Kapitola:
Pridaná: 27.7.2008, 18:18:29
Čítaná: 2299×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Je Severus mŕtvy? Alebo ešte žije? Bude tento príbeh brať do úvahy príbeh od JKR, alebo si nájde svoj osud?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nájdený 2 » Slepota 3 » Návšteva 4 » Návrat

Svietiace žlté oči a vycerené bodavé zuby. Slizký tvor sa vrhol po bielom krku. V sekunde preťal hrdlo jedným cvaknutím. A priestorom sa rozšíril pach krvi.

Severus sa prebudil v nemocničnej posteli. Cítil mäkkosť prikrývky, vôňu dezinfekčného elixíru, no nevidel nič. Snažil sa urovnať si v hlave spomienky, rozpamätával sa kde je a čo sa stalo. Cítil že mu čosi sťahuje hrdlo, pravou rukou sa dotkol jemnej látky. Vtedy započul v izbe pohyb.

„Je tu niekto?“ zamračil sa.

Odpovedal mu ženský hlas:

„Áno, pane. Som ošetrovateľka v nemocnici u Sv. Munga, viete, že ste tu?“

„Viem,“ povedal podráždene a posadil sa.

„Objavili ste sa tu pre dvoma dňami, pamätáte si na to ako a kde ste boli celý mesiac pred tým?“ žena mala hlas veľmi pokojný a príjemný no Severusa znervózňovala už jej prítomnosť. A nie ešte jej otázky. Pocit z toho, že nič nevidí bol pre neho neopísateľne neznesiteľný.

Na čo všetko si vlastne spomínal?

Pamätal si ako na neho zaútočila Nagini, pamätal si Potterovu tvár a to ako mu odovzdal spomienky. Ako bol presvedčený, že toto je jeho posledná chvíľa a on umrie. V hlave sa mu vtedy vyrojila spomienka, ktorá patrila len jedinej žene a potom už bola len tma...

Zobudil sa ležiac na posteli niekde na neznámom mieste, počul zvuk tlejúceho ohňa a cítil jeho teplo. Miestnosťou sa niesla vôňa bylín. Počul mačacie pradenie, niekde pri jeho nohách. Bolelo ho zranené miesto, vlastne ho bolel každý kus tela.

Otvoril oči, najprv si myslel, že sa len jeho oči prispôsobujú prostrediu a o chvíľu sa mu hmla pred očami rozíde, no nestalo sa. Započul v izbe pohyb. Chcel sa opýtať čo to znamená, ale len čo sa o to pokúsil, bolesť na krku sa znásobila do neznesiteľnej mieri. Chytil sa dlaňou za miesto odkiaľ vystreľovala bolesť, hneď na to si prešiel dlaňou oči ale nič sa nezmenilo, tma, všade bola len tma. Ledva prehltol nahromadené sliny, bolelo to.

Niekto k nemu pristúpil a jemne mu zovrel v obe ruky a položil vedľa tela. Prehovoril na neho hlas starej ženy:

„Len pokojne, nehýbte sa veľmi. Ste vážne zranený na hrdle, ale dá sa to do poriadku. Len musíte byť pokojný,“ hlas tej ženy bol hlboký a vyrovnaný.

Severus chcel prehovoriť, ale nedalo sa mu.

„Nehovorte, bude vám to spôsobovať len bolesť. Dám vám odvar z bylín po ktorých budete spať, potrebujete hlavne spánok,“

Severus jej chcel dať vedieť, že niečo nie je v poriadku, že nevidí ale nemohol povedať ani slovíčko. Znova si prešiel rukou po očiach a snažil sa jej naznačiť, že nie sú v poriadku. Pocítil ako sa dotkla jeho tváre a prezerá mu oči.

„Áno,“ prehovorila ticho, „rozumiem, nič nevidíte, chlapče. Viem o tom. Je to spôsobené tým uhryznutím a jedom toho hada. Ale ako som povedala, budete v poriadku. Je to len dočasný stav a zrak sa vám vráti, ale teraz už musíte spať,“ pomohla mu zdvihnúť hlavu a priložila mu k ústam šálku s nápojom.

„Pite,“ Severus sa napil trochu horkého odvaru a len čo si zložil hlavu na vankúš, premohol ho spánok.

Ďalej si pamätal všetko útržkovite, hlas starej ženy a odvary, čo mu dávala. Kŕmila ho a pomáhala mu umyť sa. Po dvoch týždňoch na neznámom mieste sa mu pomaly vracal hlas. Keď sa pokúšal prehovoriť bolesť už nebola taká neznesiteľná. No zrak sa mu nezmenil. Stále mal pred očami len tmu. Všetko vnímal len prostredníctvom zvukov a vôní.

„Kde som to a kto ste?“ prehovoril potichu a pomaly, počas jedného večera. Počul ako stará pani odložila niečo na stôl a po chvíli prehovorila:

„Ste v bezpečí, nie je dôležité kde. A to, kto som ja, je ešte menej podstatné, stačí, že ja viem, kto ste vy. Keď sa vyliečite a budete chcieť, všetko sa dozviete, ale teraz to nie je dôležité. Verte mi,“ Severus chcel naliehať, ale pochopil, že je to zbytočné a stará pani mu nič nepovie.

Tak celé dni ležal a rozmýšľal čo sa mohlo stať. Ako sa dostal zo Škriekajúcej búdy? Kto je jeho záchrankyňa a prečo to urobila? Čo vlastne ho v živote ešte čaká? A čo jeho zrak... naozaj sa mu vráti ako hovorí žena, alebo ostane navždy slepý?

„Severus, vstávajte, pôjdeme sa prejsť po záhrade, dlho ste ležali potrebujete sa pohybovať,“ prehovorila stará pani krátko po tom čo Severus začal rozprávať. Pomohla mu na nohy a podopierala ho von z domčeka.

Cítil sa trápne, keď sa musel opierať o starú ženu pričom bol od nej podľa svojho uváženia aspoň o hlavu vyšší a pre ňu iste ťažký. Snažil sa kráčať čo najrovnejšie a sám. Do tváre mu zafúkal vietor a rozstrapatil mu vlasy. Musel priznať, že to bol príjemný pocit. Čerstvý vzduch a pohyb v ňom naštartovali aspoň malú chuť do života. Kráčali chodníčkom a Severus sa snažil od starej pani vymámiť aspoň akú takú informáciu. Aby mal niečo, čoho by sa mohol pevne zachytiť a rozmýšľať nad tým kde je a čo sa stalo. Musel na to ísť nenápadne a pomaly.

„Študovali ste Elixíry?“ opýtal sa.

„Nie, neštudovala som, škola nie je vždy to pravé miesto, kde sa človek môže niečo naučiť.“

Severus sa na chvíľu odmlčal. Hovoril pokojným a tichým hlasom:

„Hmm, to je iste pravda, ale v dnešnej dobe, človek bez vzdelania na čarodejníckej škole nemá oprávnenie vykonávať liečiteľstvo.“

Zastali a Severus počul, že stará pani sa otočila k jeho tvári a prehovorila hlasom v ktorom cítil úsmev: „Myslím si, že je dôležitejšie to, že som vás zachránila, ako to či mám k svojim vedomostiam papier. Dnešná doba je príliš strnulá a plná

pravidiel a predpisov.“

Severus sa zamyslel, či to tak naozaj je a či by to inak bolo lepšie.

„Dobrý deň babička, priniesla som tie veci čo si potrebovala,“ ozvalo sa z diaľky pred Severusom. Mladý dievčenský hlas.

„Výborne, odnes to do domu moja,“ Zvolala stará pani a obrátila sa znova k Severusovi: „Tak poďte, dnes sme s prechádzkou skončili. Zajtra pôjdeme znovu. Aby ste nabrali silu.“ Pohli sa smerom dopredu a po chvíli boli v domčeku.

Stará pani pomohla Severusovi na posteľ.

„Napite sa, je to čistá voda,“ podala mu pohár s vodou. A on ju vypil. Stará pani sa začala ticho rozprávať s vnučkou a Severus sa snažil zachytiť niečo, čo by mu pomohlo odhaliť kde je. No nezapočul žiadne meno ani názov miesta. Rozprávali sa len o tom, či mladé dievča donieslo všetko čo malo.

Ďalšie dni bolo dievča v domčeku často, pomáhala Severusovi pri jedení a pri obliekaní, no nikdy nič nehovorila. Keď sa jej na niečo opýtal, odpovedala vždy len krátko a vyhýbavo. Len veľmi stručne. Veľmi rýchlo si zvykol rozoznávať jej prítomnosť. Vždy keď bola nablízku zacítil príjemnú vôňu, pripomínala mu niečo, nevedel však čo. Tá vôňa sa niesla okolo nej ako príjemný neviditeľný plášť. Vedel, že tú vôňu si zapamätá do konca života. A v hlave sa mu premietol obraz jej nositeľky. Nevidel ho jasne, ale len čo sa prichytil pri tej myšlienke, ihneď sa jej zbavil.

Počas dňa väčšinou len spal. Spestrením mu boli len prechádzky, pri ktorých sa naučil mlčať, pretože odpovede na jeho otázky neprichádzali a on si uvedomil, že za ten čas strávený v domčeku, bol ako v inom svete. Nič tam nešlo tak ako by si to on predstavoval. Najprv chcel oponovať, chcel sa brániť, ale nemal ako. Najprv rozprávať nemohol a bolesti ho veľmi vysiľovali. A potom keď, už rozprávať mohol, nechcelo sa mu. Bol slepý a žiaden kladený odpor by mu nepomohol, nikam ďalej ako pár metrov od domu by sa nedostal. Dom bol iste na kus vzdialený od civilizácie. A načo by mu to bolo? Čo ho vonku čakalo? Nemal jedinú správu z vonkajšieho sveta. Nič. Často však rozmýšľal do kedy si ho tu nechajú, prečo je práve tu.

Bol večer, ostatní si mysleli, že spí, ale so zatvorenými očami načúval praskajúcemu ohňu a spokojnému pradeniu mačky Niamh, bola jediná ktorej meno poznal. Práve rozmýšľal nad tým, že je to asi mesiac, čo je v domčeku nevedno kde a uvedomil si, že už veľmi chce vedieť čo sa za ten čas udialo vonku v čarodejníckom svete. Chcel sa práve opýtať či nie je niečo nové, keď počul ako dnu vošla dievčina. Zacítil jemnulinkú vôňu ktorá s ňou prišla.

Potom išlo všetko rýchlo. Ocitol sa s dievčinou v druhej izbe, v ruke držal prútik, po prvý krát čo tam bol a potom sa zrazu premiestnili niekam do lesa. Nahneval sa, bez zraku bol ľahkým terčom, totálne dezorientovaný v cudzom prostredí. Keď sa znovu odmiestnili, ako sa jeho nohy tesne vzniesli nad zem, niečo ho silno zasiahlo do kolien. Čelo mu oblial pot bolesti a ocitol sa u Sv. Munga. Len čo sa tam objavil, dievča sa odmiestnilo niekam preč a on tam ostal sám.

„Pamätáte si kde ste boli?“ vyrušila ho so spomienok znovu ošetrovateľka.

„Nie, na nič si nespomínam...“

__________________________________________________

petraela.blog.cz tu v blogu, budem uverejňovať kapitoly trošku skôr ako tu v FF :)

[ » na začiatok « ]