Kapitola:
Pridaná: 29.5.2008, 15:55:08
Čítaná: 740×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Carmen McGreen, Alan McBeal, Kingsley, Martin, Johanna, Potter
Stručný dej: Príbeh o aurorke, ktorá sa nechtiac zaplietla do vyšetrovania vraždy mukelskou políciou. Spozná policajta Alana a udalosti naberú nový smer.. (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Obvinená 2 » Prenasledovanie 3 » Lupienky z ruže 4 » Prijatie 5 » Hrebeň a päť pencí 6 » Osudná strata 7 » Úraz 8 » Večera 9 » Zlý sen alebo skutočnosť? 10 » Výkrik do prázdna 11 » Duch čarodejnice

„Vitaj medzi nami!“ usmiala sa Hermiona.

„Ďakujem!“ poďakovala Carmen stále hladiac na pierko.

„Vieš, to pierko nikdy nestrať! Vďaka nim sa stretávame a dávame si správy!“ povedal Kingsley.

„A tiež ti to dáva vlastne preukaz o tom, že patríš k nám!“ povedal Harry.

„A vy ich máte?“ spýtala sa Carmen, zdvihla hlavu a pozrela sa na ostatných.

Všetci začali šmátrať po vreckách a peňaženkách a nakoniec všetci si svoje pierko vytiahli. Každé pierko bolo inej farby a v rôznych odtieňoch. Carmenino pierko bolo šarlátovo červené.

„Takže, chcem vám predstaviť novú členku Fénixovho rádu, Carmen McGreen! Je to veľmi šikovná aurorka a už chytila dosť veľa smrťožrútov,“ vychvaľoval ju Kingsley.

„Ale no tak!“ začervenala sa Carmen.

„Výborne, ja som spokojný! Aspoň všetko to zlo čoskoro upadne,“ povedal Bill.

„No, to dúfajme!“ povedala Ginny smutne.

„Bella, a myslíš že to vyjde?“ spýtal sa Macnair.

On, Bellatrix a Lucius boli pred jedným domom. Bolo prítmie a nikde nikoho nebolo.

„Musí, inak nechcite zažiť môj hnev!“ vyhrážala sa Bellatrix.

„Tak poďme na to!“ pošúchal si ruky Lucius a vytiahol prútik, „Trošku budeme strašiť!“ uškrnul sa.

Všetci traja vyšli zo svojho úkrytu a pobrali sa k domu. Nevšimli si, že niekto ich sledoval. Bol to Alan...

Carmen sa postupne zoznámila so všetkými prítomnými členmi a potom sa pobrala domov. Bolo už riadne neskoro. Primiestnila sa pred dvere a obzrela sa za seba. Nikto nikde nebol. Otvorila si dvere a vošla dnu. Zostala prekvapená.

„Čo sa tu stalo?“ spýtala sa zdesene.

Čakala neporiadok, lebo tri dni len ležala a neupratovala, ale až taký hrozný? Všetko bolo porozbíjané, dotrhané a rozsypané po celom byte. Carmen sa zdesene obzerala. Napokon začala mávať prútikom a všetko sa opravilo a postavilo na svoje miesto. Všímala si všetko, ale nič jej nezmizlo. Vošla do spálne. Celá jej posteľ bola prevrátená naruby. Aj tú čarami upravila. Vošla do kúpeľne, ešte aj všetky jej kozmetické veci boli porozbíjané. Napokon si niečo všimla.

Zmizol jej hrebeň...

„Čo to má znamenať?“ spýtala sa o pár minút Johanna, keď na Carmenino zavolanie sa spolu s Martinom primiestnila ku Carmen.

„To neviem, ale zmizol mi hrebeň a neviem čo si mám o tom myslieť!“ povedala Carmen.

„No a čo, bol to len hlúpy hrebeň! Buď rada že to nebolo viac!“ poznamenal Martin a mal pravdu.

Takéto prepadnutie...

Kebyže by Carmen bola doma, mohlo ju to stáť život.

„Hovoríš, že si mala celý byt rozhádzaný?“ spýtal sa Kingsley na druhý deň.

„Áno,“ prikývla Carmen.

„Zvláštne, niekto sa ťa snažil vystrašiť,“ povedal Kingsley zamyslene.

„Ale takto? Podľa mňa niečo hľadal! Ale prečo mu išlo iba o takú maličkosť ako hrebeň?“ spýtala sa Carmen.

„To neviem,“ Kingsley a zahľadel sa na Carmen.

Do Kingsleyho kancelárie vletela lietajúca správa. Kingsley ju zachytil a roztvoril. Rýchlo prebehol očami po pergamene a potom pozrel na Carmen.

„Máme prácu!“ povedal jej hľadiac jej do očí.

Carmen na neho unavene pozrela.

„Smrťožrúti?“ spýtala sa ho.

Prikývol. Chytil ju za ruku a odmiestnili sa.

Stále pred obchodom v Šikmej uličke. Carmen pozrela na nápis.

...Magické prísady...

Obchod bol celý porozbíjaný a rozhádzaný rovnako ako jej byt. Znepokojene pozrela na Kingsleyho.

„Myslíš, že niečo hľadali?“ spýtala sa ho a začala mať zlú predtuchu.

„Áno, určite!“ odpovedal Kingsley.

O chvíľu sa tam primiestnili asi zo desať aurorov a začali fotografovať a písať si poznámky. Okoloidúci čarodejníci sa zastavili tiež, aby zistili, čo sa stalo. Z obchodu vyšiel malý, zhrbený muž so špinavou zásterou a tiež s krivými čiernymi zubami a doniesol im zoznam.

„Toto zmizlo!“ povedal s vypúlenými očami a mával im pred nosom s pergamenom.

Carmen si ho od neho zobrala a pozrela sa na zoznam. Boli tam rôzne prísady, nevedela z toho nič vydedukovať. Pozrela sa na Kingsleyho, ktorý do Pergamenu tiež nakúkal.

„Pošlem to na oddelenie, kde si budú vedieť dať s tým rady!“ povedal nenútene a potom si zobral pergamen a strčil si ho k ostatným papierom.

Keď boli sami, Kingsley sa naklonil ku Carmen.

„Myslím, že by sme to mali povedať ostatným! Aj o tomto, aj o tom, čo sa stalo v tvojom byte!“ poznamenal.

„Asi by som mala!“ súhlasila Carmen.

„No, ale poďme pracovať! Dám ti vedieť dátum najbližšej schôdze!“ povedal Kingsley.

„Fajn! Takže sme dohodnutí!“ povedala Carmen.

Kingsley kývol hlavou a odmiestnil sa. Carmen si ešte spravila pár poznámok a potom sa aj ona odmiestnila na ministerstvo. V kancelárii ju čakala už Johanna aj s obedom.

„Ahoj! Jáj, to je pre mňa?“ uškrnula sa Carmen ukazujúc na indické jedlo.

„Áno, je veľmi chutné, tí muklovia vedia fakt výborne variť!“ pochvaľovala si Johanna s úsmevom, dojedala svoj obed a prehrabovala sa v papieroch.

Carmen skamenela. Muklovia? Indická reštaurácia? Bože, zase tie spomienky. Po lícach jej začali stekať slzy. Zaborila si tvár do dlaní. Johanna zastala na pol ceste s vidličkou, na ktorej bola ryža. Videla Carmen. Odložila vidličku, aj papiere a podišla ku Carmen a objala ju.

„Čo sa deje?“ spýtala sa.

„Ja...bola som s Jackom... v indickej reštaurácii!“ povedala Carmen plačlivo.

Johanna ju začala hladiť po chrbte.

„Ja viem, som až príliš precitlivená, ja neviem pre takú hlúposť plačem!“ povedala Carmen s uslzeným úsmevom.

„To je v poriadku, musela si ho mať naozaj veľmi rada!“ povedala Johanna potichu.

„To je práve ten problém, neviem či to bola láska, alebo vďačnosť, ale naozaj mi s ním bolo dobre!“

„Ach, zlatko, ty v tom máš ale guláš! Pozri!“ Johanna sa odtiahla a vytiahla prútik, „Nechceš radšej pizzu?“ spýtala sa jej a mávla prútikom a indické jedlo sa rázom zmenilo na teplú pizzu.

Carmen smutne pozrela na pizzu a potom na Johannu.

„Prepáč, ale naozaj nemám hlad! Chcem byť sama! Aspoň chvíľku...“ vstala, smutne sa usmiala na Johannu a odmiestnila sa.

Kráčala ulicou a ľudia sa znova za ňou otáčali, ako v ten upršaný deň, keď sa toto peklo začalo. Obvinili ju z vraždy, zavreli do muklovského väzenia a napokon si našla aj priateľa, ale skončilo sa to tak, ako to začalo. Nevedela, aký je rozdiel medzi láskou a vďačnosťou a stále medzi tým hľadala rozdiel.

/Ale aký?/ pomyslela si.

Išla na stanicu King´s Cross. Možno tam niečo nájde a tak nebude obvinená a aspoň bude mať o jeden problém menej. Vošla na stanicu. Bolo tam plno ľudí, ale každý sa niekam ponáhľal. Podišla k miestu, kde pred pár dňami ležali Alanoovi rodičia úplne bez života a zdeformovaní kúzlami a kľakla si. Prechádzala rukami po zemi a očami bystrila na každý milimeter podlahy. Vlasy jej padali do očí. Vzápätí jej pred ruky padlo päť pencí. Len tak zaštrngotal a pár krát sa otočili na hrane, ale potom sa prestali krútiť a napokon zostali nehybne ležať na zemi.

„Kúp si niečo na seba!“ povedal akýsi ženský hlas.

Znel dosť srdečne. Carmen zdvihla hlavu a zbadala nad sebou postaršiu dámu v kabáte s kožušinou, na hlave mala baretku, mala šedé vlasy a zelenomodré oči a srdečný výraz. Usmiala sa a odišla aj s kufrom. Carmen za ňou pozerala. Potom pozrela znova na zem, kde sa ešte stále ligotali mince a zobrala ich do dlane.

„Ta žena si myslela, že som tuláčka?“ spýtala pobavene sama seba.

Vstala a obzrela sa za paňou, ktorej videla ešte tu jej baretku a pobrala sa do miestnosti, kde nikto nebol. Zatvorila za sebou dvere a práve keď sa otočila, že si ide sadnúť na jedno zo sedadiel, všimla si, že tam je Alan. Mal hlavu v dlaniach a vyzeral, akoby spal. Keď začul zvuk, strhol sa a zbadal Carmen. Postavil sa.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa jej prekvapene a vydesene.

Bol neoholený a mal kruhy pod očami. Carmen na neho bez slova pozerala, jednu ruku mala zdvihnutú a zovretú v päsť, bola to tá ruka, kde mala päť pencí.

„Našla si niečo? Čo chceš odstrániť z miesta činu?“ spýtal sa jej výhražne.

„Nie,“ odvetila pokojne, „To mi jedna mukelka hodila päť pencí, lebo si myslela, že som tuláčka!“ povedala s pobaveným úsmevom.

„No, to tvoje oblečenie hovorí za všetko. A nie len oblečenie, ale aj hlava!“ poznamenal Alan.

„Prosím ťa, už prestaň. Mám veľa problémov, aj bez teba!“ povedala Carmen podráždene a otočila sa na odchod.

„Nechoď!“ poprosil Alan prosebným hlasom.

Carmen sa otočila. Alan vyzeral naozaj zničene. Hlavu mal zvesenú a...počula dobre? Prosil ju?

„Včera som bol na pohrebe mojich rodičov!“ povedal Alan smutne.

Stále mal zvesenú hlavu.

„Tvoj vzhľad hovorí za všetko!“ odvrkla mu Carmen, pustila kľučku a podišla k nemu.

„Nezabŕdaj!“ vybafol na ňu znova výhražne.

„No dobre, dobre! Pozri, viem, ako sa cítiš, ale rozprávaš sa so ženou, ktorú si obvinil práve ty!“ povedala Carmen urazene.

„Ako môžeš vedieť ako sa cítim?“

„Predstav si, že aj mne zomreli rodičia! A tiež im k tomu niekto dopomohol!“ povedala podráždene Carmen.

Nerada sa bavila o svojich rodičoch. Zabili ich len pred pár rokmi. Keď ešte študovala na Rokforte. Mala vtedy krátko pred sedemnástkou...

„Vážne? To som nevedel,“ povedal Alan.

„Nemal si to odkiaľ vedieť!“ povedala Carmen smutne.

„Prepáč mi to! Ale musím zistiť, že kto zabil mojich rodičov! A tiež Jacka!“ povedal Alan.

Obaja sedeli na stoličkách. Alan rozhodne pozeral pred seba a Carmen hľadela naňho.

„Ale prepáč, zatiaľ si podozrivá len ty!“ otočil sa na ňu Alan.

„Ja ti dokážem, že nie som vinná! Nemáš proti mne nič!“ povedala Carmen unavene.

Alan bol neoblomný. Naozaj ju už unavoval.

„Načo si tu?“ spýtal sa.

„Hľadala som niečo, čo si ostatní nevšimli. Ale nenašla som nič,“ Carmen tiež pozrela na stenu so zamysleným pohľadom.

„Hm,“ Alan si zakusol do jazyka, aby jej niečo neodsekol.

Pozrel na Carmen. Bola krásna ako vždy. Jej čierne vlasy jej jemne padali na plecia a jej zelené oči bez pohnutia hľadeli na stenu. Mala na sebe ten čierny plášť a pod ním sivý sveter so sivou sukňou a s čiernymi lodičkami. Pripomínala mu nejakú školáčku.

„Inak, včera som videl, ako sa niekto vlámal do tvojho bytu!“ povedal Alan len tak akoby mimochodom.

Carmen k nemu bleskovo otočila hlavu, až sa bála, že si vykrúti krk.

„Čože? Ty ma sleduješ?“ spýtala sa ho prekvapene.

„Ee. Nie!“ zaklamal Alan a tváril sa ako neviniatko.

Toto pohnojil. Prezradil sa.

„To je teraz jedno! Aj tak ma pri ničom neprichytíš! A kto sa mi vlámal do bytu?“ spýtala sa ho.

„No, bola to jedna žena a dvaja muži a boli oblečení do podobných vecí, do akých sa obliekaš ty!“

/Určite to boli oni... smrťožrúti!/ pomyslela si Carmen zdesene.

„A ako vyzerali?“ spýtala sa.

„No, to neviem. Nevidel som ich poriadne. Bola už tma!“

„Dočerta! A ja som sa čudovala, že čo sa stalo u mňa doma! Vedela som, že to boli smrťožrúti!“ povedala Carmen, ale skôr pre seba ako pre Alana.

„Prosím?“ nechápal Alan.

„Nič, musím ísť! Naozaj nevieš, ako vyzerali?“ spýtala sa ho a prisunula sa k nemu a chytila ho za rameno a otočila k nemu a pozrela mu do očí.

Alan mal pocit, že sa v nich stratí.

/Čo sa to so mnou deje?/

Snažil sa spamätať sa.

„No všimol som si, že jeden z nich držal takú striebornú dýku. Potom jeden z nich mal také plavé vlasy a tá žena...hm....ona mala...nejaké kučeravé čierne vlasy. Ale viac som si nevšimol, bola už hrozná tma!“ povedal zamračene, akoby sa skúšal na niečo spomenúť.

„Ďakujem, veľmi si mi pomohol! Ešte ťa však budem potrebovať! Dáš mi tvoje číslo na telefón? Potrebujem, aby si mi povedal podľa obrázkov, že či sú to oni!“ povedala Carmen a už si vyťahovala svoj zápisník.

Alan jej nadiktoval svoje číslo.

„Vďaka! Ešte sa uvidíme!“ povedala Carmen.

Vstala a odišla.

Alan ešte sedel na stoličke a pozeral za ňou. Videl, že keď sa otočila, vlasy sa jej jemne zavlnili. Bola naozaj príťažlivá. Prešiel si rukou po ramene, za ktoré ho pred chvíľkou držala.

No snažil sa znova spamätať a potom sa zamyslel a zamračil.

„Akí smrťožrúti?“ spýtal sa sám seba nechápavo.

_____________***____________

Takže túto kapitolu som napísala za dva dni! Gratulujte mi!:)ale počujte...viete prečo mi to tak dlho trvá? Ja sa ospravedlňujem...ale vážne nemám zas tak veľa času...ešte že idú prázdniny...ale uznajte...toto je taká poviedka že sa aj ťažko vymýšľa, že to nie je z obdobia Rokfortu a vôbec. Je to normálna moderná doba, ale ťažko písať o živote aurorky a policajta nie?...uznajte sami...

No takže dúfam že sa vám bude táto kapitolka páčiť:)dávam si záležať aby bola stále taká dobrá:)...takže dúfam že to oceníte...eh...túto poviedku...kapitolu...možno že aj mňa:P...takže mňa potešia aj veľmi veľmi komentíky:)!

Vaša Bernardette:-*

[ » na začiatok « ]