Poviedka:
Pridaná: 18.6.2008, 21:22:47
Čítaná: 4544×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: Fiction
Postavy: Ja
Stručný dej: Tak som sa rozhodla... zajtra sa koná absolvenské predstavenie... divadlo... takže dnes na VVLDO čo vám nejdem prekladať, ma napadla jedna zvláštna myšlienka... že moje malé mestečko sa bude musieť zaobísť bezo mňa, lebo ja som sa rozhodla ísť na miesto, odkiaľ kývajú herci... Tak ak vás to nebude nudiť, budem rada, lebo sú to moje pocity, nijaké básne ani príbehy o HP, toto sú moje pocity, ako ich ťukám do klávesnice, nie sú premyslené...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Pozerám a vidím... napoly ženy, napoly deti... napoly herečky. Vidím... ústa sa pohybujú, ako v nemom filme sa odvíja príbeh za príbehom, a ja si uvedomujem... uvedomujem si, čo sa deje. Ale či úplne? Nie, neviem naisto, čo sa deje vo svete, neviem, čo sa odohráva v mozgoch iných ľudí, ale viem, uvedomujem si... svoj život?

Áno, som tu, som tu teraz, som tu stále. Ale zostanem? Malé mestečko, veľké plány, môje ideály, moje sny... nie, ja nechcem zostať, nechcem čakať na to, čo nepríde, nechcem zarábať 2 000 mesačne! Ja chcem vidieť to, čo sa mi tu nikdy nenaskytne, ja chcem nový svet...

Je to tým, že rastiem? Nie, ja už nerastiem, ja starnem... a hoci som len dievča, už cítim svoj život v rukách, problémy omnoho staršieho človeka, akoby som sa zrazu ocitla v hlave starého človeka čakajúceho na smrť, a po chvíli zas som dievča s budúcnosťou...

No a čo, že mám iné plány, ako moja rodina, no a čo, že nechcem ostať, no a čo, že moje plány nie sú sedieť za stolom v kancelárií, kde ma spoza papierov nevidno, no a čo, že nechcem liečiť sople? Ak sa ja dám na medicínu, tak na patológiu. Ale neviem, či sa dožijem prvej pitvy, možno ma vymenia za model... no a čo, že nechcem učiť deti o letokruhoch hrabu? Právnictvo? Teda už sa naozaj teším, keď budú dva mesiace od smrti môjho otca... nie, nehanbím sa za svoje myšlienky, vlastne sa hanbím skoro za všetko, za každý pohľad, za každé nadýchnutie, ale za toto sa nehanbím. Nie, za toto nie. A keď budú tie dva mesiace... môžem tie jeho spisy spáliť!

Nie, ja vidím, priam počujem, ako z tých úst dievčiny stojacej predomnou vychádzajú slová, slová o budúcnosti, slová o mne...

JA CHCEM HRAŤ!

Nie, nebojím sa, už dávno som sa prestala báť. Už len čakám, ako ten starec čakajúci smrť, ktorá zavíta do môjho života, skončí ho, zahrabe alebo spáli...

Či si myslím, že pôjdem do neba? Nie, viem, že moja budúcnosť, budúcnosť herečky, mi nezaplatí pobyt niekde v raji, v nebi... ani v pekle. A viem, že zhnijem, že tento život je to jediné, čo mám, ale ja chcem hrať! A nezaujíma ma, že mám teraz na vysvedčení dvojku a jednotky, pretože ja budem robiť to, čo ma baví, už nechcem počúvať moju rodinu, ako ma nedokážu pochváliť...

Áno, som dieťa, túžim po pochvale, túžim po tom, po čom túžia malé deti, keď chodia za rodičmi s maličkosťami. Ja som za tie maličkosti nikdy nedostala pochvalu. Ak sa tam raz dostanem, na dosky, ktoré znamenajú koberec, keď raz budem stáť pred tým oltárom zvaným javisko, a tlieskať mi bude Bratislava, Košice či Banská Bystrica, už ma nebude zaujímať, že moja myseľ blúdi k mame, ktorú som pri sebe mala mesiac do roka... viem, že toto je moja budúcnosť, a už mi netečú slzy, keď myslím na rodinu, už neplačem pri predstave smrti, už sa nebojím...

Už sa teším...

A keď tak myslím na zajtrajšok, moja budúcnosť má novú tvár, ak to zvládnem... konzervatórium, tras sa!

Vidím... dievča predomnou sa ukláňa, divadlo skončilo... a ja nejdem za ňou, nejdem tak, kam všetky kamarátky, ja som sama, ako som bola a aj budem po celý život...

[ » na začiatok « ]