Kapitola:
Pridaná: 28.9.2008, 18:28:13
Čítaná: 1545×
Hodnotenie: (počet hlasov: 23)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Nagini, Sirius Black, Lord Voldemort, Albus Dumbledore
Stručný dej: Na Rokforte je nová učiteľka - Nagini. Taktiež hrá na dve strany, ale ktorú si nakoniec vyberie?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nagini 2 » Zoznámenie s Tichošľapom 3 » Had a potkan 4 » Hnev a úskoky 5 » Obrana proti čiernej mágii 6 » Zmierenie a kliatba 7 » Čierna kobra 8 » Hnev a trest 9 » Nový člen 10 » Stretnutie 11 » Spomienka 12 » Tom Riddle a nový návrh 13 » Výlet 14 » Jeden z najhorších dní 15 » Moc ničí 16 » Degasere 17 » Získané tajomstvo 18 » Obchodník 19 » Temný pán 20 » Dokonalý plán 21 » Spln 22 » Netvor 23 » Priatelia 24 » Sean O´Neil 25 » Schôdzka 26 » Temná stránka 27 » Vianočné prázdniny 28 » Trest 29 » Jaskyňa 30 » Navždy spolu

Lord Voldemort sedel za vrchstolom v rozľahlej jedálni s vysokým stropom. Každý kúsok tohto miesta napovedal o bohatstve pôvodných majiteľov. Nagini vychádzala z kuchyne a pred ňou sa vznášal veľký podnos s raňajkami. Držiac ruku pred sebou sa elegantne položil na stôl. Sadla si po jeho pravej ruke a naliala mu do šálky pariaci sa čaj.

„Ďakujem Nagini. Mám rád keď sa o mňa staráš práve ty.“

„Pripomína mi to naše staré dobré časy, Tom,“ usmiala sa, no v zápätí sa preľakla. Voldemortove črty pri vyslovení jeho mena schladli a v očiach sa mu zaleskla červeň.

„Odpusť mi to prosím, nechala som sa uniesť,“ sklopila zrak. Jeho výraz o niečo zmäkol, ale predsa sa neusmial.

„Chcela si sa so mnou o niečom rozprávať. Tak hovor,“ postavil pred seba tanier a začal jesť.

„Pred časom som ťa žiadala, že keď príde ten správny čas, pôjdeme navštíviť Blackovcov. Myslím, že nastala tá chvíľa kedy by to bolo najvhodnejšie.“

„Čo to znamená? Hovorila si, že chceš tých Blackových kamarátov od seba oddeliť.“

„Sú pohádaní. A verím, že Black je natoľko pyšný, že sa k nim tak ľahko nevráti. Keď nám vyjadrí priazeň, tak to už bude určite definitívny koniec ich priateľstva. A pokiaľ sa mi, teda nám, toto vydarí, verím dokonca, že by bol ochotný sa ku nám pridať.“

„V poriadku Nagini. Ale ešte stále neviem prečo je Black taký dôležitý,“ uprene na ňu pozeral.

„Tých dôvodov je viac. Je čistokrvný a veľmi talentovaný čarodejník a takých len tak ľahko nenájdeš. Má aj brata, ktorý je tiež veľmi šikovný. Je to slizolinčan a pokiaľ viem so Siriusom dobre nevychádzajú. Ale možno práve teraz, keď ho opustili priatelia, uvíta ponuku svojej rodiny.“

Voldemort chvíľu mlčky uvažoval nespúšťajúc z nej pohľad. Vedela, že by bolo zbytočné ďalej hovoriť.

„Máš pravdu. Šikovných čistokrvných čarodejníkov potrebujeme do našich radov. A ak je Black naozaj Dumbledorovým adeptom na odpor voči mne, myslím, že to bude pre mňa jedno zo zadosťučinení. Mimochodom vedela si, že Dumbledore niečo chystá? Donieslo sa mi do uší, že teraz navštevuje veľa svojich starých známych. Vieš o tom niečo?“ opýtal sa podozrievavo.

„Viem len, že často nebýva na večeri, ale zo svojej pozície neviem zistiť viac. Keď som sa ho pýtala kam odchádza, nechcel mi to prezradiť. Vieš aký je. Aj napriek tomu, že mi viac-menej dôveruje, vždy si necháva zadné vrátka.“

„Viem Nagini a nevyčítam ti to. Teraz je pre nás najdôležitejšie prijať medzi seba čo najviac novej krvi. A podľa toho čo mi hlási Severus a Lucius, svoju prácu robíš naozaj dobre.“

„Takže ty ma nechávaš sledovať tými sopliakmi?“ zamračila sa. Už vedela odkiaľ má Bellatrix také dobré informácie o nej a Siriusovi.

„Neviem prečo ťa to prekvapuje Nagini,“ hovoril prísne. „Vždy musím mať všetko pod kontrolou a povedzme si na rovinu, ty si občas ako neriadená strela,“ napokon sa uškrnul.

Tentokrát sa musela usmiať aj ona. „Ja nenamietam, len vieš aká som...“ pohladila ho po ruke. Na chvíľu sa zdalo, že sa mu to páči, ale po pár sekundách ruku odtiahol a prehovoril vecným hlasom: „Takže na budúci týždeň ohlásime svoju návštevu Blackovcom.“

„To je neskoro,“ namietala. „Na budúci týždeň sú už vianočné prázdniny a Sirius aj Regulus už budú doma.

„V poriadku. Dnes je nedeľa, ak hneď pošlem sovu, mohli by nás očakávať na popoludňajší čaj.“

„Súhlasím,“ nechcela viac pokračovať v konverzácii.

Mlčky dojedli raňajky a dohodli sa, že sa už nevráti do Rokfortu, ale zostane u neho. Celé poobedie strávili chystaním ďalších krokov k uskutočneniu plánov Lorda Voldemorta. Pretože Nagini bola celé dni zavretá v Rokforte, nemohla sa na väčšine akcií zúčastniť. Možno bola aj rada, lebo niektoré Tomove plány ju až desili, ale nemala na výber.

Keď hodiny ukazovali trištvrte na päť, Voldemort sa zdvihol zo svojho kresla a spolu s Nagini sa obliekli do teplých cestovných plášťov. Premiestnili sa na Grimmauldovo námestie, kde sídlila rodina Blackovcov. Medzi obyčajnými ošúchanými domami muklov sa ako päsť na oko skveli mohutné čierne dvere vysádzané mosadzou so strieborným klopadlom v tvare hada. Vďaka čarom, ktoré zabezpečovali ich dom pred okom obyčajných ľudí sa len zdalo, že niekto vynechal číslo dvanásť, ktoré sa vynímalo nad dverami honosného obydlia tejto čarodejníckej rodiny. Vystúpili spoločne po masívnych kamenných schodoch a Nagini uchopila ťažké klopadlo a dvakrát s ním pobúchala po dverách. O malú chvíľu sa dvere otvorili a stál v nich domáci škriatok s nosom priveľkým k jeho malému telu, pripomínajúci rypák. Cez trup mal obviazanú ako tógu snehovo bielu utierku popretkávanú striebornou niťou. Hlboko sa uklonil, až bolo vidieť len špičky jeho netopierích uší, zarastené chlpmi.

„Dobrý deň! Nech sa páči, už ste očakávaní,“ škriatok gestom ukázal chudou rukou, aby vstúpili do honosnej predsiene. Nagini ako prvá mlčky vstúpila a za ňou Voldemort, ktorý sa na stvorenie pri dverách ani nepozrel.

„Ďakujeme,“ zdvorilo povedala Nagini a podávala škriatkovi cestovný plášť a rukavice. Voldemort ju nasledoval. Stáli uprostred dlhej chodby, ktorú osvetľovali strieborné plynové lampy ozdobené hadmi, ktoré boli naleštené tak, že v mihotavom svetle vyzerali ako by sa plazili. Na konci tohto prechodu sa vo dverách zjavila žena v stredných rokoch s vlasmi zložito vyviazanými do úhľadného účesu. Na sebe mala čierne šaty popretkávané zlatými a striebornými niťami až ku krku, ktorý jej obopínal čipkou zdobený golierik. Bola až neprirodzene vyrovnaná v chrbte a ruky mala preložené jedna cez druhú pred lonom ako keby bolo pre ženu neprístojné vôbec nejaké lono mať. Usmiala sa, aj keď na jej hrubej pyšnej tvári vyzeral úsmev skôr ako mučivá grimasa.

„Dobrý deň!“ pomalým ladným krokom sa blížila ku nim a na mäkkom koberci jej kroky ani nebolo počuť. Podala Nagini ruku ozdobenú kameňmi vykladanými prsteňmi.

Nagini jej pozdrav opätovala a ruku jej pevne stisla.

„Čomu môže tento dom ďakovať za tak vzácnu návštevu?“ podala ruku aj Voldemortovi a on jej ju náznakom pobozkal. Prehovoril zdvorilým hlbokým hlasom: „Veľmi rád vás vidím pani Blacková, čo keby sme sa porozprávali inde ako tu na chodbe?“ Aj keď sa usmieval, dal panej domu jasne najavo kto bude mať hlavné slovo, aj keď v jej dome.

„Samozrejme, nech sa páči, poďme do salónu.“

Viedla ich až na koniec chodby do dverí, z ktorých pred tým vyšla. Celou cestou ich pozorovali zvedavé oči portrétov v drevených pozlátených rámoch, rozvešaných na stenách.

Pani Blacková ich uviedla do veľkej miestnosti, kde oproti nim dominovalo veľké okno, ktoré lemovali dlhé zamatové zelené závesy. Ich hostiteľka ich usadila do mäkkého taktiež zamatom potiahnutého gauča vo farbe olív, takej ako boli aj steny v tejto miestnosti. Sama si sadla oproti nim do veľkého pohodlného kresla. V zápätí ako sa usadili, vstúpil do izby škriatok a niesol strieborný podnos a na ňom kanvicu s čajom a porcelánové šálky s isto veľmi vzácnej kávovej súpravy.

„Kreacher polož to sem, ja už sa o to postarám.“

Škriatok poslúchol a položil podnos na drevený konferenčný stolík. Pani domu im štedro naliala do šálok horúci čaj a po pár zdvorilostných frázach ako či si dajú mlieko alebo cukor a kto sa ako má sa pani Blacková postavila.

„Ospravedlňte ma prosím, idem zavolať svojho manžela. Asi bude ešte stále v pracovni.“

Voldemort len gestom hlavy naznačil, že to chápe. Ostali sami. Nagini sa chvíľu pozerala na gobelín, ktorý visel na stene oproti nim. Boli na ňom tváre ako živé a pod nimi vyšité mená a dátumy narodenia prípadne aj skonu. Na jeho vrchu bolo zlatými písmenami vyšitý názov: Urodzený a starobylý rod Blackovcov. Nagini chvíľu hľadela na Siriusovu hrdú podobizeň. Z myšlienok ju vytrhol šepot jej spoločníka. „Myslím, že svoje požiadavky by si mala predložiť ty.“

Nagini sa nepýtala prečo. Vedela, že túto úlohu si musí splniť sama. Mlčky prikývla a narovnala sa.

O chvíľu sa už vo dverách zjavil aj vysoký pohľadný muž s očami presne takými ako Sirius. Mal ostré črty a jeho urodzený vzhľad podtrhával čierny habit pripomínajúci oblek. Za ním vošla aj jeho manželka. Pán Black si s Voldemortom podal ruky a Nagini náznakom pobozkal ruku.

„Ospravedlňujem sa za svoju neprítomnosť pri vašom príchode. Teší ma, že sa po dlhšej dobe zase vidíme,“ usadil sa po tom, čo si sadla aj jeho manželka.

„Takže čomu vďačíme za vašu návštevu?“ opýtal sa zdvorilo.

Tentokrát prehovorila Nagini. „Veľmi nás teší pán Black, že vaša rodina nám prejavuje priazeň a podporuje naše ciele. Znepokojila nás len jedna maličkosť a preto sme sa rozhodli za vami prísť.“

Pán a pani Blackovci si vymenili zachmúrené pohľady. Nagini pokračovala. „Neviem či vás vaši synovia informovali, že som ich začala učiť na Rokforte Obranu proti čiernej mágii?“

Pani Blacková sa zahmýrila v kresle. „Regulus mi písal, že má novú profesorku, ale nezmienil sa o tom kto to je.“

„Ono to v konečnom dôsledku nie je také podstatné. Len vďaka alebo skôr žiaľ tomu som zistila, že váš starší syn nie je až taký naklonený myšlienke čistokrvnosti. A to nie je dobré. Bolo by nám ľúto, keby vaša rodina kvôli jedinému členovi mala šmuhu na vašich zásluhách.“ Nagini sa uprene pozerala do očí pani Blackovej.

„Môj syn je žiaľ veľmi tvrdohlavý a aj napriek tomu, že sme sa mu snažili dohovoriť, stále vzdoruje celej rodine,“ povedala mrzuto, ale napriek tomu Nagini zacítila trošku ľútosti v hlase.

„Verím, že ste pre to urobili veľa, ale tentokrát vás žiadame obaja,“ pozrela na Voldemorta a ten prikývol, „aby ste sa posnažili dôkladnejšie. Skúste mu dať ultimátum, pretože je veľmi dôležité, aby sa jednoznačne vyjadril, či je náš priateľ alebo nepriateľ. Boli by sme veľmi neradi, keby sme museli urobiť opatrenia v takej váženej rodine ako je tá vaša.“

Prehovoril pán Black: „Ako to myslíte slečna Nagini?“ Už sa nadychovala, keď miesto nej mu odpovedal Voldemort: „Nagini to myslela tak, že by sme boli neradi nútení ublížiť niekomu z vašej rodiny, predsa len je Sirius váš syn.“

Pán Black chvíľu rozmýšľal dívajúc sa uprene na stôl. „Urobíme všetko čo sa bude dať.“

„To nás veľmi teší. Vážime si váš postoj,“ Nagini sa zdvorilo usmiala a odpila si z čaju.

„Mohol by tu byť, ale jeden problém,“ začala pani Blacková.

„Áno?“ Nagini položila šálku a pozorovala jej nadutú tvár. Rozmýšľala či sa takto tvári neustále.

„Obávam sa, že ak mu aj dáme ultimátum, mohol by ísť za mojim bratom Alphardom. Povedzme, že on nie je až taký Black ako by sme všetci chceli,“ vystrúhala znechutený úškľabok. Nagini sa pozrela na pána Blacka, ale ten sa pozeral neprítomne do okna.

„Ďakujem, že ste mi o tom povedali. Tak teraz budeme už len dúfať, že Sirius je rozumný chlapec a jeho strýko tiež,“ usmiala sa, no v jej úsmeve bolo niečo mrazivé, čo si očividne pani Blacková všimla.

Nagini dopila čaj.

„Môžem vám ešte naliať?“ opýtala sa pani Blacková s čajníkom v ruke.

„Nie ďakujem vám, už by sme mali ísť,“ postavila sa, na čo sa postavil aj Voldemort a obaja hostitelia. Keď ich vyprevádzali ku dverám, prehodili zopár viet o tom ako je dnešný svet zamorený humusákmi a pani Blacková sa ešte posťažovala aké sú tie muklovské decká nevychované. Obe strany vyzerali byť spokojné. Keď sa rozlúčili, odmiestnili sa naspäť pred dom Riddlovcov.

Keď už chcel Voldemort vstúpiť do domu, Nagini ho chytila za pažu.

„Musím už ísť môj Lord.“

„Vraciaš sa do Rokfortu?“ opýtal sa zvedavo.

„Áno. A kam si myslíš, že by som išla?“ nerozumela prečo sa jej pýta takú samozrejmosť.

„Ako ťa poznám, chceš ísť navštíviť Alpharda Blacka a trošku mu dohovoriť,“ podozrievavo sa na ňu pozeral.

Nagini to mala v pláne odvtedy, čo jeho meno vyslovila pani Blacková. „Máš pravdu, chcem sa s ním porozprávať, ale teraz nie.“

„Chcem ťa len upozorniť, že Alphard Black je vážený čarodejník. A nezabudni, že je to strýko Bellatrix,“ dodal prísne.

„Nemusíš sa báť, budem zdvorilá,“ povedala s ironickým podtónom, lebo pri zmienke o Bellatrix jej stúpol adrenalín.

„To dúfam,“ zatváril sa hrozivo.

„Dovidenia,“ pozdravili sa a Nagini sa premiestnila pred Rokfortský areál. Vedela, že musí podať Dumbledorovi hlásenie o Tomovi, tak ako mu sľúbila. Návšteva Siriusovho strýka musela počkať.

Bola hladná a aj keď už bolo skoro po večeri, rozhodla sa najesť vo Veľkej sieni. Pri stoloch bolo už len pár študentov. Za profesorským stolom sedela Minerva McGonagalová a Albus Dumbledore. O niečom sa šeptom zhovárali. Keď profesorka zbadala svoju kolegyňu ako kráča smerom ku nim, okamžite stíchla a narovnala sa na stoličke. Riaditeľ si ju všimol až vtedy, keď sa od neho Minerva odtiahla. Tiež sa narovnal a pozrel sa na Nagini spod polmesiačikových okuliarov.

„Dobrý večer! Dúfam, že som vás nevyrušila?“ usmiala sa na nich a sadla si na svoje miesto.

Obaja ju odzdravili.

„Nie, nie nerušíš, ja už aj tak musím ísť. Dovidenia!“ profesorka McGonagalová sa postavila a s vážnou tvárou odišla preč.

„Určite som vás nevyrušila? Zdalo sa mi, že váš rozhovor je veľmi vážny,“ vyzvedala Nagini.

„Nevyrušila si nás, len sme sa o niečom radili. Mimochodom aký si mala deň?“ riaditeľ sa na ňu skúmavo pozeral.

„Myslím, že dnešný deň by som rada zakončila pohárikom Rosmertinej medoviny, čo vy na to?“ povedala čo najpríjemnejšie, aby vedel, že ich včerajší rozhovor chce napraviť.

„Rád Nagini,“ usmial sa, čím jej dal najavo, že pochopil. „Čo takto v mojej pracovni?“

„Počkáte na mňa alebo prídem za vami?“ nakladala si pred seba chutný melasový koláč.

„Nebudem ťa rušiť. Najedz sa a príď za mnou.“

Keď prišla do riaditeľovej pracovne, Dumbledore sedel za stolom a čítal si noviny. Po jeho privítaní si sadla oproti nemu za stôl. Švihnutím prútika vyčaroval dva poháre plné medovozlatej tekutiny. Aj keď bola atmosféra v miestnosti príjemná, obaja boli trošku napätí.

„Tak čo Nagini aký si mala víkend?“ opýtal sa Dumbledore, keď si štrngli.

„Ako som vám spomínala, bola som s Tomom,“ povedala konverzačným tónom. Vždy jej bolo nepríjemné hovoriť o ňom.

„A aké má plány náš priateľ?“ opýtal sa ako keby hovorili o počasí, čo bolo pre Nagini jednoduchšie, takže mu bola vďačná. Nadýchla sa a začala mu hovoriť o Voldemortových návštevách rôznych čarovných tvorov. Ako im sľubuje samostatnosť, pomstu ľudskej rase, práva, ktoré im boli celé veky upierané zo strany čarodejníkov. Čím viac Nagini rozprávala, tým viac sa Dumbledore mračil. Hovorila mu o vraždách, ktoré má Voldemort v pláne, pokiaľ nebudú určití ľudia spolupracovať. Hovorila o mučení a podmaňovaní si ľudí Imperiusom, no keď spomenula vlkolakov, Dumbledore mal už tvár popolavo sivú.

„Som rád, že si mi to všetko povedala Nagini. Je mi z toho zle a ak mám pravdu povedať, ani sa mi tomu nechce veriť. Bol by som najradšej, keby to všetko bola lož. Neveril som, že by bol schopný až takýchto zverstiev, aj keď som to možno vždy podvedome tušil.“ Pozeral sa neprítomne na stôl. Dal si dole okuliare a pretrel si oči oboma rukami.

Nagini pripadal ako keby za tých pár minút zostarol najmenej o dvadsať rokov. Zdvihol hlavu a zadíval sa jej do očí. Mal v nich toľko smútku, že sa jej nedalo na tohto muža ani pozerať. Rozhodne však neuhla pohľadom.

„Je mi to ľúto Nagini,“ povedal pošepky.

„Čo je vám ľúto?“ trošku nechápavo sa opýtala.

„Je mi ľúto, že sa toho všetkého musíš účastniť. Je mi ľúto, že som ťa predtým nemohol uchrániť. Ale teraz...“

„Čo teraz Albus? Ja nemám na výber a nikdy som ani na výber nemala. Možno to tak všetko má byť. Vy dobre viete, že Tom sa ma nevzdá. A neviem či by som vôbec dokázala... či by som vôbec chcela...“ jachtala. Prestala sa pozerať do tých prenikavých modrých očí a nervózne si začala žmoliť ruky.

„Nagini ja nechcem, aby si robila všetky tie hrozné veci. Viem, že Tom málokedy jedná sám a viem si predstaviť komu prikáže, aby všetky tie jeho plány uskutočnil.“

Jeho slová ju bodali priamo pri srdci. Možno to myslel dobre, ale ju to urážalo. Cítila sa ako dajaká handra týchto dvoch mužov, ktorí neustále rozhodujú o tom, čo bude alebo nebude robiť. Tvár mala neprirodzene stiahnutú ako keby bola v kŕči. Zdvihla hlavu a s tvrdým pohľadom sa opäť pozrela do tých ustarostených očí.

„A nie je to jedno? Keď to nebudem ja, tak to bude niekto iný. A nehovorte mi, že vám nezáleží na týchto informáciách. Ste si v niečom s Tomom veľmi podobní.“ Pristihla sa, že stojí a drží sa za operadlo stoličky. „Obaja zneužívate moje postavenie a moju moc, pre tie vaše vyššie ciele. A vždy sa rozhodujete čo by bolo vhodné aby som urobila a čo nie. Nechcete sa rovno dohodnúť? Myslím, že som dosť rozumná na to, aby som vedela čo budem a čo nebudem robiť. Takže ak budem mať ďalšie informácie, určite vás navštívim. Dovtedy dovidenia, pán riaditeľ.“

Dumbledore bol celý čas ticho a len sa díval ako sa Nagini otočila a odišla z jeho pracovne. Bolo jej to jedno. Mala pocit ako keby sa o ňu zrazu staral. Keď nosila informácie, bola mu dobrá. A zrazu ho trápilo, že je v ohrození alebo že bude zabíjať a mučiť. Ako keby to nemusela robiť vždy po Tomovom boku. Zdalo sa jej to od neho až príliš pokrytecké a alibistické. Svoje kroky namierila rovno do soviarne, odkiaľ poslala list Siriusovmu strýkovi. Ohlásila sa ku nim na návštevu najbližšiu stredu a požiadala ho, aby sa mohli u nich rozprávať v súkromí. Dúfala, že jej Alphard Black pošle čo najskôr kladnú odpoveď.

Videla ho len raz na Bellatrixiných zásnubách, kde boli aj s Voldemortom pozvaní, ale nikdy sa s ním nerozprávala. Bella by ju nikdy nepozvala, ale vedela, že nemala na výber, pokiaľ chcela, aby tam prišiel aj Voldemort.

Na druhý deň po vyučovaní ju za oknom v jej izbe čakala sova. Nedočkavo si prečítala list, ktorý mala uviazaný na nohe.

Slečna Nagini!

Som prekvapený, že Ste ma požiadali o stretnutie, ale samozrejme, že Vašej žiadosti rád vyhoviem.

Očakávam vás v stredu o siedmej večer na mojej chate na juhu Windermerského jazera.

S pozdravom

Alphard Black

Bola spokojná. Hlavne dúfala, že bude rozumný. Ani nevedela prečo, ale nebála sa tohto stretnutia. Ako vždy si absolútne dôverovala, že to musí dopadnúť dobre a Alphard Black jej prisľúbi, že za žiadnych okolností neposkytne azyl Siriusovi, keby jej plán nevyšiel tak ako mal. Stále však verila tomu, že teraz Sirius bude rozumný a ak sa aj k nej nepridá, aspoň vyjadrí priazeň rodine. Aj tak musela mať zadné vrátka. Ak by sa rodine vzbúril a šiel by za svojim strýkom, ktorý by ho uchýlil, mala by naozaj veľký problém.

Sirius sa stále so svojimi kamarátmi nerozprával o čom nasvedčovalo aj to, že na hodinách sedel vždy s niekým iným len nie s jedným z nich.

Vzduch pretínal mrazivý vietor, ktorý ohýbal stromy naokolo jazera, ktoré sa lesklo od zamrznutej vody. Rozfúkaný sneh miestami vytváral záveje až si človek pomyslel, že snehové vločky tancujú na ľadovom parkete. Nagini kráčala po brehu rozľahlého Windermerského jazera. Čierny plášť sa jej kĺzal po snehu, no jej nohy nezanechávali za sebou jedinú stopu. Tvár mala ukrytú pod kapucňou, aby jej prúdiaci vzduch neošľahal tvár. Očami sledovala cestu pred sebou osvetlenú prútikom. Jej myseľ aj krok bol pokojný, no obava, že nenájde včas miesto stretnutia jej vírila v hlave. Nerada by prišla neskoro.

Jediným zvukom, ktoré narúšalo ticho bola pieseň stromov. Zrazu zbadala valiaci sa dym z komína. Čím mu bola bližšie, tým viac kmene odhaľovali veľkú chatu, ktorá skôr pripomínala pompézne sídlo. O chvíľu už stála pri bohato vyrezávaných dverách, ktoré z vrchu osvetľovala plynová sklenená lampa. Uchopila mosadzné klopadlo v tvare draka a párkrát ním pobúchala po dverách. Jeho zvuk sa neprirodzene rozliehal až nakoniec zanikol v stále silnejšom vetre. Dvere sa otvorili a v nich stál vysoký tmavý muž v stredných rokoch. Vlasy mal mierne prešedivené, tak ako aj briadku a fúzy, ktoré mal úhľadne zastrihnuté. Pozeral na ňu spod hrubých viečok čiernymi prenikavými očami. Okázalo sa mierne predklonil, no pohľadom neuhol. „Dobrý večer slečna Nagini! Som rád, že vás vidím,“ gestom ruky ju pozval ďalej.

Ocitli sa vo veľkej obývacej miestnosti s horiacim krbom, pred ktorým ležal iste veľmi drahý čierny koberec s červenými obrazcami, ktoré Nagini nevedela z takej diaľky rozoznať.

„Dobrý večer pán Black! Aj ja vás rada vidím!“ hlavu elegantne sklonila na pozdrav.

„S dovolením?“ ruky zdvihol do výšky ramien, aby jej naznačil, že jej chce pomôcť s plášťom.

Nagini si sňala z hlavy kapucňu, rozopla si plášť a podvihla ho, aby jej ho mohol zobliecť. Až nepatrne ho jedným pohybom vyzliekol a zavesil na kovový hák na vešiaku v tvare draka.

„Vyzeráte ako anjel, milá Nagini,“ povedal obdivne.

Usmiala sa s nepostrehnuteľným úškrnom na perách. Na dôležité schôdzky si vždy obliekala biele padavé šaty, ktoré jej dokonale kopírovali postavu. Tmavé vlnky hustých vlasov jej padali na chrbát.

Alphard Black ju obišiel, aby ju mohol uviesť ku čiernej koženej sedacej súprave. Prijala ponuku sadnúť si na veľkú pohodlnú pohovku. Bola zvedavá kam si sadne jej hostiteľ. Potešilo ju, že si sadol vedľa nej, takže ich nedelila žiadna bariéra.

„Môžem vám ponúknuť čaj?“ opýtal sa zdvorilo.

„Ďakujem rada,“ usmiala sa a posunula sa tak, aby mu bola tvárou v tvár.

Pán Black vytiahol spod čierneho habitu prútik, švihol ním a pred nimi sa objavili dve šálky s čajom.

Nagini sa rozhodla, že bude najvhodnejšie, aby s konverzáciou začala ona. Zdalo sa, že on to tiež očakáva.

„Pán Black som veľmi rada, že ste ma prijali.“ Alphard sa usmial a tiež sa narovnal tak, aby jej videl do tváre. „Jedná sa o vášho synovca Siriusa, podľa toho čo mi povedala vaša sestra máte veľmi dobrý vzťah.“ Bola to skôr otázka ako oznam.

„Walburga má pravdu. Je môj obľúbený synovec. Viete ja nemám deti a Cygnus má tri dcéry, takže Sirius mi je skoro ako syn.“

Nagini si pomyslela, že Regulus ako by ani neexistoval.

„Takže by ste mi mohli veľmi pomôcť. Som jeho profesorka na Rokforte, takže mám možnosť ho sledovať. A žiaľ musím skonštatovať, že ma niečo veľmi trápi. Predpokladám, že viete s kým pracujem.“

Alphard Black sa zamračil, no snažil sa to potlačiť. „Áno viem. Čo vyviedol Sirius ak sa smiem opýtať? A prečo ste prišli za mnou? Nemyslíte, že je to záležitosť jeho rodičov?“

Nagini cítila ako sa zmenila atmosféra v celej miestnosti.

„Pán Black ja nechcem, aby ste to pochopili zle. Ste veľmi významná čarodejnícka rodina a vašej priazne si veľmi vážime. Len mám pocit, že Sirius s vašou priazňou až tak nesúhlasí. A čo sa týka jeho rodičov, práve preto som prišla za vami. Prisľúbili mi, že sa pokúsia Siriusovi dohovoriť, avšak ak by si postavil hlavu mohol by prísť za vami,“ usmiala sa, aby odľahčila tento stále napätejší rozhovor.

„Viete môjmu synovcovi až tak nezáleží na bohatstve a už vôbec nie na čistej krvi, takže sa ľahko môže stať, že príde za mnou. A vy očakávate, že ho podporím, aby vyjadril rovnakú priazeň vášmu pánovi ako naša rodina, je tak?“

„Presne tak, pán Black. Je to pre nás veľmi dôležité, nechceme, hlavne ja nechcem, aby vaša rodina trpela len kvôli jednému členovi. Dúfam, že mi rozumiete.“

„Dúfam, že sa mi nevyhrážate milá Nagini?“ tentokrát sa očividne zamračil.

Nagini zachovala pokojnú tvár aj hlas. „To v žiadnom prípade pán Black, len hovorím, že by to bola škoda, mať v takom skvelom rodokmeni ako je ten váš šmuhu v podobe vášho synovca. Takže vás týmto len žiadam o malú láskavosť. Pokiaľ Siriusa neprichýlite, ak za vami príde, nebude mať inú možnosť. Myslíte, že by ste to mohli urobiť?“

Alphard Black chvíľu rozmýšľal. Na jeho tvári sa zviditeľnili vrásky. Nagini vedela, že premáha hnev. Sama sa pokúšala skryť sklamanie a rozhorčenie. Očakávala, že tento rozhovor sa ponesie v inom duchu. Nehybne sedela a čakala kedy sa jej hostiteľ rozhodne prehovoriť. Po chvíli ticha sa nadýchol a s rozhodným hlasom povedal: „Nie!“

„To je všetko pán Black? Jednoducho nie?“ snažila sa pôsobiť pokojne, ale stúpal v nej neskutočný hnev.

„Presne tak. Jednoducho nie. Nechcem sa na takomto niečom podieľať. Je to proti mojej hrdosti, môjmu presvedčeniu,“ bradu dvihol vysoko a hovoril rozhorčene.

Nagini sa tvárila nebezpečne. Naklonila sa k nemu čo najbližšie až cítil jej dych. Chytila ho rukou zospodu tváre a dlhé červené nechty ako krv mu zaborila do líc. „Viete s kým sa zahrávate?“ tvár mala stiahnutú do výhražnej grimasy.

Alphard jej ruku surovo odtiahol a postavil sa. Blčiaci oheň dopadal na jeho tvár, na ktorej ešte pár sekúnd svietili odtlačky jej prstov ako vypálené znamenie. Jeho strach v očiach napĺňal jej srdce a zatemňoval mozog. Cúval pomalými krokmi od gauča, aby bol čo najďalej od nej.

„Odíďte prosím!“ povedal čo najviac odvážne.

Nagini sa postavila, biele šaty sa jej zavlnili ako vo vetre. Kráčala k nemu pomalými krokmi po drevenej podlahe a klopot jej opätkov znel v miestnosti ako predzvesť niečoho zlého. Ako sa ona blížila k nemu s pohľadom upreným do jeho vystrašených očí, tak on cúval smerom k dverám. Videla, že by najradšej vytiahol prútik. Ani jeden z nich neprehovoril.

„Je to vaše posledné slovo pán Black?“ opýtala sa šeptom.

„Je to moje posledné slovo. Prosím odíďte,“ tentokrát to bola prosba a nie rozkaz.

Nagini mala myseľ prázdnu a dušu zatemnenú hnevom a ponížením z neúspechu. Zastala. Pomalým pohybom odhalila nahé stehno a bielu čipku podväzku, za ktorým mala zastrčený prútik.

Alphard pozeral raz na Nagini raz na jej prútik. Očividne odhadoval čo urobí. Rukou si ako v spomalenom filme pohladila stehno a jej prsty sa blížili k prútiku. V tichu sa jasne ozývalo jeho prerývané dychčanie. Pot mu stekal po stále vráskavejšej tvári. Keď už sa ho končekmi prstov dotýkala a na tvári jej hral mrazivý úsmev, Alphard to nevydržal a vytiahol svoj prútik. Nagini to stačilo. Pevne uchopila ten svoj. Než stihol čokoľvek urobiť, namierila na neho a vykríkla: „Avada Kedavra!“

Zelený lúč zasiahol Alpharda Blacka rovno do srdca. Jeho telo na moment akoby stuhlo, no potom sa zvalilo na tvrdú studenú podlahu. Nagini priložila ruku s prútikom k telu. Nenáhlivým krokom kráčala až k telu svojej obete. Bezcitne sa pozerala z vrchu na svoje dokonané dielo. Jeho oči boli otvorené a prázdne.

Prútik si opäť založila za čipku tesne obopínajúcu jej stehno. Kľakla si. Rukou pohladila jeho líce. Prešla k jeho očiam, ktoré sa na ňu neprítomne pozerali. Zatlačila mu viečka. Zdvihla sa, rukou otvorenou v dlani na neho namierila. Jeho telo sa zdvihlo do vzduchu ako pierko v jarnom vánku. Položila ho na pohovku. Nechala zmiznúť svoju šálku s čajom, ktorá zostala nedotknutá.

Alphard Black vyzeral akoby spal. Jeho ešte teplé telo sa nehýbalo. Nagini sa otočila a chvíľu pozerala bezmyšlienkovite do horiaceho krbu. Až teraz podišla ku kobercu pred ním. Bol čierny ako uhoľ. Červené obrazce pretínajúce tu čerň zobrazovali oproti sebe stojacich drakov ako chŕlia oheň. Keď prešla pohľadom po celom tom výjave, podišla k vešiaku, kde mala zavesený čierny hrubý plášť. Obliekla sa a nasadila si kapucňu. Ešte raz sa obzrela k pohovke k mŕtvemu telu. Tvár mala nevýraznú, nepreniknuteľnú ako kameň, no v jej vnútri horel oheň ako ten čo chŕlili zo svojich papúľ draky na koberci.

Otvorila dvere. Vonku bolo prazvláštne ticho. Ešte aj vietor ustal. Ako keby smútil tak ako ona. Zatvorila za sebou. Namierila prstom na zámku a tá cvakla. Potom ukázala na lampu a v tej hneď vyhasol oheň. Vykročila do hustej tmy a jej kroky sa strácali v napadnutom snehu. Temnota zakrývala jej uslzenú tvár. Pozrela sa na mesiac, ktorý teraz zahaľovali mraky a prosila ho o odpustenie. Zastala. Utrela si ľadovými rukami slzy. Zhlboka vdýchla do pľúc studený vzduch a odmiestnila sa.

----------------------------------------------------------------

Ďalšia kapitolka na svete. Dúfam, že sa vám páčila. Ako vždy vás veľmi pekne poprosím komentíky či kladné, či záporné. Samozrejme ďakujem Gorathovi a musím napísať, že pri tejto kapitole nemal prakticky žiadne výtky, divné, ale je to tak ;-). Túto kapitolu som si fakt užila, dúfam, že aj vy :-).

[ » na začiatok « ]