Poviedka:
Pridaná: 25.7.2008, 21:42:54
Čítaná: 6314×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Lucy Malloryová
Stručný dej: Lucy Malloryová verí, že Severus Snape je nevinný. Podarí sa jej ho oslobodiť?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

*****************************************************

Už dlho som tu nič nenapísala, tak som sa rozhodla prispieť aspoň touto jednorázovkou. Prajem príjemné čítanie!

*****************************************************

Milovať niekoho!

"Milovať niekoho znamená mať v ňom neustále nádej!"

Júlové slnko viselo nad vrcholkami hôr a ukladalo sa k spánku. Vzduch voňal nadchádzajúcim letom. Bol presýtený vôňou kvetín z okolitých záhrad na Búrkovej ulici. Teda až na jednu zo záhrad. Len v jednej jedinej záhrade, ukrytej za nevysokým dreveným plôtikom sa zrakom okoloidúcim vystavoval na obdiv osamelý ružový ker s rozvíjajúcimi sa červenými pukmi. Susedia mali o majiteľke domu viacero názorov. Prevažoval však ten, že hoci je milá, je čudná. A navyše, bola to osamelá, hoci krásna žena. To bolo samé osebe dosť zvláštne. Pokoj ulice preťalo krátke ,,puk,“ keď sa mladá, červenovláska premiestnila priamo pred svoj dom a rýchlym krokom prešla k vchodovým dverám, za ktorými zmizla. Zhodila zo seba extravagantný karmínový cestovný plášť a s aktovkou v ruke sa náhlila do svojej pracovne. Cestou tam odkopla z nôh topánky, ktoré pristáli kdesi uprostred úzkej chodby vzdialené jedna od druhej pár stôp.

Lucy Malloryová pleskla aktovku na stôl a sadla si k svojmu písaciemu stolu. Zo šuflíka vytiahla hrubý fascikel, zviazaný v čiernych doskách. Na jeho tmavom vrchu boli iba dve iniciály, ktoré mohli zainteresovanému človeku napovedať, o čo sa jedná. Lenže to vedela len ona. A ona svoje tajomstvo dobre strážila. Štíhlymi prstami rozviazala šnúrky fascikla a siahla po najvrchnejšom z papierov, kde len nedávno spravila poznámky. Položila ho pred seba na stôl a rýchlo napísala nové poznatky.

,,Moje predpoklady sa potvrdili. To, po čom som usilovne pátrala posledný rok je naozaj pravda. Ten muž je skutočne nevinný, hoci sú jeho ruky poškvrnené krvou. Podľa všetkého bol nútený zabiť pod nátlakom, ak aj nie pod kliatbou Imperius. Ako potvrdil môj zdroj, robil všetko preto, aby pomohol Temného pána zničiť raz a navždy. A hoci nie som prvá, mám v rukách oveľa viac ako sa podarilo zistiť ostatným. Už zajtra sa čarodejnícka verejnosť dozvie, kým vlastne ten muž bol po celý svoj život.“

Lucy sa oprela a stolička ticho zavŕzgala. Zatvorila oči a pošúchala si ich. Bola unavená. Celú minulú noc nespala. Namiesto toho ho ako dobrá novinárka robila jedno zo svojich interview. Bolo pár dní po konečnom víťazstve Harryho Pottera nad lordom Voldemortom a ona potrebovala svoj článok. Vedela len jedno, musel byť skvelý. Už ju nebavilo písať o spoločenskej rubrike do Jasnovidky. Chcela niečo iné, lepšie, nové. Rada by prerazila. Už roky túžila potom, aby jej ponúkli miesto u Denného Proroka. No ako to mohla dosiahnuť, keď písala len o spoločenských udalostiach a bulvárnych klebetách? Teraz však mala v rukáve eso. A bola rozhodnutá ho použiť. Lenivo sa zdvihla zo stoličky a pobrala sa na poschodie, zamieriac rovno do sprchy. Voda ju príjemne osviežila a zmyla z nej stres. Nedokázala však odplaviť myšlienky, točiace sa okolo muža ležiaceho v bezvedomí u sv. Munga. Ani jej noc nebola pokojná. V spánku sa totiž znova ocitla na začiatku svojho pátrania.

Už sa dávno zotmelo a Lucy stále sedela v práci. Dokončovala posledné úpravy, aby bol jej príspevok hotový do uzávierky. Šéf si dnes zavolal do kancelárie a poriadne na ňu nakričal. A to len kvôli tomu, že sa trochu oneskorila do práce a nemala hotový príspevok.

,,Ako si to vlastne predstavujete?“ vykrikoval a jeho prepadnuté líca sa nadúvali v návaloch zlosti. ,,Chcete lepšie miesto, no vašou nezodpovednosťou dokazujete, že ste na povýšenie nezrelá!“

Lucy vrhla pohľad cez sklá jeho kancelárie. Jej kolegovia ich so záujmom sledovali a ona nepochybovala, že počujú každé slovo a napäto čakajú, či ju šéf vyhodí, alebo či dostane šancu napraviť to. Začervenala sa, no nechcela to nechať len tak. Ona a nezodpovedná? Blbosť. Ten článok bude malina. Zvládne to raz dva ako aj veľakrát predtým.

,,Pán Skopsij, dobre viete, že si svoju prácu robím svedomito. Ešte ani raz sa nestalo, aby môj príspevok nebol do uzávierky hotový. Ani tentoraz to tak nebude. Je pravda, že som sa oneskorila, ale pracovala som.“

,,Takže vy ste pracovali, hej? A kde je teda výsledok?!“ zazeral na ňu ako býk na červené súkno, ale ona sa pred jeho náladami už dávno obrnila.

Sebavedome sa usmiala a podišla bližšie, oprúc sa dlaňami o hrubú dosku jeho pracovného stola, hľadiac mu rovno do očí.

,,Pokiaľ ide o článok, ten bude ešte dnes. Pokiaľ ide o tú prácu, čo som vám spomínala, prezradím vám, že to bude bomba, ktorá vynesie Jasnovidku na najvyššie priečky v predajnosti. Ale chcem jedno, šancu vysvetliť vám o čo ide a ak to bude naozaj taký trhák ako predpokladám, chcem lepšie miesto.“

Jej šéfredaktor na ňu chvíľu bez slova zazeral a zjavne premýšľal nad tým, čo mu povedala. Nakoniec si odfrkol.

,,Dobre, tak o čo ide?“

Lucy vytiahla prútik a zabezpečila miestnosť tak, aby von neuniklo ani slovo z toho, čo mu prezradí.

,,Ide o muža s dvoma tvárami. Dlho sa nevedelo, či je to zloduch, alebo sa tak len tvári a vlastne stojí na strane dobra. Muž, ktorý pomohol chlapcovi poraziť Voldemorta, hoci stále stál v jeho tieni. Muž, ktorý rovnako ako chlapec, prežil útok Temného pána.“

,,Hovoríte o Snapovi?“ opýtal sa poklopkávajúc kostnatými prstami po stole.

,,Presne tak, šéfe. O ňom.“

,,A vy si myslíte, že to bude taký trhák?“ Bolo na ňom vidno, že pochybuje. No ona tomu verila.

,,Samozrejme. Už len preto, že prežil. A ja viem viac. Viem ako prežil a poznám všetko. Celú jeho minulosť.“

Skopskij sa znova zamyslel. Vstal od stola a podišiel k oknu, založiac si ruky za chrbtom. ,,Tak dobre. Dostanete svoju šancu. Ak to bude naozaj taký trhák, môžete si vybrať svoju novú pozíciu. No prezraďte mi, čo by to malo byť? Chcem mať aspoň predstavu, čo od vás môžem očakávať.“

,,Nič prevratné. Túžim len po spravodajste,“ usmiala sa od ucha k uchu.

,,Iste,“ zamumlal. ,,Ale v tom, čo píšete ste naozaj skvelá. Nebude vám to chýbať?“

,,Nie. To rada oželiem.“

Z kancelárie vychádzala so širokým úsmevom a hoci jej kolegovia vyzvedali, nič im neprezradila. Potrebovala však jediné. Navštíviť Snapa.

Svoj príspevok dokončila rýchlo. Potom sa zbalila a vybrala sa rovno do nemocnice. Lenže tu ju čakalo nemilé prekvapenie. Vlastne, mohla to očakávať, že na návštevné hodiny je dosť neskoro. No oni jej oznámili, že k pacientovi môže len pár zainteresovaných, keďže vlastnú rodinu nemal. Musela ho vidieť. Jednoducho sa k nemu musela dostať.

Okolo nej prešla mladá praktikantka a ona dostala nápad. Vkradla sa do ich šatne a jednu uniformu si ... požičala. No bola jej trochu malá. Sukňa bola krátka a siahala jej nad kolená a výstrih sa povážlivo prehĺbil, keďže si nemohla zapnúť všetky gombíky. No to ju teraz nezaujímalo. Musí sa len snažiť, aby ju nik nevidel a bude to v poriadku. Vykukla z dverí. Mala šťastie, lebo chodba bola prázdna. V papieroch si našla číslo jeho izby a tak rýchlo prebehla cez chodbu a skryla sa za dverami jeho nemocničnej izby.

,,Lumos,“ zašepkala, lebo v miestnosti bola tma ako v rohu. Zbadala ho. Ležal nehybne na posteli, bledší ako zvyčajne. Oči sa jej zaleskli slzami. Tak dlho ho nevidela ... myslela si, že ... že už ju to prešlo. Že už k nemu necíti nič. Mýlila sa. Podišla až k jeho posteli. Na čelo sa mu prilepili spotené vlasy. Mal horúčku. Na stolíku bola miska s vlažnou vodou a handrička prevesená cez jej okraj. Namočila ju a utrela mu tvár. Potom si sadla na okraj jeho postele a vzala ho za ruku. Bola teplá, veľmi teplá. Počula sa rozprávať dve praktikantky, že mu vraj nedávajú veľkú šancu. Stále to s ním vyzeralo dosť zle a jeho stav sa nezlepšoval.

,,Veľmi si želám, aby si sa uzdravil,“ šepla a pohladkala ho palcom po ruke, ktorú zvierala v dlani. ,,Neváhala by som a vymenila by som svoj život za tvoj, Severus. Stále ťa ľúbim, napriek tomu, že si ma odmietol. Myslím, že teraz ťa už chápem. Nemohol si ju prestať milovať. Skutočnú lásku stretne človek len raz za život,“ zaševelila, ledva otvárajúc ústa. ,,Ale niečo spoločné predsa len máme. Obaja milujeme, no nie sme milovaní.“

Lucy ešte dlho pri ňom sedela len tak bez slova. Utierala mu spotené čelo a bdela nad ním. Vyrušili ju až kroky na chodbe. No aj tak neodolala. Musela to spraviť. Nahla sa k nemu a pobozkala ho. Jeho pery sa pootvorili a vydral sa z nich sotva počuteľný povzdych. Lucy sa skotúľala z oka slza a dopadla na jeho ruku. Severus sa mykol a pootvoril oči. Chvíľu mu trvalo, kým si privykol na prostredie, ale ešte stačil zazrieť štíhlu, ženskú postavu, ktorá práve mizla za dverami jeho izby, ktorú na malý moment osvetlilo svetlo z chodby.

Nebolo to prvý raz, čo sa prebudila so slzami v očiach. Avšak rýchlo ich odohnala, tak ako vždy.

Článok vyšiel o týždeň. Naozaj vyvolal veľký rozruch a tromfol aj články z Denného proroka, čo bol nesmierny úspech a Lucy dostala, čo chcela. Už nemusela písať o svadbách a sentimentálnych príbehoch lásky, už nemusela písať o krstinách ani o pohreboch. Písala konečne niečo iné. Teraz sedela vo svojej novej kancelárii a márne zháňala svoju múzu. Tá nezbednica si niekam odskočila. Lucy si vzdychla. Článok bol síce hotový, ale niečo mu chýbalo. Nemal dušu. A ona zrazu nevedela, ako ju do neho vdýchnuť.

Jej myšlienky sa točili okolo muža s čiernym pohľadom. Len včera sa dozvedela, že sa prebral a jeho stav sa zlepšil. Aj vďaka nej mu udelili vyznamenanie za zásluhy. Jej článok tomu napomohol. Bola rada. Nepoznala iného, kto by si to zaslúžil viac ako Severus. Stretli sa pred siedmymi rokmi. Presťahovala sa sem z Francúzska spolu s rodičmi, keď ukončila tamojšiu Beauxbatonskú školu. Mala krásnych sedemnásť a on niečo po tridsiatke. Práve šla na nákupy do Šikmej uličky a prechádzala cez Tomov bar. Sedel tam za jedným stolom v kúte s ďatelinovým pivom pred sebou a novinami v rukách. Zaľúbila sa doňho na prvý pohľad.

,,Ahoj, Tom,“ usmiala sa na barmana a nahla sa k nemu, aby ju nikto nepočul. ,,Poznáš toho muža sediaceho osamelo v kúte?“

,,Jasnačka, to je profesor Snape,“ prezradil a žmurkol na ňu. ,,Prečo sa pýtaš?“

,,Ale, len tak. Nikdy pred tým som ho tu nevidela,“ vyhovorila sa. ,,Prinesieš mi prosím ťa Čaročokolu?“ povedala a sadla si k stolu, odkiaľ naňho mala skvelý výhľad. Z tašky vytiahla svoju knihu a postaviac ju pred seba tvárila sa, že číta, zatiaľ, čo ho nerušene sledovala. Tom jej doniesol nápoj voňajúci za čokoládou a ona si cez slamku usrkla. Len na chvíľu spustila profesora z dohľadu a on zmizol. Už chcela vstať a opýtať sa Toma, kam sa podel, keď vedľa nej zastal tmavý tieň.

,,To, čo robíte, robíte tak okato, že aj slepý by si to všimol,“ zahundral. Jeho hlas bol chladný, no neznel nepríjemne.

,,A čo také robím?“ odvážila sa opýtať a vzhliadla k nemu.

,,Sledujete ma. Nemám to rád, vážená,“ odvetil a otočil sa na odchod.

Lucy schmatla svoju knihu, hodila ju do tašky a z vrecka vylovila pár siklov. Hodila ich na stôl a vybehla za profesorom na ulicu.

,,Profesor Snape?“ zvolala za ním, no on pokračoval v ceste, ani sa neobzrel. Zamračila sa a dobehla ho.

,,Som Lucy. Lucy Malloryová,“ povedala a natiahla k nemu ruku, no on na ňu iba nevrlo pozrel a zrýchlil krok.

No to ju neodradilo. ,,Teší ma, že vás spoznávam. Veľa som o vás počula.“

,,A čo také napríklad?“ opýtal sa, no znelo to skôr ako zavrčanie.

,,No tak dobre, nepočula, ale rada by som to napravila,“ usmiala sa naňho, no nijako to nezapôsobilo.

,,Vážne?“ opýtal sa a konečne zastal. ,,Je mi ľúto, no ja nejavím o zoznámenie s vami nijaký záujem. Prepáčte, že som taký priamy, ale zrejme nerozumiete náznakom. Takže sa porúčam. Zbohom!“ otočil sa tak prudko, až za ním zavial jeho čierny plášť.

Už za ním nešla. Urazil ju, no ona sa napriek tomu usmievala, akoby ju bol práve pozval na rande muž jej snov.

,,Ešte sa uvidíme, môj milý profesor Snape,“ sľúbila, hľadiac na jeho rovný, vzďaľujúci sa chrbát.

Ani nie o dva týždne sedela na schodoch pred jeho domom a čakala naňho, vymýšľajúc vhodnú výhovorku, no žiadna jej neprichádzala na um. Keď sa konečne vrátil a zbadal ju tam sedieť, vypleštil oči a skoro ozelenel od hnevu akoby tam videl sedieť nejakého Uhorského chvostorožca. No potom sa rovnako rýchlo upokojil, rozhodnutý prejsť popri nej bez povšimnutia.

,,Dobrý večer,“ pozdravila a vstala, oprašujúc si dlhú sukňu. ,,Dúfam, že neruším.“

,,To ste uhádli. Rušíte!“ odvrkol a otvoril si dvere kúzlom.

,,Ale ...“ zmĺkla, keď jej ich pribuchol priamo pred nosom. Zatiaľ, čo ona uvažovala, čo má spraviť, on stál za dverami a čakal, kedy odíde.

Natiahla ruku a zaklopala na dvere. Nič sa nestalo a tak zaklopala znova. A potom znova a zas. Vzdala to skoro po pol hodine úmorného klopania. Napadlo ju, že si možno zabezpečil dvere proti hluku, ale aj to chcela skúsiť. No neodišla. Znova si sadla na schody a podložila si bradu rukou. Ticho si vzdychla a rozmýšľala, čo by ešte mohla iné spraviť. Nepripadalo jej veľmi rozumné, aby si dvere otvorila kúzlom. To by mohol považovať za poriadnu drzosť a v horšom prípade za vlámanie, keď sa dvere zrazu z ničoho nič otvorili.

,,Čo vlastne odo mňa chcete?“ opýtal sa stojac na ich prahu a tváriac sa hrozivo ako boh pomsty.

,,Spoznať vás, nič viac,“ odvetila s nádejou, ktorá jej zasvietila v očiach. S nadšením sa dívala ako jej pokynul s hlavou, aby vošla dnu a ustúpil z dverí.

Keď prechádzala okolo neho, do nosa jej udrela príťažlivá mužská vôňa. Jeho vôňa. Zaviedol ju do obývačky, stroho zariadenej, presne ako zvyšok domu. Napadlo jej, že tu žalostne chýba ženská ruka. Zo všetkých kútov na ňu pozerala jemu tak známa strohosť. Zariadenie domu mal jednoduché. Nikdy však žiadne dečky, obrazy, či kvety. Bolo to fádne a jej napadlo, či toto skutočne považuje za svoj domov. Napriek tomu tu mal čisto, ani smietko prachu.

,,Dáte si niečo?“ opýtal sa premeriavajúc si ju od hlavy po päty.

,,Čaročokolu asi nemáte, však?“ pokúsila sa o vtip, no zrejme ho nepochopil. Usmiala sa naňho a poprosila iba minerálku. Položil jej ju na stôl a sadol si oproti nej.

,,Ste veľmi vytrvalá. Taký dotieraví bývajú novinári,“ precedil pomedzi zuby a ona sa trošku zahanbila.

,,Ja som novinárka. Ale v podstate nie som ako ste sám povedal, dotieravá. Len som vás chcela spoznať,“ povedala na svoju obranu.

,,Iste. Hoci dosť nepravdepodobné.“

,,Vy mi neveríte?“ opýtala sa sklamane. ,,Prečo si teda myslíte, že tu som?“

,,To zatiaľ neviem, ale zistím to,“ povedal sebaisto.

Zasmiala sa, pretože vtedy nemala ani potuchy, ako to myslel. Len čo sa však napila, zistila to. Do minerálky jej pridal pár kvapiek Veritasera, elixíru pravdy. Nedozvedel sa však nič znepokojivé. Ak neberieme do úvahy to, že mu Lucy pod vplyvom elixíru prezradila, ako veľmi sa jej páči a bola by šťastná, keby bol jej priateľom. To bolo azda viac ako dokázal zniesť a hneď na to ju v podstate vyhodil.

Lenže ona sa nedala odradiť. Navštevovala ho tak často, ako jej to voľný čas dovolil. Postupne sa z nich stali priatelia. Alebo dalo by sa povedať, že ju začal aspoň rešpektovať. Fiasko prišlo až potom, keď sa ho pokúsila zviesť. Vlastne ho chcela len pobozkať. Nedovolil to, dokonca ju od seba odohnal.

,,Už nikdy ťa nechcem vidieť! Nevracaj sa, pretože pre mňa nič neznamenáš!“

Jeho slová ju boleli viac ako by bola pripustila. Zlomil jej srdce a pošliapal ho v prachu. A ona by preňho spravila aj nemožné. Pre lásku svojho života. Urobila, čo si želal, no zostala navždy v jeho tieni, pozorujúc ho z diaľky ako prízrak minulosti.

Otriasla sa. Keď odchádzala z práce, bola rada, že odtiaľ môže vypadnúť. Musela niečo vymyslieť. Pred tým sa necítila taká prázdna. Musela pripustiť, že táto práca ju nenapĺňa tak, ako by chcela. Uvažovala, či bude hlúpe požiadať šéfa o preloženie na svoju pôvodnú funkciu.

Keď prišla domov, vybrala si poštu zo schránky a cestou k dverám si ju prezerala. Medzi účtami bola obálka s jej menom. Písmo jej bolo také známe. Keď ju otvárala, prsty sa jej chveli. Zabuchla za sebou dvere, sadla si na schody v hale a krátky list si rýchlo prečítala.

,,Lucy,

musím s Tebou hovoriť. Je to dôležité. Príď prosim dnes večer ku mne domov.

Severus.“

Prečítala si to azda stokrát, no nakoniec ten list pokrčila a vyhodila. Nie, že by sa tam nechcela rovno rozbehnúť, ale nemohla. Ich poslednú hádku mala ešte v živej pamäti. Vedela, že je všetkému tak trochu na vine ona, pretože ju varoval hneď na začiatku, že medzi nimi nemôže nikdy nič byť. Stále ľúbil tú ženu, o ktorej sa dozvedela celú pravdu len nedávno, ako všetci ostatní. Vtedy mu vykričala, že jeho láska by mala byť mŕtva, keď ani ona už dávno nežije. Urazila ho. Nemala to hovoriť. No ľúbila ho a chcela ho len a len pre seba. Nehodlala sa s nikým deliť. Ale pre svoju hlúposť ho stratila. Alebo bol hlúpy on, keď ju odmietol. Túto otázku si nevedela zodpovedať.

V noci ležala v posteli a čítala svoju obľúbenú knihu Jane Eyrovú od jednej skvelej muklovskej autorky, keď sa ozvalo naliehavé klopanie na dvere. Pozrela sa na hodiny. Bolo pol druhej v noci.

,,Kto to len môže byť?“ šepla zamyslene a prehodila na seba saténový župan tmavozelenej farby.

Cez dymové sklo na dverách videla niekoho, koho by ani vo sne nečakala. Pred jej dverami stál Severus Snape a neprestával klopať, kým neotvorila.

Keď sa dvere znenazdajky otvorili, Severus prepadol dnu, pretože sa o ne rukou opieral. Dýchla dosť ťažko a jej napadlo, že ešte asi nie je celkom v poriadku.

,,Čo tu robíš, Severus?“ čudovala sa, keď ho zachytila.

,,Neprišla si,“ odpovedal ticho, vpíjajúc do seba každý detail jej tváre, jej postavy, jej mimiky.

Iba pokrčila neurčito plecami. Nebola taká ako si ju pamätal. Myslel si, že pribehne hneď ako jej doručí jeho sova list, no nestalo sa to. Musel priznať, že ho to sklamalo.

,,Ako sa máš?“ opýtal sa. Stále stáli uprostred chodby. Myslela si, že tento rozhovor bude krátky, no nezdalo sa jej to.

,,Dobre, ale nazdávam sa, že si sem neprišiel kvôli tomu. Tak čo vlastne chceš?“

Severus sa zahľadel do zeme a potom jej pozrel priamo do očí. ,,Teba, Lucy.“

Zasmiala sa. Zdalo sa jej, že počula ako povedal – teba -. To jej fantazírovanie prekročilo všetky medze, alebo sa naozaj zbláznila?

Severusova tvár však bola vážna. ,,Čo mám spraviť, aby si mi uverila?“

,,Prečo tak zrazu, Severus?“ opýtala sa neveriaco krútiac hlavou. Srdce v jej hrudi sa trepotalo ako vtáča chytené do siete.

,,Možno preto, že si vtedy mala vlastne pravdu. Lilly je len sladkou spomienkou a vždy bude mať v mojom srdci miesto, no na spomienky sa dá len spomínať. Nemôžeš ich ani pohladiť,“ pristúpil k nej a pohladil ju po tvári, ,,ani pobozkať,“ vtisol jej na pery ľahučký bozk, ,,a nemôžeš sa s nimi ani milovať.“

Lucy zovrela útroby akási neznáma ruka a zachvela sa. Severus neprestával hovoriť. Uvedomil si, že ak ju nepresvedčí teraz, môže ju stratiť navždy.

,,Vyhodil si ma zo svojho domu, ak si dobre spomínaš. Povedal si, že ma nikdy nebudeš môcť milovať,“ zašepkala spomenúc si na tie slová, ktoré jej vtedy tak doráňali srdce.

,,Nepopieram to. Urobil som chybu, no to som zistil až potom. Chýbala si mi. Celý ten čas. Nemal som skutočných priateľov okrem teba. Ani skutočnú lásku. Tú, ktorú som cítil k Lilly bol len prchavý sen, ktorý sa nikdy nestal skutočnosťou.“

,,Ale ...“ chcela niečo namietnuť, no zastavil ju s prstom na perách.

,,Nie, počkaj,“ hlesol a trhane sa nadýchol. Trochu sa mu zatočila hlava a musel sa pridržať skrinky.

,,Si v poriadku?“ opýtala sa ustarostene a podoprela ho.

,,Už mi je lepšie. Občas sa mi to stane ... po tom zranení,“ vysvetlil jej a oprel sa o ňu, no nie preto, že by to ešte potreboval, no preto, že bolo príjemné mať ju tak blízko.

,,Prišiel som, pretože som to viac nemohol vydržať. Potrebujem ťa Lucy. Ľúbim ťa,“ zašepkal a modlil sa, aby mu konečne uverila, no ona bola tvrdohlavá.

,,Ako vieš, že ja ťa ešte stále ľúbim?“ opýtala sa hľadiac do zeme.

,,Ako?“ zamyslel sa a potom sa spokojne usmial. ,,Pretože viem, že si ma po celé tie roky neopustila. Veľmi dobre viem, že si ma špehovala, hoci to bolo len kvôli tomu článku, za ktorý som ti nesmierne vďačný, pretože si ma v očiach verejnosti spravila človekom. Preto, lebo keď som bol v nemocnici, prišla si. A preto, lebo bez teba bude môj život prázdnym a pustým. A to nechcem.“

,,Ako vieš, že som tam bola? Veď si bol v bezvedomí!“ vyvalila naňho svoje zelené oči akoby bol bláznom, ktorý práve povedal, že je úplne normálny.

,,Viem, že si tam bola, hoci som si najprv myslel, že si len mojím snom. Tá uniforma ti veľmi pristala,“ povedal a očami jej laškovne skĺzol do výstrihu župana. Usmial sa, keď sa začervenala.

,,Naozaj? Je to pravda, alebo je to len nejaký žart?“ spýtala sa s obavami, ale on ju umlčal vášnivým bozkom, ktorý hovoril za všetko.

,,Severus, tak dlho som snívala o tejto chvíli, že sa bojím, že sa z toho sna každú chvíľu zobudím,“ šepla, keď ju zovrel v objatí.

,,Nie. Už nikdy žiadne prchavé sny. Len krásna skutočnosť. Naša budúcnosť. Spoločná. Ak ma budeš chcieť.“

,,Čože?“ vyjachtala neveriaco. Tých prekvapení bolo za jednu noc akosi veľa. Severus vytiahol z vrecka svojho habitu prsteň s krásnym smaragdom.

,,Len v jednom si sa zmýlila. Človek môže nájsť skutočnú lásku aj po druhý krát. Ale musí mať šťastie ... Patril mojej matke. A môže patriť tebe, ak budeš súhlasiť, že si ma vezmeš. Staneš sa mojou ženou Lucy?“ opýtal sa, kľakajúc si na koleno, ako dáky rytier.

Lucy potlačila vzlyk a kľakla si k nemu. ,,Stanem sa tým, čím chceš. Len pre teba láska moja. Áno, chcem sa stať tvojou. Navždy.“

Svoje sľuby spečatili bozkom a svoje životy navždy spojili v malej Rokvillskej kaplnke.

[ » na začiatok « ]