Kapitola:
Pridaná: 8.7.2008, 13:31:13
Čítaná: 695×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Moriendy Arsová, Sirius Black, Severus Snape, Remus Lupin
Stručný dej: Sirius Black je známy svojou prelietavosťou. A ako sa to už stáva, jedno ruské dievča ho skrotí. Ruské čarodejnice však nebývajú tak obyčajnými...

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: Prológ 1 » Nový svet 2 » Kamaráti sú svätí 3 » Trpké hádky 4 » Priznať vinu 5 » Ples 6 » Záblesky z minulosti 7 » Pôvod nie je dôležitý 8 » Zmeny 9 » Symptómy lásky 10 » Ťažké rozhodnutia 11 » Začiatok výcviku 12 » Skúška osudu 13 » Rana osudu 14 » Dočkali sa Epilóg » Amor

Moriendy sedela na Siriusovej novej motorke. Darovali mu ju všetci členovia rádu spoločne. Oprela si hlavu o jeho chrbát. Leteli práve nad Londínom. Za ním Sirius našiel malý domček, ako stvorený pre nich. Smutne myslela na riaditeľove slová spred týždňa. Bola to jej povinnosť, to vedela. Ale má sa vzdať svojho doterajšieho života? Už zase? Teraz, keď našla čaro britskej čarodejníckej spoločnosti? Keď našla lásku a priateľov?

Ale toto bolo to, čo sa nazývalo obeta jednotlivca. Musí sa vzdať svojho života, aby iní mohli žiť.

Sirius, vzdávam sa svojho života kvôli tebe. Robím to pre dobro iných, tých, ktorých života na mne závisia.

Sirius otvoril dvere domu a vyviedol ju na poschodie. Vošli do malej izby s manželskou postelou.

„Toto bude naša spálňa,“ usmial sa a otvoril ďalšie dvere na chodbe.

„A toto kúpeľňa. Dole je kuchyňa, komora a obývačka. A v prípade, že by sa na nás usmialo šťastie, pristaniam detskú.“

V prípade, že sa na nás esmeje šťastie, ešte raz sa stretneme. Ja však teraz musím splniť svoju úlohu.

Večer strávili vybaľovaním. Keď sa Moriendy ocitla sama, ticho plakala. Sirius ich vybaľovanie prerušil asi o desiatej.

Prosím, neodsudzuj ma. Robím to pre teba, tak ako pre svoju krajinu. Neviem, či je moja krajina Rusko alebo Anglicko, asi oboje.

Po líci jej stiekla ďalšia slza. Sirius bol ku nej otočený chrbtom. Podišlak nemu a objala ho, vychutnávajúc si ten pocit.

„Milujem ťa,“ zašepkala. Otočil sa a pobozkal ju.

„Aj ja teba.“

„Sirius...“ rozopla si nohavice. Sirius bez slova hľadel, ako si rozopla blúzku.

„Zober si ma,“ zašepkala a celá sa roztrasenými prstami vyzliekla. Sirius len stál, a tak mu rozopla nohavice a cez hlavu prevliekla košeľu.

Prepáč mi všetko. Chcela by som ti vynahradiť všetko, všetko to trápenie, roky odvrávania a hádok... no veľmi dúfam, že tie dva roky ti to vynahradili.

Jemne ho pobozkala. Ľahla si na posteľ v spŕške jeho bozkov a čakala, čo príde.

Boli to najkrajšie roky môjho života. Nemusíš sa báť, myslím, že už nikdy nebudem mať nič s nijakým mužom. Keby som aj mohla, nebudem chcieť.

Moriendy smutne prehrabla Siriusovi vlasy. Ležal vedľa nej, tak krásny ako nikdy. Po lícach jej stekali neovládateľné slzy. Vstala, pobalila sa a vrátila sa do spálne, aby na svoj vankúš položila list.

Milujem ťa. Ich liebe dich. I love you. Ya tebya liubliu. Poviem ti to aj sto jazykmi.

Nehľadaj ma.

Moriendy

Siriusova slza dopadla na list. To mu predsa nemohla urobiť! Nemohla odísť!

Moriendy sa zjavila na kraji Sibíri. Stála na mieste, kde zem bola tvrdá, na okraji jednej z mnoha tajg, ktoré Sibír pokrývali, ale vedela, že o niekoľko metrov ďalej môže byť prepadavý piesok. Naberala vzduch do pľúc. O pár sekúnd sa okolo nej zjavilo niekoľko postáv v čiernych plášťoch. Vytiahla prútik, no jedna z postáv naň pozrela a prútik vyletel do vzduchu, pristál na jednej pieskovej dune ďaleko od nich, ktorá ho zhltla. Moriendy nikdy nič také nevidela.

„Kto jste?“ vykríkla a prechádzala pohľadom z jedného na druhého. Utvorili okolo nej kruh. Jeden si zložil kapucňu a odhalil krepovitú bielu tvár lemujúcu schlpavené sivé dlhé vlasy. S človekom mal len málo spoločné. Biele oči upieral na ňu. Keď prehovoril, z úst mu vyšlo čudné klokotanie.

„Jsme Jugalidi, strážci týhle zemi. Kto jsi ty, neznámý?“

„Jsem jedna z Ruských jasnovidek,“ odvetila. Tvory si ju prezreli. Ten ktorý mal dole kapucňu vyslovil nejaké slová, alebo skôr klokotanie, chvíľu čakal, a potom sa všetci naraz poklonili. Zamrkala, keď sa narovnali a stále ten istý prehovoril.

„Sloužíme jasnovidkam. Jsme strážci hranic. Prosíme, promiňte nám naše neuctivé chování. Už se to více krát nestane.“

„Ale... jak víte, jestli neklamu?“ zamračila sa.

„Protože to musíme vědět.“

„Co teď?“ nadvihla obočie.

„Múžeme vás někam odvést?“ spýtal sa stále ten istý.

„Jenom pokud víte, kde bydlí někdo, kto tenhle nebo minulý rok vyšel z Durmstrangu?“

“Samozřejmně.“

Všetko sa zahmlylo a znovu rozjasnilo. Už však neboli na kraji tajgy, ale pred veľkým statkom. Yugalidi sa znovu poklonili a zmizli.

Moriendy zaklopala na dvere domu. O chvíľu sa otvorili dvere a na nos jej mieril prútik. Keď ju spoznal, zložil prútik a pred ňou sa zjavila tvár Igora Kruma.

„Moriendy Arsová?“

„Igor Krum! Môžem ísť dnu?“

„Prečo?“ zamračil sa.

„Pretože som dcéra tvojho bývalého riaditeľa.“

Otvoril dvere širšie, presne tak, aby sa mohla prestrčiť popri ňom, a rýchlo ich zavrel. Viedol ju ďalej do domu.

„Igor, čo sa deje?“ otočila sa na neho.

„Prepáč, Moriendy, ale Rusko je stále pod dohľadom. Môžeme hovoriť po rusky? Angličtina nie je môj rodný jazyk.“

„Ovšem. Igor, musím za otcem.“

„Ty to nevíš? Sergej je mrtev. Zabili ho před dvěma týdny.“

„Cože?“ zhrozila sa.

„Ano.“

„Ale já myslela, že Rusko chrání jasnovidky!“

„Rusko má vlastné Zlo. A hoci se jasnovidky snaží, právě teď jsou tyto dvě strany v souboji. Přijela si v nejnevhodnejší době.“

„To je možné. Přesto je teď mé místo tady. Prosím tě, nevíš něco o Ruských jasnovidkách?“

„Ale samozřejmě, tady každý ví, kdo a kde jsou. Tedy dvě z nich.“

Do izby vtedy vkročil malý chlapec, mal asi rok, a podišiel k nim, napoly kráčajúc, napoly šuchtajúc sa po kolienkach.

„Och, toto je můj syn, Viktor,“ vyskočil Igor.

„Kde máš mámu?“ zodvihol Viktorka.

„Stále se fláká?“

„Víš, jeho matka není příkladná... ale ty jsi chtěla vědět něco o jasnovidkách.“

„Ano. Říkáš, že víte taky to, kde se dvě z nich nacházejí.“

„Jedna je v Durmstrangu, druhá někde při Moskvě.“

„Do Durmstrangu se mohu dostat. Otec mi řekl, kde je, taky heslo. Ale nevím, jestli se nezměnilo o otcovej smrti.“

„To heslo se nezměnilo už třista let.“

„Jak to?“ pozrela na neho prekvapene.

„Zřejmě ti řekl, že je to...“ nechal ju dokončiť.

„Mé jméno v ruské azbuce.“

„Moriendy,“ sadol si znovu k nej.

„Rozmýšlela jsi už někdy nad významem tvého jména? Moriendy Arsová - Moriendy Ars. A naopak? Ars Moriendy.“

„Co je Ars Moriendy?“

„Umění zemřít.“

Chvíľu bolo ticho.

„Kód je jmé méno, nebo jeho překlad?“

„Překlad. Tady,“ podal jej starý slovník. „Ruská azbuka. Důležité je říct tyhle znaky na správném míste. Silové pole, Yugnigľana, je v okolí pětset metrů od školy. Postavit se musíš přesne metr od začátku. Souvisí to spolu s čarem, ktoré je uvaleno na školu. Musíš poznát přesné zeměpisné údaje, šířku a výšku. Jen tak se ti škola zjeví.“

Povedal jej presné čísla a napísal presnú výslovnosť prekladu skomoleniny jej mena. Hneď potom odišla.

„Ďakujem,“ otočila sa k nemu pri dverách a znovu hovorila po anglicky. „Neviem, prečo si mi pomohol, ale ďakujem.“

„Si Sergejova dcéra,“ odvetil prosto.

„A Moriendy! Už ma nehľadaj. Odchádzame do Bulharska.“

Moriendy stála asi dva metre od neviditeľnej blany. Kľakla si na zem a začala odhrabávať zeminu. Škola stála na mieste, kde bola pôda pevná, čo v jej okolí nebolo na mnohých miestach. Našla malý plochý kameň, na ktorý si stala a začala recitovať.

„*искусство умереть*“

Nič sa nestalo. Rozmýšľala, či to nepovedala zle. Alebo ju oklamal Igor?

Vykročila dopredu. Nič. Jeden krok. Druhý. Tretí...

Pocítila chlad, akoby prešla cez vodnú stenu, pred očami jej prešla biela stena a keď zmizla, moriendy uvidela obrovský kamenný hrad na obrovskej skale. Vykročila. Každým krokom bola o päť metrov ďalej. O chvíľu už stála pred kovovou bránou. Boli prázdniny, pochybovala, že by tu bolo veľa ľudí. Eozmýšľala, ako sa dostane dnu, hrad vyzeral nedobytný. Ako tam tak stála, ozval sa strašný hlboký hlas.

„Co tady chcete?“

Moriendy sa preľakla, no odvetila.

„Hľadám Ruskú jasnovidku!“

V ušiach sa jej rozľahlo hlasné vŕzganie a brána pred ňou sa pomaly začala otvárať. Keď bola otvorená tak na meter, prešla ňou a ona sa zabuchla.

Hrad bol obrovský a pustý. Nikde nikto nebol. Kráčala tak dlho, až sa stratila. Behala od jednej pustej chodby do druhej, až si nakoniec sadla na zem a skryla si hlavu do dlaní.

„Sedíš? Nehľadáš? Rýchlo sa vzdávaš.“

Hlas sa ozýval po celej chodbe. Bol to ženský hlas, a Moriendy prekvapilo, že hovorí anglicky. Zodvihla hlavu a hľadala jeho zdroj. Bola to malá veverička sediaca na zemi.

„Kto si?“

„Tá, ktorú hľadáš. Zdravím ťa, Moriendy Arsová. Poď za mnou a ja ti odpoviem na tvoje otázky.“

Rozbehla sa a Moriendy za ňou. Bežala asi päť minút, už sa poriadne zadýchala, keď prišla ku stene, ktorá vyzerala akosi inak. Moriendy zastavila a mračila sa a ňu. Veverička sa premenila na mladú ženu, tak okolo dvadsiatky, s blond vlasmi, červenými perami a modrými očami. Jej severský pôvod dokresľovala bledá pleť. Žena sa dotkla steny, tá sa rozplynula a odhalila svetlú jaskyňu. Vošla a užasnutá moriendy za ňou. Žena prešla ku kamennému stolu v strede miestnosti. Moriendy šla za ňou. Na kamennom stole bola kamenná misa a v mise nejaká tekutina.

„Čo je to? A kto ste vy?“ znovu sa spýtala.

„Máš veľa otázok. Aj tvoja mama ich mala,“ usmiala sa žena.

„Moja mama? Poznala ste ju?“

„Som Stella Rusyana.“

„Ste jasnovidka?“

„Toto je emyag, Okno do Ruska. Do časti Ruska, ktorú mám na starosti.“

„Máte Rusko rozdelené?“

„Si presne tak neodbytná ako Táňa. Poznala som ju, bola som jej učiteľka.“

„Myslela som, že jasnovidky si svoje múdrosti predávajú z matky na dcéru.“

„To je pravda. Si moja vnučka,“ usmiala sa.

Chvíľu bolo ticho.

„Jasnovidiek je viac. Je nás desať. Každá je povinná mať dieťa, vždy len jedno a vždy dievča. Naše telo je prispôsobené tak, že sa nemôže od tohto cyklu odchýliť. Dieťa sa narodí, keď má jasnovidka osemnásť rokov. Na dieťa dáva pozor jeho mama. Jasnovidka zomiera, keď je jej vnučka vyučená, pretože ak ju mama nevyučí, musí to urobiť ona. Výučba trvá desať rokov, a začína v desiatich. Jasnovidka vyzerá stále rovnako, od jej dvadsiatky. Môže sa dožiť stopäťdesiat rokov, ale stáva sa to veľmi zriedka.“

Stella jej to vysvetľovala, akoby jej čítala myšlienky.

„A čo to... že si veverička a hovoríš?“

„Každá jasnovidka od svojho otehotnenia sa môže meniť na nejaké zviera. Tvoja mama bola labuť.“

Toto celé si musela Moriendy uvedomiť. Celé to bolo akési... zvrátené. Jeden nekonečný pochod, kde bolo dôležité len zabezpečiť ochranu.

„Začína tvoj výcvik, Moriendy.“

Túto kapitolu venujem Sae, ktorá dlho chcela vedieť, čo to znamená Ars Moriendy, a musím sa priznať, že celý názov poviedky je zlý, má to byť Ars Moriendi. Ale keďže som to robila z počutia a upozornila ma na to myslím Alyiz alebo Jin, teraz si presne nepamätám, pardon.

[ » na začiatok « ]