Kapitola:
Pridaná: 24.6.2008, 20:05:31
Čítaná: 651×
Hodnotenie: (počet hlasov: 26)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Natasha, Miranda, Julie, Patrick Dissent
Stručný dej: OPČM bude od tohto roku učiť nový učiteľ. Natasha, Miranda a Julie však vôbec nepripadá ako pohodový učiteľ. Skôr odmeraný, prísny a ....ale veď si prečítajte!

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » Rozhovor 7 » Porada 8 » Stretnutie 9 » Pri lese 10 » Zmena plánu

Toto je prvá /dúfam, že nie posledná/kapitola mojej prvej poviedky.Dúfam, že jej dáte šancu a prečítate si ju. :)

„Ó – môj – Bože !!!“,zašepkala akoby v tranze Natasha. Miranda by odprisahala, že jej namiesto zreničiek svietia v očiach dve srdiečka.

„Je fakt...“ „Sexi?“ ,doplnila ju Miranda. „Sexi? To je slabé slovo!! Je božský!“. Na to sa otočila Julie. „Baby pričarujem vám sem misky, aby ste si neoslintali knihy. “Pridusene sa zachechtala. „Ale Júls, nehovor, že sa ti nepáči!“ „Ale veď ja som ešte nič nepovedala, Miran...“ „Rád by som vás poprosil, aby ste sa už utíšili.“, ozval sa prívetivý mužský hlas. Julie sa otočila späť dopredu a obzrela si ho. Nie príliš vysoký chlap, so zjavne vyšportovaným telom stál pri katedre a nervózne sa hral s prstami na rukách. „Volám sa Patrick Dissent a budem vás učiť OPČM nasledujúci rok.“ Chvíľu bolo ticho, potom sa zhlboka nadýchol a pokračoval: „Viem, že to je pre vás nepríjemná zmena, keďže ste boli od prvého ročníka zvyknutí na jedného a stáleho profesora, ale budem sa snažiť vyjsť vám v ústrety a pomôcť vám ak budete mať problémy. Nebojte sa, ten posledný rok hádam nejako zvládneme.“ Za toto si vyslúžil radostný potlesk a niekoľko pozitívnych výkrikov. Pozrel sa na triedu. Bez toho, aby niečo povedal všetci stíchli. „ Mám istú predstavu. A ak budeme spolu dobre vychádzať, o čom nepochybujem, môže byť, že sa stane skutočnou.“

Julie so záujmom počúvala. Hovoril zrozumiteľne, no nie nahlas. Neusmieval sa, no jeho tvár pôsobila milo. Nechápala jedno- prečo má na sebe ten otrasný ošúchaný habit? Vyzerá ako tulák... „ Chcel by som, aby ste tieto hodiny nevnímali ako povinný predmet, ale ako stretnutia, na ktoré sa budete tešiť.“

Csss, no to určite, pomyslela si Julie a trpko si spomenula na tie nudné, jednotvárne a nezaujímavé hodiny s Donkeym. Neznášala tak jeho, ako aj tento predmet. Veď jej dal skoro prepadnúť a to len pre to, že jaj Patronus nemal konkrétnu podobu. A ešte kôli tomu, že raz po ňom hodila knihu, ale to bolo nepodstatné. „Nechcem, aby ste ma brali ako profesora, ktorého sa musíte báť. Skôr by som bol za priateľský vzťah. Ale istú...“,premýšľal nad správnym slovom,“ istú autoritu predstavovať musím.“ Usmial sa širokým, uvoľneným úsmevom, pri ktorom odhalil perfektne rovné a biele zuby a jamku na ľavom líci.

Julie za sebou začula dvojhlasné „Ááááách.“ a usmiala sa.

„Máte na mňa nejaké otázky? Áno, slečna?“

Julie prevrátila oči. Vedela, že ruka jej spolužiačke za ňou vyletela ruka nahor.

„Pane, ak smiem“, zanôtila sladkým hlasom,“ koľko máte rokov?“

Julie sa chytila za hlavu a Miranda ju odzadu kopla do stoličky.

Profesor sa usmial. “Dvadsaťjeden.“ Vedel, že sa ho to niekto opýta, no aj tak mu to bolo nepríjemné. Zrazu sa naňho usmievalo viac ako 15 radov zubov. Dievčatá naňho nepozerajú ako na profesora, ale ako na korisť. A to aj napriek tomu, že sa obliekol ako chudák. Opäť znervóznel.

„Áno, slečna?“ Ozvala sa Natasha no o to sladšie: „Poviete ním niečo o sebe?“ Niektoré dievčatá sa zachichotali.

„Dobre, že sa pýtate, pripomenuli ste mi, že JA neviem nič o vás a to je oveľa dôležitejšie.“ Teraz sa zarehotali chlapci.

Postupne čítal ich mená a snažil sa zapamätať ich tváre.

Natasha s Mirandou sa pretekali v tom, ktorá sa najkrajšie usmieva a Julie len posmešne krútila hlavou. No pri pohľade na profesora zvážnela a poriadne si ho premerala pohľadom:

Krátke hnedé vlasy mal ležérne rozstrapatené, čokoládovohnedé oči mu blúdili po triede. Po každom mene sa rozhliadol po miestnosti, a keď našiel hlavu, ku ktorej patrilo, mimovoľne sa usmial. Bol jej sympatický, no ísť po ňom? Je to jej profesor, nešibe jej. Vedela, že reči ktoré medzi sebou s babami budú viesť, bude vravieť len pre zábavu.

Ani sa nenazdali a bolo po hodine. Na chodbe sa všetky tri stretli a trkotajúc si to namierili do Veľkej siene. Témou číslo jedna nebol nik iný ako nový profesor OPČM. Dokonca aj Slizolinčanky kecali len o ňom. A vôbec, veď Slizolin sa zmenil od pádu Toho-Koho-Netreba-Menovať a teraz už medzi sebou nerobia rozdiely.

„Všetkým asi preskočilo.“ Skonštatovala Julie, keď si sadli za dlhý chrabromilský stôl, „veď je to profesor, nemáme uňho šancu...“

„Počula si to, Mir?“ „Počula, Tash.“ „Takže to povedala.“ „Povedala!“

„Čo som zasa povedala?!?“

„Veď je to profesor, nemáme uňho šancu!“, povedali obe dievčatá naraz.

Julie sa na nich zarazene pozerala a dlaňou si zakryla ústa. No hneď na to spustila taký nákazlivý smiech, že sa o chvíľu po celej Veľkej sieni ozývala trojhlasná óda na rehot. Dievčatá boli až bordové. A niektorí sa smiali s nimi, hoci im unikla pointa.

Budem rada, ak mi napíšete svoj komentárik alebo pošlete sovku.Lebo ak nebudú ohlasy, nemám prečo písať ďalej.

Už vopred ĎAKUEM!!!

[ » na začiatok « ]