Kapitola:
Pridaná: 12.8.2008, 15:58:07
Čítaná: 5928×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Honey Danielsová, Janet Robertsová, Caroline Thomasová, James Potter, Sirius Black
Stručný dej: Chrabromilčanky Honey, Janet a Limetka začínajú svoj posledný rok na Rokforte. Aká nečakaná udalosť ich zastihne?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Cesta vlakom 2 » Havaj 3 » Konkurz 4 » Vynútený mier

Ahojte,

tak som tu s novou kapitolou k HD, ale sklamali ste ma. Počet komentárov sa vôbec nezlepšil, tak uvidím ako to bude teraz.

Pre tých, ktorí zabudli o čom bola minulá kapča(aj ja som na to zabudla:)) je tu taký úplne mini(možno až mikro)obsah.

Honey, Limča a Janet išli na metlobalový konkurz povzbudiť Limetkynu sestru Katie. No pohádali sa tam s Jamesom(kapitánom družstva), lebo do týmu vybral Siriusa, aj keď Katie bola lepšia.

Tak to je všetko čo som chcela. Túto kapitolu venujem všetkým, ktorí HD čítajú a zanechali aspoň jeden koment.

Sae.

--------------------------------------------------------------------------

Vynútený mier

Odkedy som sa pohádala s Potterom ubehli dva týždne. Teraz sa hádame vždy, keď sa stretneme a už mi z toho dosť preskakuje. A najhoršie na tom je to, že som kvôli tej hádke zabudla ísť na trest k McGonagallovej a preto mi predĺžila trest na týždeň a strhla mi dvadsať bodov. Celý týždeň som musela umývať všetky trofeje v Sieni slávy.

-Tak Ti treba!-

-Sklapni!-

-A čo ak nesklapnem?-

-Fajn odteraz Ťa ignorujem!-

„Čo si taká smutná?“ opýtala sa ma Sandra. Prestala som pozerať na jednu a tú istú vetu v knihe, na ktorú som pozerala už asi hodinu, a odložila som ju. Potom som pozrela na Sadru.

„Nie som. Prečo?“

„Ale si. Len mi nehovor, že nie,“ prísne na mňa pozrela a prisadla si ku mne na posteľ. Samozrejme ešte predtým ako si sadla zhodila mi z nej nohy a ja som spadla tiež. No už sa mi nechcelo znovu na ňu vyliezť, tak som si sadla na zem, oproti Sandre. „Prepáč,“ usmiala sa a podala mi ruku, ale ja som len pokrútila hlavou.

„Naozaj nie som. Ani nemám prečo byť smutná,“ povedala som, ale nepozerala som sa jej do očí.

„Honey! Je to kvôli Potterovi však?“

„Ako to vieš?“ vykríkla som a hneď potom som si rukou prikryla ústa. Tvár mi zaliala červeň.

„Pri mojich skúsenostiach s chalanmi,“ zasmiala sa. „A spoznám, keď je niekto zamilovaný. Tak hovor. Čo Ťa trápi?“ Premerala som si ju pohľadom. Blond vlasy mala stiahnuté v uzle a zelené oči upierala priamo na mňa. Vzdychla som.

„Poviem ti to, ale nesmieš to nikomu povedať,“ zamračila som sa. „Ani Janet a Limči,“ dodala som a Sandra prikývla. „No takže do Pottera som zamilovaná už od prvej triedy, no a pred dvoma týždňami, keď bol konkurz, ma naštval. Pohádali sme sa a odvtedy sa spolu nerozprávame. A to sme boli priatelia,“ vykríkla som zúfalo. „A teraz neviem čo k nemu cítim. Buď som doňho zamilovaná alebo som naňho naštvaná.“ Sandra zamyslene prikývla.

„Je jasné, že ho nemôžeš nenávidieť a milovať zároveň. Ale zase na druhej strane ak niekoho šesť rokov miluješ nemôžeš len tak prestať. Takže myslím, že je jasné čo k nemu cítiš,“ usmiala sa Sandra.

„Hm, diky Sunny,“ povedala som zamyslene a odišla som z izby. Vošla som do klubovne, kde som si sadla na svoje obľúbené kreslo pri ohni a zase som začala rozmýšľať. Pravdu povediac nebola som si až taká istá, či Jamesa stále milujem.

„Honey, kde si bola? Hľadali sme Ťa po celom hrade,“ vykríkla Janet, len čo s Limčou preliezli cez otvor a zbadali ma.

„V izbe,“ povedala som.

„Vidíš Janet! Ja som ti hovorila, aby sme sa pozreli aj tam. Ale tebe sa samozrejme nechcelo,“ vykríkla Limča a Janet sa od nej pre istotu odtiahla. Odkedy sme sa s Potterom pohádali, Limča je dosť nervózna, a keď ju niekto naštve väčšinou mu vlepí. „A čo si tam robila?“

„Nič. Len som čítala dejiny,“ odpovedala som.

„Veď ty už nerobíš nič iné, iba čítaš dejiny,“ vykríkla Janet a skúmavo sa na mňa pozrela. „Musíme s tým niečo urobiť. Poďme k jazeru,“ vyhlásila a tentoraz pozrela aj na Limču.

„Ja nejdem. Musím si ešte prečítať pár kníh o pravidlách v metlobale. Ale vy choďte,“ mávla rukou a pomalým krokom odchádzala z klubovne.

„Tak ideš?“ opýtala sa Janet. Pokrčila som plecami. To posledné, na čo som mala chuť bolo ísť teraz von, ale zase sedieť v klubovni a rozmýšľať sa mi tiež nechcelo.

„Dobre,“ prikývla som nakoniec a spolu s Janet sme opustili klubovňu. Prešli sme po schodoch a chodbách až do Vstupnej haly. Tam sme stretli Záškodníkov.

„Ale, ale koho to tu máme. Robertsová a Danielsová,“ zlomyseľne sa uškrnul Potter a pozrel na Siriusa, Petra a Remusa. Tí nevyzerali, že by nám chceli nejako ublížiť, lebo s nimi sme na rozdiel od Pottera vychádzali dobre.

„Aj ja Ťa zdravím Potter," usmiala sa naňho sladko Janet, chytila ma za ruku a vyvliekla von z haly. „Ja ho raz zabijem. Prisahám!“ vrčala a ťahala ma k jazeru.

„Proste si ho nevšímaj ako ja a Limča,“ povedala som.

„Tú mi ani nespomínaj. Celé dni sedí v knižnici, len aby na Pottera niečo našla. A ty zase celé dni čítaš dejiny. A ja som buď v klubovni alebo sedím pri Katie, ktorá od konkurzu neprehovorila ani slovo. Jediné čo mi povedala bolo, že miluje metlobal,“ hysterčila Janet. Prekvapene som na ňu pozrela. Chodila sem a tam popri jazere a nadávala na všetkých od Pottera po ministra mágie.

-Nemôžeš jej to vyčítať. Posledné dni naozaj nerobíš nič iné, len čítaš dejiny- ozvala sa Brunhilda.

-Máš pravdu Hilda-

„Jane, počúvaj!“ chytila som ju za ruku a obrátila k sebe. „Odteraz kašlem na dejiny. Aj tak už viem skoro celú knihu naspamäť.“ Jane sa šťastne usmiala a objala ma.

„Ďakujem Honey. Si moja záchrana,“ odtiahla sa odo mňa a vypúlila oči. Vyzerala dosť vystrašene.

„Čo sa sta...“ ucítila som ako ma niečo posunulo dopredu a padala som priamo na Jane. Tá ma neudržala a obe sme spadli do jazera. Síce bol len koniec septembra, no aj tak bola voda dosť studená. Mávala som rukami a nohami a všemožne som sa snažila dostať na breh. Jane sa už pomaly vyťahovala z vody. Chcela som na ňu zakričať, nech mi pomôže, no odrazu som na členku zacítila akýsi tlak. Nadýchla som sa a v tom momente ma niečo stiahlo pod vodu. Vyplašene som sa otočila a videla som, že obrovská sépia má jedno chápadlo omotané okolo môjho členku. Z vrecka habitu som vytiahla prútik.

„Impedimenta,“ vykríkla som, no z úst mi vyšli len bublinky. Začala som zúfalo kopať nohou, no sépia ma ťahala čoraz nižšie. Štuchla som do chápadla prútikom, z ktorého vyleteli iskry, a sépia mi našťastie uvoľnila nohu zo zovretia. Došiel mi kyslík a ja som už len mávala rukami aj nohami. Videla som, že sa pomaly približujem k hladine. Snažila som sa plávať rýchlejšie, no nedostatok kyslíka, mi to nedovoľoval. Jednu ruku som natiahla dohora a prsty sa mi vynorili. Opäť som ju stiahla a zúfalo som plávala ďalej. O chvíľu sa mi vynorila aj hlava a ja som sa konečne mohla nadýchnuť. Bola som úplne pri brehu.

„Och Honey. Myslela som, myslela som, že...“ vzlykala Jane a podala mi ruku. Okamžite som sa jej chytila a zhlboka som dýchala.

„Jane ja...“ zotmelo sa mi pred očami a púšťala som Janetinu ruku.

„Honey! Honey!“ vrieskala. V nose som pocítila vodu a prekvapene som otvorila oči. Už znovu som bola pod hladinou. Niekto skočil do vody hneď vedľa mňa a vytiahol ma na breh. Ležala som na tráve a so zatvorenými očami som počúvala.

„Potter si normálni!?! Veď sa skoro utopila! Za toto Ťa vyhodia! O to sa postarám. Ako Ti len v tej tvojej tupej hlave mohlo napadnúť zhodiť nás do jazera. Máš šťastie, že ja aj Honey vieme plávať!“ kričala na Pottera Janet.

„Ja viem, ja viem!“ kričal tentoraz Potter. Cítila som ako si ku mne niekto kľakol a chytil ma za ruku.“Prepáč Honey ja... neviem na čo som myslel. Šiblo mi! Prosím, zobuď sa! Honey!“ zatriasol mnou. Chcela som prikývnuť, ale moja hlava ma prestala poslúchať. Viečka som mala až neprirodzene ťažké. Ako som naňho mala teda nakričať?

„Vidíš... nepreberá sa!“ povedala Janet a chytila ma za druhú ruku. Z jej hlasu bolo jasne počuť, že plače. „Prosím, Ho-ney, preber sa. Ak ma počuješ u-urob niečo,“ ruku mi držala tak silno, že som si ju prestávala cítiť. Chcela som niečo urobiť, ale nedokázala som to!

„Nie-nie je m-m-mŕtva?“ opýtala sa Jane a zasmrkala.

„Nie! Žijem,“ ozvala som sa na koniec ja. Posadila som sa a pozrela som na Pottera vražedným pohľadom.

„Honey! Ty si sa prebrala,“ vykríkla šťastne Janet a objala ma. „Čo sa v tom jazere vlastne stalo?“

„No, keď nás tam Potter zhodil,“ ďalší vražedný pohľad venovaný Potterovi. „Tak ma chytila tá sépia, čo je v jazere. Našťastie som mala prútik,“ vybrala som si ho z vrecka a láskyplne som ho pohladkala. „Potom som sa vynorila, ale asi som odpadla alebo čo. A potom som sa znovu prebrala v jazere a ďalej to už poznáš nie?“

„Ešte raz prepá...“ začala Potter, no nedokončil to, lebo za naňho niekto zakričal. Otočila som sa za hlasom a okamžite som spoznala, že je to Black. Rozbehol sa k nám.

„Hej Paroháč na niečom sme sa dohodli. Ideme sa predsa pomstiť Srabusovi a ty sa tu zabávaš s Janet a Honey,“ pozrel na nás dve skúmavým pohľadom. Potom pozrel znovu na Jamesa a rozosmial sa. „Há-hádam ste si len ne-neboli zaplávať v jazere,“ rehotal sa.

„Ale áno. Tuto Jamesík nemohol odolať,“ precedila som pomedzi zuby.

„Vy fakt nie ste normálny. Veď voda v jazere nie je dosť teplá ani na konci júna. A to viem z vlastnej skúsenosti,“ povedal Sirius, keď sa konečne prestal smiať. Potom sme boli všetci ticho. Sirius sa stále uškŕňal a ja, Janet aj Potter sme sa triasli. Pozrela som na oblohu. Začínala tmavnúť. No moje hodinky, ktoré sa vo vode asi pokazili, ukazovali, že je pol piatej.

-Premerlina, to je zima-

-A ja nič necítim-

Strašne som sa triasla. Po chvíli som začala cvakať zubami a to dosť nahlas. Všetci sa na mňa obrátili.

„Honey! Veď ty máš modré pery!“ vykríkla Janet a začala si vyzliekať plášť.

„N-nie ne-ne-nechaj si ho-ho,“ hodila som jej naspäť mokrý plášť, ktorý si vyzliekla.

„Viete, tak som rozmýšľal,“ začal Black, no Janet ho prerušila.

„Ó, tak ty si rozmýšľal. A na čo si prišiel? Že tie baby, ktoré púšťaš k vode majú aj city?“

„Buď ticho Robertsová. Nemôžem za to, že si ma po týždni začala nudiť.“

„Ty...“ zúrila Janet.

„Dobre, dobre. To si vyjasníme potom,“ skočil jej do reči Black. „ Skrátka napadlo ma, že by ste mohli zájsť na ošetrovňu. Tuto Honey, nevyzerá práve najlepšie,“ opäť si ma premeral pohľadom.

„No t-t-to v ž-žia-žiadnom prí-prí-pade,“ povedala som a pritiahla som si kolená k sebe, aby mi bolo teplejšie. James zamyslene prikývol a pomaly vstal. Prišiel ku mne a chytil ma za ruku. V tom momente mnou prešla triaška, ktorá vôbec nesúvisela s tým, že mi bola strašná zima. Rýchlo som sa postavila a pohľadom som prikázala Siriusovi, nech sa postará o Janet. Ublížene na mňa pozrel, no pomohol jej vstať. Potom sme sa všetci pomaly presúvali do hradu. Samozrejme Sirius na nás stále vrčal nech ideme rýchlejšie, lebo vraj mal ešte niečo na pláne, no keďže som bola ešte stále vykoľajená z toho, že ma James drží za ruku nedokázala som ísť rýchlejšie. Asi v polke cesty zafúkal vietor a ja som sa začala triasť ešte viac. James ma pritiahol k sebe a ruku mi dal okolo pása. Skoro som odpadla.

-Len neodpadni!-

-Neboj Hilda, budem sa snažiť-

Pridala som do kroku, lebo vietor fúkal aj naďalej, a všetci ostatný zrýchlili tiež. Vošli sme do hradu a znovu sme spomalili.

„Sakra, mohli by kúriť,“ nadávala cestou Janet. V duchu som jej dala za pravdu, ale otvárať ústa sa mi nechcelo. Po chvíli sme sa dostali pred dvere nemocničného krídla.

„Čo to... ja tam ne-nejdem,“ chcela som sa obrátiť a ujsť do klubovne, ale James ma chytil za ruku a vtiahol ma dnu.

„Čo si to dovoľuješ Potter!? Je to moje slobodné rozhodnutie, či tu pôjdem alebo nie a ty ma nemôžeš donútiť!“ môj krik zrejme privolal madam Pomfreyovú, lebo sa tom zrazu objavila.

„Prečo hulákate? Nevšimli ste si, že tu mám pacienta?“ nahnevane ukázala rukou na koniec miestnosti, kde v posteli niekto ležal. „Prečo ste mokrý?“ opýtala sa. Okamžite som chcela povedať, že to nič nie je a dostali sme sa tu náhodou, no Potter mi ústa zakryl rukou.

„No lebo tieto dve sa kúpali v jazere,“ uškrnul sa Black a ukázal na mňa a Janet. Pomfreyová okamžite niekam odbehla, a keď sa vrátila mne aj Janet strčila do úst teplomery. Zatiaľ čo som čakala kedy nám ich vyberie z úst, Pomfreyová to využila a začala rozprávať.

„Ako si to predstavujete kúpať sa v jazere? Okrem toho, že je to proti pravidlám, je to aj veľmi nebezpečné. Voda v jazere je predsa veľmi studená. A ak ste si mysleli, že je teplá lebo je ešte len koniec septembra, mýlili ste sa. Voda musí mať takú teplotu, aby v nej prežili jej obyvatelia.“

„Ale Potter tam predsa bol tiež,“ vykríkla Janet. Pomfreyová sa na ňu pozrela vražedným pohľadom. Zrejme preto, lebo si z úst vytiahla teplomer. Potom k nej pribehla vytrhla jej ho z ruky a to isté urobila aj pri mne. Mne ho ale vytrhla z úst.

„Obidve máte zvýšenú teplotu. Prezlečie sa do nemocničného pyžama a ľahnite si do postele.“ Potom teplomer, ktorý mala v ústach Janet strčila do úst Potterovi. Ten sa tváril, že ho naplo a Black sa zatiaľ rozosmial.

„A vy,“ obrátila sa na Blacka. „Ak ste neboli v jazere, tak odtiaľto odíďte. Nepotrebujem, aby tu niekto rušil mojich pacientov,“ ukázala na dvere a opäť sa obrátila na Pottera. Vybrala mu z úst teplomer a zamračila sa.

„Tiež máte zvýšenú teplotu takže sa prezlečte do pyžama a ľahnite si do postele.“ Mávla prútikom a na troch posteliach sa zjavilo nemocničné pyžamo. Prišla som k posteli, ktorá bola v strede a zatiahla som okolo nej závesy, aby som sa mohla prezliecť. Nebolo to práve najľahšie, lebo som sa ešte stále triasla, ale nakoniec sa mi to podarilo. Znovu som odtiahla závesy a ľahla som si do postele. Perinou som sa prikryla až po nos. Pomfreyová zatiaľ každému na nočný stolík doniesla fľaštičku s nejakým svetložltým elixírom. Počkala kým ju všetci nevypijeme a zas odišla.

„Honey?“ opýtala sa ma Janet.

„Hmm?“

„Aj ty si po tom elixíre nejaká ospalá?“

„Hej.“ Teplo periny a ten elixír spôsobili, že mi začali klesať viečka.

„Brú noc,“ to bolo posledné, čo som zaregistrovala, aj keď neviem kto to povedal. Potom som zaspala.

Prebudilo ma nejaké svetlo, ktoré mi zasvietilo do očí. Tentoraz už neboli moje viečka také ťažké, takže som ich mohla otvoriť. Videla som priamo na atramentovo-modrú oblohu posiatu miliónmi hviezd.

-Takže asi bude noc-

-Ibaže by cez deň bolo vidieť hviezdy-

-Brunhilda nemôžeš byť ticho aspoň teraz? Skoro nás zabila obrovská sépia a ty nedokážeš stíchnuť!-

Pretočila som sa na chrbát a pozerala som na stenu. Tu v nemocničnom krídle bola naozaj nuda. Znovu som sa pretočila na prvý bok a uvidela som niekoho ako spí. Podľa vlasou, ktoré osobe trčali z kraja postele som usúdila, že to bude Janet. Pretočila som sa na ľavý bok a pozrela som na osobu na posteli. To musel byť jedine Potter. Potter sa pretočil na posteli, takže bol tvárou otočený ku mne. Dopadal mu na ňu pás mesačného svetla, takže som videla, že má otvorené oči. Chvíľu žmúril na moju tvár, no nakoniec to vzdal, posadil sa a z nočného stolíka si zobral okuliare.

„Ani ty nespíš?“ opýtal sa potichu, keď si nasadil okuliare. Prikývla som. „Vieš... chcel som sa Ti ospravedlniť. Za to všetko čo som urobil. Prepáč,“ sklonil pohľad k zemi.

„Prepáč James, ale ja... nie, neodpustím Ti,“ povedala som. Pozrel mi do očí a prešiel až k mojej posteli. Tentoraz som sklonila pohľad ja.

„A-ale prečo?“

„Keby si sa mi ospravedlnil ešte vtedy po konkurze, tvoje ospravedlnenie, by som prijala. Ale teraz... veľa sme sa hádali a ešte k tomu to jazero. To je priveľa na to, aby si to odčinil iba obyčajným prepáč.“

„Ale ty mi musíš odpustiť,“ povedal. Pozrela som mu do očí, v ktorých sa iskrilo. „Zachránil som Ti predsa život. Vtedy, keď si odpadla. To ja som skočil do jazera a zachránil som Ťa,“ vysvetlil.

„No áno, ale ty si ma tam predsa zhodil,“ trochu som zvýšila hlas.

„Pozri. Ja som Ťa tam zhodil a potom som Ťa zachránil, tým sa to vynulovalo. A čo sa týka tých hádok... hádala si sa predsa aj ty, nie? Takže sme vyrovnaní. Musíš mi odpustiť!“

-Áno, áno má pravdu! Je to vyrovnané!-

-Zhodil ma predsa do jazera, Hilda!-

-Áno, ale aj Ťa zachránil-

-Celé dva týždne ma urážal!-

-A aj ty jeho-

Brunhilda má pravdu! Takže mu vlastne musím odpustiť.

„Fajn. Odpúšťam Ti,“ zavrčala som. James mi schytil ruku a začal ňou zúrivo triasť. „A-au to bolí!“ vytrhla som mu ruku zo zovretia a jemne som ju položila vedľa seba. James si zasa ľahol na svoju posteľ a ja som sa pretočila na chrbát.

„Takže máme mier,“ skonštatoval.

„Vynútený mier,“ dodala som a otočila som sa radšej k Janet, ktorá naďalej pokojne spala. Zahľadela som sa na hviezdy a rozmýšľala som, či ešte zaspím.

--------------------------------------------------------------------------

Čakám kooooooopu komentárov, ale môžete písať aj sovky.

[ » na začiatok « ]