Poviedka:
Pridaná: 14.7.2008, 21:03:56
Čítaná: 5653×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: Fiction
Postavy: Edmund
Stručný dej: Voľné pokračovanie poviedok Šťastný Edmund a Zmenilo sa niečo?, kde Edmund v nebi nachádza "filmy" o svojom živote.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

„Nemôžem tomu uveriť!“

Stál som pred oblačnou skriňou a na jednom kotúči bolo napísané: 'Edmund – 1. rok'

Neváhal som.

Na plátne sa zobrazila nemocničná izba. Bol tam môj otec a... moja matka, mladá, nádherná. Už si ani nepamätám, kedy sa naposledy tak smiala. Vo dverách sa zjavila mladá sestrička a priviezla mňa. Spal som pod bielou prikrývkou. Bol som plešatý, bez jedinej zelenej kučery na hlave. Keď odchádzala, vrhol na ňu nejaký starý pán sediaci na drevenom vozíku s infúziou v ruke opovrhujúci pohľad a opäť sa otočil k môjmu otcovi.

Všetko bolo pokojné a tiché. Prečo? Zarazil som sa a stlačil Volume.

„Eee – d – edd – d...“

„Čo ste to povedali?“ vpadla do rozhovoru moja matka.

„Ach, pán povedal, že tá sestrička, ktorá ti doniesla nášho drobca, je protivná, lebo sa ho pýtala na zdravotný stav a on ned... asi, že nedokončil,“ otecko sa zarazil, „čo ste to nedokončili?“

Pán na vozíku zdvihol ukazovák trasľavej ruky a celý šťastný začal:

„Ne – ne – ne – d!“

„Áno, náš malý bude Ed!“ vykríkla na celú izbu ma mèr.

„Ed?“ otec udivene zvraštil čelo.

„Nemal sa náš prvorodený syn volať po mojom otcovi?“

„Ach, prepáč mi to. Ale mne sa strašne páči ako ste to vyslovili,“ s úsmevom sa naklonila k zarazenému pánovi. Očividne vykoľajený tým, že si ho niekto dovoľuje prerušovať.

„Nie je to krásne meno pre nášho syna?“

Vtedy som sa prebral. Práve v tomto momente sa mi vrátili všetky pocity. Akoby som tam bol, malý, bezbranný.

Ležal som v takom malom koši. Videl som drevený strop izby. Vtedy som ešte nevedel, čo je to za materiál, ale páčil sa mi. Všetko so všetkým splývalo. Chcel som sa pozrieť za zvukom, no nedokázal som otočiť hlávku. Každý jeden pohyb vyžadoval obrovskú námahu, na ktorú som nemal dosť síl. Mykol som rúčkou, no niečo ju stiahlo späť – motúzik.

Bola na ňom menovka, aby ma mama s ockom spoznali. Že vraj sú všetky bábätká rovnaké, no ja som veril iba mame. Povedala, že som najkrajší a takú hebkú ručičku ešte nikdy nedržala. Vravela, že moje modré oči rozjasnia aj ten najtmavší kút. Že mám cuc, akoby som roky nejedol.

Pri každej návšteve nejakého vzdialeného člena rodiny, či kolegu z práce rozprávala zakaždým ten istý príbeh:

‚Keby ste vedeli, aké to boli muky! Ako som sa preľakla, keď sa narodil a a,‘ tu sa zhlboka nadýchla.

‚Bol fialový! Niečo sa muselo stať, on nedýchal. Čo ak zomrie? Budem ešte niekedy šťastná?‘

Vtedy nastala dramatická pauza a s pokojným hlasom pokračovala.

Potom sa mu zdvihla jeho maličká hruď, rebierko po rebierku a on bledol, ružovel. Bol taký zlatý. Následne ho sestrička niekam vzala. Až som sa preľakla, že s ním naozaj nie je niečo v poriadku. No pôrodná baba mi pripomenula, že 'drobec' sa išiel iba umyť a šupom do plachty. A takto to dopadlo – je tu krásny, maličký a môj. Tu v tomto košíčku v plnej svojej kráse.‘

Po týchto slovách škvrna dreva stmavla a moje malé Ja vnímalo iba hmýrenie farieb a 'Ó aký je zlatý' pred 'Ách' či 'Ňu ňu ňu' a zaspalo.

Spával som skoro stále, lebo vedomie prítomnosti veľmi vyčerpávalo a rozmýšľanie nad tými všetkými podnetmi tiež.

Matka spala, ja som spal, otec už dávno odišiel. Cez oblok na nás dopadali jemné mesačné lúče. Bola to noc. Jedna z prvých v mojom živote. Ešte sa len rozhodovalo, čo so mnou bude, aký budem. No jedno bolo isté. To, že sa budem pýšiť menom Edmund pred mojím priezviskom. No moje malé Ja si to ešte neuvedomovalo. A ani to k životu nepotrebovalo vedieť.

Stop!

Plátno zhaslo, hlasy stíchli a ja som tam ostal sedieť a rozmýšľať o živote a o cykle celkovo. Spájal som si súvislosti...

„Verte mi, alebo nie, ale každý má takéto video v nebi ukryté. Niekedy sa stane, že sa obláčik pretrhne a časť z pásky na vás padne. Vtedy vás zasiahne príval spomienok. No môže sa stať aj taká situácia, že časť vašej pásky spadne na iného človeka. Ako som sa dopočul tu hore, je to veľmi nepríjemná záležitosť. Títo ľudia majú veľmi silnú auru, ktorá priťahuje iné časti životov. A tí obdarení ľudia sa potom nazývajú veštice a šamani. A bohužiaľ na tom bohatnú.

Potom som sa dopočul, že ľudia, ktorí sú ešte tam dole vo svete, majú aj tkz. alternatívne kotúče. Znázorňujúce kam ich osud povedie. No len čo zomrú, tieto kotúče sa zničia do poslednej čiastočky prachu. Ak sa však odtrhne kúsok z týchto kotúčov, je to veľký problém. Lebo sme videli budúcnosť.

Keby som tak vedel, čo bolo na tých mojich. No všetko to končí s kotúčom 'Edmund – 17. rok'.“

Postavil som sa a odišiel z premietacej časti neba. Nechápal som ako to funguje, ale mám celú večnosť prísť na princíp prenášania obrazu na plátno.

--------------------

človeka trkla múza... ten rozprávač sa mi veľmi páči (ale koniec koncov asi iba mne :)

[ » na začiatok « ]