Poviedka:
Pridaná: 23.8.2008, 21:24:34
Čítaná: 8137×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Diana
Stručný dej: Myslíte si, že svet metlobalu ako športu je iný ako svet muklovských športov? Skúste si prečítať túto krátku poviedku a potom sa vyjadrite :)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Myslela som si, že viem o metlobale všetko.

Mýlila som sa.

Vždy bude niečo, čo sa môžem naučiť.

Počkať, vy neviete kto som?

Volám sa Diana. Mám osemnásť a po skončení Rokfortu ma prijali k Ballycastelským netopierom, najúžasnejšiemu metlobalovému tímu aký poznám.

A práve vtedy sa to všetko začalo.

Som strážca. A tréner by ma možno aj postavil na zápas, keby...

Keby som na tréningu chytila aspoň jednu strelu.

Ale ja nemôžem za to, že hráči tak rýchlo lietajú.

Sú ako čmuhy!

Ako mám rozoznať prehadzovačku, keď nevidím hráčov?

Mala by som sa spamätať.

Inak sa môžem zamestnať v technickej čate a upratovať štadión po zápase.

Nechápem to. Nikdy to so mnou takéto nebolo.

Idem si dať radšej obed. Posilním sa, oddýchnem si a s novými silami pôjdem na tréning.

„Ahoj, Lea!“ zdravím spoluhráčku.

Malá, štíhla, skade ruka, stade noha. Dlhé, kučeravé vlasy zopnuté do konského chvosta a úsmev od ucha k uchu.

Aj ja by som sa usmievala, byť na jej mieste. Tiež je strážcom v našom tíme. Na rozdiel odo mňa , jej sa darí.

„Ahoj, čo si dáš k obedu?“

Už od začiatku ma vždy na obede pozýva sadnúť si k nej.

Je milá.

„Raňajší tréning si neber k srdcu. Aj mne to v začiatkoch šlo trošku ťažšie. Zvykneš si,“ povzbudzuje ma a podáva mi pohár limonády.

Je pravda, že doobeda som trikrát spadla z metly a nechytila ani raz prehadzovačku. No myslieť na tom ešte aj pri obede, kedy sa chcem preorientovať na pozitívne myslenie?

Ďakujem, nemám záujem.

„Ako sa má Jack?“ zmením radšej tému.

„Myslím, že dobre. Zajtra sa má vrátiť zo služobnej cesty. Bude mať dva týždne dovolenku...“

blá, blá, blá.

Nevnímam ju. Bezprízorne na ňu hľadím, žujem obed a v hlave nemám ani jednu myšlienku.

„Diana, okamžite zosadni z metly a choď pod sprchu!“ reve na mňa tréner.

Zlostne zletím dole. Odhodím metlu a zamierim do šatne.

„Di, čo sa to s tebou deje?“ búcham päsťou do steny. „Vždy si vedela, kde je lopta. Vždy si vycítila kam sa máš vrhnúť, aby si ju chytila. Čo sa s tebou porobilo?“ revem v šatni sama pre seba.

Po chvíli si radšej pustím sprchu. Prúd studenej vody, vystriedajú osviežujúce vlažné kvapky.

Pomaly sa obliekam, keď mi zrak padne na Leinu tašku. Trčí z nej stará otrhaná obálka knihy.

„Príručka jednoduchých elixírov?“ zarazene čítam názov.

Záložka na strane s receptom na prípravu Mätúceho roztoku mi vysvetlí, prečo ju má Lea v taške.

Pozývanie na obed. Limonáda, či čaj. Vždy mi ho podáva Lea. Hlavou sa mi len tak mihajú spomienky.

„Ako som mohla byť taká hlúpa?“

„Diana, neprisadneš si?“ počujem už z diaľky úlisný hlas Ley.

„Nie, ďakujem. Dnes sa chcem sústrediť na tréning,“ odvetím jej odmerane a sadám si s raňajkami k prázdnemu stolu.

Nedbajúc na udivené pohľady Ley a ostatných spoluhráčok, sa zahryznem do pečiva s džemom. Chladne sa pousmejem a dumám nad najsladšou pomstou.

Mimochodom, tie pohľady nevymizli ani na tréningu.

Chytila som každú strelu!

Som späť!

Súperi traste sa!

[ » na začiatok « ]