Kapitola:
Pridaná: 20.8.2008, 20:33:25
Čítaná: 1797×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Sayuri
Stručný dej: Sayuri nikdy neverila, že mágia existuje. Až do chvíle, kedy u svojej babičky objavila podozrivo čarodejné predmety...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prológ 2 » „Rokfort je prekrásny, však?“ 3 » „Chcem byť rovnako dobrá čarodejnica ako ty.“ 4 » „Qi Shu je v Japonsku a tebe tak chýba, že ju vidíš všade...

Sayuri sa vyľakane strhla, keď začula babičkin hlas.

„Ja...“ začala, ale babička ju prerušila.

„Myslela som si, že to budeš ty,“ usmiala sa na ňu. Dievča vytreštilo svoje zelené oči. Už ničomu nerozumela. Sťažka prehltla.

„Že... že čo budem ja?“ opýtala sa ticho.

„No predsa čarodejnica. Ešte ti to nedošlo?“ pokračovala starká milo.

Sayuri teraz zbledla tak, že nebyť jej čiernych kučeravých vlasov, čo jej padali do tváre, celkom by splynula so stenou za ňou.

„Mýliš sa. Nič také nejestvuje.“

„Všetko ti vysvetlím.“

„Dočerta, starká, ja nechcem aby si mi niečo vysvetľovala! Pozri, teraz odídem a nikdy nikomu nepoviem, čo som tu videla, dobre? Mama čaká dole, stopro je riadne nervózna,“ odvetila Sayuri, považujúc týmto debatu za ukončenú. Jej stará mama však mala očividne iný názor.

„Desí ťa tvoja vlastná moc.“ Skonštatovala.

„Ja nemám žiadnu moc!“ vybuchlo dievča. V tej chvíli spadol zo steny jeden z mnohých obrazov a sklo, ktorým bol chránený, sa rozbilo.

„Prosím ťa, kontroluj sa, lebo rozbiješ aj niečo iné,“ povedala babička a veľavýznamne kývla hlavou smerom k stolíku s krištáľovou guľou, ktorú si Say doposiaľ nestihla všimnúť.

„Ale ja... to som nebola ja, to...“ nevychádzala z údivu. Starká sa usmiala.

„Počkaj tu, poviem mame, že ešte pár dní ostaneš.“

Dievča nemo prikývlo a rezignovane sa zviezlo na zem, aby pozbieralo črepy. Ako už len ona mohla zhodiť obraz zo steny? Žeby naozaj bola...?

Už nechcela odísť, znova ju premohla zvedavosť. Zrazu chcela vysvetlenie.

Pozbierala črepy na kopu a otočila spadnutý obraz. Bol na ňom nádherne vysvietený hrad s mnohými vežami a obrovským areálom, týčiacim sa nad lesklou hladinou jazera. Sayuri obdivne zapískala. Bol fascinujúci.

„Rokfort je prekrásny, však?“ babička sa vrátila do izby.

„Rokfort? Čarodejnícka škola? Z tých tvojich rozprávok?“ opýtala sa začudovane.

Starká prikývla. „To je ona.“ Vtom si všimla črepy na zemi.

„Odstúp.“ Prikázala vnučke. Sayuri poslúchla a starká vzala zo stolíka prútik.

„Reparo!“ vyslovila a črepiny sa zleteli do jedného celistvého kusu a priľnuli k obrazu. Teraz vyzeral rovnako, ako pred pádom zo steny.

Ak Sayuri doteraz pochybovala o magických schopnostiach svojho najobľúbenejšieho člena rodiny, práve sa všetky jej pochybnosti stratili.

„Myslím, že mi máš čo vysvetľovať.“ Povedala na adresu kúzla, ktoré práve videla. Babička prikývla.

„Poď dole do obývačky. Bude to na dlhšie. A mám pocit, že budeš potrebovať šálku čaju.“

Vyšla z miestnosti. Nasledovaná svojou vnučkou, ktorú už dnes nič nemohlo prekvapiť.

„Prečo som sa to dozvedela len ja? Prečo nik z rodiny nevie, že si čarodejnica?“ začala po tom, čo si výdatne odpila z horúceho čaju značky Earl Grey.

„Dvere sa dajú otvoriť len mágiou. A všetko, čo dokazuje moju príslušnosť k magickému svetu, je za nimi. Dokonca aj prútik.“

„Bez prútika čarovať nemôžeš?“

„Teoreticky áno, ale prakticky to dokáže len veľmi málo čarodejníkov. Musíš mať neuveriteľnú silu mysle a strašne veľa čarodejníckej moci, aby si niečo také dokázala. Prútik je v živote čarodejníka najdôležitejším predmetom.“ Odpovedala jej babička.

„Kedy dostanem svoj?“ spýtala sa Say dychtivo.

„O dva roky, len čo a prijmú na školu.“

„To pôjdem na Rokfort?“

Stará mama sa zasmiala. „Dievča, Rokfort je v Británii a ty si Japonka. Pôjdeš na Kjótsku školu mágie.“

„Aj ty si študovala tam?“

„Ja som sa narodila v Anglicku. Sem som sa dostala až v devätnástich, keď som sa vydala.“

Sayuri si sklamane povzdychla. „Takže ty si študovala na jednej z najvýznamnejších čarodejníckych škôl, ale ja skončím v Kjóte?“

„Sayuri, nemáš na výber.“

„A nedalo by sa to nejak tak, že by ma naši poslali akože na internátnu školu v Británii a ja by som šla na Rokfort?“

„Myslíš si, že tvoja matka by ťa pustila v jedenástich na internátnu školu, navyše na takú, ktorá je o pol sveta ďalej?“ stará mama nadvihla obočie.

„Nie.“ Sklamane uznala a vyzvala starkú, aby pokračovala v rozprávaní.

„A ako dlho je už Voldemort mŕtvy?“ ozvala sa o hodinu neskôr, keď už mala hlavu plnú najrôznejších informácii o o väzení v Azkabane, o jeho strážcoch dementoroch, o čarodejníckych zákonoch, čarodejníckych rodinách, o pôvode čarodejníkov, o mukloch, teda o nečarodejníkoch, o ilegálnych kliatbách, o horcruxoch, metamorfmágoch, čarodejníkoch čo vedia meniť svoju podobu podľa svojej vôle, a nakoniec o čarodejníckych športoch.

„Deväť rokov, dievča.“ Usmiala sa babička.

„A je ešte niekto taký, kto by vás, ehm... teda nás ohrozoval?“ ťažko sa jej zvykalo nato, že patrí do sveta, ktorý ešte nedávno považovala za rozprávku.

„Nie. Ale to nebude trvať večne. Myslím, že na dnes si sa napočúvala viac, než dosť. Dobrú noc.“ Odvetila jej, čím jej jasne naznačila, že sa má pobrať do postele.

„Chápeš to? Som čarodejnica! Ja!“ Sayuri zanietene referovala celý včerajší deň vysokému dievčaťu s čiernymi vlasmi so zvláštnym nádychom do červena a sivomodrými očami. Bola to jej najlepšia kamarátka a práve sedeli u nej v izbe.

Qi Shu to očividne zaskočilo. „Nie! Ako si to zistila? Veď deväť rokov sa okolo teba nič zvláštne nedialo. Ako to, že aj ty si čarodejnica?“ prekvapene ju zasypávala otázkami. Sayuri prižmúrila oči.

„Čo myslíš tým ,ako to, že aj ty si čarodejnica,?“ spýtala sa podozrievavo. Qi Shu sa zahniezdila.

„Sľúb mi, že sa nebudeš hnevať.“ Povedala previnilo.

„Pokračuj.“ Vyzvala ju Sayuri. Qi Shu sa zamerala pohľadom na omrvinku na koberci a tá sa o chvíľu vzniesla pár centimetrov nad neho. Jej kamarátka vytreštila oči.

„Prečo si mi to nepovedala?!“ skríkla vyčítavo.

„Myslela som si, že to nepochopíš.“

„Kedy som ja niečo nepochopila?“

„Noo...“ začala Qi, ale Sayuri ju prerušila.

„Dobre, dobre, možno mám s týmito vecami niekedy problém,“ Qi nadvihla obočie, „Dobre, tak vždy mám s týmto problém.“ Prestala, aby sa nadýchla. Qiino obočie sa vrátilo do normálu.

„Ale mala si mi to povedať.“ Dokončila Say tvrdohlavo.

„To naozaj musíš mať vždy posledné slovo?“ neodpustila si Qi.

„Poznáš ma, odkedy som bola bábätko, za tých deväť rokov si si už mohla zvyknúť.“

Qi Shu len rezignovane prevrátila očami.

„Qi?“

„Hm?“

„Chcem ísť na Rokfort.“

„Aj ja.“

„Ale ja to myslím vážne. Čítala som o tej škole v babičkiných knihách a je...no, prosto je úžasná! Chápeš, má oveľa lepší systém vzdelania, ako ten, ktorý som našla o Kjótskej škole, možnosť voliteľných predmetov, lepší a oveľa väčší areál a pochádzajú z nej tí najvýznamnejší čarodejníci sveta!“

„Ja viem, Sayuri, ja viem. Ale akú máme my dve šancu, že sa tam dostaneme? A navyše, tá škola musí byť pekne drahá.“

„Povedala by som, že ani nie. A aj keby, za to vzdelanie ti to určite stojí.“

„Neviem, či by ma naši pustili.“

„A vaši vedia, že ty...“

Qi Shu prikývla. „Aj oni sú.“

„Tak ja deväť rokov žijem doslova obklopená čarodejníkmi, dokonca aj ja sama ňou som a to sa mi nik neobťažoval povedať?“ spýtala sa Sayuri len tak do vzduchu, hneď sa však vrátila k téme.

„Tak potom s tým nebudeš mať žiadny problém.“

„Mama by bola radšej, keby som sa učila tu.“

„Nemôžeš jej dovoliť, aby ti bránila v cieľoch. Skús ju presvedčiť!“

„To sa mi nepodarí.“

„A prečo sa hneď vzdávaš, hm? Ak tam nechceš ísť, povedz to rovno.“

„Chcem, ale...“

„Aké ale? Vaši sú čarodejníci, naši ani nevedia, že nejakých máme v rodine, vy celkom slušne zarábate, zatiaľ čo môj otec je bez práce, máš skratka oveľa priaznivejšie šance sa tam dostať a ty to odmietaš? Ja byť na tvojom mieste, skúsim sa s vašimi pozhovárať.“

Qi Shu si len vzdychla. „Ty to nechápeš, Say.“

„Jasné, veď ja nič nechápem, preto mi ani nikto nič nepovedal.“

„Say, ja... počkaj, tak som to nemyslela,“ Qi schytila priateľku za rukáv, keď sa postavila na odchod, „tak ja to skúsim, ak chceš. Máš vlastne pravdu, možno sa to podarí.“

„Vieš čo? Kašli na to. To ty máš pravdu, aj tak nemám nádej dostať sa na Rokfort.“ Povedala ľadovo, vytrhla si ruku z jej zovretia a tresla dverami.

[ » na začiatok « ]