Kapitola:
Pridaná: 5.7.2008, 17:55:58
Čítaná: 1102×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Sayuri
Stručný dej: Sayuri nikdy neverila, že mágia existuje. Až do chvíle, kedy u svojej babičky objavila podozrivo čarodejné predmety...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prológ 2 » „Rokfort je prekrásny, však?“ 3 » „Chcem byť rovnako dobrá čarodejnica ako ty.“ 4 » „Qi Shu je v Japonsku a tebe tak chýba, že ju vidíš všade...

„Sayuri, ponáhľaj sa! Mama už na teba čaká!“ Babičkin hlas sa rozliehal malým vidieckym domčekom..

„Jasné, veď už idem!“ zakričala odpoveď, nahádzala do batoha posledné veci a snažila sa ho zatvoriť. Po chvíľkovom boji so zipsom sa jej to podarilo, schmatla ho a rozbehla sa ku schodom.

Na chodbe však jej pozornosť niečo upútalo. Bola zaliata svetlom. Na tom by nič čudné nebolo, keby nebol práve vonku súmrak. Svetlo vychádzalo spod dverí jednej z izieb. Sayuri oprela batoh o zábradlie a podišla k nej bližšie. Áno, bola to práve tá izba, ktorú predpokladala. Babičkina čudná miestnosť bez kľučky na dverách. Pár rokov tá miestnosť trápila celú rodinu, potom to nechali tak. Babička bola odjakživa čudáčka, napriek tomu ju mali všetci radi. Sayuri zastávala názor, že ak bude chcieť niekomu povedať, čo je v tej izbe, povie mu to. Spomenula si na túto svoju zásadu a chystala sa otočiť naspäť. Mama je z nej iste nervózna, prázdniny sa skončili, treba ísť domov a ona tu stojí a civie na niečo, čo ju deväť rokov nezaujímala?

Už-už sa zvrtla na odchod, keď žiara spod dverí ešte zosilnela. Podišla k nim. Stále boli zavreté. Premohla ju zvedavosť. Čo je zdrojom toho krásneho zlatistého svetla? Čo pred ňou starká skrýva? Priložila dlaň na staré drevo. Zatlačila. Nič. Ale túžba zistiť, čo je vnútri, ju neopustila. Zapriala si, aby sa dvere otvorili. Znova nič. Skúsila to ešte raz. Bezvýsledne. Zhlboka sa nadýchla a sústredila svoj pohľad na tie dvere. Vložila doň všetku svoju túžbu otvoriť ich. Cítila, ako jej z očí sála zvláštne teplo. Začali jej slziť, ale snažila sa nežmurknúť. Dlho to však nevydržala. Slzenie a pocit tepla prestali, dvere ale ostali tvrdohlavo zavreté. Sklamane do nich kopla.

Na jej obrovské prekvapenie sa rozleteli. Dlho nečakala a vošla dnu. To, čo tam našla, ju ohromilo. Portréty množstva a množstva ľudí. K jednému podišla. Usmieval sa na ňu starec s dlhými vlasmi a bradou, na krivom nose mu trónili nezvyčajné polmesiačikovité okuliare. Rozmýšľala, kto to je, keď na ňu žmurkol. Vyľakane odskočila. Odkedy sa portréty hýbu? Nie, to sa jej určite len zdá.

Chrbtom do niečoho narazila. Obzrela sa za padajúcim predmetom práve včas, aby ho stihla zachytiť. Bola to jednoznačne metla, aj keď veľmi čudná. Na rúčke mala vyrytý zlatý nápis. Nimbus 2001. Vyzerala, že zametanie je posledná vec, na ktorú bola určená. Takto si dievča predstavovalo metly, na ktorých lietali čarodejníci z rozprávok starej mamy. Čo ale robí takáto metla u jej babičky? Veď tá by sa na nej už dávno neudržala. Teda, neudržal by sa na nej nikto, lebo mágia nejestvuje, ale keby predsa... Sayuri usúdila, že bude lepšie s tou vecou nemanipulovať. Oprela ju o policu s knihami. Náhodne jednu z nich vybrala. Tisíc a dva spôsoby prípravy a použitia elixírov lásky. Vytreštila oči. Vari zle vidí? Ďalšie knihy mali podobné názvy. Pocit, že tu niečo nie je v poriadku, v nej rástol. V jednom rohu miestnosti našla zavesený cínový kotlík, vedľa neho skrinku s prísadami, ktoré jej tiež nepripadali dvakrát normálne, ako dračí pazúr v prášku, koreň scvrkávajúcej sa figy, potkania slezina. Striasla sa. Čo sú to, preboha za veci?

V strede miestnosti našla na podstavci zdroj svetla, ktoré ju zvonku upútalo. Bola to tenká drevená halúzka. Chytila ju do rúk.

//Zvláštne horúca.// napadlo ju.

Sayuri pohla rukou a vyleteli z nej zlaté iskry. Vystrašene ju pustila.

V tej chvíli si spomenula na rozprávky, ktoré počúvala ako malé dieťa. Starká jej často rozprávala o čarodejníkoch, kúzlach, elixíroch. Vždy sa potom hrávala, že je čarodejnicou, bojujúcou proti zlu, miešala v izbe imaginárne elixíry so strašnými účinkami, alebo bola žiačkou, či učiteľkou čarodejníckej školy. Jej mama sa preto na babičku vždy hnevala. Vraj jej vtĺka do hlavy hlúposti, ktoré jej budú nanič, akurát jej bude ľúto, že v takom svete naozaj nežije. Keď začala chodiť do školy, mama jej veľmi jasne prikázala, aby na takéto veci zabudla a venovala sa učeniu. Čarodejný svet predsa neexistuje a ona by už z rozprávok mala vyrásť.

Ale teraz... teraz v nej skrslo podozrenie, že babička sa buď pomiatla, alebo jej rozprávky neboli tak celkom vymyslené. Zhlboka sa nadýchla. Nevedela, čomu má veriť. Je možné, aby čarodejný svet skutočne existoval? A aby doňho babička patrila? Mnohé by to vysvetľovalo, ale... Nie, to predsa nie je možné! To by o tom musela vedeť! Určite sa jej sníva, alebo si z nej niekto strieľa, alebo niečo také. Jasné, tak to bude. Určite. O tejto miestnosti nikdy nikomu nepovie a bude sa ďalej hrať, že neexistuje. Zabudne, čo tu videla. Veď vlastne, ona to ani nevidela. Tak. A teraz by mala vypadnúť, lebo...

„Sayuri, doparoma, kde toľko trčíš?“ ozvalo sa za ňou.

* * *

Ak sa vám zdá, že ste niečo podobné už čítali, zdá sa vám správne. Túto (skoro)poviedku som začala písať niekedy v októbri a bývalo tu dvanásť kapitol, ktoré som však vymazala, pretože sa mi zdalo, že to nemalo celkom jasný cieľ a treba začať odznova. Preto odznova začínam. Neviem síce, či to nedopadne tak, ako minule, ale budem sa snažiť, aby toto dávalo aspoň nejaký zmysel a dalo sa to čítať. Dajte mi prosím, vedieť, či sa dá a či mám pokračovať, alebo sa radšej definitívne zmieriť s tým, že písať neviem a nezapĺňať zbytočne FanFiction. :)

[ » na začiatok « ]