schopná zapamätať mená ďalších ľudí z Chrabromilu. Nebola som však jediná, ako som si všimla. Jedno ružovolíce dievča sa mi prihovorilo už tretí krát a už tretí krát sa ma pýtalo na meno. Nejaká Floory Winocetová.

Keď zaznel rozkaz na opustenie Veľkej siene a presunu do izieb, všetci sme to len uvítali.

Čaro posuvných schodov, Portrétová dáma, útulná klubovňa a pohodlné postele – to všetko a ešte viac nám nedovolilo v ten večer len tak ľahko zaspať. No spánok, ako sa časom ukázalo, bol najlepším zdrojom oddychu i tu – v mojom novom domove - na Rokforte.

:"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":"":""

Venované: jednej super babe - Jackie Tie Booryovej:) Aaaach, zlatinko, pochybujem, že ty čítaš FF ;)

[ » na začiatok « ]