Kapitola:
Pridaná: 3.6.2008, 13:37:36
Čítaná: 1470×
Hodnotenie: (počet hlasov: 27)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Nagini, Sirius Black, Lord Voldemort, Albus Dumbledore
Stručný dej: Na Rokforte je nová učiteľka - Nagini. Taktiež hrá na dve strany, ale ktorú si nakoniec vyberie?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nagini 2 » Zoznámenie s Tichošľapom 3 » Had a potkan 4 » Hnev a úskoky 5 » Obrana proti čiernej mágii 6 » Zmierenie a kliatba 7 » Čierna kobra 8 » Hnev a trest 9 » Nový člen 10 » Stretnutie 11 » Spomienka 12 » Tom Riddle a nový návrh 13 » Výlet 14 » Jeden z najhorších dní 15 » Moc ničí 16 » Degasere 17 » Získané tajomstvo 18 » Obchodník 19 » Temný pán 20 » Dokonalý plán 21 » Spln 22 » Netvor 23 » Priatelia 24 » Sean O´Neil 25 » Schôdzka 26 » Temná stránka 27 » Vianočné prázdniny 28 » Trest 29 » Jaskyňa 30 » Navždy spolu

Ležala vo svojej mäkkej posteli. Tmu v izbe zalievalo len mesačné svetlo. Prikryla sa až po krk teplou perinou, keď zrazu ucítila pevnú mužskú ruku ako jej hladí stehno. Celá sa zachvela. Uvedomila si, že je úplne nahá. Prekvapene sa pozrela vedľa seba, v tom sa Sirius nad ňu nahol a jeho vlasy ju pošteklili do tváre. Usmial sa a nežne ju pobozkal na pery. Láskyplne jej skĺzol na krk. Slastne sa v ňom prehla. Kľakol si nad ňu a bozkami zahrňoval kľúčne kosti. Ískala mu jednou rukou vlasy a druhou prechádzala po jeho šľachovitom chrbte. Cítila ako jej naskočili zimomriavky až sa jej vztýčili bradavky. Keď to zbadal, nezbedne sa zaškeril. Jazykom jej ich poláskal. Pristihla sa ako od vzrušenia stoná.

„Pani profesorka,“ povedal potichu.

„Nevolaj ma tak,“ stále mala zavreté oči.

„Pani profesorka,“ zopakoval.

„No tak, nehovor mi tak!“ to už na neho pozrela.

„Nagini!“ zvolal.

Len sa na neho nechápavo zadívala.

„Nagini!“

Ale to už počula príliš zreteľne. Zrazu sa jej celá miestnosť stratila. Otvorila oči dokorán a zistila, že ešte stále sedí v kresle, v Škriekajúcej búde. Pretrela si oči.

„Nagini?“ povedal mužský hlas.

Strhla sa a pri pohľade na nahého Remusa v klietke si uvedomila kde je a čo sa stalo. Musela si chytiť ústa, aby sa nezasmiala. Celý sa triasol od zimy. Rukami si zakrýval svoju mužnosť a aj keď bol celý doškriabaný a kde tu mal zaschnutú krv, Nagini to celé prišlo smiešne.

„Pani profesorka, mohli by ste prosím odstrániť tie mreže? Rád by som sa obliekol,“ od rozpakov sa červenal.

„Prepáčte pán Lupin, hneď to bude,“ prezerala si ho od vrchu nadol. Vytiahla prútik a švihla s ním. Hneď na to klietka zmizla.

„Mohli by ste sa prosím otočiť?“ požiadal ju.

Usmiala sa na neho, nadvihla obočie a s úškrnom sa mu otočila chrbtom. „Viete, že to je prvýkrát čo ma o to požiadal nejaký muž, ktorý bol nahý?“

Remus dokrivkal k posteli, kde mal položené veci a prútik. „Tak to ma teší, že mám tú česť byť prvý,“ povedal priškrtene, lebo ho bolelo celé telo.

„Remus nemám vám pomôcť?“ už sa otáčala.

„Nie, nie! Ja to zvládnem,“ vyjachtal rýchlo.

Nagini už bola skoro obrátená, ale keď ju zastavil, zabávajúc sa opäť odvrátila.

„Ako chcete, ale podľa tých rán by ste nemali byť taký tvrdohlavý,“ povedala zaliečavo.

„Ja to určite zvládnem, toto nie je prvýkrát. Mimochodom, ak sa smiem opýtať, čo tu robíte?“

Nagini zacítila strach.

„Keď sa oblečiete, všetko vám vysvetlím.“

Remus si s veľkou námahou obliekal spodnú bielizeň. Nahlas zvreskol od bolesti a podlomili sa mu kolená. Strhla sa, okamžite sa obrátila a napriek jeho gestám, aby ho nechala, pribehla k nemu.

„Bože, vy chlapi musíte byť za každú cenu hrdinovia?“ pomohla mu, aby si ľahol na posteľ. „A mimochodom, ak si myslíte pán Lupin, že som tu preto, aby som vám ublížila, tak láskavo porozmýšľajte. Nemyslíte, že už by sa vám to „niečo“ dávno stalo?“

Remusa to zneistilo. „Ale ja som predsa...“ nedopovedal.

„Čo ste predsa? Myslíte si, že to nevidím?“ napriek všetkému sa usmievala a prezerala si jeho rany na nohe.

„Ja...viete...“ nervózne bľabotal.

Nagini sa na neho spýtavo zahľadela.

„Dobre,“ upokojil sa. „Viete pani profesorka, vôbec som vás tu nečakal. Mal tu byť Sirius a žiaľ musím priznať, že on očakával, že sa takéto niečo stane.“

„Áno?“ nadvihla ironicky obočie. „A čo také očakával? Viete Sirius očakáva veľa vecí.“

„Ja nechcem byť nezdvorilý pani profesorka...“ Prerušila ho.

„Myslím, že sme v situácii kedy mi tak nemusíš hovoriť, Remus,“ čakala ako zareaguje. „Myslím, že pre dnešok to môže byť Nagini, vzhľadom na udalosti nedávno minulé a aj tak tu dnes nie som ako tvoja profesorka.“

To ho prekvapilo. „A aké udalosti, Nagini?“ teraz čakal reakciu on.

„Všetko ti vysvetlím, ale najprv musím zistiť aké škody si napáchal sám na sebe a žiaľ aké škody som napáchala aj ja.“

Zamračil sa.

Nagini sa zatvárila previnilo. „Vieš, napadol si ma a ja som sa musela brániť. Preto ťa bolí tá noha,“ ukázala mu na stehno, ktoré bolo očividne dobité a opuchnuté. „Mala by som ti to napraviť.“ Vytiahla prútik. Remus sa zháčil a so strachom sa vyzdvihol na lakte.

„Už s tým láskavo prestaň! Rozčuľuje ma to. Nech už ti Sirius nahovoril čokoľvek, aj tak s tým teraz nič neurobíš. A sľubujem ti, že hneď ako to vybavím s týmto tu, tak ti všetko vysvetlím. Môže byť?“

„Asi nemám na výber však?“ rezignovane si znova ľahol.

„Konečne si to pochopil,“ usmiala sa a rukou prechádzala po celej dĺžke stehna. Remus zastonal. „To nič, už to bude,“ namierila prútikom a jemne centimeter po centimetri s ním švihala. Opuch a modriny sa okamžite strácali, až sa nestačil diviť. Rozmýšľala ako ho primäť, aby sa priklonil na jej stranu. Videla na ňom, že má pred ňou obrovský rešpekt, lebo nevie, čo od nej môže čakať. Uvedomila si, že bude veľmi ťažké presvedčiť ho, aby sa s ňou vôbec rozprával.

„Ták! Hotovo, teraz ešte tie škrabance na tvári a malo by to byť v podstate v poriadku. Ako vieš, rany, ktoré si si spôsobil sám, vždy zanechajú stopu.

„Áno viem, ale odkiaľ to všetko vieš? Pokiaľ viem takéto zložité kúzla sa na Rokforte neučia.“

„Povedzme, že som bola nútená sa privzdelať,“ namierila do Remusovej tváre prútik. Ten zbledol. Prechádzala mu ním po každej rane, ktorú si spôsobil svojimi ostrými vlkolačími pazúrmi. Keď skončila, nahlas si vydýchol. Na celom tele mal zimomriavky od chladu, ktorý bol priam hmatateľný. Nagini si to uvedomila. Zohla sa po jeho veci a položila mu ich na brucho.

„Tak, teraz sa môžeš obliecť,“ povedala stroho. Bolo jej jasné, že na neho nemôže ísť tak ako na Siriusa, lebo by nezradil jedného zo svojich najlepších kamarátov.

Remus sa len veľmi ťažko posadil. Videla, že ho bolí celé telo. Keď sa obliekol, Nagini vyčarovala stôl a stoličku. Gestom mu naznačila, aby si sadol. Krivkajúc poslúchol. Prisunula si svoju stoličku k nemu a zložito zašvihala prútikom. Na stole sa objavil podnos s bielou kávou, hriankami a džemom.

„Ako si to urobila? Jedlo sa predsa nedá len tak vyčarovať z ničoho,“ vyjavene sa opýtal.

„Vidím, že niekto má naštudovaný Gampov zákon,“ očarujúco sa usmiala. „Povedzme, že škriatkovia sa o mňa dobre starajú. Ale teraz sa najedz, určite si hladný a vyčerpaný.“

Remus si zobral hrianku a natrel si ju. Na tvári mu bolo poznať, že dlho premýšľa nad tým ako sa jej má opýtať, čo chcel vedieť. „Nechcem byť trúfalý, ale naozaj by som chcel vedieť prečo sa o mňa tak staráte. Pardon, staráš,“ zahanbene sklopil zrak a radšej sa zahryzol.

Nagini sa pohodlne oprela a odpila si z kávy. „Samozrejme Remus, však som to sľúbila. Viem, že Sirius vám povedal o našej hádke,“ urobila pauzu, ale videla, že sa rozhodol nereagovať. „Tvoje mlčanie ma v tom len utvrdzuje. Nepopieram, že som bola možno trošku tvrdšia...“

„Ževraj si sa mu vyhrozila smrťou,“ zahľadel sa jej priamo do očí.

„Áno vyhrozila. Jednoducho som sa neovládla, priznávam,“ snažila sa o previnilý výraz. „Ale včera som to chcela napraviť. Zavolala som ho ku mne do kabinetu, ale on je zaťatý ako mulica. A potom proste odpadol alebo zaspal.“

„Ako to, že zaspal?“

Nagini vytušila podozrenie. „Tak to naozaj netuším Remus. Hádam si nemyslíš, že s tým mám niečo spoločné?! Mohol to urobiť ktokoľvek. Neuraz sa prosím, ale niektoré vaše žabomyšie vojny sú na smiech. Hlavne tie so slizolinčanmi.“ Videla, že nad tým premýšľa.

„Ale to aj tak nevysvetľuje prečo si sem prišla,“ znelo to skôr zvedavo ako obviňujúco.

„Mala som o teba strach. James bol po škole, priznávam kvôli mne, ale nedal mi na výber. Peter je v nemocničnom krídle a Sirius spal. Nemohla som dopustiť, aby sa stalo niečo tebe alebo niekomu inému. Predpokladám, že vám povedal aj o tom, že viem, že si vlkolak.“ Keď už chcel Remus otvoriť ústa, predbehla ho. „Nepýtaj sa odkiaľ to viem,“ povedala úsečne až prísne. Pochopil a radšej sa napil. Nagini to vzápätí oľutovala a znova bola milá.

„Keď som sem prišla, napadol si ma, tak som nemala na výber. Musela som sa brániť. Našťastie si ma veľmi nedoškriabal, takže moje nohy neutrpeli na kráse,“ odhalila biele zuby pri nezbednom úškrne a mimovoľne si pohladila stehno.

„A to je všetko?“ opýtal sa nedôverčivo.

„Žiaľ nie,“ zatvárila sa smutne. „Ako si sám zistil, musela som vyčariť tú klietku a pravidelne ťa omračovať, aby si si v nej neublížil. A potom prišiel Sirius,“ sklopila zrak.

„Čože? Sirius tu bol? A prečo tu nezostal?“ so strachom začal už skoro kričať až sa oblial kávou. Až teraz sa presvedčila ako v sebe dusí možno nielen strach, ale aj hnev.

„Remus upokoj sa prosím ťa. Nemusíš sa báť. Nič som mu neurobila.“ Podala mu servítok a neovládla smiech. „Nechcela som aby tu zostal. Bol zbytočne hysterický a samozrejme ma obvinil úplne zo všetkého. Ako keby som vraždila adolescentov na počkanie.“ Luskla prstom a na stole sa objavil kus pergamenu.

Remus sa preľakol. „Odkiaľ to máš?!“ vyhŕkol zo seba bez rozmyslu.

„To je tá nepríjemnejšia časť. Chcela som ju od Siriusa po dobrom, ale nechcel mi ju dať. Kým sa na mňa nahneváš, chcem, aby si vedel, že som ju nepoužila. Chcela som ju len preto, aby sme sa odtiaľto dostali nepozorovane. Ale on by tomu aj tak neveril.“ Nagini sa tvárila priam zdrvujúco. „Musela som ho vydierať.“

„Začínam tušiť, že to vydieranie sa týkalo mňa.“

„Tušíš správne,“ stíšila hlas. „Použila som Crucio.“

Remus sa neveriacky díval. „A prečo mi to vlastne hovoríš?“

„Lebo nechcem, aby si si o mne myslel to, čo Sirius. Naozaj som sa tomu snažila predísť, ale nedal si povedať. Skús nad tým prosím aspoň chvíľu pouvažovať. Na čo by mi to bolo všetko dobré? Keby ti chcem ublížiť, už dávno by som to urobila.“

„Možno preto, lebo tu je Dumbledore.“

„Mýliš sa. Riaditeľ odišiel ešte včera večer.“ Videla, že to nečakal.

„Ja naozaj nechcem zneužívať tvojej priazne, veľmi si to vážim, ale stále tomu nerozumiem. Prečo to všetko robíš? Nerozumiem prečo to všetko hovoríš práve mne.“

Vzdychla si. „Tak ja sa ti priznám,“ tvárila sa akoby učinila najťažšie rozhodnutie v živote. Odložila pohár na stôl a zadívala sa mu priamo do očí. Remus ani nedýchal.

„Chcem, aby bol Sirius so mnou. Chcem, aby ma chcel tak ako predtým. Neviem, čo všetko vieš, ale chýba mi. Myslela som si, že keď vám pomôžem... Ale to je jedno, aj tak som všetko pokazila.“ Dala si ruku cez oči ako keby plakala. „Mrzí ma to Remus, musím teraz vyzerať ako blázon. Profesorka a jej žiak. Musím ti byť na smiech.“ Postavila sa a podišla k špinavému oknu. Čakala na jeho reakciu. Začula ako zavŕzgala stolička o podlahu a blížiace sa kroky. Usmiala sa sama pre seba. Zacítila ruku na svojom ramene.

„Rozumiem ti,“ povedal chápavo. „Viem aké to je, keď je človek pokladaný za netvora.“

Otočila sa a utrela si slzu z líca. „Ďakujem Remus a prepáč mi prosím celý tento cirkus, nechcela som, aby to takto dopadlo. Nechcela som, aby si o mne Sirius myslel, že som taká mrcha a už vôbec nie, aby ste si to o mne mysleli aj vy.“

„To je v poriadku, ja viem aký vie byť Sirius...“

„Hrdý,“ dokončila za neho a usmiala sa najočarujúcejšie ako vedela.

„Už viem čo tým Sirius myslel.“

„Čo také?“

„Povedal, že by sme museli vidieť ten tvoj úsmev.“

Nagini sa začervenala a tentokrát sa na neho naozaj úprimne usmiala. Svedomie v nej začalo kričať ako o dušu. Hneď ho zahnala preč.

„Sirius tiež toho natára. Radšej to poď ešte dojesť. Potom sa ti ešte pozriem na tú nohu, lebo sa mi nepáči ako krívaš.“

„Zase nebudem mať asi na výber,“ povedal už uvoľnene a opäť si sadol za stôl.

„Asi nie.“ Sadla si a radšej začala jesť aj ona.

Nagini vedela, že dosiahla to čo chcela. Scéna bola dohraná, už chýbal len potlesk divákov. Pri pohľade na tohto nevinného chlapca jej zovrelo žalúdok. Výčitky zakryla myšlienka na jej Pána.

Keď sa obaja do sýta najedli, Remus si k sebe prisunul Záškodnícku mapu, poklepal po nej prútikom a povedal: „Nemám za lubom nič dobré.“ Pergamen sa roztvoril a začali sa na ňom objavovať rôzne čiary a náčrty, kde sa mihali malé bodky s menami. Nagini sa neubránila zvedavosti a nahla sa tak, aby videla. Keď to zbadal, zobral mapu za oba konce a vystrel si ju pred seba tak, aby videla len jej rub.

„Dúfam, že sa nenahneváš, ale myslím si, že by si ju nemala vidieť, keď s tým nesúhlasia aj chalani.“

Nagini sa na moment zháčila, lebo vo svojom postavení si zvykla veci brať kedy uznala za vhodné. Vedela, ale, že musí svoju hru hrať do konca, inak by všetko ostatné stratilo svoj význam. Odtiahla sa. „Samozrejme, úplne to chápem,“ krik svedomia úplne utlmil hnev.

Remus sa chvíľu schovával za otvoreným pergamenom, potom ho položil a skôr než si ho stihla prezrieť, znova na neho priložil prútik a zreteľne povedal: „Darebáctvo sa podarilo.“ Aj tá najmenšia kvapka atramentu zmizla s posledným vysloveným slovom.

„Takže môžeme ísť?“ opýtala sa nenútene, aj keď to v nej vrelo.

„Môžeme. Všetci sú na vyučovaní a Filch je vo svojej pracovni.“

„Rozhodla som sa, že by si mal ísť radšej do nemocničného krídla za Madam Pomfreyovou, predsa len nie si úplne v poriadku. Ja síce ovládam pár potrebných kúzel, ale ona je určite skúsenejšia a hlavne má elixíry, ktoré ti pomôžu viacej ako nejaké zaklínadlá.“

„To je v pohode,“ mávol rukou a postavil sa.

„Žiaľ pán Lupin ako vaša profesorka trvám na tom, aby ste ma poslúchli,“ žmurkla na neho.

„Aha, takže zase som nedostal inú možnosť, pani profesorka,“ usmial sa.

„Veru nie. Pekne vás tam odprevadím. A bez námietok prosím,“ zastavila ho keď sa už chcel priečiť.

„Tak dobre. Poďme.“

Nagini ešte nechala zmiznúť stôl so stoličkami a pobrali sa do zimného dňa. Cestou našťastie nikoho nestretli, lebo v tom momente sa mali všetci poctivo učiť. Keď vstúpili do kráľovstva Madam Pomfreyovej, nikoho tam nebolo okrem Petra, ktorý si zaujato čítal Denného Proroka. Keď ich zbadal, prekvapilo ho to.

„Čo tu robíte? Stalo sa niečo?“ vyhŕkol zo seba pri pohľade na krívajúceho kamaráta.

„Čau Peter!“ s úsmevom ho pozdravil Remus. „To nič. Však vieš ako to chodí,“ zatváril sa veľavravne.

Aj keď to Peter pochopil, pri pohľade na Nagini mal v očiach strach. Remus to zbadal.

„Pani profesorka bola taká milá, že ma doviedla až sem. Fakt je všetko v úplnom poriadku.“

„Dobre. Však ja nič, len ste ma trošku šokovali.“

Nagini zatiaľ neprehovorila ani slovo. V tom prišla Madam Pomrfeyová.

„Dobrý deň Nagini! Čo tu robíte? Stalo sa niečo?“ zostala rovnako šokovaná ako Peter.

„Dobrý deň! Vidím, že dnes je moja prítomnosť viac než prekvapujúca,“ uškŕňala sa.

„Nie, nie. Len som nečakala, že prídeš s Remusom práve ty.“

Nagini nadvihla spýtavo obočie. „Ako ste to mysleli?“

„Prepáč, samozrejme si jeho profesorka, ja som si to neuvedomila,“ zasmiala sa nepresvedčivo.

Rozhodla sa to ignorovať. „V každom prípade som sem pána Lupina odprevadila, lebo som videla, že nie je v poriadku. Stretla som ho pri vstupnej bráne, tak som sa rozhodla, že mu pomôžem. Ževraj spadol zo schodov,“ povedala bezvýrazne až úsečne.

„Aha. Tak zo schodov. Ahm,“ tvárila sa, že premýšľa. Potom ako by sa spamätala. „Samozrejme, zo schodov. No poď chlapče, niečo na to nájdeme. Ospravedlňte nás prosím.“ Zobrala Remusa za lakeť a viedla ho do zadu, do ošetrovne.

„Iste. Dovidenia!“ prevrátila očami Nagini. Sledovala ich pohľadom, pokiaľ ich už nemohla vidieť ani počuť. Obrátila sa na Petra. „Je mi ľúto, že si tu tak dlho. Už je ti lepšie?“

„Ach, áno. Už je to v poriadku, len hentá ku mne nechcela pustiť ani návštevy,“ pohodil hlavou smerom k dverám od ošetrovne.

Sadla si k nemu na posteľ. „To som naozaj rada, že ti už je lepšie,“ pohladila ho po ruke. Peter sa na ňu obdivne díval. „Mala by som na teba ešte jednu prosbu,“ začala zaliečavo. „Keď sa vrátiš do izby, povedz svojim priateľom o tom, že to ja som vyplatila Nyxa. Nech už je tam akákoľvek atmosféra. Dobre?“

„A smiem sa opýtať prečo? Mal som ich utvrdiť predsa v tom, že je za tým Dumbledore,“ opýtal sa zvedavo.

Nagini by ho najradšej za tú drzosť potrestala, ale potrebovala ho a ešte si nemohla dovoliť s ním zametať, lebo by jej mohol všetko pokaziť. „Zmenili sa okolnosti. Neboj sa Peter,“ šepkala, „Všetko sa dozvieš, predsa si dôverujeme, ale tu by nás mohol niekto začuť,“ nahla sa k nemu sprisahanecky.

Peter sa na ňu len usmial. „Samozrejme Nagini. Poviem im to.“

Nagini sa postavila, vo dverách mu ešte zamávala na pozdrav a odišla do svojej izby. Potrebovala sa konečne vyspať, mala za sebou ťažkú noc. Spokojne si ľahla do postele a myslela len na to ako asi dopadne rozhovor Siriusa so svojimi priateľmi.

-------------------------------------------------------------------------

Drahomilovaní čitatelia! Dúfam, že sa vám páčilo, dej už konečne smeruje tam, kde som chcela. Snáď ste aspoň trošku zvedaví na pokračovanie. Poprosím si hodnotenie a samozrejme aj komentár, či sa páčilo alebo nie a samozrejme čo sa páčilo a čo nie ;-).

Veľmo pekne ďakujem Gorathovi, ktorý je úplne najsamsuperfasa,lebo vidí aj to, čo ja nevidím. Takže *cmuk*.

[ » na začiatok « ]