Kapitola:
Pridaná: 5.10.2008, 21:03:26
Čítaná: 2860×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Linda
Stručný dej: Príbeh o trinásť ročnej kolotočiarke...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Prológ 2 » Lindáá 3 » Víkend končí

„Lindáá!“ Ozývalo sa z neznáma. Prebehla som dopredu maringotky aby som zistila, čo prinútilo Vivien tak strašne zvrešťať. „Vivi, čo zase?“ Precedila som pomedzi zuby. Na malé decká by sa kričať nemalo (Aj keď občas mám pocit že na Vivi to neplatí...). Neviem čo ma držalo aby som nekričala lebo som sa cítila ako sopka- tesne pred výbuchom. Vivien si to asi všimla. Nevinnie zagúľala zelenými očkami a pozrela na stôl. „Ja neviem kleslit vtácika!“ Chúďa moje malé... Mala som chuť kričať ale predsa som sa udržala- zasa som si sľúbila niečo za odmenu. Milujem ten vnútorný hlások – toho “poctiváka“ čo sa vo mne ozve vždy, keď sa premením na sopku. Och, Poctiváčik môj milujem ťa! Vždy mi šepne niečo múdre: „“Linduška, nerob to! Ak to neurobíš, zajtra si môžeš kúpiť v nejakpm obchodíku trebárs tie vytúžené gorálky.“ A ja nikdy veruže neodolám. Netuším čo mi poctiváčik sľúbil ale nekričala som. Doširoka som sa usmiala – tak afektovane, aby aj trojročná Vivien pochopila, že sa hnevám ale som pokojná. Potom som tónom mojej mamy spustila: „Vivinka, pozri, už pol hodiny sedím nad nejakou hlúpou matikou a práve keď sa mi v hlave rozsvietilo , si do môjho myslenia vstúpila ty a to svetielko zhasla!“ „Ale... Ale...“ Vivi už mala slzy na krajíčku. „Ale ja neviem klesiť vtácikaaaa!“ Vivien sa rozplakala. Tradičné, neprekvapujúce, priam stereotypné. Svoju sestru mám naozaj rada, ale v tom momente som nemala na uvrešťané 3-ročné decká náladu. Zhlboka som sa nadýchla, schmatla Vivinu malú päsť v ktorej usilovne zvierala ružovú pastelku a jemnými pohybmi nakreslila vtáčika. Vyzeral dosť nereálne, zobák mal naozaj maličký a vôbec... Bol odrazom mojej nálady. Vivien sa usmiala a hladkala vtáčika na papieri. Po špičkách som sa vykradla ku posteli a ľahla si nad matiku. „Lindáá!“ Dvíhať sa mi veru nechcelo, a tak som odpovedala krikom. „Áno? Vivi, nečakaj že sa ku tvojmu vtáčikovi zodvihnem a dokreslím mu autíčko alebo búdku. To teda nie! Ak niečo chceš, poď sem!“ Vivi chvíľku protestovala, no o minútku som už počula , ako sa zakráda ku môjmu koncu maringotky. „Linda, ale veď vtáciky nebývaju luzové!“ „Ale bývajú!“ Tvárila som sa, že si ju nevšímam a ďalej som čmárala do môjho matematického zošita. „A kde?“ Vivinka založila ruky v bok a prižmúrila jedno očko. Vyzerala dosť komicky. Rozosmiala som sa. „Vidís Linduska! Uz sa nehnevás!“ Vivi začala tancovať, Potom ma silno objala okolo krku a ľahla si ku mne na posteľ. Chvílu mi kibicovala do mojej matematiky a potom zaspala, takže som si v kľude dorobila úlohu.

„Linda, kde je Vivien?“ Povedala s obavou v hlase mama, keď som vyšla von z maringotky. Vonku bolo veru poriadne rušno. „Kde by bola? Je v maringotke.“ Poobzerala som sa okolo. Boli tam iba deti. Zamierila som na Veľký reťazový – môj najobľúbenejší. Práve som mala náladu na kolotoč. „Linda, stoj!“ „Čo je mami?“ Ani som sa neotáčala, jednoducho som šla ďalej. Mama ma chytila za plecia a otočila. „Prečo si nechala Vivien v maringotke samú?! Povedala som ti, že idem na pol hodiny predávať lístky! Je taký problém byť 30 minút pri sestre?!“ „A prečo vlastne predávaš ty a nie Miriam?“ „Linda, ja ti hovorím niečo iné! Pozri koľko je tu ľudí! A ty necháš malú v maringotke samú.“ „Ale veď Vivien zaspala!“ Mama nahnevane pokrútila hlavou a odišla do maringotky. „Mami a ty už nejdeš predávať?“ „A ako, keď mi nechceš byť pri Vivi!“ Znelo v diaľke, no ja som si to už vôbec nevšímala. Veselo som si vykračovala k Reťazovému. Spokojne som sa usadila v sedadle. „Lukáš!“ Zoziapala som. Lukáš sa lenivo opieral o vypínač a vyzeral ako by o chvíľu zaspal. „Lukáš!“ „Čo je?“ „Kde je Miriam?“ „Linda, čo si spadla z vesmíru? Predáva lístky ako vždy! A ty okamžite zlez s tej sedačky!“ „Prečo?“ Zacivela som na neho začudovane, hoci som celkom presne vedela prečo. Lukáš na mňa prižmúril oči. „Pretože je piatok a spúšťam skúšobné jazdy na vlastné riziko.“ Odrecitoval to bezchybne. Ako básničku. Ja som sa uškrnula a začala som sa točiť. Lukáš vyzeral unavene. Asi ho veľmi nebavilo hádať sa so mnou a hneď ako pribehla skupinka uchechtaných dievčat a posadala si, stlačil zelený gombík a potom sa len všetko točilo...

„Vstávame!“ „Oci, ešte chvíľku. Chvíľočku!“ „Linda ty leňoch! Je sobota! Vieš aký bude nával?“ „A čo ja s tým?!“ Zakutrala som sa ešte hlbšie do perín. Septembrové slniečko mi šteklilo oči aby ma zobudilo a neodradili ho ani špinavé okná našej maringotky. Ocko ma tiež šteklil, ale na uši. „Linda! Je osem! Osem hodín! Mamina už dávno predáva. Okamžite vstaň!“ Duch obchodníka sa vo mne nezaprel. Vykukla som spod periny a zašepkala: „A čo za to?“ Smola je v tom, že ducha obchodíka mám po ockovi. „Povedzme, že ak do piatich minút nebudeš stáť oblečená a umytá vonku, nebudú dnes žiadne kolotoče ani stánky!“ To už som vyletela ako struna. Nie že by som tých príležitostí mala na kolotočovanie málo – nie len každý výkend ale občas aj cez týždeň. Lukáš bol taký úžasný, že vždy rozložil Veľký Reťazový ako prvý aby som sa mohla do sýtosti voziť. Pozháňala som svoje oblečenie rozhádzané po celej maringotke a o tri minúty som už stála vonku.

„Linda! Vezmi ma na autodlom! Linda! Linda plosim! Linda!“ „Vivinka. Počkaj. Aspoň chvíľku!“ „Linda!“ Pozrela som ku Reťazovke. Pozerám tam často. Zaujíma ma, ako si ľudia, nenabažený pocitom slobody ktorý Reťazovka prináša užívajú. Pod točiacou sa reťazovkou stál Lukáš. Mával rukami ako o život. „Lindáá, poď sém!“ Lukáš sa musel snažiť, keď som ho aj cez ten hluk počula. Schmatla som Vivinku za ruku a upalovala som za ním. „Čo je, čo horí?“ Lukáš sa nútene usmial. „Linduška, zaskoč ma!“ Zatvárila som sa nahnevane a vyčítavo – to má za to, že včera mal námietky. Páčilo sa mi hranie na pani dôležitú. Po chvíľke som založila ruky a dôležito mrkla na Lukáša. Vivien medzi tým ustavične pišťala, že chce na autodrom. „A nakoľko?“ Lukáš sa zamyslel. Bolo zjavné, že skracuje čas. „Hm.. Desať-pätnásť minút.“ To znamenalo u Lukáša asi pol hodiny. Nie že by sa mi nechcelo ho zaskakovať – proste sa mi páčilo keď ma niekto prosil. „Fajn, ale mám podmenku!“ Lukáš sa spýtavo pozrel a Reťazovka sa dotáčala. „Keď sa vrátiš, vezmeš Vivien na autodrom!“ Vivi nadskočila, div že mi neroztrhla rukáv ktorý tak usilovne zvierala. „Ale..ale... Ja mám prácu!“ Vyhováral sa Lukáš. Nadvihla som obočie. „Ja ťa zaskočím!“ Lukáš váhal no ochvíľku ho už nebolo. V dave zom zbadala mamu. Nebola práve nadšená že zaskakujem – ešte k tomu s Vivien. Vybehla na Reťazovku a vzala ju. Vivien protestovala. „Ale ja idem s Lukinom na autodlom!“ „pôjdeš, keď sa vráti.“ Mama sa nedala odbiť. „A ty,Linda, ešte raz budeš zaskakovať keď máš strážiť Vivi, tak...“ Nestihla dopovedať. Nejaký ujko si na mňa začal otvárať ústa až si švihnem – že sa v tom sedadle roztopí. Mama mu povedala niečo nepekné a on jej tiež. Vraj by deti nemali pracovať. Mama ho vyhnala z kolotoča a bolo. Ja som sa celú dobu smiala. Keď hádka stíchla, pozberala som žetóny a spustila kolotoč.

[ » na začiatok « ]