Kapitola:
Pridaná: 19.6.2008, 20:01:34
Čítaná: 2989×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Honey Danielsová, Janet Robertsová, Caroline Thomasová, James Potter, Sirius Black
Stručný dej: Chrabromilčanky Honey, Janet a Limetka začínajú svoj posledný rok na Rokforte. Aká nečakaná udalosť ich zastihne?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Cesta vlakom 2 » Havaj 3 » Konkurz 4 » Vynútený mier

Ahojky,

len tak som rozmýšľala a napadlo ma, že tie keci, ktoré vždy píšem na koniec nikto nečíta. Preto som sa rozhodla písať ich na začiatok. Takže chcela, by som vás poprosiť, aby ste hlasovali. Ale fakt! HD číta dosť ľudí no nikto nehlasuje ani nepíše komenty a to ma fakt deprimuje. Tak teraz vám vopred hovorím, že ak sa nepolepšíte žiadna kapča k HD už nebude(nie toto nie je vydieranie).Inak s touto kapčou som sa veľmi netrápila(no...až na tie mená)a ešte nevyjadrujte sa k tomu ako Jimmi vyberal triafačov pretože nič iné ma nenapadlo. A na záver chcem poďakovať:

*MIRKE*- za to, že môj BR a za to, že JE!!! Si fakt super babenka.

Aurélii Potterovej(...*MIRKA*), HermioneGr, amy-lily madisonovej, Natullke14 a kevetinovej víle- za to, že komentovali.

Tak ešte raz vás upozorňujem KOMENTUJTE A HLASUJTE!!! Inak sa HD nedočkáte. A teraz prajem príjemné čítanie.

Sae

--------------------------------------------------------------------------

Konkurz

„Honey neviem či to vieš, ale cena bifľa roka sa na tejto škole nedáva,“ oznámila mi na druhý deň Limča. Vykukla som spoza knihy a vyplazila som na ňu jazyk. Včera som celú noc nespala a rozmýšľala som len nad tým, ako sa dostanem na Havaj spolu s Limčou a Janet. Nenapadlo ma nič iné len sa začať učiť a sekať dobrotu.

„Limetka má pravdu Honey. Ešte by som pochopila, že sa chceš učiť nejaký normálny predmet ako transfiguráciu, ale čítať si knihu dejín aj keď ju zajtra nemáte to už je na samovraždu.Dúfam, že nad tým nerozmýšľaš,“ povedala Janet a naďalej si lakovala nechty.

„Nie, neboj sa. Len ma zaujali škriatkovské vzbury v 17. storočí,“ povedala som. Síce to vôbec nebola pravda, ale čo už. Ja na ten Havaj ísť musím!

„Ale to už stačí!“ povedala rázne Limča, vstala z kresla a zobrala mi knihu. „Chápem, že si prepadla „čaru“ dejín ale čítaš si už dosť dlho. Ideme robiť niečo normálne,“ vyhlásila rozhodne, „ a ty Janet si prestaň lakovať nechty! Dávaš si už asi piatu vrstvu,“ dodala zamračene pri pohľade na Janet. Janet neochotne zavrela lak a samozrejme pri tom nezabudla hundrať niečo v tom zmysle, že kvôli Limetke nebude mať hotovú manikúru. Teda ja nechápem ako môže mať také dobré známky, keď celé dni len balí chalanov a podobne.

-Tomu sa hovorí prirodzená inteligencia, ale to s tebou nemá nič spoločné-

-Byť tebou tak som ticho lebo aj ty si mnou-

-Aj ty mnou-

-No dobre zamotala som sa.... Čo si to hovorilo?-

-Ale nič-

-Mohla by som ti dať meno-

-Nie!!!-

-Prečo!?!-

-Nenávidíš ma. Určite mi dáš nejaké zvrátené meno-

-Nie nedám. Budeš hmmmm...

„Tak čo budeme robiť?“ vyrušila ma z môjho rozmýšľania Janet.

„Neviem,“ pokrčila som plecami a naďalej som rozmýšľala nad menom pre moje druhé ja.

„Poďme na metlobal! Pokiaľ viem, Katie včera spomínala niečo o tom, že James chce mať čo najskôr konkurz za sebou, aby mohli začať trénovať,“ navrhla Limča.

-Začula som tam meno James?-

„Jasné,“ prikývla som nadšene. Zbožňujem, keď James hrá metlobal a potom má tak krásne strapaté vlasy. Ja aj Limča sme sa pozreli na Janet.

„Ako chcete,“ vzdychla a smutne pozrela na fľaštičku s lakom. „Ale musím sa ísť prezliecť. Toto oblečenie sa rozhodne nehodí na ten konkurz,“ povedala a pri tom ukázala na svoje oblečenie. Mala na sebe tmavomodrú sukňu, ktorá bola dlhá niečo pod kolená, biele tričko a biele baleríny. Okrem toho mala ešte na pravej ruke päť modrých a päť bielych náramkov a biele náušnice.

„Ale Jane, ty predsa nejdeš hrať. Budeme len sedieť na tribúne a pozerať sa ako prebieha konkurz,“ pokrútila som hlavou.

„To je jedno. Moje oblečenie musí byť dokonale zladené s každou situáciou,“ vyhlásila a aj s lakom vybehla do izby. Rezignovane som si sadla naspäť do kresla a začala som čítať dejiny. A Limča sa začala rehotať. Po asi 20 minútach sa Janet konečne vrátila. Obliekla sa do tmavomodrých riflí, čierneho trička a obuté mala čierne tenisky. Vlasy si dala do zapleteného vrkoča a nechty si nalakovala na čierno.

„Počkáte ešte chvíľu? Idem odložiť knihu,“ nevinne som sa usmiala na naštvanú Limču a vybehla som po schodoch až do našej izby. V izbe nás je osem. Ja, Janet, Limča, Evansová, Alice Sandersová, Molly, Sandra Rollsonová a Rebecca Stuartsová, Molline dvojča. Vošla som do vnútra. V izbe nikto nebol. Dalo sa to očakávať. Evansová a Sandersová sú ako vždy pri jazere a Molly s Becky si odpykávajú trest za to, že jedného bystrohlavčana začarovali tak, že celý deň vyspevoval o tom aké sú krásne(čo zasa až taká lož nebola)a to čo robila Sandra som netušila. Prišla som k svojej posteli ktorá bola hneď vedľa kúpelne a do kufra som hodila knihu. Toto som na Rokforte neznášala. Je tu nedostatok úložného priestoru. V izbe máme len štyri skrine a z toho si jednu celú zabrala Janet, so svojimi vecami, v druhej sa tiesnim ja s Limčou, v tretej Molly s Becky a Sandrou a v poslednej má veci Evansová so Sandersovou. Knihy ako aj kozmetiku, brká, pergameny a tak, som musela mať v kufry.

„Honey, rýchlo!“ začula som Limčin hlas preto som čo najrýchlejšie zbehla dolu.

„Ideme!“ zavelila som a vykročila vpred.

Keď sme prišli na ihrisko konkurz bol už v plnom prúde. Sadli sme si na tribúnu a pozorovali sme čo sa deje. James práve niečo hovoril nejakej skupinke ľudí. Keďže medzi nimi nebola Katie usúdili sme, že toto nebudú triafači. Hneď ako James dohovoril, skupinka vzlietla a začali krúžiť okolo celého ihriska. No ja som ich prestala vnímať hneď, ako James dohovoril. Celý čas som sa pozerala len naňho, aký je krásny. Hlavne teraz, keď sa spokojne usmieva. Je pravda, že až tak dobre som nevidela, ale vedela som, že je krásny pretože vždy, keď sa usmieva je krásny. Skupinka zletela naspäť na zem a James začal niečo hovoriť. Potom piati so zvesenou hlavou odišli a ostali už len štyria. James zasa niečo hovoril, každému z nich podal jednu palicu(alebo čo tá pálka vlastne je) a oni zasa vzlietli. Potom sa zohol k nejakej truhlici odkiaľ vyletela lopta.

„Toto budú odrážači,“ skonštatovala Limča, keď po sebe začali tú loptu odpaľovať. Po troch minútach jeden spadol, a po ďalších piatich spadol druhý. Tý čo nespadli, zleteli na zem a postavili sa na bok.

„Ak teraz boli odrážači to znamená, že teraz pôjdu triafači,“ povedala vzrušene Limča a ja som odtrhla pohľad od Jamesa a pozrela som na ňu.

„Ako to vieš?“ opýtala som sa.

„James to vždy tak robí. Najprv idú strážci, potom stíhači, ale myslím, že dnes ani nikto na tento post neprišiel pretože James je najlepší, potom odrážači no a na koniec triafači,“ odpovedala.

„Ale veď je kapitánom len rok. Ako to teda môže tak robiť vždy?“ opýtala som sa múdro.

„No dobre teda. Urobil to tak minulý rok,“ povedala otrávene, „Aha vidíš!?! Stojí tam aj Katie takže to sú triafači,“ dodala nadšene Limča a ukazovala na Katie.

„Veď ok,“ zamrmlala som naštvane. Prečo raz nemôžem mať pravdu aj ja?

-No to vieš inteligencia sa nezaprie-

-Brunhilda buď ticho!!!-

-Ako?-

-No Brunhilda je tvoje meno-

-Nieeeeeeeeeeeeeeeeeeee...-

Prestala som počúvať zufalý krik môjho druhého ja a sledovala som konkurz. Triafači teraz strieľali do obručí. Bránil ich Joshua Stendford a ako som sa dovtípila je to tohtoročný strážca. Na bránu strieľalo sedem ľudí.

„Kto strelil zatiaľ najviac?“ opýtala som sa Limči, zatiaľ čo James zavolal triafačov na kus reči(iba chcel zúžiť výber).

„Strieľali päť krát. Katie strelila všetkých päť, Sirius, Alexis a Sabrina tiež. Dennis strelil štyrikrát no a Amélia trikrát a Eddie iba raz,“ vysvetlila mi netrpezlivo Limča. Prikývla som a znovu som pozrela na ihrisko. Amélia Bonnesová a Eddie Carminel práve odchádzali z ihriska. Ostatný znovu vzlietli a začali strieľať na brány. Opäť strieľali päť krát. Katie tentoraz strelila iba štyri góly a Alexis tiež. Sirius, Dennis a Sabrina trafili bránu iba trikrát.

„Idem dolu,“ povedala Limča a rozbehla sa dolu schodmi. Ja som bežala za ňou a vôbec som si nevšimla, že Janet ostala na tribúne. S Limčou sme stáli neďaleko triafačov, takže sme mohli počuť každé Jamesovo slovo.

„Takže rozhodol som sa takto. Triafačmi sú Alexis, Sirius a Dennis a nebudem o tom diskutovať,“ povedal.

„ČO!?!“ vykríkla Limča a pribehla tesne k Jamesovi. Spoznala som ten výkrik. Vždy tak kričala, keď bola nenormálne naštvaná a vtedy pozor na ňu.

„Kľud Limi. Všetko bude dobré hlavne nekrič,“ vystrašene som k nej pribehla a snažila som sa ju upokojiť.

„Nie Honey, budem kričať!“ obrátila sa na mňa s vražedným pohľadom a radšej som o krok ustúpila, „pretože tento imbecilný tupec podvádza!!!“ pokračovala.

„Ale veď...“ snažila som sa hovoriť no môj hlas prehlušil Limetkyn naštvaný hlas.

„POTTER PREČO SI DAL BLACKA AKO TRIAFAČA!?! VEĎ KATIE BOLA LEPŠIA AKO BLACK!!! ALE JASNÉ TY SI MUSEL PREDSADIŤ KAMOŠA“ vrieskala.

„Ty sa do toho nepleť Thomasová! Aj tak si Ty aj tvoje úžastné kamarátky len namýšľate aké ste super a do všetkého musíte hovoriť a pritom ste len úbohé primitívne kravy,“ povedal James tvrdo. Stuhla som. Nedokázala som sa ani pohnúť a nevšímala som si ani Limču, ktorá naňho skočila. V hlave mi stále zneli jeho slová o tom, že sme len úbohé primitívne kravy. Teda aj ja. Zrazu som sa naštvala a ani som nevedela prečo.Teraz som mala predsa smútiť, lebo mi jediná láska môjho života povedala, že som krava.

„Potter ja niesom žiadna primitívna krava! Narozdiel od tvojej úžasnej Evansovej!“ vykríkla som. Potom som chytila Limču a spolu sme hrdo(a so značnou dávkou zlosti) odkráčali na tribúnu. Tam sme odtiahli Janet od nejakého chalana s ktorým sa bozkávala a prišli sme až do spoločenskej.

„Ako si to dovolil???Toto bude mať ďalekosiahlé následky,“ zúrila Limča a prechádzala sa sem a tam po celej spoločenskej. Janet na ňu len nechápavo zazerala a ja som ticho premýšľala. Naozaj som to urobila? Nebola to predstava? Naozaj som naňho nakričala a urazila som pred ním Evansovú? Na tvári sa mi objavil široký úsmev. Vôbec som necítila ľútosť. Naozaj! Bola som rada, že som naňho nakričala.

„...napíšem dopis! Na oddelenie čarodejníckych hier a športov. Určite je to proti pravidlám. Som si istá,“ vrčala Limča za zúrivého pochodu. V tvári bola celá červená a čierne vlasy jej poletovali sem a tam.

„Tak čo sa stalo?“ vykríkla beznádejne Janet. Očividne nemala rada, keď bola neinformovaná.

„Honey vysvetli jej to! Ja idem niečo zistiť do knižnice,“ povedala Limča a rýchlym krokom odišla zo spoločenskej. Janet sa obrátila na mňa.

„No, keď sme sa išli pozrieť na ihrisko tak Jam...teda Potter práve hovoril, že kto sa stal triafačom. No a, keď povedal, že sú to Alexis, Siri...teda Black a Dennis tak Limča samozrejme začala zúriť. Vrieskala naňho, že čo si to dovolil veď Katie bola oveľa lepšia ako S...Black. James nie, nie Potter potom povedal, že ona sa do toho nemá pliesť a, že je spolu so svojimi kamoškami, teda mnou a tebou, primitívna krava ktorá sa do všetkého pletie. A potom som naňho skríkla, že my niesme žiadne primitívne kravy narozdiel od jeho úžasnej Evansovej a odišli sme.“ S očakávaním som pozrela na Janet a ona povedala len fíha. To bolo všetko? Čakala som, že ma začne vychvaľovať ako perfektne som zvládla situáciu no ona povedala len, fíha.

„Ja si idem radšej čítať dejiny,“ naštvane som vstala z kresla a vybehla som do izby.

Klamala som! Nič si nečítam. Namiesto toho som sa zvalila so postele, pozerám pred seba a rozmýšľam. Síce som mierne naštvaná z toho konkurzu a z Janetinej reakcie, ale aj tak som šťastná. Dokázala som to!!! Predsa len ho až tak veľmi nemilujem.

„Honey poď do spoločenskej,“ vykríkla Limča, ktorá práve rozrazila dvere, a ja som sa tak zľakla, že som spadla z postele.

„Prečo?“ opýtala som sa a postavila som sa.

„Potter,“ zavrčala a zúrivo zabuchla dvere.

„A čo chce?“ stále som nechápala.

„Ospravedlniť sa,“ naďalej vrčala Limča. Čo sa jej zasa stalo? Veď už vizerala pokojnejšie. Vbehla som do kúpelne začala som si česať vlasy. Predsa len po tom vylihovaní a spadnutí vyzerali dosť biedne.

„A našla si niečo v knižnici...aaaaaaaaaaau,“ vykríkla som a hrebeň som pustila na zem. Keď som ho zdvihla bola na ňom asi polovica mojich vlasov. Vždy sa hrozne rozčesávali no teraz to prekonalo hranice.

„Práveže nič. Predstav si, že som prečítala všetky knihy o pravidlách metlobalu a nič tam nebolo,“ vykríkla zúfalo Limča a počula som, ako sa hodila na posteľ. Snahu rozčesať si vlasy som vzdala a preto som si cez hlavu radšej prehodila kapucňu.

„Nechaj to tak Limi. Ideme za tým Jame...Potterom nie?“ chytila som ju za ruku a snažila som sa ju zdvihnúť. No namiesto toho som znovu spadla na zem. Limča sa okamžite rozosmiala, ale mne do smiechu vôbec nebolo. Prečo sa takéto niečo vždy stáva iba mne? Tentoraz zdvíhala Limča mňa a potom čo ma zdvihla sme sa rozhodli konečne ísť do tej spoločenskej.

„Thomasová, Honey konečne,“ usmial sa na nás Potter, keď sme sa zastavili priamo pred ním.

„Aby si sa nepos...“ začala Limča, no prerušil ju Potterov obzvlášť šťastný hlas. Všimli ste si, že už ho volám Potter? To si zaslúži Oskara.

„Ale no tak Thomasová nechaj si ten slovník pre nieko iného, ja som vás tu zavolal pre niečo iné,“ usmial sa.

„No tak do toho,“ prekrútila som očami a čakala som kým sa ospravedlní, no nevyzeral, že by sa chystal niečo také urobiť.

„Rýchlo Potter, ospravedlň sa nech už to máme za sebou,“ povedala otrávene Limča, ktorá vyzerala, že zachvíľu zaspí.

„Ja? To vy sa ospravedlňťe! Ja som na vás totiž nezačal vrieskať,“ naštvane vstal z kresla a nehnevane mi pozrel do očí. Aké sú krásne. Majú orieškovo-hnedú farbu. Zasnene som sa usmiala. Počkať, veď on je nepriateľ! Nebadateľne som sa uštipla do ruky(aby som sa prebrala) a namiesto zasneného pohľadu som mu venovala zúrivý.

„Potter ty...“

„No čo som Thomasová?“

„Ty...ty...ty.“

„No?“

„Neexistuje nadávka, ktorá by ťa dostatočne vystihovala,“ vykríkla nakoniec Limča a odišla smerom do dievčenských spální. Otočila som sa, že pôjdem za ňou, no uvedomila som si, že ja som mu ešte nič hnusné nepovedala. Preto som sa otočila a pozrela som mu do očí.

„Ty namyslený, idiotský, klamársky, debil! Čo si o sebe vlastne myslíš? Pretože ak si myslíš, že ťa tu celý chrabromil zbožňuje lebo si nám vyhral pár metlobalových zápasov tak si na veľkom omyle. My tie body dokážeme získať aj inak ako výhrou v metlobale. A ak som ťa doteraz mala čo i len trochu rada, tak teraz sa to zmenilo,“ chcela som mu aj napľuť do tváre, ale nakoniec som si to vyhovorila. Bola som už na schodoch, keď som začula ako kričí.

„Nie Danielsová! Čo si o sebe vlastne myslíš ty!?!“ Nereagovala som len som ďalej kráčala do našej izby.

-Práve si proti sebe poštvala Jamesa Pottera. Toho Jamesa Pottera, ktorého miluješ-

-Nie ja ho už nemilujem-

-Neklam samú seba-

-Ja neklamem nikoho Brunhilda-

-Ale...-

Uškrnula som sa. Práve som oklamala sama seba. Samozrejme, že ho aj naďalej milujem, ale to Brunhilda nemusí vedieť.

[ » na začiatok « ]