Kapitola:
Pridaná: 4.9.2008, 21:16:03
Čítaná: 960×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Carmen McGreen, Alan McBeal, Kingsley, Martin, Johanna, Potter
Stručný dej: Príbeh o aurorke, ktorá sa nechtiac zaplietla do vyšetrovania vraždy mukelskou políciou. Spozná policajta Alana a udalosti naberú nový smer.. (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Obvinená 2 » Prenasledovanie 3 » Lupienky z ruže 4 » Prijatie 5 » Hrebeň a päť pencí 6 » Osudná strata 7 » Úraz 8 » Večera 9 » Zlý sen alebo skutočnosť? 10 » Výkrik do prázdna 11 » Duch čarodejnice

Carmen sa zobudila vo svojej posteli. Strašne ju bolela hlava. Cítila sa ako po opici. Pomaly vstala a poobzerala sa okolo seba. Jej byt vyzeral ako po výbuchu. Všade bol strašný neporiadok. Ešte raz si poriadne zívla a vstala. Pobrala sa do kúpeľne a keď tam zbadala ten neporiadok- všetko porozbíjané- zatackala sa a oprela sa o rám dverí. Nechápavo zízala na rozbité voňavky a vôbec všetko. Najviac ju však nahnevalo, keď našla svoju zubnú kefku v toalete. Vzdala to, vypláchla si ústa a umyla tvár. Keď sa pozrela do zrkadla, stále to nebolo ono. Mala fialové kruhy pod očami a strapaté vlasy. Mávla rukou a pobrala sa do kuchyne, kde to vyzerali ešte horšie. Teraz už vybuchla.

„Ja sa na to môžem vy...kašľať!“ zahrešila nahnevane.

Zopla si vlasy a pustila sa upratovania, čo jej trvalo celý deň. Keď sa pozrela na hodiny, zistila, že je už päť hodín popoludní. Vzdychla si. Vyšla von a išla do obchodu, kúpiť si to najpotrebnejšie . Keď však nazrela do peňaženky, zistila, že si toho nemôže veľa dovoliť. Tak si kúpila len to, čo naozaj potrebovala. Rozhodla sa, že si veci hodí domov a pôjde si hľadať prácu.

Práve, keď si Carmen povedala, že je jej predurčené žiť životom žobráčky, prechádzala okolo stanice King´s Cross. Zastala a pozrela na budovu a na ľudí, čo do nej vchádzajú. Chvíľku na ňu nemo hľadela, ale potom sa rozhodne pobrala dnu. Možno by mohla predávať lístky...

„Dobrý deň,“ pozdravila muža, za sklom.

„Carmen, tu ste! Celý deň meškáte, kde ste boli? Och vyzeráte hrozne! Ste v poriadku?“ spýtal sa jej plešatý muž.

„Vy ma poznáte?“ spýtala sa ho prekvapene.

„Carmen, cítite sa dobre?“ spýtal sa jej muž ustarosteným hlasom.

„Samozrejme, len, ja si vás nepamätám.“

Muž na ňu chvíľku hľadel, ale keď začul rozhorčené volanie cestujúcich, že im ujde vlak, hneď vstal, vtisol do kabínky Carmen a odišiel. Carmen za ním pozerala. Zrazu jej niekto zamával pred očami rukou.

„Haló, slečna! Prosím si lístok na vlak do Manchestru na siedmu.“

„Samozrejme, nech sa páči.“

Cestujúci jej zaplatil a odišiel. A takto to išlo celý deň, až do desiatej. Padla tma a na stanici nebolo ani nohy. Carmen si odpila z kávy, ktorú si kúpila za pár drobných a obzerala sa po stanici. Zaujal ju papierik od nejakej čokoládovej tyčinky, ktorý sa pohyboval vo vzduchu, vďaka jemnému vánku. Zrazu začula niečo ako šuchot plášťa. Skoro sa zadusila kávou.

„Je tam niekto?“ spýtala sa zachrípnuto.

Znova to začula, akoby netopier trepotal krídlami. Také strašidelné a tajomné šušťanie so vzduchom. Vyšla zo svojej kabíny a poobzerala sa okolo.

„Je tam niekto?“ spýtala sa ešte raz hlasnejšie.

Ticho. Počula iba ten vánok, ktorý už odfúkol ten papier od tyčinky a jemne jej hladil telo. Zacítila šteklenie v žalúdku, ale také nepríjemné šteklenie. Cúvla a stále sa obzerala. Už bola nalepená na dverách a keď sa rozhodla ich otvoriť, niečo sa pri nej mihlo a bodlo ju do chrbta.

„Ach!“ vzdychla a z kútika úst jej vytiekol pramienok smrti.

„Nebudeš mi viac zavadzať!“ zavrčal nad ňou ženský hlas a Carmen sa na viac nepamätala.

„Prežije to, už je stabilizovaná. Ale, bolo to o vlások.“ Začula akýsi vzdialený mužský hlas.

Všetko sa jej ozývalo v hlave, akoby bola v tuneli, z ktorého niet východiska. Otvorila oči a zazrela nejasné obrysy dvoch mužských postáv.

„Otvorila oči!“ začula iný mužský hlas.

„Slečna McGreen, počujete ma?“ spýtal sa jej doktor, ktorý sa nad ňou skláňal a otváral jej viečka.

Carmen však znova ovládlo bezvedomie.

Prebrala sa na to, ako ju niekto drží za ruku. Otvorila oči a keď sa chcela posadiť, z ľavej ruky zacítila pichavú bolesť. Bola tam infúzia.

„Fuj!“ odvrátila hlavu a pohľad jej padol na Alana, ktorý spal.

Bola ešte noc. Mesiac jasne svietil cez odostreté závesy. Keď sa Carmen poobzerala po izbe, zistila, že je v nemocnici. Biele steny, železná posteľ, okolo nejaké prístroje a tiež sivá podlaha. Uvedomila si, že má v sebe iba infúziu a že ju vôbec nič nebolí.

„To je zvláštne. Ako dlho tu ležím? Ak som už rýchlo, musí to byť už mesiac.“ Dumala potichu, aby nezobudila Alana.

Zahľadela sa na neho. Bol taký sladký, keď spal. Vlastne doteraz si ho veľmi nevšímala, lebo vždy ju buď rozčúlil alebo stále niečo museli riešiť...vlastne na to nebol čas. Jeho tmavé hnedé vlasy mu padali do tváre a oči mal zatvorené a pokojne spal. Vyzeral naozaj chutne.

/Carmen! Načo to len myslíš?/ hrešila sa v duchu a potriasla hlavou, aby sa zobudila.

Chcela si hadičku vytiahnuť zo žily, ale keď sa o to pokúsila, zabolelo ju to ešte viac a tak to vzdala. Na jej tiché stonanie sa zobudil Alan.

„Už si hore? Čo to robíš?“ spýtal sa jej ospalo a zívol.

„Chcem si vytiahnuť tú hadičku.“ Odvetila Carmen a stále sa držala za ruku.

„To nemôžeš. Nechaj si ju tam!“ zastavil ju Alan.

„Načo?“ nedala sa odbiť Carmen a chcela si ju znova vytiahnuť z ruky.

Nechcela sa tak rýchlo vzdať.

„Carmen nie! Je to len pre tvoje dobro.“ Nedal sa Alan.

Zvalil sa na ňu a bojovali spolu o hadičku. Vyzeralo to dosť divne. Obidvaja zúrivo dychčali a takto bojovali asi dve minúty, keď prišiel doktor, ktorý zostal stáť pri dverách s otvorenými ústami.

„Čo to robíte?“ spýtal sa ich s vypleštenými očami.

Alan a Carmen na neho pozreli a hneď sa uvedomili, že to musí vyzerať divne, tak Alan si sadol na svoju stoličku a uhladil si vlasy a vzdychol, akoby sa nič nestalo. Carmen na neho škaredo pozrela a potom sa otočila na doktora.

„Pán doktor, čo mi je?“ spýtala sa ho hneď.

„Mali ste menšie zranenie, no mali ste z pekla šťastie! Nôž nezasiahol žiadny orgán. Takže za také dva dni vás pustíme.“ Povedal, keď prichádzal k nej nazerajúc do papierov.

„A ako dlho som už tu?“

„Tri dni. Ale viete čo je zvláštne? Nikdy som sa s takýmto prípadom nestretol. Takto rýchlo sa vyliečiť nie je normálne.“ Nadvihol obočie doktor a pozrel na Carmen.

Alan nespúšťal oči z doktora. Aj on si to očividne uvedomil a šokovalo ho to. Doktor vyšetril Carmen, zobral jej krv a hlbšie jej zastrčil hadičku do žily. Potom sa usmial, povedal, že Carmen má odpočívať a odišiel. Carmen za ním pozerala a trpko sa usmievala. Keď sa za ním zatvorili dvere otočila sa k Alanovi.

„Vieš ako sme museli vyzerať? A to len kvôli tebe!“ vybafla naňho.

„Bolo to len pre tvoje dobro!“ protestoval Alan.

„Pre moje dobro!“ vyprskla Carmen, „Pre moje dobro! Mal si ma nechať na pokoji, to by bolo pre moje dobro!“ už pomaly kričala.

„Ticho, ticho! Ešte si pomyslia, že máš nejaký záchvat.“ Tíšil ju Alan.

„NO A ČO?! NECH SI TO LEN MYSLIA! NEMAL SI MA TAKTO STRÁPNIŤ!“

„Strápnili sme sa obaja.“ Uškrnul sa Alan.

Carmen chvíľu naňho pozerala. Ich oči sa stretli. Bolo ticho. Po chvíli sa obaja rozosmiali.

Alan si uvedomil, aká je Carmen krásna, keď sa smeje. A vôbec...

„Prepáč, ja...neviem čo sa to so mnou porobilo.“ Smiala sa Carmen.

„Ja som už zvyknutý. Pamätáš sa na naše prvé stretnutie?“ spýtal sa jej Alan s úsmevom.

„Áno, pamätám.“ Zasmiala sa Carmen, „Myslela som, že som v...“ zarazila sa.

Ako to, že si nič nepamätá? Ako to...?

„Áno, myslel som si, že si zbláznila.“ Povedal Alan, ktorý si nevšimol, no keď videl, ako sa tvári Carmen, myslel si, že je urazená a tak k nej natrčil ruku, „Priatelia?“

Carmen naňho pozrela a usmiala sa. Bol to taký silený úsmev, ale Alan si nič nevšimol.

„Priatelia.“ Prijala ruku.

Je to zvláštne, čo sa vlastne dialo predtým, ako sa zobudila doma pred troma dňami? Ona bola zamestnaná na stanici? Tak ju bude Alan podozrievať ešte viac.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa jej Alan.

„Nie, len som unavená.“ Odpovedala duchom neprítomná.

„Hej, veď je noc a ty si bola tri dni v bezvedomí. Tak ja si idem tuto ľahnúť na pohovku, dobre?“

„Okej.“

„Tak dobrú noc.“ Povedal Alan a podišiel k pohovke.

Carmen naňho pozerala, až kým si neľahol. Pochopila, že nechcel, aby sa sama zobudila, že chcel, aby vedela, že je niekto s ňou, aby sa nebála.

„Alan?“ zašepkala už do tmy.

„Hm?“

„Ďakujem.“

„Za čo?“ nechápal.

„Za všetko.“

Nevidela, ako sa spokojne usmial a potom zatvoril oči.

Dva dni ubehli ako voda. Alan sa jej venoval kedy len mohol. Nosil jej knihy, aby sa nenudila, balóny, aby nemala izbu takú smutnú a tiež kvetiny z rovnakého dôvodu.

„Je milé, že sa o mňa takto staráš.“ Povedala Carmen, keď si na seba obliekala sveter.

„Zľakol som sa, keď som sa dozvedel, čo sa ti stalo.“ Povedal Alan.

„Vážne? To je milé, že si na mňa myslel.“ Usmiala sa Carmen a pobalila si posledné veci.

Medzi nimi aj kniha od Alana. Chvíľku ju držala v ruke a pozerala na ňu, ale napokon si ju uložila do tašky.

„Áno, myslel.“ Zašepkal jej Alan do ucha.

Carmen sa otočila. Alan bol neprirodzene blízko. Cítila jeho dych, cítila, ako veľmi mu búcha srdce, dokonca viac, ako búchalo jej. Pomaly, pomaličky sa ich pery približovali. Už sa skoro pobozkali, keď sa rozleteli dvere...

_______________***_______________

No ahojte, znova som tu!!:)konečne som napísala ďalšiu kapitolu:)...dúfam, že sa vám bude páčiť:)...dávam si záležať, aby ste boli nanajvýš spokojní...tiež chcem, aby ste vedeli, že to píšem hlavne pre vás, aby ste sa trochu zabavili a tiež pre mňa, čo veľmi rada píšem a som veľmi rada, keď vidím, že moju poviedku máte radi..

inak chcela by som túto poviedku venovať Danieliq, ktorá pri mne stála vždy, a minule mi napísala veľmi povzbudzujúci komentárik, ktorý ma naštarotval na ďalšie písanie:-*...ďalej Barbare, ktorá sa mi dokonca vyhrážala, že ak nenapíšem nové kapitoly, tak..............:D

a inak ešte mojej maminke Petraele, ktorá mi znova robí betaread:-***

Tak zatiaľ:)

P.S. Upozornenie! Máme pokazený počítač, je možné, že nová kapitola mi bude dlhšie trvať, ale budem sa snažiť napísať ju čo najskôr!!!...ale prosím buďte trpezliví;)Ďakujem vám všetkým ešte raz veľmi pekne:-*

Vaša Bernardette:-*

[ » na začiatok « ]