Kapitola:
Pridaná: 26.5.2008, 15:57:09
Čítaná: 666×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Carmen McGreen, Alan McBeal, Kingsley, Martin, Johanna, Potter
Stručný dej: Príbeh o aurorke, ktorá sa nechtiac zaplietla do vyšetrovania vraždy mukelskou políciou. Spozná policajta Alana a udalosti naberú nový smer.. (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Obvinená 2 » Prenasledovanie 3 » Lupienky z ruže 4 » Prijatie 5 » Hrebeň a päť pencí 6 » Osudná strata 7 » Úraz 8 » Večera 9 » Zlý sen alebo skutočnosť? 10 » Výkrik do prázdna 11 » Duch čarodejnice

Carmen sa dlho nevedela spamätať zo smrti Jacka. Niekoľko dní ležala v posteli a nechcela nikoho a nič vidieť. Vyčítala si, že Jack zomrel kvôli nej. Nepomohla mu pri boji...

Stále však nevedela, bola to láska? Alebo vďačnosť za to, že jej pomohol?

Na tretí deň sa k nej primiestnili Martin s Johannou.

„Carmen?“ čupla si k nej Johanna a chytila ju za plece.

„Hm?“ ozvala sa odpoveď.

„Pozri! Viem, že sa veľmi trápiš pre to, čo sa stalo Jackovi, ale teraz je dôležité chytiť ostatných smrťožrútov a zničiť ich!“ povedala Johanna upokojujúcim ale pevným hlasom.

Carmen na ňu pozrela. Bola naozaj slabá.

„No vidíš takto ťa poznáme a takúto ťa máme radi!“ povedal Martin a pomohol jej vstať a odviedol ju do kuchyne, aby sa konečne najedla.

Carmen si opatrne dala nejaké celozrnné pečivo a potom sa mierne usmiala.

„Viete čo? Máte pravdu! Musím sa postaviť na nohy!“ povedala pevným hlasom.

Johanna a Martin sa usmiali. Toto bola ich priateľka.

„Zistili ste už niečo?“ spýtala sa Carmen a odhryzla si z pečiva.

Johanne aj Martinovi zamrzol úsmev na tvári. Nezistili nič. Smrťožrúti neútočili odkedy zabili Jacka. Nemali žiadnu stopu. Carmen si ich mlčanie vysvetlila správne.

„Fajn, takže nič. No musíme sa do toho pustiť!“ povedala s úškrnom a pobrala sa upraviť a obliecť. Po chvíli sa však vrátila.

„Neviete, kde mám prútik?“ spýtala sa a obzerala sa okolo seba.

Johanna a Martinu pokrútili hlavami.

Carmen sa zamyslela. Vlastne ho nevidela celé tri dni a naposledy tu bol...

„Alan!“ zahundrala nahnevane.

„Hovorila si niečo?“ spýtal sa Martin.

„Ukradol mi prútik!“

„Kto?“ spýtala sa Johanna.

„Ten prekliaty policajt!“ zrúkla Carmen.

Martin aj Johanna pochopili.

„Musíme ísť za ním! Kto vie prečo ho zobral!“ povedal Martin a Johanna prikyvovala.

„A pôjdeme hneď teraz!“ povedala rozhodne Carmen a natrčila svojim priateľom ruky a spolu s nimi sa premiestnila do nenápadnej uličky blízko policajnej stanice.

Ráznym krokom vykročila k policajnej budove a Martin s Johannou sa pobrali za ňou. Nevedeli, čo má za lubom, ale rozhodne jej museli pomôcť. Carmen roztvorila dvere a podišla k policajtovi za pultom.

„Kde je Alan McBeal?“ spýtala sa prudko policajta.

Ten najprv vytreštil oči a potom sa spamätal.

„Eh, na druhom poschodí!“ povedal.

Carmen sa bez poďakovania pobrala ku schodom. Johanna podišla k policajtovi a pošepky mu poďakovala. Policajt prikývol a hľadel za nimi, až kým mu nezmizli z dohľadu. Potom sa ďalej venoval svojim veciam, ale aj tak mal na tvári prekvapený výraz.

Carmen dupala od zlosti. On jej len tak veci brať nebude! To teda nie! Našla dvere, kde by mal mať pracovňu. Bez zaklopania vošla dnu. Alan si tam práve upratoval papiere a popíjal kávu. Začul ako sa rozleteli dvere a otočil hlavu a skamenel.

„Akým právom mi berieš moje veci?“ spýtala sa nahnevane Carmen.

Podišla k nemu, otočila jeho stoličku a nahla sa k nemu, takže to vyzeralo, akoby ho Carmen zvádzala. Alan pocítil jej vôňu a prešli mu zimomriavky po tele. Carmen ho priťahovala. Čierna vlasy jej padali na plecia a v zelených očiach sršali plamene. Bola nepochybne príťažlivá.

Spamätal sa.

„Oh, myslíš toto?“ spýtal sa jej a vytiahol prútik.

„Ako sa opovažuješ? Prečo si to spravil?“ spýtala sa Carmen a prútik mu vytrhla z ruky.

„Vieš zaujímalo ma, že prečo si ho nosila stále pri sebe, alebo prečo sa nachádzal v tvojej blízkosti,“ odpovedal pokojne Alan.

Carmen naňho namierila prútik. Hrot mu pritlačila až k hrudi. Nebezpečne sa naklonila.

„Nech sa to už neopakuje!“ zavrčala.

Alan bol šoku.

„Si blázon!“ zašepkal.

„Áno, pre teba som všetko. Len nie normálny človek!“

„Ty si toho bola schopná!“

„Nie! Nebola! Načo by som to robila?“

„Neviem, ale ja to zistím!“

„Nemáš čo!“

„Zatiaľ nie! Ale ja už niečo nájdem!“

„Carmen, o čom to tu hovorí?“ spýtala sa opatrne Johanna.

„Myslí si, že som zabila jeho rodičov!“

„To boli jeho...?“ spýtala sa Johanna, ale vetu nedokončila a prikryla si ústa.

Povedala toho priveľa. Alan na ňu uprel pohľad a zdvihol jedno obočie.

„Vy dvaja ste kto?“ spýtal sa a vstal a pozeral striedavo na Martina a na Johannu.

„Ja...my sme... Carmenini kolegovia!“ povedal Martin.

„Áno a kde pracujete? Alebo ste aj vy taký šibnutí, že si myslíte že pracujete na Ministerstve mágie?“ spýtal sa Alan.

„Nenazývaj mojich priateľov bláznami! Stačí, že tak hovoríš mne!“ zavrčala Carmen.

„Tak mi povedz, čo to všetko znamená? Čo tá kartička s tým, že pracuješ na Ministerstve mágie? A čo ten prútik? Načo to máte? Načo sa to hráte?“ spýtal sa Alan.

Ale to nemal hovoriť. Všetci traja na neho pozreli vražednými pohľadmi. To čo povedal, ich všetkých urazilo.

...Načo sa to hráte?...

Toto nie je hra ale skutočnosť. Čarodejníci zostávajú v utajení, lebo muklovia by ich potom ovládli a chceli by od nich kúzla. Načo by im to bolo? Nenarodili sa s mágiou v tele. Môžu zabudnúť na celú mágiu. Čarodejníci im nebudú robiť poskokov!

Všetci traja sa otočili a pobrali sa preč bez vysvetlenia a nechali tam Alana stáť so všetkými otázkami bez odpovedí...

„Ako to mohol povedať?“ zúrila Carmen, keď boli vonku a mierili na nejaké nenápadné miesto, aby sa mohli odmiestniť na Ministerstvo.

„Toto mu nikdy neodpustím! Toto vážne prehnal!“ hundrala Johanna.

Odmiestnili sa na ministerstvo. Pobrali sa do svojich kancelárií. Carmen s Johannou sa akurát posadili, keď v tom sa rozleteli dvere a v nich stál minister.

„Poďte so mnou, súrny prípad! Ďalšia vražda!“ povedal v krátkosti.

Carmen s Johannou sa ho chytili za ruky a spolu s nimi sa odmiestnil na...ehm k mostu...

A tam zbadali mŕtvolu, tiež nejako zvláštne poskrúcanú a dokaličenú.

„Mukel?“ spýtala sa Carmen najbližšieho aurora.

Ten prikývol a znova sa vrátil k obzeraniu mŕtveho mukla, pričom jeho bleskové brko len tak rýchlo robilo poznámky.

„Kto to bol?“ spýtala sa Carmen Kingsleyho.

„Bola to ehm, Arabella Figgová!“ odvetil pozerajúc na mŕtvu ženu.

„Nebola to jedna z členov Fénixovho rádu?“ spýtala sa Carmen potichu ministra.

„Bola. Dávala pozor na Harryho a bola Dumbledorovou priateľkou ako aj nás všetkých! Prečo to ešte tých smrťožrútov baví?“ spýtal sa smutne Kingsley.

„Ani ja nechápem! Musíme už konečne zabrať!“ povedala Carmen.

„No tak, pohnite si! Nechceme predsa znova riskovať policajtov!“ zavolal Kingsley na aurorov.

Všetci vstali, pozreli sa na Kingsleyho a na Carmen a odmiestnili sa na ministerstvo.

„Carmen, musím ísť do hlavného stanu! Aby vedeli, čo sa jej stalo!“ povedal Kingsley smutne a pozeral na telo Arabelly.

Carmen na ňu pozrela tiež. Končatiny boli v nezvyklom uhle a celé doráňané. Nemala šancu sa brániť. Počula o nej. Vraj, chudinka nikdy nepretransformovala ani vrecko čaju. A okrem toho, smrťožrúti boli veľmi krutí. Bolo to vidno na obetiach. Stále im išlo o moc.

Arabellyne oči boli prázdne a bez života upreté do neba, ale konečne pokojné a nie vypúlené od hrôzy. Už má všetko za sebou...

„Môžem sa pridať do Fénixovho rádu?“ spýtala sa Carmen odrazu a obrátila hlavu na Kingsleyho.

„Čože?“ spýtal sa neveriacky.

„Či môžem byť jedným z členov! Chcem pomôcť! Dobre vieš, že mne môžeš veriť! Chcem pomstiť Jacka!“ povedala a v očiach jej bolo vidieť hnev a pomstu.

Kingsley sa jej pozrel do očí. Bola naozaj rozhodná. Videl jej to na očiach.

„Ako chceš! Poď so mnou!“ povedal a chytil ju za ruku a odmiestnili sa.

„Takže aj ona je už vo Fénixovom ráde?“ spýtala sa Bellatrix Lestrangeová, ktorá ich sledovala spolu so svojimi dvoma druhmi.

Všetci traja boli už v Azkabane ale podarilo sa im ujsť. Znova...

„Zdá sa, že áno! Musíme vymyslieť plán!“ povedal Lucius a škodoradostne sa usmial na mŕtve telo.

„Môžem niečo vyzistiť! Ale bude to ťažké!“ povedal Macnair.

„Neboj sa, niečo už vymyslíme!“ uškrnula sa Bellatrix, „A už ma aj niečo napadlo! Poďte, musíme si vyraziť!“ mihli sa plášte a odmiestnili sa.

Carmen a Kingsley sa primiestnili na Grimmauldovo námestie. Carmen sa prekvapene obzerala okolo.

„Fénixov rád je tu?“ spýtala sa, stále sa obzerajúc.

„Nuž, áno. A to ešte nevieš kde!“ povedal Kingsley, vytiahol z vrecka zvitok papiera a podal ho Carmen.

Hlavný stan fénixovho rádu sa nachádza na Grimmauldovom námestí číslo 12.

„Opakuj si to stále v mysli!“ povedal Kingsley a obzeral sa okolo, či ich niekto nesleduje.

Carmen spustila ruku s lístkom a opakovala si stále v mysli jeho obsah. Kingsley jej papierik vzal a zapálil ho a papierik sa zmenil na popol.

„Evanesco!“ zamrmlal Kingsley a popol zmizol.

Carmen ho iba sledovala. Keď Kingsley zdvihol oči smutne sa usmial.

„Aha!“ ukázal a Carmen sa otočila a pred nimi sa objavoval dom.

Bol dosť pochmúrny, neudržiavaný a tiež mal samé studené farby. Carmen prešli po chrbte zimomriavky.

„Prepáč, nestíhame do nejako upratať, ale zvnútra je úplne čistý!“ povedal Kingsley a vykročil k domu.

Carmen išla za ním. Ten dom jej naháňal hrôzu, akoby mal svoju tajomnú, strašnú a krutú históriu. Snažila sa tieto myšlienky vytlačiť z hlavy, ale to už Kingsley búchal na dvere.

Dvere sa otvorili a vnútri sa objavila bledá tvár jednej bacuľatej ženy. Mala na sebe domáce šaty so zásterou, hnedé oči a ryšavé vlasy. Jej tvár bola srdečná, ale vystrašená.

„Ahoj Molly!“ pozdravil Kingsley a podal jej ruku.

„Kingsley, kto je to?“ spýtala sa ho Molly.

„Dobrý deň, som Carmen McGreen! Som z ministerstva mágie, pracujem tam ako aurorka!“ predstavila sa Carmen a podala jej ruku, ktorú Molly prijala.

„Molly Weasleyová,“ predstavila sa žena.

„Molly, pustíš nás dnu?“ spýtal sa jej Kingsley nervózne a obzeral sa okolo.

Molly pootvorila dvere a pustila ich dnu.

„Práve varím obed! Pridáte sa k nám?“ spýtala sa ich, keď všetci vošli dnu.

„Vieš, je to dobrý nápad, pretože máme nového člena!“ oznámil Kingsley Molly.

Molly uprela skúmavý pohľad na Carmen, ktorá sa nervózne pod jej skúmaním usmiala.

„Naozaj sa chcete k nám pridať? Ale to môže trvať niekoľko dní, kým všetkých členov rádu sem privolám! Dohodli sme sa, že pri tom budeme všetci!“ povedala Molly a vyčítavým pohľadom pozrela na Kingsleyho.

„Neboj sa, určite všetci prídu!“ ubezpečil ju Kingsley.

„Tak, poďme k stolu!“ pozvala ich Molly.

Vošli do kuchyne, kde sedel ryšavý, chudý muž s hnedými očami a čítal noviny. Keď začul, ako sa otvorili dvere, zdvihol pohľad.

„Ahoj Kingsley! Dobrý deň, slečna, smiem vedieť kto ste?“ spýtal sa jej a zamračil sa.

„Som Carmen McGreen a chcem sa k vám pridať!“ povedala Carmen a bola zvedavá, koľkým ľuďom to ešte bude musieť povedať.

„Carmen, je z ministerstva z oddelenia aurorov!“ povedal Kingsley a on aj carmen si sadli za stôl.

„Aha!“ povedal muž stále zamračene a potom sa otočil znova na Carmen, „Ja som Artur Weasley!“ predstavil sa jej a potom na ňu v kuse „nenápadne“ hľadel.

Carmen to liezlo na nervy, ale chápala, že v dnešnej dobe sa ťažko dá hocikomu veriť.

Molly každému dala tanier s polievkou a chlieb. Začula šuchot, ale to cez okno vletela iba sova a Molly vybehla za ňou.

„Počul si o Arabele?“ spýtal sa Artur Kingsleyho.

„Áno, počul,“ vzdychol si Kingsley pozerajúc do taniera.

„Hrozné, že smrťožrúti to ešte nevzdali! Mali by ste zvýšiť bezpečnostné opatrenia v Azkabane!“ povedal opatrne Artur.

„Veď sme aj zvýšili, nechápem ako sa im podarilo utiecť! Ale neboj sa, pracujeme na tom!“ povedal Kingsley a Carmen prikývla.

„Príde Lupin, Tonksová, Mundungus, George, Percy, Bill, Ron, Harry, Hermiona a Ginny! Ostatní nemôžu!“ povedala Molly po chvíľke ticha, pozerajúc do listov od ostatných členov.

„To bude stačiť!“ povedal Kingsley a pozrel na Carmen, „Kedy tu budú?“ spýtal sa Molly.

„Okolo štvrtej!“

„Super! Dovtedy ti povieme, že ako budeme postupovať!“ povedal Kingsley Carmen.

Carmen prikývla a venovala sa jedlu. Bola naozaj hladná, veď tri dni nič nejedla, tak sa na polievku doslova vrhla.

Začuli klopanie.

„Idem otvoriť!“ povedala Molly a odložila štrikovanie svetrov.

O dve minúty sa vrátila aj s ostatnými, ktorí prišli na prijatie. Carmen pocítila motýle v žalúdku. Nervózita sa jej v bruchu prebudila. Pozrela sa na všetkých členov. Pohľad jej spočinul na Harrym Potterovi.

Poznala ho. Bol to jej šéf. Vlastne, Harry Potter bol šéfom celého oddelenia aurorov. A to všetko kvôli tomu, lebo zabil Temného pána, ale stále sú tu ešte jeho druhovia a Potter robí všetko preto, aby ich zničil.

Harry objímal svoju ženu Ginny Potterovú, ktorej už vytŕčalo bruško. Zrejme obaja boli spolu veľmi šťastní. Obom sa na prstenníkoch ligotali svadobné obrúčky. Ale teraz boli obaja zamračení a ustarostení.

Rovnako na tom boli aj Ron s Hermionou. Aj oni čakali bábätko, bolo to na Hermione vidieť.

„Dobrý deň, McGreen, takže vy chcete byť v našom ráde?“ spýtal sa Harry.

Carmen prikývla. Chcela pomôcť, aby sa toto peklo skončilo.

„Však fénix rozhodne!“ povedal Harry a otočil sa na Molly, „Pani Weasleyová, kde je Fénix?“ spýtal sa jej, no ona len pokrčila plecami.

Harry vystrel ruku dohora a ozval sa tresk. Na pár sekúnd och oslepilo a potom zbadali na Harryho ruky sedieť Fénixa. Zakrákal a všetci vzdychli od prekvapenia.

„Oh!“ nikdy totiž nepočul Fénixa spievať.

„Fénix, toto je tvoja práca!“ povedal Harry potichu.

Fénix pozrel na Carmen. Obzeral si ju od hlavy až po päty. Napokon jej pozrel do očí a Carmen sa cítila ako v tranze. Mala pocit, že Fénix sa jej snaží čítať myšlienky. Napokon vzlietol, znova zakrákal a ozval sa tresk a zablyslo sa a znova všetci chvíľu nič nevideli. Keď Carmen zložila ruku, ktorou si kryla oči, zazrela ako k nej pomaly padá červené pierko a okolo neho sa vznášajú malinké zlaté trblietky. Bolo to krásne. Carmen natrčila ruku a pierko jej elegantne vlietlo do dlane a už sa nepohlo. Vedela čo sa stalo, Bola prijatá...

_____________________***___________________

Ahoy:)...tak som s5 aj s novou kapitolkou.. ja len dúfam, že sa vám bude páčiť rovnako ako ostatné a prosím, buďte úprimní s hodnotením...nechcem žiadne klamstvá... pochvala alebo kritika je u mňa srdečne vítaná...lebo chcem vedieť v čom sa mám zlepšiť...uvedomujem si, že toto je taká oddychovka, takže pochopím ak mi dáte nízke hodnotenie...

Vaša Bernardette:)

[ » na začiatok « ]