Kapitola:
Pridaná: 19.6.2008, 22:15:24
Čítaná: 620×
Hodnotenie: (počet hlasov: 18)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mei...
Stručný dej: Príbeh s hviezdnym obsadením odohrávajúci sa na Rokforte (alebo poviedka so zámymi osobnosťami P-I.sk)

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Konečne spolu 2 » Klebetnice 3 » Bez šance 4 » Staré zranenie 5 » Popletené rande 6 » Za lepší svet 7 » Uplakané vlasy 8 » Odmietnutie 9 » Voľba 10 » Rovnako odsúdené 11 » Život ide ďalej

Toto je len také krátke, lebo idem na druhú časť.

„Nemôžem tomu uveriť,“ zašepkala Arya. Zvyčajne sa iba učila s GinnyLove, ale teraz sa zapojila do rozhovoru.

„Zabijem ho,“ ponúkla sa Dora celkom vážne.

„Nezabi hom Dora, nechaj ho mne. Mám asi najväčšie právo,“ s vražedným pohľadom ju prepaľovala Mei. Dora však pohľadom neuhla.

„Aj tak, ak sa mi dostane do rany, nečakaj, že ho nechám len tak. Je mi jedno, koho zabijem v boji, ak to bude druhá strana.“

Prekvapene na ňu pozreli. Nikto u Dory ešte nevidel taký chlad a krvilačnosť. Pochopili, že toto je začiatok nového života.

„To ale nemení nič na tom, že ho zabije niekto z nás,“ uzavrela Luluuu.

„Nemôžem uveriť. Ako môže byť taký hlúpy?“ pokračovala Bella, keď Mei, GinnyLove, Peterka, Arya a Fawkes odišli.

„Normálne. Je to hlupák,“ odvetila drsne Dora.

„Čo je ti?“ obrátil sa na ňu Lycanthrop.

„Čo by mi malo byť? Je mi fajn!“ postavila sa a odišla. Lycanthrop sa obrátil na Bellu a Luluuu. Bella smutne odpovedala na jeho nevyslovenú otázku.

„Náš otec, Morfin Gaunt, urobil to isté. V roku, keď my dve sme nastúpili na Rokfort, Dora mala ešte rok. Mama a ona sa snažili ho presvedčiť, aby sa nepokúšal ho oživiť, lenže Snapeovci idú v jeho šľapajách. Alebo slúžiš, alebo zomrieš. Zabili ho.“

A potichu mu zašepkala do ucha.

Vtedy ju pohrýzli.“

Harry Black ju pobozkal a povzbudzujúco sa usmial. Luluuu sa pozrela na Lycanthropa.

„No tak za ňou choď!“ zavelila mu.

Poslúchol a vybehol do chlapčenských spální, kde si ľahol na svoju posteľ a sústredil sa na dievčenské spálne.

Otvoril oči. Dora sedela na posteli, nohy mala skrčené do tureckého sedu a hnedé vlasy jej zakrývali tvár a dopadali na kolená. Zdalo sa, že sa jej pomaly predlžujú. Prišiel k nej a sadol si na posteľ. Vyľakane na neho pozrela slabohnedými očami, bledšími ako pred chvíľou.

„Čo to... ako?“ prehovorila ticho, akoby mala silno zapchaný nos, na čo sa jej z očí pustili veľké slzy.

„Astrálna projekcia,“ odvetil. Dore vlasy rástli ešte rýchlejšie, už jej padali cez posteľ.

„Už som neplakala roky,“ hlas už mala uvoľnenejší. „Naučila som sa zapchať si metamorfmágiou dutiny.“

Lycantthrop nevedel, ako ju utešiť, tak zvolil žartovnú formu.

„Tie vlasy o chvíľu zaplnia celú izbu.“

Cez slzy sa zasmiala a potiahla sa za prameň vlasov, ktoré sa jej už dotýkali podlahy.

„To je mimovoľné,“ zavrela oči a o chvíľu jej vlasy siahali len po zadok.

„Vyplač sa,“ poradil jej, keď sa jej znovu pustili slzy. Oprel si ju o seba. Plakala mu na hrudi a on len čakal, kým ju nezmohla únava a nezaspala. Položil ju na vankúš, vlasy sa vlnili okolo nej, opäť trochu dlhšie, a vtedy si to Lycanthrop uvedomil.

Ona sa nezmenila. To ja.

[ » na začiatok « ]