Poviedka:
Pridaná: 29.8.2008, 13:31:42
Čítaná: 5898×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Ron, Harry
Stručný dej: Posledný povzdych a lúčenie sa s Rokfortom a kamarátmi jednej z postáv HP...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

tak toto je moja prvá jednorázovka, a za jej čítanie vďačíte Lilly, pretože nebyť jej, nepridám ju sem :)

Posledný výdych

Noc.

Tak tichá noc, jemne prerušovaná šepotaním vetríka a slabých zvukov ozývajúcich sa z lesa.

Na trávniku stálo mladé dievča s dlhými hnedými vlasmi, výraznými očami v dotrhanom oblečení.

Zavrela som oči a po dlhom nádychu, ktorý mi aj tak nedoprial ten krásny pocit vzduchu som ich znovu otvorila.

Predo mnou sa črtal veľký hrad, tak krásny vo svojej veľkosti.

Prešla som k jazeru a zadívala som sa na hladinu, na ktorej sa odrážal obrovský guľatý mesiac.

Všetko bolo ako má byť a predsa bolo niečo iné.

Nemohla som potlačiť slzu, ktorá sa mi drala z oka.

Mesiac pomaly bledol a na tmavej oblohe sa zjavovali ružové zore.

Zamierila som k hradu.

Pod bosými nohami by som mala cítiť jemnú trávu, ale nič. Žiadne pocity iba spomienky bolestne zarezávajúce sa do duše.

Dubové dvere sa otvorili ako na zavolanie a v strede nich stál mladý školník, ktorý s hundraním otváral dvere.

Už, už som ho chcela pozdraviť, ale niečo ma zastavilo.

Prečo to robiť? Načo mi to bude? A tak som prestúpila na kamenné dlaždice, pamätám sa, že boli studené.

Putujem hradom a spomínam. Spomínam, ako mi tam bolo dobre, aká som bola šťastná...

Zastavím pred portrétom Tučnej pani vynímajúcej sa v cyklámenových šatách.

Vchodové dvere sa otvorili a vyšiel z nich nižší trochu bucľatejší chlapec a ryšavé dievča.

Pri pohľade na nich mi zovrelo srdce.

Potlačila som smutný vzdych a prešla som portrétovou dierou.

Rozhliadla som sa po klubovni.

„Nič sa nezmenilo a predsa je všetko inak,“ zašepkala som.

Sadla som si pri dievčati s divoko vlnitými vlasmi, ktorá práve čítala knihu.

„Vždy som ťa mala rada, aj keď som ti krivdila. Žiarlivosť je príšerná vlastnosť. Odpusť mi, aj keď na žiadanie niečoho takého je prineskoro. Počúvaj hlas srdca. Zbohom, Hermiona.“

Pri vyslovení jej mena sa mykla a chvíľu sa zmätene obzerala okolo seba. Keď nič nezbadala, pomyslela si, že sa jej to iba zdalo a znova sa začítala.

„Parvati!“ vykríkla som, ale neskoro som si uvedomila, že ma nepočuje. Nikto nevie čo sa stalo... len tí ktorý to už nemôžu zmeniť.

Napriek tomu, čo som, som sa k nej rozbehla a pokúsila som sa ju objať.

Nepodarilo sa mi to.

„Zbohom, ty ktorá si po mojom boku vždy stála.“ Z oka mi vybehla slza. Už bolo dosť plaču! Koniec! Niet pre čo plakať! Minulosť sa nedá zmeniť, tak sa musím konečne prestať zožierať. Skoro hneď, ako som to dopovedala sa zjavil ryšavovalsí chlapec s krásnym úsmevom na perách. Za ním nasledoval jeho večný priateľ s guľatými okuliarami.

Už som to nevydržala a rozplakala som sa.

Posledné slová a navždy odídem.

„Ron, vždy som ťa milovala a v mojom srdci zostaneš navždy, nech už si kdekoľvek. Aj keď v tvojom srdci nosíš inú, nezazlievam ti to. Budeš s ňou šťastnejší. Teraz, keď viem budúcnosť, môžem ti trocha pomôcť, iba touto myšlienkou. Nasleduj striebornú laň, dovedie ťa k cieľu. Ach, čo všetko by som dala za to, keby som ťa mohla ešte raz pobozkať! Pocítiť tvoje pery! Všetko je preč, navždy zbohom!“ dopovedala som, aj keď sa nerušene rozprával so svojím kamarátom. Jemne som mu priložila ústa k spánku. Mykol sa, až ho vystrelo.

„Ron, si v poriadku?“

„Áno, áno...laň...pravdaže...nechápem....“

„Ron?“

„V pohode to nič. Len sa mi niečo zazdalo,“ usmial sa a ďalej sa nerušene zhovárali a vymieňali si neslušné narážky nasmerované proti učiteľovi Snapeovi.

„Harry. Ty máš cestu predurčenú. Na pleciach nesieš veľké bremeno, ale nezúfaj. Všetko sa na dobré obráti...raz. Dary ti pomôžu.“ Znovu som zašepkala a prešla ním slabá triaška.

„Stalo sa niečo?“

„Cítil som smrť.“

„Čože?“ Ron sa zatváril vystrašene.

„Ten ľadový závan, ako keď niekoho zabijú Avadou.“

„Dobre, dobre, poďme radšej do siene. Hermiona ideš? Som hladný!“

„Pravdaže. Už ste sa učili na Transfiguráciu? Píšeme písomku.“

„Hups. Ale máme ju až druhú hodinu. Teraz nás čakajú raňajky,“ žoviálne mávol rukou.

„Keby si aspoň raz myslel na podstatnejšie veci ako sú raňajky.“ Pohoršene pokrútila hlavou.

„Napríklad?“

„Harryho a Dumbledorove hodiny.“

„Dobre, dobre, len kľud...“ A zmizli za portrétom.

Slabo som sa usmiala a prešla som dierou.

Chodbu zaplavilo silné svetlo. Také silné, že sa steny hradu skoro nedali rozpoznať.

„Prímam ruku osudu!“ vyhlásila som odhodlane a akoby v tranze, slová sa mi hrnuli na jazyk.

„Mami, oci, už idem...“ zašepkala som a vydýchla. Moje telo sa zmenilo na stovky bledomodrých motýľov.

Konečne našla pokoj.

„Čo to je?“ vyhŕkol Harry, keď sa za nimi vyrútilo množstvo motýľov, hľadajúcich okná, ktorými by mohli vyletieť von.

„Poprosím o pozornosť!“ vo Veľkej sieni sa ozýval Dumbledorov hlas a všetci okamžite stíchli.

„Musím vám oznámiť strašnú správu, ktorá je pre nás bolestivým úderom. Včera o dvadsiatej hodine večer, napadli Smrťožrúti rodinu Brownovcov. Nikto neprežil.

Poprosím o minútu ticha za život Levander, ktorá bola dobrou študentkou a ešte lepšou priateľkou,“ dohovoril a sadol si na stoličku.

Neskôr sa začali ozývať vzlyky a smutné rozhovory.

Harry si podoprel rukou hlavu.

„Koľko ľudí ešte bude musieť zomrieť?“ zašepkal.

Hermiona sa rozplakala a Ron zťažka preglgol.

Postavil sa, zdvihol pohár a do celej siene vykríkol.

„Na Lavender!“

Na to sa postavili ďalší a ďalší a spolu si pripíjali na jej pamiatku.

Máj 1997 Rokford

/*-+-*"*-+-*"*-+-*"*-+-*"*-+-*"*-+-*"*-+-*"*-+-*"*-+-*"*-+-*"*-+

páčilo sa ? :D

[ » na začiatok « ]