Kapitola:
Pridaná: 30.6.2008, 16:26:46
Čítaná: 1737×
Hodnotenie: (počet hlasov: 22)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Plus-mínus 16-ročný Tom Riddle (eventuálne lord Voldemort) a niekoľko vlastných
Stručný dej: O veľmi tvrdohlavom a svojskom dievčati, ktorému skrížil cestu mladý Voldemort. Alebo naopak.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prevrat 2 » Malo to tak byť 3 » Tajomstvo úspechu 4 » Hadie oči 5 » Oči sú všade 6 » Situácia sa vyhrocuje 7 » Riddlov úmysel 8 » Pomsta je sladká 9 » Nákaza 10 » Politika 11 » Špinavá hra 12 » Sila elixírov 13 » Všímavosť 14 » Setty 15 » Suum Cuique 16 » Zhoda okolností 17 » Sabazios 18 » Kniha 19 » Na prázdninách 20 » Takmer všade dobre... 21 » Kde je zákon, tam je aj trest 22 » Večný kruh 23 » Večný kruh 2 24 » Kto dokáže ukradnúť vôľu? 25 » 2. časť 24. kapitoly 26 » Konflikt záujmov 27 » Konflikt záujmov 2

Upozornenie: V tejto kapitole je zopár vulgarizmov, veľa metafor, hromada divných teórií a nepodložených faktov, akosi sa mi tam priplietol efekt motýlích krídel (naozaj netuším ako), niektoré scény možno niekoho pohoršia, psychické a fyzické týranie, dostatok násilia a niekomu môže istá vec pripadať trochu morbídna. Ale keďže dnešná mládež je aj tak úplne skazená, nejdem sem písať žiadne vekové obmedzenie, lebo by aj tak neslúžilo svojmu účelu.

Viem, že už vôbec netušíte, o čom táto poviedka je, a je to moja chyba. Ani ja neviem, čo bolo v predchádzajúcej kapitole, ale isté je, že Melian akosi spadla z metly, ktorú si sama začarovala. Hlupaňa.

_____________________________________________________

26. kapitola: Kto dokáže ukradnúť vôľu?

Melian sa zobudila a zistila, že to bola tá najhlúpejšia vec, akú mohla v danej chvíli spraviť.

„Au,“ zjojkla, keď ju pichlo v čele. „Kde som? Čo tu robím? A čo sa stalo?“ chrlila otázky.

„Upokojte sa, slečna,“ počula ošetrovateľkin hlas. „Ste v nemocničnom krídle.“

Melian otvorila pravé oko a okamžite ho znova zavrela, keď ju oslepilo denné svetlo. Po chvíli ho zase otvorila a zbadala dve osoby skláňajúce sa nad ňou – madam Treatovú a Dagona Baldera.

„Čo tam tak stojíte? Dajte mi piť!“ oborila sa na nich.

Dagon jej okamžite podal pohár vody a ona ju hltavo vypila. „Kedy ma odtiaľto pustíte?“ spýtala sa a s nádejou pozrela na madam Treatovú.

Liečiteľka na ňu prísne pozrela. „Slečna, prišli ste sem pred pätnástimi minútami. Máte zlomený členok, horúčku a vyskočené stavce. A ešte stále neviem, čo všetko vám možno je. Zabudnite na to, že by ste dnes odišli.“

Melian sa chcela posadiť a niečo „milé“ jej povedať, keď ju Dagon chytil za plecia a nedovolil jej to. „Prestaň!“ zasyčala.

„Nesmieš vstávať,“ odpovedal.

„Okamžite ma pusť!“ skríkla a celou silou sa mykla, až stará drevená posteľ smutne zavŕzgala.

„Nemôžem.“

Keby pohľad vedel zabíjať, tak Melian by už dávno sedela. Inštinktívne siahla do vrecka po prútik, lenže zistila, že na sebe nemá svoj habit. Namiesto toho mala na sebe oblečenú nepohodlnú bielu nemocničnú košeľu.

Podozrievavo sa zahľadela na madam Treatovú. „Prečo som v nočnej košeli?“

Čarodejnica sa zasmiala. „Pretože tu budete musieť stráviť noc, slečna.“

„Ale... Kto ma prezliekal?“ spýtala sa bojazlivo. Nepotrebovala počuť odpoveď, pretože Dagon sa začervenal. Namáhavo preglgla. „To ste nemali.“

„Pozri, ja som ťa len prezliekol... Nič zlé som nerobil, prisahám!“ Dagon vehementne gestikuloval rukami a pustil Melian.

Melian natiahla ruku a schytila Dagona za šticu hnedých vlasov. Pritiahla si ho k sebe a zúrivo mu zašepkala: „Už sa o to nikdy viac nepokúšaj, lebo moje telo bude to posledné, čo na tomto svete uvidíš. Povedala som to dostatočne jasne?“

„Au... Áno... Ale neboj sa... Spodnú bielizeň som ti nechal!“ povedal rýchlo.

„Nechcem sa do toho miešať, ale tento chlapec vám možno zachránil život,“ poznamenala madam Treatová.

Pustila Dagona a on si okamžite siahol na vlasy, či mu ešte stále držia na hlave. „Ak sa do toho nechcete miešať, tak to ani nerobte,“ odvrkla. „A možno mi nestačí. Urobil to proti mojej vôli.“ Zarazila sa. Ako ona Qwerovi. Veď ani on jej nebol vďačný, tak čo na tom...

„Bola vždy taká agresívna?“ spýtala sa madam Treatová, keď naberala do injekčnej striekačky akési sérum.

„U nej nikdy neviete,“ zamrmlal Dagon a pre istotu sa držal od Melian ďalej.

„Nehýbte sa,“ povedala jej madam Treatová a blížila sa k nej so striekačkou v ruke.

Zreničky sa jej rozšírili od zdesenia. „Nie,“ zjojkla. „Prosím, injekciu nie!“ Začala bezmyšlienkovite rozhadzovať rukami okolo seba. Dagon jej ich chytil tak, aby nimi nemohla hýbať. „Ja to nechcem! Choďte odo mňa ďalej!“ kričala. Neznášala doktorov, ale oveľa väčšmi neznášala injekcie.

„Upokojte sa,“ povedala madam Treatová podráždene a luskla prstami. Nič sa nestalo. Liečiteľka sa začervenala, vytiahla svoj prútik. „Dočerta,“ zamrmlala. „Incarcerous.“

Melian obmotali hrubé povrazy, ktoré ju natesno priviazali k posteli, ale ona sa stále neprestala metať.

„To mi nemôžete spraviť,“ zasyčala.

„Milá moja, určite ste utrpeli šok, a preto sa teraz tak bojíte,“ usmiala sa na ňu madam Treatová.

Melian otvorila ústa, aby protestovala, ale madam jej okamžite vpichla injekciu do predlaktia, čiže sa jej z hrdla vydralo len bolestné zjojknutie.

„Čo to bolo?“ spýtala sa panovačným tónom.

„Nič nebezpečné, je to len elixír na spanie, moja milá. To pán Balder mi poradil, aby som použila striekačku, pretože si myslel, že by ste ho inak nevypili.“

Dagon sa zatváril ako stelesnenie nevinnosti. „Je to pre tvoje dobro,“ povedal.

Melian niečo zavrčala a mala šťastie, že bola madam Treatová trochu nahluchlá.

„A ako ste vlastne prišli k tomu úrazu?“ zaujímala sa liečiteľka.

„Spadla som,“ odvetila Melian urazene.

Madam Treatová na ňu začudovane pozrela. „Spadla? A odkiaľ?“

„Zo stromu,“ povedala Melian.

„Z metly,“ povedal v tej istej chvíli Dagon.

Liečiteľka si so záujmom upravila okuliare. „Jeden z vás klame. Ktorý?“

Melian ukázala hlavou na Dagona a on chcel ukázať na ňu, ale včas si to rozmyslel. Melian by to už totižto psychicky zrejme nezvládla a na mieste by mu vykrútila krk. Dokonca aj zviazaná budila rešpekt, keď sa tvárila tak krvilačne.

„Prepáčte, pomýlil som sa,“ opravil sa. „Samozrejme, bolo to zo stromu.“

Madam Treatová vyvalila oči. „Čo ste, pre svätého Merlina, robili na strome?!“

„Kradla som veveričkám orechy,“ odsekla Melian a vyslúžila si tým karhavý pohľad.

„Tak dobre. Mali by ste ísť, slečna o chvíľu zaspí,“ povedala Dagonovi.

„Nie, ja sa tu ešte zostanem na ňu chvíľu pozerať.“

„To teda nezostaneš,“ poznamenala Melian. Keby sa necítila tak ospanlivo, asi by mu jednu vrazila. Obrátila tvár k liečiteľke. „Prosím vás, nedovoľte mu to! Potrebujem predsa pokoj! A veď ešte ani neviete, čo mi je. Čo ak je to nákazlivé?“

Madam Treatová kývla Dagonovi, ktorý sa zatváril urazene a keď odchádzal, tresol dvermi.

„Konečne...“ zašepkala Melian. Viečka jej oťažievali. Snažila sa tomu ubrániť, ale nešlo to. Neznášala lieky na spanie. Neznášala injekcie. Neznášala doktorov. Neznášala...

Klop. Klop. Klop.

Na okná v ošetrovni bubnovali kvapky dažďa.

Kvap. Kvap.

Ale toto nebolo na okno. Melian si povzdychla. Všade bolo ticho, v nemocničnom krídle sa ozývalo len to zanovité kvapkanie vody akoby na drevo. Chcela otvoriť oči, ale mala pocit, ako keby jej ich niekto začaroval lepiacim zaklínadlom.

„Je možné, aby v Rokforte zatekalo?“ spýtala sa samej seba a jej slabý hlas sa rozliehal miestnosťou.

V okamihu, keď to dopovedala, kvapkanie zrazu prestalo.

S námahou otvorila oči. Uvedomila si dve veci. Usudzujúc podľa tmy, ktorá tam vládla, boli asi dve hodiny v noci. A vonku naozaj pršalo. Do miestnosti svietili kradmé mesačné lúče, ktoré sa prebojovali cez mraky a teraz spôsobovali, že všetky predmety vrhali neprirodzený, priam až strašidelný tieň.

Odrazu sa zovšadiaľ ozvala ohlušujúca siréna pripomínajúca muklovské policajné autá, ale ona ju vnímala akoby z obrovskej diaľky. Nevedela rozoznať, či sa to deje v jej hlave alebo je tá siréna skutočná. Tvár jej horela od zvýšenej teploty.

Pocítila, ako sa jej pier dotkol okraj pohára. Inštinktívne pootvorila ústa a niekto jej vlial do hrdla sladkastú tekutinu karamelovej príchute. V tej chvíli jej odľahlo ako ešte nikdy, siréna prestala hučať, hlava, chrbát aj členok ju prestali bolieť a konečne bola schopná uvažovať. Cítila sa, ako keby sa len pred chvíľou narodila. Stále však ničomu nerozumela.

„Som v nebi?“ spýtala sa len tak naverímboha.

„Tam by ťa teda určite nevzali,“ ozval sa zľava sarkastický hlas a ona sa pri jeho počutí zdesene mykla. „Bojíš sa ma?“ pokračoval výsmešne.

„Mohla som čakať, že mi nedáš pokoj,“ povedala opatrne. Cítila sa nesvoja. Hlúpa Treatová! Určite jej tá stará ženská zabudla odčarovať povrazy, ktoré ju ešte stále spútavali a bránili jej v akomkoľvek pohybe. Bola úplne bezmocná.

Na chvíľu zaváhala. „Tá siréna... Snívalo sa mi to?“

„Nie. Je to nová inovácia nemocničného krídla. Ak pacientova teplota dosiahne štyridsať stupňov, automaticky sa zapne a privolá ošetrovateľku.“

„A kde je teda Treatová?“

„Och, naozaj si myslíš, že by som sem prišiel o druhej v noci preto, aby som ti dopomohol k zdraviu? Síce je to neuveriteľné, ale tvoja hlúposť ma ešte stále dokáže prekvapiť. Nie, celú túto miestnosť som zvukotesne začaroval a odtiaľto by sa von nedostal ani smrteľný výkrik,“ pohŕdavo odpovedal.

Melian prevrátila očami a radšej nič nepovedala. Predsalen – bola zviazaná a to jeho prirovnanie jej tiež nebolo úplne ukradnuté. „A prečo ma vlastne nerozviažeš?“ spýtala sa s nepatrnou štipkou nádeje.

„Lebo takto si ťa viac vychutnám,“ zasmial sa.

Melian sa striasla. Vedľa nej sa ozvalo tlesknutie. V ošetrovni sa rozsvietilo pár fakieľ a zaliali ju matnou žiarou.

Vyschlo jej v hrdle. „Vieš, Tom... Ak som ťa niekedy niečím urazila...“

„Ušetri si to divadielko, Halleyová. Máme ešte pár účtov, ktoré by sme si mali vybaviť,“ prerušil ju.

Ešte stále na neho nepozrela, pretože tušila, že keď uvidí jeho tvrdú neľútostnú tvár, príde aj o posledné zvyšky odvahy. Preglgla. Nemôže mu predsa ukázať, že jej je nadradený!

„To by sme mali,“ povedala nahnevaným hlasom. „Pamätáš sa na ten príjemný večer v tej tajnej miestnosti, keď si ma chcel naučiť to geniálne rezacie zaklínadlo?“

„Áno, presne o tom som chcel hovoriť.“

„To je skvelé! Vieš, naozaj by ma zaujímalo, prečo som to nevedela spraviť tým tvojím smiešnym pohybom prútika, ale keď som na to sprosté zviera len tak ledabolo ukázala prútikom, zrazu to šlo!“ Bez toho aby si to uvedomila, kričala.

„Tak to je naozaj zaujímavé,“ počula jeho pobavený hlas. „Asi si sa pri mne nevedela poriadne sústrediť.“

Melian odfrkla. „Nie som hlúpa, Riddle. Pozerala som si to v tej knihe, čo si mi dal, a žiadny extravagantný pohyb prútikom tam spomínaný nebol!“

Odpoveďou jej bolo mlčanie.

„Prečo si to spravil? Chcel si mi dokázať, že som bezvýznamná chudera, ktorá ti nesiaha ani po päty?“ Sama sa čudovala, že má odvahu takto s ním hovoriť, keď je úplne bezbranná, ale už viackrát si všimla, že ak jej hrozí nebezpečenstvo, správa sa dosť nerozumne. Vlastne práve preto bola v nemocničnom krídle takým častým návštevníkom. „V tom prípade máš sakramentské šťastie, že som zviazaná, inak by som ti starým osvedčeným muklovským spôsobom ukázala, s kým sa to zahrávaš!“

„Fajn. Výborne. Tak mi to dokáž,“ povedal Riddle ľahostajne, druhý krát tleskol rukami a povrazy, ktoré ju zväzovali, zmizli.

Melian sa zarazila. Prečo to spravil? Okamžite si sadla.

„No tak, do toho,“ vysmieval sa jej. „Skús mi jednu vraziť!“

Konečne sa na neho pozrela a pri pohľade do jeho chladných sivých očí si spomenula na všetky veci, ktoré jej urobil, ktoré jej viac či menej ničili život, na to, ako ju zviazanú nechal na školskej chodbe, aby ju našiel Pringle, na to, ako ju takmer otrávil punčom, alebo ju takmer zabil tým, že ju zhodil zo schodov... Mala obrovskú chuť zničiť jeho krásnu tvár tak, aby bol celý od krvi, aby aj ON raz zacítil skutočnú bolesť!

Ale nemohla... Nemohla...

„Prečo to nespravíš? Bojíš sa? Alebo sa len hráš na to, aká si odvážna, ale keď máš šancu niečo spraviť, neurobíš to?“ provokoval ju.

Zahanbene sklopila pohľad. Tak veľmi mu chcela ublížiť! Prečo to teda nedokáže?

„Nebojím sa,“ potichu odvetila. „Uvedomila som si, že je nerozumné zbiť ťa, ak pri sebe nemám prútik.“

„Rečičky,“ odfrkol. „Chceš vedieť, prečo mi nedokážeš nič urobiť?“ Víťazoslávne na ňu pozrel. „Pretože si to ne-že-lám,“ vyslabikoval.

Melian sa zamračila. „Nerozumiem.“

„Pravdepodobne netušíš, čo si pred chvíľou vypila,“ poznamenal.

Zhrozila sa. Myslela si, že je to len nejaký elixír na utíšenie bolesti! „Čo... čo to bolo?“

„Uverila by si mi, kebyže ti poviem, že teraz si úplne v mojej moci?“ Uškrnul sa.

„Ani náhodou.“

„Prečo?“

Melian rýchlo premýšľala. Kam tým mieri? Čo od nej vlastne chce?

„Nie je to možné,“ povedala po chvíli. „Imperius si na mňa nepoužil.“

„Odkedy sa mágia končí múrmi tejto školy? Premýšľaj, Halleyová!“

„Čierna mágia,“ vydýchla. „To je samozrejmé, ale... Aký elixír by zaručil stratu osobnej vôle?“ premýšľala. Naraz sa zháčila. „Dopekla, veď ja vôbec nie som v tvojej moci!“

„Hádam ťa presvedčí, ak teraz spravíš niečo, čo by si nespravila ani vo sne,“ poznamenal zlomyseľne.

Neodpovedala. Rozmýšľala, čo by nikdy neurobila. Lenže... To by jej aj tak nedovolil!

Riddle sa pousmial ako človek, ktorý všetko vie. „Pobozkaj ma,“ prikázal jej s výsmechom. „Uvidíme, či to splníš alebo nie.“

Vypleštila oči. Hádam si Riddle nemyslí, že to skutočne urobí?! Všimla si však, že na sekundu zaváhala. Žeby...?

‚Nerob to!‘ opakovala si v duchu. Snažila sa proti tomu bojovať, ale nemohla. Akási neviditeľná sila ovládala celé jej telo.

Ako v mrákotách sa prisunula bližšie k Riddlovi. Zdvihla ruku a dotkla sa jeho bledého líca. Nereagoval, len čakal, čo spraví ona.

Neznášala sa za to. Neznášala sa za to, že ide pobozkať niekoho, koho tak veľmi nenávidí! Neznášala sa za to, že tomu nemôže zabrániť...

Keď jej po tvári stiekla horúca slza, on sa len samoľúbo usmial. A keď ho pobozkala, necítila len jemný dotyk ich pier, ale aj ďalšiu slzu rinúcu sa z jej očí. Taká hanba! Toľké poníženie!

Keď splnila, čo od nej chcel, rýchlo sa od neho odvrátila a rukávom nočnej košele si utrela oči. „Už si spokojný?“ spýtala sa zlomeným hlasom.

„Áno. Skutočne si v mojej moci,“ povedal víťazoslávnym tónom, v ktorom bolo jasne počuť, kto je pánom situácie.

„Potentia absolutis,“ vydýchla zronene. Nemohla si pomôcť, ale ten bozk bol taký čudný... Akoby po tom polka jej tela skutočne túžila.

„Správne.“

„Znie to ako prostriedok na zvýšenie potencie,“ neodpustila si poznámku.

„A predsa vidíš, čo to s tebou urobilo,“ uškrnul sa. Postavil sa a začal sa prechádzať po miestnosti. Melian ho kútikom oka pozorovala. Všetky tie ochranné bubliny, ktoré si voči nemu toľko mesiacov vytvárala, spľasli vo chvíli, keď ho proti svojej vôli pobozkala. Dostal ju tam, kde ju chcel mať. Zasiahol do jej súkromia, keď ju začal ovládať, a toto bolo niečo, čo sa už nedalo zmeniť. Vďaka tomu elixíru teraz presne vedel, na čo myslí a čo cíti a mohol v nej čítať ako v otvorenej knihe. Neexistovali žiadne bariéry.

„Ten elixír je taký dômyselný, ako keby som ho sám vymyslel,“ vystatoval sa a chvíľu postál pri okne, po ktorom ešte stále stekali kvapky dažďa. Melianina nálada bola rovnaká ako to počasie. A na dôvažok neznášala Riddlov zlozvyk prechádzať sa po miestnosti, keď niečo vysvetľuje. Nehodilo sa jej to k jeho bezcitnému, chladnokrvnému charakteru.

„Na tú chvíľu, kým si v mojej moci, necítiš žiadnu bolesť, takže aj keby si umierala, musíš splniť to, čo od teba žiadam. Veľmi prefíkané,“ pokýval hlavou. „A najlepšie na tom je,“ otočil hlavu k nej a po tvári sa mu roztiahol cynický úsmev, „že keď pominú účinky elixíru, bolesť sa vráti niekoľkonásobne silnejšia.“

Melian zronene sklonila hlavu. Nechcela ho viac počúvať. Chcela od neho utiecť niekam ďaleko... Pripadala si ako zneuctená a bolelo ju, že prišla o všetko, čo si tak usilovne vytvárala – odstup od neho, ktorý jej zaručoval aké-také bezpečie. A práve on teraz mohol vidieť tam, kam by nepustila nikoho. Aká irónia osudu!

„Cítim všetko, čo cítiš ty a poznám myšlienky, ktoré sa ti práve preháňajú v hlave.“ Na malú chvíľu sa odmlčal a zvraštil tvár. „Prečo však cítim tvoju bolesť?“

Melian sa v kútiku duše potešila, že vie niečo, čo on nie. „Lebo Potentia absolutis odoberá len fyzickú bolesť,“ povedala znechutene. „Tá duševná ostáva.“

Riddle sa zarazil.

„Och, ale ty takú nepoznáš, však? Aká smola!“ ironicky poznamenala.

Venoval jej hrozivý pohľad. „Ak nevieš povedať nič inteligentné, tak radšej mlč,“ oboril sa na ňu.

„Prečo mi to všetko robíš?“ spýtala sa a uprela na neho svoje slzami zaliate oči.

Ani to ním nepohlo. „Prečo?! Lebo si ma zradila, preto! Dával som ti oveľa viac slobody ako ostatným! A čo z toho? Za mojím chrbtom chodíš žalovať Dumbledorovi!“

Zúril. Jej to bolo jedno. Nemohla s tým nič urobiť. Ale nemohla pochopiť, odkiaľ to ten hajzel vie...

„TY by si mi mala povedať, prečo si to spravila! JA som tu ten, kto by mal klásť otázky, malá špinavá humusáčka!“ odpľul si. „Dával som ti všetko! Vedomosti! Ochranu pred Slizolinčanmi! Šancu byť niekým!“

Odprisahala by, že sa mu v očiach mihol červený tieň. Nezdalo sa jej to, videla to už druhý krát!

„Povedz mi teda, prečo si ma zradila,“ vyzval ju panovačne. „A je ti hádam jasné, že chcem počuť pravdu.“

Vzdychla si. „Chcel si ma zabiť,“ povedala ospravedlňujúcim tónom. „Nemohla...“ Preglgla a hľadala správne slová, ktoré by vyjadrili jej dôvody. „Myslel si si, že si so mnou môžeš robiť čo len chceš. Mohol si ma urážať koľko sa ti zachcelo. Dohodli sme sa na začiatku, že sa budeme rešpektovať. Ale ja som nemohla znášať to neustále ponižovanie...“

„Chcem počuť pravdu! Kedy si za ním bola prvý krát? Hovor!“

Nervózne si zahryzla do pery. To mu nemôžem povedať! „V ten deň, keď si ma presvedčil,“ vyletelo z nej proti jej vôli.

Takého nahnevaného ho ešte nevidela a obdivovala ho za to, že sa ešte tak ovláda.

„Prečo?“ spýtal sa tichým hlasom, ktorý neveštil nič dobré.

Snažila sa zadržať hrču, ktorá sa jej tlačila do hrdla. Cítila sa hrozne za to, že zradila jeho dôveru, napriek všetkému, čo jej kedy urobil. „Bála som sa... Bála som sa, že ťa raz odhalia a s tebou pôjdem ku dnu aj ja,“ odvetila.

„Nikto ma nemôže odhaliť. Som Slizolinov potomok, nejestvuje odo mňa silnejší čarodejník!“

„Dumbledore ťa vždy podozrieval! On je oveľa múdrejší než ty!“ skríkla.

Stratil trpezlivosť. „Asphyxia!“

Melian sa začala dusiť. Srdce jej silno búšilo a ona lapala po vzduchu, ktorý nedokázala vdýchnuť. Chytila sa za hrdlo a vypúlila oči na Riddla, ktorému sa v tvári odrážalo zadosťučinenie. Keď si už myslela, že sú to jej posledné okamihy života, Riddle mávol prútikom a zalapala po dychu.

„Prepáč mi to,“ povedala so slzami v očiach, keď sa trochu upokojila. Mala na mysli celú tú zradu, a on to vedel.

Ani na ňu nepozrel.

„Čo si tým chcela docieliť?“ chladne sa spýtal. „Naozaj si si myslela, že to nezistím?“

„Ja som len chcela počkať, až skončím školu a potom uvidím, kto bude vyhrávať,“ smutne povedala. „Je mi to ľúto. Naozaj.“ A aj bolo. Vedela, aké je to hrozné, keď niekto zradí dôveru, hoci jej bolo jasné, že jej nikdy skutočne neveril. Netušila, čo s ňou teraz bude.

„Ja neodpúšťam,“ vyhlásil.

To veľmi dobre viem... A vedela aj to, že ju teraz čaká trest. „Čo mi chceš spraviť?“ spýtala sa bojazlivo.

„Asi by som mal využiť to, že ma teraz musíš poslúchať, a prinútiť ťa urobiť niečo hrozné,“ dumal.

Melian si hneď predstavila, čo všetko to mohlo znamenať. A všetky možnosti viedli ku katastrofe.

„Ale bolesť šľachtí ducha,“ dodal Riddle takmer veselo a Melian nevedela, či si má od úľavy vydýchnuť. Neznášala bolesť a keďže účinky elixíru slabli, do tela sa jej znovu vracala.

„Čo tým myslíš?“

„Zajtra to zistíš,“ povedal. „Inak vieš, čo je zaujímavé na Potentii absolutis?“ Melian zvedavo zdvihla hlavu. Nečakal na odpoveď. „Štatistiky hovoria, že na deväťdesiatpäť percent ľudí, ktorí sa ubránia Imperiusu, elixír nepôsobí.“

„Čože?!“ Neverila vlastným ušiam. Tak potom čo sa s ňou dialo?!

„Ostatných päť percent ľudí mu podľahne preto, lebo majú zvláštny citový vzťah k svojim... ovládateľom,“ povedal pohŕdavo.

Nevedela, čo na to povedať. Odrazu sa jej v hlave vynárali riadky, ktoré čítala o tomto elixíre v rezidencii Harperovcov. Ak podáme Potentiu absolutis neznámemu človeku, bude mu chutiť ako číra voda. Ak nás však obeť nenávidí, bude chutiť ako niečo, čo nenávidí. Ak nás miluje, bude mu chutiť ako to, čo miluje...

Vedel, na čo myslí, a spýtal sa: „Máš rada karamel, Halleyová?“

Skôr, ako mohla proti tomu niečo namietnuť, postavil sa nad ňu a namieril na ňu prútik.

„Čo bude potom?“ rýchlo sa spýtala.

„Nič,“ odvetil a vyslovil zaklínadlo.

Vtedy ani netušila, akú mal pravdu.

Nemala poňatia, koľko času odvtedy prešlo. Mohlo to byť pár minút, ale aj niekoľko týždňov. Vedela len to, že ležala v mäkkej posteli a každú chvíľu jej niekto lial niečo do úst. Už toho mala plné zuby.

„Čo sa deje?“ spýtala sa rozospato. Bola priveľmi unavená a ubolená, aby dokázala niečím pohnúť. Mohla sa len pozerať na biely strop nad ňou a pavúka, ktorý po nej liezol. Toto nebude nemocničné krídlo.

„Melian!“ začula akýsi známy hlas, ktorý jej okamžite zdvihol náladu.

Jack je tu?

Jack sa postavil nad ňu, takže okrem pavúka videla teraz aj jeho šticu tmavohnedých vlasov a zelené oči. Zdalo sa jej to ako večnosť, odkedy ho videla naposledy.

„Rád by som ťa objal, ale doktori by ma zabili,“ povedal s úsmevom. „Ak by si ich nepredbehla,“ uškrnul sa.

Melian nevládala odpovedať, tak len vzdychla.

Jack sa hneď zamračil. „Čo ťa bolí?“

„Radšej sa spýtaj, čo ma nebolí, bude to kratšie,“ odvetila.

„Ále, už na tom budeš celkom dobre, keď sa ti vracia aj tvoj sarkazmus,“ žartoval Jack.

„Počuj, síce som rada, že si tu, ale mohol by si mi konečne povedať, kde to „tu“ je?“

„Och, prepáč. Nemocnica svätého Munga na čarovné choroby a zranenia, oddelenie čarovných baktérií, druhé poschodie, izba číslo tridsaťdeväť, zodpovedný liečiteľ... eh... zabudol som,“ odrecitoval.

„A čo tu vlastne robím?“

Vážne sa na ňu zahľadel. „Mel, si chorá.“

V ubolenej hlave si to snažila poskladať do takých súvislostí, aby to dávalo zmysel. Som chorá. „Ako... čo mi je?“

„Tak to by som ti veľmi rád vysvetlil, ale ani ja som to nepochopil,“ pokrútil hlavou. „Včera v noci ti prišlo odrazu veľmi zle a museli ťa previezť sem. Jediné, čo viem je, že to má niečo spoločné s čiernou mágiou.“

„Takže dnes je nedeľa?“ spýtala sa a začínali sa jej mariť nejaké spomienky na minulú noc. Niekto ju tam bol navštíviť...

„Áno. O desať minút osem hodín večer.“

Zavŕzgali nejaké dvere a ozval sa podráždený mužský hlas: „Chlapče, nevravel som ti, že ma máš okamžite zavolať, keď sa zobudí?!“

Jack znervóznel. „Prepáčte, pán... doktor.“

„Choď von, musím ju vyšetriť,“ nevrlo mu prikázal liečiteľ.

Jacob krátko prikývol a dvere sa za ním zabuchli.

Do Melianinho zorného uhla vstúpil obrovský černoch. „Ahoj. Volám sa Demetrius Williams. Toto ťa bolí?“ spýtal sa a zdvihol jej ľavú ruku do výšky.

„Au,“ zastonala.

„Hm,“ zahmkal liečiteľ. „Takže si tu poležíš ešte dosť dlho. Tvoja choroba postupovala veľmi rýchlo.“

„Čo je to za chorobu?“

Liečiteľ si zhlboka vzdychol. Bolo na ňom vidieť, že to neznáša vysvetľovať. „Pravdupovediac, táto choroba je taká zriedkavá, že nemá ani názov. Nie, nie je na tom nič čudné,“ dodal, keď videl jej pohľad. „Väčšina ľudí nevie, že čarodejníci majú trochu inú krv ako muklovia. Ich krv je doslova nasiaknutá mágiou.“

Melian mierne prikývla. Už o tom počula. Aj upírom chutí viac čarodejná krv ako obyčajná.

„Čím viac magickej sily má čarodejník v krvi, tým je silnejší. Môžeš si to predstaviť ako malé magické čiastočky plávajúce v tvojich žilách. Čarodejníci nemajú len červené a biele krvinky, ale aj magické. A keď na tieto krvinky niečo zaútočí, tak človek väčšinou nemá šancu.“

Začudovane nadvihla obočie. „Niečo zaútočí?!“

„Áno. Hovorím o baktériách, ktoré vyciciavajú všetku magickú silu z čarodejníka a zároveň napádajú nervové bunky, takže pacient môže z tej bolesti zošalieť. Nebol by to prvý prípad,“ poznamenal.

„Ako sa tie baktérie prenášajú?“ spýtala sa, no hneď si uvedomila, že odpoveď na to pozná. Čierna mágia je nebezpečná nielen pre jej obeť, ale aj pre toho, kto ju praktikuje, a nedovolí, aby ju ovládali slabí čarodejníci. Berie si totiž svoju daň a zo slabých čerpá ich energiu. Keď s tým neprestanú, vysaje z nich všetku čarodejnú silu a oni zomrú od bolesti. Nechutné, ale účinné. Kto nevie ovládať oheň, nech sa s ním nehrá.

Doktor Williams nahodil kyslý výraz. „Na to sa spýtaj nejakého černokňažníka,“ zahundral.

„Myslíte tým, že sa to dá prenášať aj zámerne?“ spýtala sa. To by dávalo zmysel. Riddle.

„Samozrejme, je to obľúbený spôsob vzájomného sa vraždenia čiernych mágov. V súčasnosti sa tie baktérie prenášajú takmer výlučne náročky. Vďaka Merlinovi, že je už málo takých sprostých čarodejníkov, ktorí sa dajú na čiernu mágiu, keď na to nemajú.“ Odrazu sa na ňu podozrievavo zahľadel. „Odkiaľ si, dievča? Z Durmstrangu?“

„Z Rokfortu,“ zašomrala. „Ja čiernu mágiu nepraktikujem,“ povedala urazene.

Doktorov pohľad zmäkol. „Nikto ťa neobviňuje, dievčatko. Si len ďalšia z nevinných obetí.“

Melian sa v duchu nad jeho výrokom takmer zasmiala. Nevinná? Kiežby...

Lekári jej s ľútosťou oznámili, že baktérie jej už natoľko zničili nervovú sústavu, že už sa nikdy nedokáže úplne zregenerovať. Prakticky to znamenalo, že je odsúdená na život v bolestiach.

‚Aké optimistické vyhliadky...‘ pomyslela si. Do konca života bude musieť brať elixír na zmiernenie svojho utrpenia a ľutovať, že hrala na dve strany. Geniálne vymyslené.

V piatok vstúpil doktor Williams do jej izby s veselým úsmevom.

„Čo sa deje?“ spýtala sa a naďalej sa pozerala von oknom. Už dokázala sedieť, hoci jej to spôsobovalo nevýslovné muky.

„Mám dobré správy,“ povedal a nakukol do svojho notesa. „Zranenia, ktoré si utŕžila pri páde zo stromu, sme už úplne vyliečili. A včerajšie testy, ktoré som robil, dokázali, že tvoje čarodejnícke schopnosti našťastie neutrpeli žiadnu ujmu.“

„To je skvelé,“ odvetila bez záujmu. Radšej by stratila všetky schopnosti než bola do konca života jednou nohou v hrobe. Rozmýšľala, či náhodou Riddlovi nešlo práve o to. Keby nemohla čarovať, vylúčili by ju z Rokfortu a čo viac by si mohol želať?

Jack ju chodil navštevovať tak často, ako sa len dalo. A to bolo dostatočne často, pretože Dumbledora vraj dojímala sila ich priateľstva a Jacka pustil k svätému Mungovi kedy len chcel. A keďže bol Jack vždy na druhý deň ospravedlnený od domácich úloh, tak tu bol takmer neustále. Aspoňže sa mu podarilo cez otca vybaviť, aby mala vlastnú izbu.

Melian mala od toho zranenia ustavične zlú náladu. Riddlove slová jej nedávali ani na chvíľu pokoj. V jedno popoludnie vošiel Jack do izby aj s nejakým balíčkom. „Karamelové pirôžky,“ povedal a podal jej ho.

Prekvapene sa strhla a pozrela na neho ako na ducha.

„Čo sa stalo? Nie si hladná? Alebo je ti zle? Nemám zavolať doktora?“ chrlil na ňu otázky.

Pokrútila hlavou. „Nie... Jack... Ja mám rada karamel?“

„Ja neviem. Máš?“

„Ja... Netuším,“ vzdychla.

Pokrčil plecami. „Keď sa nad tým zamyslím...“

„U vás mi tá karamelová torta hrozne chutila, pamätáš sa?“ spýtala sa Melian.

„Áno,“ váhavo prikývol Jack, „ale karamelového pudingu si sa nechcela ani dotknúť.“

Melian sa zarazila. „To je pravda,“ ticho povedala.

Jack sa zasmial. „Toto je šialená debata. Tak ochutnaj tie karamelové pirôžky a zistíš to,“ navrhol.

Zamračene na neho pozrela. „Prepáč, Jack, ale ja tie pirôžky nechcem.“

„Prečo?“ sklamane sa spýtal.

„Nechcem vedieť, či mám rada karamel,“ povedala zanovito a nevšímala si Jackov pobavený pohľad.

Jack často listoval v lekárskych knihách, ktoré boli pohodené po nemocničnej izbe a diagnostikoval Melian rôzne čudesné choroby. Raz radostne skríkol.

„Čo je?“ spýtala sa znudene.

„Už viem, čo ti je!“ zvolal nadšene.

Melian prevrátila očami. „To som zvedavá.“

„Medzi príznaky patria črty ako nápadná výrečnosť a povrchný pôvab, velikášske sebahodnotenie, potreba stimulácie a sklon k nude, patologický sklon klamať, bezcitnosť a nedostatok empatie, parazitický štýl života, impulzivita, egocentrickosť, surovosť, porucha svedomia, vychvaľovanie sa, sklon riskovať, neschopnosť odolať pokušeniu, znevažujúci postoj k ľuďom a podobne,“ čítal. Zdvihol pohľad od knihy a uškrnul sa na ňu. „Čo na to hovoríš?“

Žasla. „To je choroba?“ spýtala sa neveriacky.

Šibalsky sa usmial. „Áno. Psychopatia.“ Okamžite do neho letel vankúš.

Isté však je, že ju skutočne bol navštíviť psychiater na podnet doktora Williamsa.

„Počuj, Melian,“ povedal jej o dva týždne, jeden deň predtým, ako mala odísť z nemocnice. „Musí byť pre teba veľmi ťažké vyrovnať sa s tým, že zvyšok života budeš musieť brať lieky na utíšenie bolesti. Nechcela by si sa o tom s niekým porozprávať?“

Zdvihla pohľad od Denného proroka. „Nie, cítim sa dobre,“ odvetila.

Liečiteľ sa nenechal odradiť. „Všimol som si, že celý tvoj pobyt v tejto nemocnici si veľmi smutná a nepriateľsky naladená. Môže to byť spôsobené depresiou, koniec koncov, lieky, ktoré berieš, sú tiež veľmi silné a...“

„Ja som smutná z toho, že musím tvrdnúť v tejto blbej nemocnici a nepriateľsky naladená preto, lebo neznášam doktorov,“ odsekla.

Doktor Williams pokrčil širokými ramenami. „Ale aj tak som povedal istému veľmi renomovanému psychiatrovi, ktorý sa špecializuje na dlhodobo chorých pacientov, aby sa na teba prišiel pozrieť. Je veľmi slávny, vydal kopu kníh.“

„Čo ste spravili?“ Nemohla uveriť vlastným ušiam.

Williams na ňu žmurkol a odišiel z izby.

„To je nehoráznosť!“ zakričala za ním Melian.

Jej protesty, vyhrážky a prosby nepomohli a v ten istý deň vstúpil do izby ten psychiater. Bol to typ človeka, ktorého výzor si neviete zapamätať, lebo sa tak veľmi podobá na tisíce ďalších ľudí.

„Dobrý deň, slečna Halleyová. Doktor Williams vám určite povedal, že prídem,“ povedal.

Melian neodzdravila a naďalej vypĺňala v Dennom prorokovi krížovku, ale psychiatra to nevyviedlo z rovnováhy.

„Volám sa Alan Dickinson,“ dodal.

„V živote som o vás nepočula,“ povedala Melian nevinným tónom.

Tentoraz sa Dickinson začervenal. „Povedzte, slečna Halleyová, rada lúštite krížovky?“

„Nie, neznášam lúštiť krížovky, práve preto ich lúštim. Celkom logické, nie?“ odvetila sarkasticky.

„Och, vy ich lúštite silou vôle? Toto som ešte nevidel,“ prekvapene zahlásil, keď zbadal, že Melian to robí bez pera.

Prevrátila očami. Toto bude dlhý deň.

Dickinson si odkašlal. „Doktor Williams ma oboznámil s vaším zdravotným stavom. Je mi ľúto, že vás postihlo toľké nešťastie, ale nesmiete sa vzdávať. Medicína postupuje závratnou rýchlosťou a určite sa čoskoro vynájde elixír, ktorý mi vás úplne ušetril bolesti, ktorú cítite. Hlavné je nestratiť optimizmus.“

Melian sa na neho pohŕdavo pozrela. „Choďte preč,“ prikázala mu.

„Čože?!“

„Povedala som vám, aby ste išli preč. Nechcem vás tu, lebo som úplne zdravá. No choďte!“

„Žiaľ, musím vám ešte položiť pár otázok, aby sme si boli úplne istí, že netrpíte depresiami a...“

„Ja netrpím žiadnymi depresiami!“ dotknuto zvolala.

Dickinson len nadvihol jedno obočie a niečo si zapísal do modrého notesa, ktorý mal položený na kolenách.

„No moment! Ja nie som emočne labilná,“ ohradila sa, keď zbadala jeho zápisky.

Psychiater si zložil popolníkové okuliare a začal si ich čistiť. „Slečna Halleyová, poznám vás síce zatiaľ len pár minút, no hneď je mi jasné, kde je vo vás chyba. Nedostatok rodičovskej starostlivosti má za následok vznik rôznych porúch osobnosti. Ako vidím, ste veľmi nadaná čarodejnica, ktorá má však emocionálny kvocient desaťročného dieťaťa. Ak by ste mi dali ešte pár minút – ááá!“ Vetu nedokončil, pretože nešťastným spôsobom sa na neho vyliala váza s kvetmi, ktorú mala Melian položenú vedľa postele. „Doparoma,“ zahrešil, keď si snažil ako-tak utrieť nohavice, ktoré vyzerali, ako keby ich mal pomočené. Výstražne zdvihol ukazovák. „Ja sa vrátim, Halleyová!“ namosúrene zašomral a odpochodoval z jej nemocničnej izby.

„O tom pochybujem,“ uškrnula sa Melian.

Alan Dickinson sa k nej ešte párkrát pokúšal v ten deň dostať, ale Melian sa vtedy vždy tvárila, že spí, a sestrička mu zakázala do izby vstúpiť.

Bola streda poobede a Melian sa už pripravovala na to, že z nemocnice odíde. Okolo šiestej ju mal prísť vyzdvihnúť Dumbledore.

„Slečna Melian?“ ozvala sa sestrička nervózne.

Melian práve dojedala chabý nemocničný obed, ktorý sa skladal z pripečeného kurčaťa a presolenej ryže. „Áno, Florence?“

„Vonku na vás niekto čaká.“

Melian sa zamračila. „Nemal prísť Dumbledore náhodou až o šiestej?“

„Och, to nie je profesor Dumbledore. Je to nejaký otrhaný domáci škriatok, ktorý vraj s vami potrebuje veľmi súrne hovoriť.“

„Volá sa Setty?“ spýtala sa s rozžiarenými očami.

„Nie, vravela, že sa volá Lyna alebo tak nejako,“ pokrútila Florence hlavou. „Môže vstúpiť dnu?“

„Lyna? Hm... Nie, nepoznám ju, povedzte jej, nech ide preč,“ povedala panovačne. Teraz nemala na nikoho náladu, a hlavne nie na nejakého otrhaného domáceho škriatka.

Sestrička prikývla a po jej odchode si Melian lámala hlavu, čo od nej mohol chcieť ten domáci škriatok. Lyna... Lyna... Niečo jej to meno vravelo, ale keby ju poznala, určite by si ho pamätala!

Práve to chcela pustiť z hlavy, keď sa ozvalo jemné, takmer nepočuteľné klopkanie na dvere. Dvere sa vzápätí otvorili a dovnútra vbehol malý domáci škriatok v deravej a zafúľanej zástere. Bol to ten najstarší, najzúfalejší a najčudnejší domáci škriatok, akého kedy videla. Mal tmavšiu pokožku ako ostatní, ktorá bola celkom zošúverená, vráskavú tvár a jasné modré oči, v ktorých sa zračil zmätok a dlhodobé súženie.

Kým stihla Melian zareagovať, Lyna už kmásala jej perinu a zúfalo volala: „Slečna Melian, slečna Melian, slečna Melian!“

Melian ju okamžite pevne chytila za drobné vyziabnuté ruky. „Čo toľko kričíš?“ oborila sa na ňu. „A kto ti vôbec dovolil vstúpiť sem?“

Lyne sa do modrých očí začali tisnúť slzy. „Prepáčte, slečna Melian, prepáčte, slečna Melian...“ opakovala stále dokola.

Melian už začínala strácať trpezlivosť. Tento tvor určite utiekol z nejakého ústavu pre duševne chorých domácich škriatkov. „Odkiaľ poznáš moje meno?“

Lyna však len krútila svojou starou hlavou, až jej dlhé uši plieskali o líca.

„Povedz mi to!“

Škriatok sa na ňu bojazlivo pozrel a zašepkal: „Počula som ho od veľmi zlého čarodejníka.“

„Akého?“ Keď jej Lyna nechcela odpovedať, prudko ňou potriasla.

„Volal sa Mictian,“ sotva počuteľne zašepkala a vydesene sa obzrela okolo seba, či ju niekto nepočul. „Musím vám porozprávať pravdu o vašej rodine, slečna Melian,“ dodala a pozrela na ňu mútnym pološialeným pohľadom.

Melian nechápavo zažmurkala a do izby vtrhla nazúrená Florence. „Ty...!“ ukázala sestrička prstom na škriatka. „Ako si sa opovážila vojsť, ak som ti to výslovne zakázala?! Prac sa odtiaľto!“

Lyna sa rozšírenými očami pozrela na Melian a kŕčovito držala v kostnatých prstoch okraj plachty. Vyzerala ako malé dieťa, ktorému chcú ukradnúť obľúbenú hračku.

„Už aj, lebo na teba použijem kúzlo!“

Škriatok zhíkol a potkýnavo vybehol z izby.

Florence si vydýchla. „Je mi to veľmi ľúto, slečna Melian, ale je taká malá, že som si ju zrejme nevšimla.“

Melian na to povedala len krátke „hm“.

„Potrebujete niečo?“

„N-nie,“ povedala váhavo a uprela na sestričku zamračený pohľad. „Ako sa volala? Lyna?“

„Áno.“

Melian sa razom rozjasnila tvár. Jasné! Lyna... A Mictian! Lyna bola sestrou Settyho matky, ktorá ušla spolu so svojou paňou Elenlith, ktorá sa chcela vydať za černokňažníka Mictiana! Buchla si do čela. Že ju to nenapadlo skôr!

Rýchlo odhrnula prikrývky. „Florence, kde šla Lyna po tom, čo som jej návštevu odmietla?“

„Mary mi vravela, že ju videla na piatom poschodí v čajovni, prečo?“

‚Možno tam išla aj teraz,‘ prebehlo Melian hlavou.

„Moment, kam chcete ísť?“

Melian bola však už mysľou na piatom poschodí a prekvapenú sestričku si nevšímala.

„Slečna, vy ešte nemôžete behať!“ kričala za ňou Florence, keď len v nemocničnej košeli a bosá vybehla zo svojej izby.

Vonku na chodbe sa zatackala. Odkedy ju sem previezli, čo bolo zhruba pred dvoma týždňami, chodila po vlastných jedine na toalety, lebo ju všetko tak veľmi bolelo, že sa snažila hýbať čo najmenej. Teraz však na bolesť úplne zabudla a zmätene sa obzerala. Jack vravel, že je na druhom poschodí.

Našla schody a bežala po nich hore nevšímajúc si začudované pohľady návštevníkov nemocnice. Ledva vyšla na piate podlažie a lapala po dychu, ako keby práve zabehla maratón. Očami prezrela celé poschodie a to, čo zistila, jej vyrazilo aj ten dych, ktorý nemala.

Na celom šírom poschodí nebol NIKTO! Ani živá duša... Nevedela si to vysvetliť. Žiadni pacienti, žiadni návštevníci, žiadni obsluhujúci... Ako v tranze prechádzala dokola okolo kruhového pôdorysu čajovne.

Pri pulte bolo niečo položené na zemi. Melian zaostrila zrak. To niečo – to bol domáci škriatok! S tlmeným výkrikom sa rozbehla k malému telíčku a kľakla si.

Vzala do dlaní Lyninu zvráskavenú zafúľanú tvár a uprene sa jej pozrela do očí. Už boli nevidomé, ale musela zomrieť len pred chvíľou. Na jej tele nevidela žiadne rany. Buď zomrela na infarkt alebo – čo bolo vzhľadom na prázdne poschodie oveľa pravdepodobnejšie – ju niekto zavraždil.

Melian pocítila výčitky svedomia. Keby ju aspoň vypočula, tak sa toto nemuselo stať! „Prepáč,“ zašepkala ľútostivo a zahryzla si do pery. Lyna jej tak veľmi chcela niečo prezradiť, akoby od toho závisel celý jej život. A ona jej to ani nedovolila! Cítila sa ako vrah.

Nemohla tu však strácať čas a rýchlo sa postavila. Lynu nesmel nikto vidieť. Keby teraz Melian zišla dole, všetci by vedeli, že tam bola sama s domácim škriatkom, ktorý záhadne umrel. Nebolo treba dvakrát hádať, koho by z jej smrti obviňovali.

Lenže čo robiť? Dokonca pri sebe nemala ani prútik a čo nevidieť sa sem začnú hrnúť ľudia! Zostávala jej len jedna možnosť, ktorej sa bránila.

Opäť si čupla a so zavretými očami položila dlaň na Lynine rýchlo chladnúce čelo. „Incendio,“ zašepkala s hlbokým sústredením. O chvíľu cítila pod rukou sálajúce teplo a keď oči znovu otvorila, pri nohách jej ležala len kôpka popola.

Schmatla z pultu prázdnu plechovku od tekvicového džúsu a nasypala do nej Lynin popol. ‚Zaslúžila by si väčšiu úctu,‘ pomyslela si nešťastne.

Schmatla plechovku a čo najrýchlejšie zbehla dolu po schodoch. Tam na plošine už stál hlúčik ľudí, ktorí si ju začudovane premerali.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Melian, tváriac sa, že si odpíja z plechovky.

„Tam hore hodil niekto hnojové bomby,“ vysvetlila jej akási tučná žena s nemeckým prízvukom.

Melian preglgla. „Hnojové... bomby? Aj som sa čudovala, prečo tam nikto nebol... Ale ja som nič necítila, už ten smrad určite prešiel.“

Číňan v bielej zástere, zrejme čašník v čajovni, si ju podozrievavo premeral. „To ste ukradli?“ spýtal sa a ukázal na plechovku.

„Čo? Kdeže! To len... To len...“ Mala dojem, že si uvarí mozog od toho horúčkovitého vymýšľania vhodnej výhovorky.

„Pozri sa na ňu lepšie, Wong,“ povedal sa nejaký muž. „Zdá sa, že to dievča len utieklo z oddelenia pre duševne narušených pacientov, ktorým niekto vymyl mozog kliatbou. Veď má na sebe len nemocničnú košeľu a je bosá! Zoberte ju k doktorovi Dickinsonovi.“

Nejakí chlapi schytili zrazu Melian pod pazuchy a niesli ju cez chodbu, hoci sa metala ako naozajstný šialenec, kopala nohami a kričala. Chceli jej zobrať aj plechovku s Lyniným popolom, ale tú držala tak pevne, že sa im to nepodarilo.

„Čo sa tu deje?“ ozval sa zrazu hlboký hlas, ktorý Melian ihneď upokojil.

„Dumbledore!“ prekvapene skríkol Číňan Wong.

„Okamžite ju pusťte,“ povedal Dumbledore pokojným, no autoritatívnym hlasom.

„Mysleli sme, že je duševne chorá, chceli sme ju len zaviesť za doktorom Dickinsonom,“ ohradili sa.

Dumbledore zdvihol ruku. „Nechcem počuť podrobnosti. Toto dievča je tu so mnou.“

Muži neveriacky prikývli, ale vzdialili sa od nich.

„Melian, choď si pobaliť veci, musíme stihnúť prenášadlo,“ povedal jej Dumbledore.

„Dobre,“ prikývla. „A... Ďakujem.“

„To nestálo za reč. A mimochodom, niečo si obleč. Ako vidím, už sa cítiš lepšie,“ pobavene sa usmial.

Doktor Williams práve vchádzal do svojej pracovne, keď ho niekto zdrapol za plece.

„Demetrius, chcem sa s tebou porozprávať.“

Doktor Williams sa prekvapene obzrel. „Alan? Prepáč, ale teraz mi to nevyhovuje, mám priveľa práce.“

„Demetrius, prosím. Zaberie to len chvíľku,“ nástojil Dickinson.

Williams si vzdychol. „No dobre teda. Poď dnu. Dáš si kávu alebo čaj?“

„Nie, naozaj zostanem len na moment. Potrebujem sa ťa spýtať pár vecí ohľadom,“ poobzeral sa okolo seba, „Melian Halleyovej.“

„Je mi ľúto, o svojich pacientoch ti nemôžem poskytnúť žiadne informácie.“

„Je to čisto pre vedecké účely, prisahám,“ oduševnene tvrdil Dickinson. „Nikdy sa to nedostane z Oddelenia záhad.“

Williams vypúlil oči. „To je až také dôležité?“

Psychiater prikývol a Williams si zamyslene poškrabkal bradu. „Pár vecí ti o nej teda môžem povedať, ale zvyšok si budeš musieť zohnať sám.“

[ » na začiatok « ]