Kapitola:
Pridaná: 4.6.2008, 15:34:04
Čítaná: 710×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Nessa, Severus Snape
Stručný dej: Ja viem, hovorila som, že si dám pokoj, ale viete aké ťažké to je? Proste som musela písať... a tak som sa rozhodla napísať niečo trošku iné. Ale len trošku... alebo veľmi? Inak upozorňujem, toto nie je v súlade s knihou. Nie úplne...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zistenie 2 » Posledná kvapka 3 » Trochu iná + Uzmierenie 4 » Prosba starého človeka 5 » Ministerstvo 6 » Nová úloha 7 » Veľká láska, posteľ praská... 8 » Obed 9 » Odchod 10 » Tajomstvo 11 » Neporušiteľná prísaha

Severus a Nessa sa vyhýbali jeden druhému, pokiaľ to len šlo, a keď sa náhodou stretli, ani na seba nepozreli a rýchlo sa pratali do druhej izby. Na druhý deň však už museli plánovať, a tak sa tomu nevyhli.

Sedeli za stolom a ich oči sa stretli iba jediný raz, aj to sa hneď obaja odvrátili. Nessa bola na mlčanie zvyknutá, ale aj tak jej to vadilo. Hlavne, keď to bolo také mlčanie...

„Mali by sme...“ začala slabým hlasom. „Hm... mali by sme začať v školských záznamoch. Malo nás to hneď napadnúť... keď sme boli v škole. Ja... pôjdem po záznamy a... ty môžeš ísť do Zašitej uličky... no, tak, dobre. Idem...“ postavila sa.

„Počkaj...“ zadržal ju rukou. „Ja som... nechcel... odpusť mi.“

„Nemám ti čo odpúšťať. Bolo to... neviem, proste to nebola nikoho chyba.“

„Áno... dobre. Ak chceš, môžem... môžem sa opýtať aj na jeho záznamy... toho Toma,“ aj on vstal.

Vyšli pred Škriekajúcu búdu a odmiestnili sa. Severus do Deravého kotlíka a Nessa pre bránu Rokfortu. Vkročila do areálu a do hradu, vyšla po schodoch ku Dumbledorovi a vošla dnu, dokonca v zamyslení zabudla zaklopať. Keď vošla, našla Dumbledora ako sa rozpráva zo starým portrétom. Muž na portréte sa jej zdal byť akýsi povedomý.

„Nessa, čo tu robíte?“ zvolal prekvapene Dumbledore.

„Prepáčte, pán profesor, ale nenapadlo ma... mohli by ste mi dať nejaké školské spisy toho Toma Riddla?“

Muž z portrétu na riaditeľa čudne pozrel.

„ale samozrejme. Aj ja som celkom zabudol...“ prešiel ku svojmu stolu a vytiahol naozaj tučný zväzok papierov.

„Prepáčte pane, ale vy máte školské spisy vo vašom stole?“

„Ó, nie, iba tieto. A Nessa, už sem radšej nechodievajte... kým vám nepošlem sovu.“

„Prečo, pane?“

„Nezdá sa vám zvláštne, že v hrade nie je ani noha? Všetci sa utiahli do klubovní. V hrade je epidémia. Dračie kiahne. Bolo by smutné, keby ste ich dostala aj vy.“

„Och! Tak dobre... v poriadku. A pane... sme v Škriekajúcej búde.“

Vzdychol si.

„Tak teda dobre. A pán Black a Snape majú prácu, že tu nie sú?“

„No... áno. Majú prácu.“

Už chcela odísť, keď počula zakašľanie.

„Áno?“ otočila sa.

„Prepáčte,“ hlas sa ozýval z obrazu na stene, s ktorým sa Dumbledore rozprával.

„Nezdá sa vám, slečna, že by ste mohli prejaviť trochu úcty? Som síce len váš akože príbuzný, ale pozrieť sa na mňa a ani sa nepozdraviť, je, myslím, vrchol neslušnosti.“

„Och... samozrejme!“ zvolala prekvapene. „Vy visíte v izbe rodiny Blackovcov na Grimmauldovom námestí! Ale bola som tam len pár krát, ako si ma môžete pamätať?“

„Ja si pamätám každého! Dokonca aj vás... pokladal som vás za člena rodiny... aké zdrcujúce... moja rodina už nemohla hlbšie klesnúť...“

„Prosím?“

„Nechápem, ako to mohli dopustiť... taká hanba... keby sa to niekto dozvedel...“ mrmlal si starý čarodejník a odchádzal zo svojho rámu.“

„Čo to malo znamenať?“ trochu nahnevane sa spýtala Nessa.

„Mám taký pocit, že Phineas nie je spokojný s výberom tvojej práce, Nessa... iný dôvod v tom nevidím.“

Obrátila sa a nahnevane vypochodovala z miestnosti. Rýchlo sa vrátila do Škriekajúcej búdy a zvalila sa na posteľ. To sa jej tá rodina stále musí pliesť do života? Nestačí, že sa odvážila utiecť, pridať na stranu proti nim, teraz ju musia prenasledovať či čo? Začala študovať spisy, ale nič jej nezapadalo na správne miesto. Stále mala hlavu zahmlenú slovami toho otrasného Phineasa. Hanba... čo je na tom taká hanba?

Obrátila sa na chrbát a zistila, že do miestnosti nehlučne vošiel Severus a teraz stojí vo dverách a hľadí na ňu. Vstala a podišla k nemu. Chcela myslieť, ale teraz to už bolo úplne nemožné. Naklonila sa a pobozkala ho. Bozkávala ho chvíľu, potom už nebolo možné rozoznať, kto koho bozkáva. Zvalil ju na posteľ a začal ju vyzliekať. Celým telom jej prešla triaška.

Nessa sa zbavovala panenstva.

„Mali by sme pracovať na tomto,“ ukázala na spisy zo školy. „A čo máš ty?“ pozrela na neho.

„Borgin mi povedal jedine to, že to bol najlepší predavač, akého kedy mali. Zdá sa, že vedel perfektne presviedčať. Dal mi adresy žijúcich čarodejníkov alebo čarodejníc, ktorý s ním obchodovali. Je ich len pár,“ odvetil odmerane Severus. Nessa si skryla tvár do dlaní. Tá noc ho skoro vôbec nezmenila. Práve naopak. Bol odmeranejší, vážnejší... už z neho dostávala hysák. Predstavovala si to úplne inak. Úplne.

„Dobre... keď myslíš,“ zahundrala unavene. Sedeli za stolom už aspoň pol hodinu a ona len prikyvovala, lebo samej sa jej rozmýšľať nechcelo ani nedalo. A hoci by teraz všetko dala za šálku kávy, iba sedela a snažila sa rozhýbať svoje závity. Ešte raz pozrela na spisy. Mal ich už po krk. Chcela oddych, aspoň pár dní samoty, nie naháňanie sa za spomienkami na už pravdepodobne mŕtveho čarodejníka, ktorý bol zrejme absolútne perfektný, hotový svätec. Ak mal tento v škole niekedy P, tak zo zlého chovania. On bol proste sen každého učiteľa. Nesse sa až robila husia koža z tej predstavy.

„Tak pozri, ty ich obíď, ja zaobstarám niečo na obed... a potom sa uvidí.“

Vrátil sa o pár hodín, zmorený, a samozrejme nespokojný, už si nepamätal, kedy naposledy bol spokojný, a našiel Nessu, ako spí vo svojej posteli, oblečená, akoby odpadla. Dlho len stál a hľadel na ňu, rozmýšľajúc o tom celom. Ani nevedel, čo sa to deje. Pripisoval to hormónom... bol predsa chlap, nie mních ani kňaz, proste sa nechal zviesť... nič iné v om nie je. A keby aj bolo... ale nie, takéto myšlienky sú pre iných. Potreboval čistú hlavu, a to mu nejaké bláznivé city nemohli ovplyvniť. Nepokojne si prešiel rukou po mastných vlasoch. Keby mal aspoň predstavu, čo teraz urobiť, ale naozaj nevedel. Tí ľudia už skoro ani nevedeli, kto je Tom Riddle, iba neochotne vymenúvali svoje spomienky na to, ako mu dávali starožitnosti, poklady rodiny. Toto bol ťažký deň. Bol v pokušení zvaliť sa vedľa Nessy a zaspať, objímajúc ju, ale vytrhol si tú myšlienku z mysle a presunul sa do vedľajšej izby, kde spadol na posteľ a v okamihu zaspal.

Ráno sa zobudil dosť neskoro. Vyšiel z miestnosti a pobral sa do izby, kde bol veľký stôl. Už tu sedela Nessa, podriemavajúc nad miskou mlieka s vločkami. Rozmýšľal, že ju zobudí, ale potom sa rozhodol si sadnúť. Ako však odťahoval stoličku, Nesse sa hlava zošmykla z ruky a ona sa zobudila. Kalným zrakom sa rozhliadla a keď zbadala Severusa, zazívala a pretrela si oči.

„Si tu dlho?“

„Nie, teraz som sa zobudil. Čo sa stalo?“

„Čo by sa malo stať? Bola som unavená, tak som zaspala. Teda... už si dobre nepamätám, myslím že som...“

„Odpadla?“

„Presne.“

Nervózne si znovu prehrabol vlasy a vtedy mu zišlo na um, kto si stále pred dievčaťom strapatil vlasy. Rýchlo si zložil ruku a rozmýšľal, či tiež aj u neho to začalo z nervozity a prerástlo to v chorobnú túžbu vytiahnuť sa...

„Tak, čo si zistil?“ pustila sa hneď Nessa do práce.

„Nič, ten Riddle bol proste obchodník ako každý iný, len o trochu lepšie predával... no, vlastne bol naozaj dobrý v presviedčaní, mal talent. Ale inak nič zvláštne. A ty?“

„Prečítala som si tie papiere, ale bol to proste vzorný študent, perfektný žiak, hlavný prefekt, mal cenu za zásluhy o rozvoj školy... až je z toho človeku zle.“

„Takže čo máme na neho vykopať? Že niekedy išiel prirýchlo na metle? Pokiaľ viem, to ešte ministerstvo nepokutuje... možno niekedy urobil, čo nemal, ale na ministerstvo sa mi teda ísť nechce...“

„Pokiaľ viem, jediné, čo teraz môžeme urobiť, je ísť za Dumbledorom, že je proste anjel.“

„Ja pôjdem,“ ponúkol sa Severus.

„Och, tak dobre. Až tak veľmi to už chceš skončiť?“ pozrela na neho.

„Ale... nie... nie, tak to nie je... nechcem to skončiť,“ povedal veľmi potichu. Postavil sa a chcel odísť, ale Nessa sa postavila, obehla stôl a pobozkala ho. Nečakal to, a tak sa prekvapene odtiahol, potom ju však aj on pobozkal. Pozrela mu do čiernych očí. Odvrátil sa.

„Počkaj! Nemáme chodiť do Rokfortu, na škole sú dračie kiahne.“

„To je dobré, už som ich mal. Nemôžem ich dostať dva krát.“

Vyšiel z domu a už ho nevidel.

Vrátil sa asi o pol hodinu. Vstúpil do miestnosti a zvalil sa na stoličku.

„Máme to robiť ďalej. Nie je vraj spokojný s výsledkom, chce vedieť všetko. Takže musíme robiť ďalej. A ty máš niečo nové?“

„Nie. Ale ani som to nečakala, tieto papiere nemajú logiku. Nič zlé. Ale to predsa nejde! Nemohol byť úplne perfektný! To jeden človek proste nezvládne!“

„Keď myslíš... ale mali by sme teda pátrať ďalej. Čo robil potom, ako odišiel od Borgina a Burkesa? A prečo odišiel? Kedy? Mali by sme...“ zarazil sa, lebo Nessa hľadela na neho ustráchane.

„Čo sa stalo?“

„Severus! Ty si ich dostal! Máš zelenú pokožku!“ zvolala. Severus sa zasmial.

„Také žarty bokom,“ ani sám nevedel, prečo sa smeje.

„To nie je žart! Pozri!“ vyčarovala zrkadielko a podala mu ho. Obzeral sa, a potom zhíkol

„Preboha! Ja som naozaj zelený!“

Mal pravdu. Jeho bledá pokožka naberala na škaredom zelenom odtiene.

„Teraz... rýchlo, elixír!“ vykríkol.

„Ak ho pripravím do hodiny, môže mi skrátiť dobu trvania na týždeň, inak si poležím aspoň dva týždne!“

Vyčaroval si prísady a kotlík a pustil sa do práce. Nessa podišla k nemu a snažila si zapamätať prípravu, aby ho mohla potom v prípade potreby použiť. Keď bol elixír hotový, nalial ho do pohára a vypil. Pokožku už mal otrasne zelenú a začali sa mu tvoriť veľké pľuzgiere. Ľahol si k sebe a ešte Nesse povedal:

„O hodinu ma zobuď, dám si znovu. Budem to musieť piť každú hodinu, malo by to odísť aspoň po troch dňoch, možno po piatich.“

„Dobre...“

Zavrel oči a hneď zaspal. Nessa chvíľu otáľala, potom však prešla do svojej izby a tiež sa uložila spať.

Pár dní mu pomáhala, kým sa jeho stav nezlepšil. Po pár dňoch už nemal vredy, len zelenú kožu. Nessa, ktorá nikdy dračie kiahne nemala, ich ani nedostala. Irónia. Teraz už mala problémy udržať ho v posteli.

„Už môžem ísť!“ prehováral ju.

„Keď si naposledy chcel vstať, odpadol si!“ hrozila mu prútikom. „Mne sa už nechce ťa dvíhať! Dostanem pruh!“

„Aj na to mám elixír! Len ma pusti!“

„Nepustím ťa! Hovor, čo chceš, ale aj ťa zakľajem! Nechcem riskovať!“ zatlačila ho naspäť do postele. Stiahol ju zo sebou a pobozkal ju.

„Už ma pustíš?“ zašepkal.

„Nie,“ znovu ho pobozkala a postavila sa. Vrhla na jeho posteľ zaklínadlo a Severus sa už nemohol postaviť, vždy narazil na bariéru. Po chvíli to vzdal.

„Tak fajn! Suka!“ nahnevane vyprskol.

„Ak som ja suka, vieš čo mi môžeš!“ vybafla a odpochodovala do svojej izby.

Pustila ho až o dva dni, kedy už nebolo na jeho tele ani stopy po zelenej farbe ani po ničom inom. Zavrela sa do svojej izby a študovala tam papiere o Tomovi, asi po piaty raz. Nepočula ani otvorenie dverí. Až keď ju niekto jemne chytil za rameno, obzrela sa.

„Nessa... ja som to nechcel. Proste mi to vyletelo... nemyslel som to tak.“

„Ak si sa prišiel ospravedlniť za niečo, čo si naozaj myslíš... nestrácaj čas. Boli to tvoje myšlienky.“

Severus si spomenul, ako to už raz urobil, Keď nie pre nič iné, tak aspoň pre to, že predtým to nedokázal, teraz ju presvedčí.

Pobozkal ju zozadu na krk. Pri Lily by si to nikdy nebol dovolil... ale Lily ho nemilovala, Nessa áno. Jemne ju bozkával a keď len nehybne ležala, obrátil ju a bozkával. Pomaly opätovala jeho bozky, a hoci si predsavzala, že do toho už nikdy nespadne, znovu sa rútila...

Počuli praskot, na to sa od seba zadýchane odtrhli práve včas, aby sa postavili, pretože posteľ to... nevydržala. Praskla. Nesse to prišlo akési smiešne, a tak sa zasmiala, Severus sa však nesmial, opravil posteľ, pozbieral si veci a odišiel. Hnevalo ho, že si nezachoval odstup, že ho to tak pohltilo... že tomu podľahol...

Nessu hneď prešiel smiech. Ľahla si na posteľ. Prečo sa to vždy tak skončí? Ona predsa chcela len jeden deň alebo noc, ktorý by strávila s ním. Bol tak necitlivý, tak odmeraný... proste to bol niekto, kto ju chcel iba... pokoriť? Cítil vôbec niečo? Cítil to, čo cítila Nessa? Aj keď... ani Nessa už necítila to, čo predtým. Jej city k nemu ochladli. Rozmýšľala, či to vôbec bola láska.

[ » na začiatok « ]