Kapitola:
Pridaná: 5.9.2008, 13:46:10
Čítaná: 1024×
Hodnotenie: (počet hlasov: 24)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Nagini, Sirius Black, Lord Voldemort, Albus Dumbledore
Stručný dej: Na Rokforte je nová učiteľka - Nagini. Taktiež hrá na dve strany, ale ktorú si nakoniec vyberie?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nagini 2 » Zoznámenie s Tichošľapom 3 » Had a potkan 4 » Hnev a úskoky 5 » Obrana proti čiernej mágii 6 » Zmierenie a kliatba 7 » Čierna kobra 8 » Hnev a trest 9 » Nový člen 10 » Stretnutie 11 » Spomienka 12 » Tom Riddle a nový návrh 13 » Výlet 14 » Jeden z najhorších dní 15 » Moc ničí 16 » Degasere 17 » Získané tajomstvo 18 » Obchodník 19 » Temný pán 20 » Dokonalý plán 21 » Spln 22 » Netvor 23 » Priatelia 24 » Sean O´Neil 25 » Schôdzka 26 » Temná stránka 27 » Vianočné prázdniny 28 » Trest 29 » Jaskyňa 30 » Navždy spolu

Nagini sa prebudila do slnečného sobotňajšieho rána. Vstala z postele a pretiahla si celé telo dívajúc sa z okna. Ostré lúče slnka sa odrážali od zasneženej zeme. Zrak jej padol na mahagónový stôl, na ktorom ležala obálka. Bolo na nej úhľadným šikmým písmom napísané jej meno. Zvedavo ju otvorila a prečítala obsah.

Nagini!

Príď prosím ťa za mnou do mojej pracovne.

Čakajú nás Vianočné prázdniny.

Albus Dumbledore

Nagini nadvihla obočie. Bola zvedavá prečo sa s ňou chce riaditeľ stretnúť. Dnes ju čakalo opäť jedno z doučovaní s jej zverencami. Tak ako obvykle im poslala po škriatkovi už pred pár dňami odkaz o čase stretnutia. Rozmýšľala, že možno to bude ten dôvod tejto náhlej žiadosti o stretnutie. Na poslednej hodine sa viac ako obyčajne nechala uniesť svojimi schopnosťami a učila ich kúzla, ktoré mali viac než spoločného s pokročilou čiernou mágiou. Rozhodla sa, že nech jej už chce Dumbledore povedať čokoľvek, pokiaľ sa jej priamo neopýta, nebude mu radšej hovoriť nič navyše. Keď prišla ku kamennej príšere, tá hneď prehovorila zunivým hlasom: „Pán riaditeľ vás už očakáva.“

„Vianočné prázdniny!“ vyslovila heslo nereagujúc na jej poznámku. Socha bez zaváhania odskočila, aby mohla Nagini vystúpiť po točitom schodisku do riaditeľne. Keď vstúpila do kruhovej kancelárie, Dumbledore sedel za svojim stolom a uprene hľadel na miesto, kde práve vošla.

„Dobré ráno Nagini! Mrzí ma, že som ťa zavolal ešte pred raňajkami, ale potrebujem sa s tebou pozhovárať. Sadni si prosím,“ nespúšťal z nej zrak.

„Dobré ráno Albus! To je v poriadku,“ vykročila k stoličke oproti riaditeľovi a mlčky si sadla. Chvíľu na seba hľadeli a Nagini vedela, že Dumbledore hľadá správne slová. Keď prehovoril, jeho hlas bol pokojný, aj keď ona v ňom cítila obavu.

„Madam Pomfreyová mi povedala, že si pred pár dňami priviedla ku nej do nemocničného krídla Remusa Lupina,“ čakal ako zareaguje.

„Áno, priviedla,“ vedela, že chce najprv zistiť koľko toho o ňom vie.

„Ževraj si ho stretla v zlom stave ako spadol zo schodov.“

„Áno bol v zlom stave, tak som to považovala za svoju povinnosť, aby som ho odprevadila za Poppy.“

„Áno, áno, to je v poriadku. A kde konkrétne si ho stretla?“ pozeral sa na ňu spod pol mesiačikových okuliarov.

Nagini to chcela zastaviť ešte predtým ako ju prestane tento výsluch baviť. Cítila sa ako päťročné dieťa, ktoré prichytili pri krádeži cukríkov.

„Prečo sa ma neopýtate priamo čo chcete vedieť, Albus? Myslím, že sa nepoznáme jeden deň. Alebo ste mi prestali dôverovať?“ snažila sa o lišiacky úsmev. „Myslím, že hneď ako ste sa to dozvedeli, tak ste sa dovtípili, že som zistila, že Remus Lupin je vlkolak.

Riaditeľ jej opätoval úsmev a oprel sa do stoličky. „V žiadnom prípade nechcem podceňovať tvoju schopnosť vedieť viac, než by bolo možno vhodné,“ Nagini nadvihla obočie. „Nie, nie. Nevysvetľuj si to prosím ťa zle. Len som jednoducho nechcel, aby o tom vedelo zbytočne veľa ľudí. Ale možno som nakoniec rád, že si to zistila. Teda pokiaľ mi vysvetlíš čo sa vlastne stalo.“

„Vlastne sa nestalo vôbec nič. Jednoducho priatelia pána Lupina boli zamestnaní a vy ste tu tiež neboli, tak som sa rozhodla, že na neho dozriem.“

„To je všetko?“ opýtal sa zvedavo, aj keď skôr starostlivo ako obviňujúco.

Nagini na chvíľočku zaváhala, či jej Dumbledore nevidí až do srdca, ale potom s ľadovým pokojom odpovedala: „To je všetko. Teda minimálne čo sa týka tejto záležitosti.“ Rozhodla sa, že zmena témy bude najlepšia. „Dnes mám opäť doučovanie. Možno mi pribudne pár zverencov. Dúfam, že ste ma počúvli?“

„Či sa snažím budovať proti Tomovi armádu?“ opýtal sa skôr rečnícky. „Poviem ti len toľko Nagini, že sa snažím o pár opatrení. To je všetko.“

Len sa pousmiala, lebo vedela, že si nemajú, čo sa týka tajností, nič vyčítať. „V najbližšej dobe sa s ním spojím. Zatiaľ mám len informácie, že vyslal za niektorými obrami poslov. Ale nie je to overené, no aj tak by ste mali o jeden problém viac. Teraz sa s ním nemôžem často kontaktovať, aby niekto nezačal tušiť, že až príliš často opúšťam Rokfort. Dúfam, že to chápete.“

„Pravdupovediac by som to rád chápal, ale úprimne povedané potreboval by som, aby si mi pomohla viac,“ nehovoril to prísne, ale jeho tvár nadobudla na vážnosti.

„Asi vám nerozumiem,“ tvárila sa prekvapene.

„Nagini prijal som ťa sem preto, aby si mi pomohla bojovať proti Tomovi tým, že mi dáš konkrétne informácie o jeho činnosti a jeho prívržencoch. Ale zatiaľ mám pocit, že viac berieš ako dávaš. Mám skôr pocit, že si tu pre Toma našla naozaj raj pre získavanie jeho nových sluhov,“ hovoril to chladne a v Nagini to vyvolalo hnev.

„Vidím, že vaša dôvera vo mňa niekam zmizla,“ ovládala sa, ale jej pokožka očividne zbledla.

„Nemôžeš mi to zazlievať Nagini. Mám ťa rád a toto nemá čo s dôverou do činenia, len si možno zabudla pri toľkých povinnostiach na čom sme sa dohodli,“ cítila iróniu v jeho hlase a to ju popudilo ešte viac. No napriek tomu si uvedomila, že má pravdu, len nevedela ako sa má z toho vyzuť.

„Ak si myslíte, že moje informácie sú málo...“ Dumbledore ju prerušil: „Nagini myslím, že tejto veci nepomôže ak sa budeš neadekvátne brániť. Z ničoho ťa neobviňujem, ani sa ti nechcem vyhrážať. Ber to prosím ako upozornenie a zároveň ako prosbu.“ Človek, ktorý Dumbledora nepoznal by povedal, že jeho tón bol zmierlivý, ale Nagini vedela, že jej nedovolí sa s ním hádať. „V poriadku,“ povedala bezvýrazne, „najbližšie keď sa s ním spojím, čo by malo byť mimochodom dnes večer, prídem vám podať hlásenie,“ pozerala sa mu do očí a snažila sa z hlavy vytlačiť vzdor.

„Som rád, že sme sa pochopili Nagini. Teraz ťa už viac nebudem zdržiavať a ešte raz ďakujem, že si sa postarala o pána Lupina.“

Nagini to pochopila ako koniec diskusie. Postavila sa a zadívala sa mu s kamennou tvárou do očí: „Je to aj môj žiak pán Riaditeľ, takže nie je za čo,“ urazene sa otočila a s želaním pekného dňa sa vybrala na raňajky.

Vo Veľkej Sieni sa rozliehal ruch cinkotajúceho príboru a vravy žiakov, ktorí sa už nevedeli dočkať výletu do Rokvillu. Pri tomto pomyslení sa podvedome uškrnula, že Sirius bude musieť byť zavretý v hrade. Aspoň niečo vytláčalo jej zlú náladu po rozhovore s Dumbledorom. Keď sa usadila, automaticky ho hľadala pri chrabromilskom stole. Nebol však tam. Remus, James a Peter sedeli s dosť pochmúrnym výrazom v tvári vedľa seba a mlčky jedli. Hľadala očami ďalej. V tom ho zazrela pri bifľomorskom stole ako frajersky sedí obkročmo cez lavicu a až príliš blízko blonďavých vlasov. Bolo jej na vracanie. Keby ju ešte začal aj kŕmiť, tak by ho asi prekliala. Radšej si oboma rukami priložila šálku s horúcim čajom k perám a ukradomky ho stále sledovala. Na malý okamih sa Sirius vyrovnal a pri tom pozrel na učiteľský stôl. Ich pohľady sa na malý moment stretli. Sirius pohladil Miru samovoľne po ruke, keď zbadal Naginin pohľad.

„Takže dnes večer sa vidíme?“ opýtalo sa pekné dievča s rumencom v tvári.

„Jasné. Už sa neviem dočkať,“ povedal Sirius a pohodil dlhými vlasmi. Ich rozhovor prerušil prílet sov s poštou. Pred Siriusom pristál veľký hnedý výr. Otrčil mu paprču s uviazaným listom. Neváhal a hneď mu ho odviazal z nohy. Sirius sa pozrel na svojich priateľov. Remus sa tváril, že sa pozerá inde. Za to James s Petrom ho so záujmom sledovali. Otvoril rýchlo obálku a očami behal po pergamene.

„Kto ti píše?“ trošku afektovane sa opýtala Mira.

„To je od matky,“ zaklamal. „Mira dnes to stretnutie odložíme, dobre? Práve som si spomenul, že musím ešte niečo urobiť.“ Až teraz odtrhol od listu oči a pozrel sa na dievča pred sebou.

Bola očividne sklamaná, div že sa jej nenahrnuli slzy do očí. „Ty už sa so mnou nechceš stretnúť?“ opýtala sa neprirodzene vysokým hlasom.

„Nie, nie,“ pohladil ju po ramene, „len mi ten list pripomenul, že...“ prerušila ho, „máš ešte niečo urobiť.“

„No áno,“ nechápal prečo to tak dramatizuje. „Odpustíš mi to prosím?“

„Jasné. To je v poriadku. Keď musíš...“ nepozerala na neho.

Sirius ovládol nutkanie prevrátiť očami, tak ju len znova pohladil a nežne ju pobozkal na líce. Mira sa stále tvárila urazene.

„Tak ahoj!“ pozdravil ju.

Mira len kývla hlavou a na tvári vystrúhala silený kŕčovitý úsmev.

Sirius si vzdychol. Cestou z Veľkej siene pozrel na Záškodníkov a vyzývavo si pritom strčil obálku s listom do zadného vrecka nohavíc. Hrdo nadvihol bradu a víťazoslávne šiel preč. Bolo mu ľúto, že Mira sa zachovala ako každé iné dievča. To na nich neznášal najviac. Boli zbytočne precitlivené, domýšľavé a malicherné. Pomyslel si, že teraz sa určite žaluje svojej kamarátke a vytvárajú špekulácie prečo všetko sa s ňou nechcel stretnúť a že určite má inú.

Keby chcela, nechal by sa prehovoriť, aby s ňou bol aspoň hodinu. Nagini by to určite urobila dokonale. Keď sa pristihol pri tejto myšlienke, hneval sa sám na seba. Aj tak chcel mať dosť času a nemohol si dovoliť, aby ho niekto zdržal, keď sa mal stretnúť s Nyxom. Za normálnych okolností by hneď utekal aspoň za Jamesom, aby mu povedal čo chystá, ale teraz to nebolo možné. Stále sa s priateľmi nerozprával a v izbe bolo z takejto atmosféry neuveriteľné dusno. Premýšľal o tom celú cestu do klubovne a ani nevedel ako, zrazu stál pri krbe. Chvíľu sa pozeral bezcieľne do plameňov, vytiahol z vrecka pergamen od Nyxa a hodil ho do ohňa. Chcel ho zničiť, aby sa o jeho schôdzke nikto nedozvedel. Mal pocit, že už nikomu nemôže veriť a najhoršie bolo to, že si od Jamesa nemohol požičať neviditeľný plášť. Z rozmýšľania ho vytrhol dievčenský hlas.

„Sirius? Si v poriadku?“

Otočil sa. Hľadel na neho pár znepokojených zelených očí. „Čau Lily! Jasné, jasné. Som v pohode,“ až príliš nadšene odpovedal.

„Môžem sa ťa na niečo spýtať?“ opýtala sa.

„Počúvam.“

„Ja viem, že ma do toho nič nie je, ale prečo sa s Jamesom nerozprávate?“

„To nič. Je to len obyčajná chalanská hádka. Určite sa to urovná.“ V duchu si však vravel, že tomu sám neverí.

„Vieš,“ začala opatrne, „James ťa má fakt rád. A ostatní chalani tiež.“

„A ako si na to vlastne prišla?“ opýtal sa možno podráždenejšie než mal v úmysle.

„Odhliadnuc od toho, že ste ako také cecky,“ obaja sa uškrnuli, „povedal mi, že ste pre neho tí jediní komu naozaj verí a že by pre vás urobil čokoľvek.“

„To je síce pekné, ale prečo mi to vlastne hovoríš?“ snažil sa o mierny tón, ale mal sto chutí jej vykričať, že sa sakramentsky mýli, pretože práve James mu tentokrát neveril ani nos medzi očami. Tento pocit ho prenasledoval od ich hádky. Mal pocit, že sa pred Lily Evansovou len pretvaroval, keď bol s ňou po škole.

„Vieš, vzhľadom na to, že Potter mi pretŕča ten svoj ksicht už šesť rokov, vidím, že je nešťastný. A nemysli si, že mi na ňom nejako extra záleží, ale lezie mi to na nervy.“

Chcela tento rozhovor odľahčiť a tak sa na neho šibalsky usmiala. „Ja teraz nečakám, že mi povieš čo sa vlastne stalo,“ urobila malú pauzu a Sirius vedel, že teraz čaká, že by jej to povedal, „len ťa chcem požiadať, aby si o tom aspoň popremýšľal.“

Chvíľu na ňu mlčky hľadel. „O.k. Sľubujem ti, že o tom budem uvažovať,“ usmial sa. „To vieš, aby ti neliezol na nervy.“ Žmurkol na ňu a s pozdravom odišiel do svojej izby.

Nagini využila neprítomnosť väčšiny študentov a učiteľov, aby sa mohla opäť venovať svojim žiakom. Ani neočakávala, že im to pôjde tak dobre. Hlavne kúzla z čiernej mágie sa im darili úplne najviac. Aj Peter sa stále zlepšoval. Bolo vidieť, že zaradenie do tejto komunity mu výrazne prospelo. Už bol sebavedomejší a vyrovnanejší. Nagini dávala veľký pozor na to, aby ho nikto z prítomných nepodceňoval alebo vôbec aby sa navzájom neurážali.

Petrovi nešli všetky kúzla tak ako ostatným, ale pokiaľ aj niekto vyriekol niečo zosmiešňujúce, Nagini ho hneď potrestala v dueli práve s ňou. Každý sa toho obával, pretože bola nekompromisná a neľútostná. Ak sa naozaj hnevala, používala náročky neverbálne kúzla takej intenzity, že sa z toho liečili neraz aj týždeň.

Najviac na to doplatila Alecto, keď po dueli s Petrom sa mu posmievala, že čaruje ako obyčajný špinavý humusák a že ho určite Temný pán využije na utieranie podlahy. Asi si myslela, že ju počujú len niektorí spolužiaci, ktorí sa na jej vtipe veselo uchechtávali. Nagini to však začula.

„Slečna Carrowová!“ povedala sladko. „Vidím, že ste výborne vyhrali v dueli s pánom Petigrewom.“

Alecto vystrúhala spokojný úškrn evidentne si mysliac, že ju jej učiteľka ide pochváliť.

„A pretože ste taká šikovná a veríte, že vaše služby pre Temného pána budú prospešnejšie ako nejakej špinavej handry,“

Alecto povädol úsmev a v očiach sa jej zračil strach,“ myslím, že by bolo najlepšie keby ste prešli na vyšší level a dnes cvičili už len so mnou. Určite veríte, že pri vašich neskutočných schopnostiach to zvládnete šmahom prútika.“

Alecto už chcela otvoriť ústa, ale Nagini ju zahriakla mávnutím ruky.

„Nie milá Alecto, šetrite slovami. Za čarodejníka hovoria jeho čary a nie slová. Takže sa pripravte prosím. Na tri.“

Nagini každé Alectino kúzlo obrátila proti nej. Po pár minútach urputného boja ležala Alecto na zemi krvavá, opuchnutá s nepeknými vyrážkami po celom tele. Po tvári jej stekali slzy bolesti. Všetci s hrôzou a strachom v očiach stáli v kruhu okolo nich a nedovolili si vydať so seba ani hlásku. Nagini hovorila prísnym zvučným hlasom a jej slová patrili celej miestnosti. „Hmmm slečna Alecto, to pŕhliace zaklínadlo ste si mohli odpustiť, tie nepekné pupáky vám vôbec nesvedčia.“

Zastrčila si prútik do habitu a začala sa prechádzať popri okolostojacich. „Vidíte moji milí, že podceňovanie svojich nepriateľov a preceňovanie vlastných schopností sa vám neoplatí. Nikdy totiž neviete proti komu budete stáť nabudúce. Dúfam, že takéto excesy si nabudúce odpustíte, pretože všetko má svoje medze. Nehovorím, že trošku rýpania niekomu ublíži, ale musíte byť v prvom rade súdržní! A takéto urážanie ako nám dnes predviedla slečna Carrowová ja jednoducho pri učení nestrpím! Dúfam, že som sa vyjadrila jasne.“ Spýtavo postupne hľadela každému jednému prítomnému do tváre.

Všetci hľadeli do zeme a svorne mrmlavo súhlasili.

„Teraz vám pán Petigrew ukáže svoju dobrú vôľu a odvedie vás do nemocničného krídla spolu s vašim bratom. Poviete madam Pomfreyovej, že Alecto skúšala na sebe nejaké kúzlo.“

Lenivo mávla rukou, aby odstránila dievčaťu krv z jej tela. Nemohla si dovoliť, aby to bolo až príliš nápadné. Chlapci neváhali a prehodili si jej ruky cez ramená, aby ju mohli odviesť.

Od tohto momentu si dávali ešte väčší pozor ako sa k sebe správajú na týchto ich „doplnkových hodinách“.

Peter jej bol neskutočne vďačný. Svoju oddanosť sa jej snažil odplácať ešte väčšou snahou a vždy na ňu pozeral ako na Bohyňu. Vedela, že toto je jediný spôsob ako v ňom udusiť výčitky svedomia voči jeho priateľom.

Nagini sedela vo svojej pracovni pri mihotavom svetle lampy. Neustále pozerala na krbovú rímsu, kde mala položené hodiny. Odložila všetku prácu a postavila sa. Práve odbilo jedenásť. Nedokázala sa viac sústrediť. Preobliekla sa už pred hodinou a keď usúdila, že jej nečinné vysedávanie v izbe nerobí dobre, utiahla sa do svojej pracovne a opravovala žiakom domáce úlohy. Stále musela myslieť na Siriusa a na svojho Pána. Ak by jej plán vyšiel, mohla by ísť rovno za ním. Ak nie... Na to nechcela myslieť. Bola si vedomá toho, že Sirius sa jej vôli po tom všetko už tak ľahko nepodvolí. Mohla len dúfať, že siahne aj po zúfalom riešení, keď prišiel o svojich priateľov. Mala pocit, že jej hlava vybuchne od toľkých myšlienok, tak sa rozhodla, že odíde o niečo skôr. Ešte stále si nevedela zvyknúť, že môže odísť z hradu bez toho, aby ju niekto kontroloval. Nemala sa prečo ponáhľať a tak si obliekla zimník, natiahla rukavice a pomalými krokmi kráčala nocou zahalenými chodbami hradu, len s rozsvieteným prútikom pred sebou. Vzduch vonku aj napriek mrazu bol príjemný a vrzgot snehu pod jej nohami sa jej zdal upokojujúci. Keď sa primiestnila za Rokvillskú dedinu, neďaleko Veľkého dubu, nikoho v celom okolí nebolo. Ozrutný strom osvetlený mesiacom vrhal na zem veľký tieň. Zrazu zbadala pod ním nejaký pohyb. Rozsvietila si pred sebou prútik, aby videla čo alebo kto sa tam ukrýva. Bolo ešte málo hodín na to, aby to bol Sirius. Do jej vnútra sa predrala obava. Približovala sa pomalým, ostražitým krokom a prútik držala čo najďalej pred sebou. Pri kmeni stromu sa zaleskli dve oči. Keď bola od toho miesta len na pár metrov, zbadala veľkého čierneho psa. Tlmene vrčal a nespúšťal z nej pohľad. Podvedome si vydýchla úľavou, že je to on. Rozhodla sa, že nesníme kapucňu z hlavy a nesklopí prútik, kým sa netransformuje, aby jej nevidel do tváre. Obaja sa ani nepohli. Nagini nevydala so seba ani slova, aby hneď neodišiel, keby zistil, že sa nestretol s tým s kým mal v úmysle. Keď už sa jej to čakanie zdalo pridlhé a váhala či by predsa len nemala prehovoriť, zo psa sa za pár sekúnd zmenil chlapec v zimnom kabáte. Stál pred ňou v celej svojej výške a svetlo z prútika ho očividne oslepovalo, lebo žmúril.

„Kto ste?“ prehovoril na oko nebojácnym hlasom.

„Dobrý večer Sirius!“ sklopila prútik a dala si dole kapucňu. Keď zhaslo svetlo z prútika, Nagini videla jeho nahnevanú tvár osvetlenú mesačným svitom.

„Čo tu chceš?“ opýtal sa útočne.

„Prišla som na schôdzku,“ hovorila pokojne, aby ho nevyprovokovala.

„S kým?“ precedil pomedzi zuby, potláčajúc zúrivosť.

„S tebou predsa. Predpokladám, že si čakal niekoho iného,“ pristúpila k nemu bližšie, aby mu videla do tváre.

„Áno čakal!“ otočil sa jej chrbtom kráčajúc preč.

„Nyx už, ale nepríde,“ zvolala za ním. „Neodchádzaj, prosím. Môžeš sa ma spýtať na čokoľvek, čo si sa chcel opýtať jeho.“ Snažila sa o prosebný tón.

Otočil sa a rýchlymi krokmi kráčal ku nej, až si myslela, že ju udrie. Postavil sa len na pol metra od nej a díval sa jej nahnevane do očí. „Už mi je to jasné. Ty si jednoducho neodpustíš, aby si o všetkom nevedela a všetko neovládala. Ale mne je to jedno a preto sa už s tebou nemám o čom baviť. Neviem na čo si sem vôbec chodila!“

„Keby ti to bolo jedno, nechcel by si sa stretnúť s Nyxom a nechcel by si vedieť, prečo som vás vyplatila.“

„Tak mi to teda povedz!“ dal si ruky v bok.

„Lebo chcem, aby bolo všetko tak ako predtým. Chcem, aby si konečne pochopil, že ja nie som tvoj nepriateľ. Ak som ti niekedy niečo urobila, bolo to len preto, lebo som sa nechala vyprovokovať. Povedala som ti to aj v mojej pracovni a možno to tak nevyzeralo, ale myslela som to vážne.“ Vedela, že toto bude chabé, ale musela vyskúšať všetko, aby ho zneistila.

„Neverím, že si vôbec dokážeš priznať vlastnú slabosť,“ posmešne sa uškrnul. „Je to len ďalšia z tvojich vypočítavých hier. Aj v tej pracovni, aj teraz! Je mi jasné o čo ti ide a nemienim nečinne sedieť a prizerať sa ako sa ti to darí. Mňa neoklameš! Už ma nebaví ako zo mňa robíš idiota.“

„Sirius,“ chytila ho nežne za predlaktie, „ako ťa mám presvedčiť, že mi záleží na tom, aby si sa na mňa nehneval? Myslíš, že by som strácala čas s takým človekom ako je Nyx, keby ti chcem ublížiť?“ snažila sa zachytiť jeho pohľad, pretože pri jej dotyku, aj keď cez hrubú látku, pokrútil hlavou a odvrátil zrak do diaľky. Ruky priložil k telu, aby ho pustila.

„Povedz mi jednu dobrú vec čo si urobila pre mojich priateľov alebo pre mňa a nebola za tým žiadna intriga alebo nejaký tvoj zámer,“ skoro šepkal a konečne sa jej pozrel uprene do očí.

„Aký zámer by som mohla mať, keď som vyplácala Nyxa? A máš pocit, že vtedy pri jazere, to bola len moja pretvárka?“ pozrela sa nevinne spod obočia, ale už sa nepokúsila ho dotknúť.

„To mi povedz ty Nagini, prečo?“ jeho pohľad zmäkol keď si spomenul na tú noc.

„Nyxa som vyplatila preto, aby si nebol nešťastný, lebo vtedy som aj ja nešťastná, aj keď to možno nedávam najavo. Vždy si pre mňa znamenal viac a tak to aj zostane.“

„Prečo si mučila Remusa kvôli tej mape, keď si mu ju aj tak vrátila?“ hovoril to monotónne, čo jej prišlo lepšie ako keby kričal.

„Je to jednoduchšie než to vyzerá. Aj ja som len človek a keď sme sa vtedy pohádali, vybuchla som. Ja viem, že to bola chyba, ktorú už nevrátim späť, ale chcem urobiť všetko preto, aby si mi znova dôveroval. Je mi jasné, že ten incident s Remusom bol až príliš tvrdý. Ale nemala som čas a ty by si mi aj tak neveril.“

„Možno ti aj chcem veriť, pretože ti verí Remus, ale nemôžem. Stalo sa toho príliš veľa, na to aby som na to všetko tak rýchlo zabudol. To čo sa dialo naposledy bola už len čerešnička na torte. Možno práve preto, že som sa ešte aj kvôli tebe pohádal s priateľmi, tak to proste nemôžem len tak hodiť za hlavu ako by sa nič nestalo,“ odvrátil pohľad do zeme, akoby ho zraňovalo to ako sa Nagini prosebne tvári. „Možno si ani tak nemyslím, že si zlá,“ hovoril viac-menej pre seba, „ale mala by si si konečne sama v sebe ujasniť čo vlastne chceš,“ rozhodne sa na ňu pozrel.

„To som nechcela, je mi to veľmi ľúto ak si sa pohádal s Remusom kvôli mne. Chcem len, aby bolo všetko tak ako predtým, keď si mal ešte zimomriavky z mojej blízkosti,“ podišla k nemu bližšie a dívala sa mu na pery. V tvári mala výraz pokorného mučeníka.

Ustúpil o krok. „To záležalo vždy len od teba,“ z jeho výrazu tváre sa nedalo nič vyčítať.

Znova sa k nemu priblížila. „Urobím čo len chceš, stačí požiadať.“

Vyzeral akoby váhal čo urobí. Nakoniec sa ku nej sklonil, pobozkal ju na pery a odtiahol sa. „Chcem aby si bola taká ako keď sme boli u teba v izbe.“

„Sľubujem. Povedz mi aspoň či je ešte možnosť, že mi budeš niekedy veriť? Chcela by som ti toho toľko povedať, ale bojím sa, či by to nebolo horšie. Možno ak by to bolo tak ako predtým...“ Chcela, aby bol zvedavý.

„Časom možno,“ povedal neisto.

Len sa usmiala. Chcel ju objať, ale zastavil sa. Nagini neváhala a letmo ho pobozkala na líce. Sirius sa neubránil úsmevu. Otočil sa a odišiel. Mal zo seba naozaj dobrý pocit. Dúfal, že neprekukla, že neveril ani jedinému slovku. Postupne sa pri nej naučil, že nie je pre dobro veci nechať sa unášať emóciami. Najprv v ňom vybuchol hnev, keď mu svojou prítomnosťou zhatila plány stretnúť sa s Nyxom. Ale keď si uvedomil, že pokiaľ jej bude nablízku, tak určite zistí čo má za lubom, ovládol sa. Koniec koncov si mohol aspoň zdôvodniť prečo chce byť v jej blízkosti. Premýšľal nad tým čo mu povedala. Chcela by mu toho toľko povedať. Čo také by mu chcela povedať? Možno nakoniec príde na tú jej záhadu. Jeho inštinkt mu našepkával, že má určite pravdu.

Zase ho pichlo pri srdci, že je v tom úplne sám. Trošku oľutoval, že sa s ňou nevrátil do hradu. Ale bál sa, že vtedy by už určite prišla na to, že už nie je jediná, ktorá vie hrať divadlo.

Po príchode do chlapčenskej spálne už všetci spali, aj keď Sirius mal pocit, že James až príliš nahlas chrápe. Potlačil nutkanie zobudiť ho, ľahol si a s plnou hlavou myšlienok o Nagini zaspal.

Nagini však nespala. Nevrátila sa do hradu tak ako on. Chvíľu ešte zostala pri dube a premýšľala čo urobí. Nezdalo sa jej, že by Siriusa tak rýchlo zlomila. Bola si istá, že sa s priateľmi neudobrí, na to bol až príliš hrdý. Nasledovala ďalšia časť jej plánu. Ak to nehral, tak by nemal byť problém s jeho uskutočnením, ale nebola si celkom istá. Vedela, že svoju rolu zahrala dobre a možno aj vďaka svojmu sebavedomiu sa nakoniec rozhodla. Odmiestnila sa pred sídlo jej Pána. V oknách sa nesvietilo. Aj napriek tomu vstúpila do na oko opusteného domu a s vrzgotom schodov vystúpila na prvé poschodie. Keď otvorila dvere, oslepilo ju svetlo z prútika.

„Nagini! Konečne si prišla. Ale prečo takto neskoro?“ namieril prútikom na krb a v ňom sa hneď rozhorel oheň, ktorý osvetlil celú miestnosť. Nagini videla ako lord Voldemort leží na veľkej honosnej posteli v čiernej pyžame, podopierajúc sa o lakeť. Pripomínal jej Toma Riddla viac než kedykoľvek za poslednú dobu. Zavrela za sebou mlčky dvere.

„Vidím, že už na mňa čakáš,“ usmiala sa a pristúpila k posteli. „Chýbal si mi.“ Postupne sa zobliekala a Voldemort sa so spokojným úškrnom pozeral.

„To sssi prišla len preto, aby sssi mohla byť ssso mnou?“ zasyčal po parselsky.

Nagini už úplne nahá vliezla k nemu do postele a prechádzala jazykom po jeho krku. Lačne si oblizla pery a zašepkala mu do ucha: „Prácsssu necháme na ráno, teraz sssa ťa chcem nabažiť.“

Hrýzla, zarývala mu nechty do kože, nechala sa unášať svojou divokosťou. Tá surovosť ju napĺňala a čistila jej hlavu od všetkých myšlienok. Toto ich spájalo. Puto, ktoré nemohol pochopiť nikto. Krutosť a zároveň vášeň, ktorou si prejavovali náklonnosť ich zväzovali ako lano. Takto chcela aspoň zatĺcť čokoľvek čo cítila k Siriusovi ešte hlbšie do útrob jej zjazveného srdca.

Ráno sa spokojne prebudila a odišla do kúpeľne. Neunúvala sa obliekať, vedela, že jej Pán sa rád kochá jej telom. Keď sa Voldemort prebral sedela na peľasti postele jemu chrbtom a česala si dlhé vlasy zlatou kefou. Jej krása bola chladná a ostrá ako britva. Črty na prvý pohľad jemné, teraz pevné ako skala, po jedinej noci s ním.

Prešiel jej prstom po vytetovanej kobre na chrbte a tá razom ožila. Vlnila sa a cerila ostré zubiská. Nagini sa spokojne usmiala. Postavila sa a odložila kefu na nočný stolík. Zobrala si z neho prútik a namierila na svoje telo. Každým švihnutím jej telo zahaľovala látka ako z najjemnejšieho hodvábu. Keď dokončila svoje dielo, bola odetá do čiernych priliehavých šiat.

„Vieš nádherne čarovať drahá Nagini,“ pochválil ju Voldemort.

„Ďakujem,“ samoľúbo sa uškrnula a pristúpila k jeho tvári. Pri bozku mu nežne zahryzla do pery. „Poď dole na raňajky, musíme sa porozprávať.“

----------------------------------------------------------------------------------

Už to so mnou prosím vydržte, už ma čakajú len nejaké tri, maximálne štyri kapitoly. Budem sa teraz snažiť písať čo najrýchlejšie, lebo Rastík je už v škôlke ;-). V každom prípade vám ďakujem za priazeň a trpezlivosť a samozrejme, že si prosím hodnotenie a komentár či už kladný alebo záporný ;-). Gorathovi ďakujem tiež za trpezlivosť a že vie občas pritlačiť na moju tvrdohlavosť. Posielam bošteky na nošteky *cmuk*

[ » na začiatok « ]