Kapitola:
Pridaná: 24.5.2008, 14:30:19
Čítaná: 1970×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Nefrit, Tom Riddle, Albus Dumbledore
Stručný dej: Nefrit zistí, že nie je úplne obyčajné 14-ročné dievča. Chcú jej Tom s Dumbledorom pomôcť, alebo ju zabiť? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7

Keď som vyšla z obchodu, Dumbledore sa potmehúdsky usmieval. Niečo skrýval za chrbtom.

„Vieš Nefrit, narodeniny ti akosi nevyšli, tak som si dovolil,...“ a spoza chrbta vytiahol v krabičke malé ryšavé mačiatko s čiernymi očkami.( http://www.youtube.com/watch?v=mTVzMCmw0Dg&feature=related to je toto ke´d má tie zreničky také pekné achhh aj ja by som také chcela.) Bolo také zlaté.

„Ďakujem veľmi pekne. Máte pravdu. Narodeniny mi akosi nevyšli.“

Vrátili sme sa do domova ale bez Dumbledora, pretože musel ešte niečo vybaviť. V izbe som sa začala hrať s mačiatkom. Bolo také milé.

„Aké meno ti dáme??? Hmmm?“

„Čo by si povedala nato, keby že sme sa už začali učiť?“ spýtal sa ma Tom v izby keď som sa hrala s mačičkou.

„Samozrejme!“

„Ako sa budem učiť? A bude toho veľa? Pretože Dumbledore mi povedal, že sa toho budem musieť naučiť ešte veľa. A aj elixíry sa budeme učiť? Na tie som zvedavá...“ Začala som zo seba chrliť otázky rýchlosťou svetla no Tom ma zastavil zdvihnutím ruky.

„Pomaly. Neboj. Naučíš sa všetko.“

„Najprv by sme mohli začať s obrannými kúzlami. Chvíľu tu počkaj. Prídem si po knihy.“ a vyšiel z izby. Ja som zatiaľ nedočkavo sedela na posteli. Tešila som sa ako malé dieťa na Vianoce. Po chvíli prišiel s hŕbou kníh. Hneď som schmatla tú prvú. Otvorila som ju, nehľadiac na nadpis. Vyzerala zaujímavo, tak ako všetky ostatné. No Tom mi ju zobral z ruky.

„Touto nezačneme. Tá je pre teba príliš náročná. Čo tak táto?“ vytiahol spomedzi kopy kníh asi tú najväčšiu aká tam len bola.

„Obrana proti čiernej mágii, prvý stupeň. Neviem ako ti to s ňou pôjde. Ale tak či onak budeš viac potrebovať čiernu mágiu. Pretože tí humusáci sa množia ako kobylky. Treba proti nim bojovať. Hlavne na škole. Spolu vytvoríme jeden spolok, ktorí bude bojovať proti takýmto ľudom,“

„Nenechal si sa trochu uniesť?“ pretrhla som ho zo rozmýšľania.

„Ani náhodou,“ Zatváril sa urazene.

„Do zajtra sa to snaž prečítať. Aj keď si myslím, že ty,“ pozrel na mňa pohľadom v ktorom bolo toľko pohŕdavosti koľko len šlo, „ to nezvládneš.“

„Nebuď si taký istý, ty supermozog! A teraz už choď. Pretože sa nemôžem sústrediť keď sa pozerám na ten tvoj ksicht,“ a nasadila som ten najlepší úsmev aký som len mohla dať. Chcela som hu uraziť. Aj on mi to robil, tak čo?! Namosúrene vypochodoval z mojej izby. Veď čo si o sebe myslí? Že on je nejaký unikát alebo čo?

Prestal som sa zaoberať takýmito myšlienkami, a pustila som sa do čítania. Sprvu to nebolo nič zaujímavé, no potom som sa pohrúžila do čítania.

„Ale no tak Shelly. Áno budeš sa tak volať. Dobre? A zlez z tej knihy, pretože nič neprečítam a ten namyslený idiot si o sebe bude myslieť neviem čo. Dobre?“

Keď mňa niečo zaujme, dokážem čítať bez prestávky aj osem hodín. Za krátku dobu som už hľadala v kope kníh druhú časť. Tá bola ešte zaujímavejšia. Nikdy sa mi nesnívalo, že práve ja by som niečo takéto mohla dosiahnuť. No aby som nebola krepá z iných predmetov, našla som si prvú knihu čarovania. Nebola taká záživná ako tie predošlé, ale dala sa. Bola som v polke, keď som už takmer ani nedovidela na písmenká. Tak som sa radšej pobrala spať. Knihy som si skryla pod posteľ. Chvíľu som sa na posteli prehadzovala, ale potom som zaspala.

Ráno som sa zobudila svieža. Bola som so sebou spokojná. Išla som do kúpeľne, no keď som sa pozrela do zrkadla, zostala som šokovaná. Vlasmi som mala ružovo-žlto-čierne. Celkove to vyzeralo pekne, no ja som bola zvyknutá na svoje čierne vlasy.

No čo už. Veď aj takto sú celkom pekné.

Po raňajkách som išla do izby. Okamžite som sa pustila do čítania, pretože ten „vševedko alias mudrlant“ by mi asi povedal že som neschopná a že by som si mala zaobstarať okuliare, aby som rýchlejšie čítala a podobné veci.

Kupodivu, Tom prišiel okolo dvanástej. Ja som zatiaľ stihla prečítať už aj druhú časť knihy o čarovaní a tretie časť obrany proti čiernej mágii, a kde tu som nakukla do iných kníh. Boli myslím aj pre šiesty ročník, ale mne to nevadilo. Veď budem len o čosi múdrejšia. No najviac ma zaujali rôzne kúzla načarbané na okrajoch strán.

Tom vletel do mojej izby akýsi nahnevaný.

„Tak čo? Prečítala si aspoň jeden riadok? Dúfam, že som ťa neprecenil,“ Posmieval sa mi jedna radosť. Veď ja mu to ukážem.

„Ak si myslíš, že som taká neschopná, vyzývam ťa na súboj!“ a usmial som sa naňho.

„Čo si o sebe myslíš? Že by si ma mohla poraziť? V žiadnom prípade! A to čo máš s vlasmi? To si taká neschopná, že si ani vlasy dobre nevieš urobiť?“

/Len si nebuď taký istý!/ pomyslela som si.

„Shelly, zostaň tu.“

„Hlúpejšie meno som asi ani nepočul.“

Vyšli sme do lesa, a aby sem nik nešiel, Tom to tu zabezpečil aby to tu nikto nenašiel. Avšak musel najprv použiť kúzlo „vlastnej výroby“, pretože sa mimo školu čarovať nesmie, ako som sa od neho dozvedela.

Po niekoľkých minútach mi Tom objasnil pravidlá čarodejníckeho duelu.

Postavili sme sa proti sebe a odkráčali sme na koniec stola.

„Expeliarmus!“ vykríkla som. On ho jediným mávnutím prútika odklonil. Usmieval sa d ucha k uchu. Vo očiach mu bolo vidno, že sa na mne dobre zabáva. Chcela som ho ohúriť. No nevedala som ako.

„Expeliarmus!“ vykríkol naopak on. Videla som, že jeho kúzlo je oveľa silnejšie ako to moje.

Len milimetre bolo odo mňa, keď sa mi vytvoril štít a ten kúzlo odrazilo. Napálilo to do neho celou silou. Odletel asi o desať metrov ďalej. Zastala až v kríkoch. Bolo mi to smiešne, pretože na hlave mu sedel vtáčik a všade okolo seba mal kvetinky. Ja som to už nevydržala a začala som sa rehotať na celý les. Odrazu bol Tom pri mne a mieril na mňa

„Toto, už nikdy neurob. A aby som si tým bol istý, tak ťa poučím. Crucio!“ Moje telo premkla strašná bolesť.

„Crucio. Dúfam že si to zapamätáš. Crucio!“ Našťastie ma to posledné kúzlo nezasiahlo, pretože sa mi vytvoril slabý štít ktorý ho pohltil. Tom odišiel nahnevaný. Asi som mu zrazila hrebienok. Bolesť prestala. pomaly som sa postavila a išla do domova. Doslova som vyletela schodmi a zamkla som sa v izbe. Nevedela som, prečo to urobil. Veď ja som nechcela vyčarovať štít. A prečo mu to vlastne tak vadí? No nabudúce si dám radšej už pozor. Až teraz som si uvedomila, že ja nie som normálna. Svedčí o tom aj to, že som nad tým vôbec nepremýšľala. Začala som pochybovať o tom, či som naozaj človek. Všetko nasvedčuje mojej nenormálnosti. No ja som to vnímala, len ako dobrodružstvo ktoré o chvíľu skončí a znovu pôjdeme domov. Mama ma bude čakať v kuchyni s tortou v rukách a ospravedlní sa i za tú zhorenú slaninu, pretože ozdobovala tortu. Po chvíli premýšľania nad tým či som netvor som sa unavila a na chvíľu som si dala šlofíka. Vôbec som nespala, tak som si unudene sadla na posteľ a pozerala som na závesy. Shelly sa o mňa obtierala a dožadovala sa pozornosti. Nemala som čo na práci, tak som začala čítať. Z izby som ani nevyšla, pretože som sa bála, že Tom na mňa čaká skrytý v závesoch.

Už sa stmievalo, keď som si do rúk brala poslednú knihu.

Ďalší deň bol ako stvorený pre ten najhorší deň na svete. Keď som sa išla umyť, celá som sa ošpliechala a pasta mi padla na zem. Na raňajkách som sa obliala žeravím kakaom. Ostala som pre prípad bezpečnosti v izbe. Nudila som sa, pretože som už všetky knihy prečítala. A Tomovi som ich teda nechcela vrátiť. Nech si po ne pekne príde sám.

Po mysli mi začali behať bláznivé myšlienky čo robiť. No len jedna sa mi páčila. Chcela som ísť do Šikmej uličky. Musela som to dobre zorganizovať, pretože sa malo dnes ísť na výlet a ja som vôbec nestála o prítomnosť Toma.

Musela som sa vyhovoriť na bolenie brucha, že som asi niečo pokazeného zjedla. Pani Hestonová ma s podozrením, že si to iba vymýšľam pustila do postele. Chvíľu som vyčkala kým odídu.

Potom som si uvedomila, že sa tam nemám ako dostať, pretože Dumbledore má hop-šup prášok. Jediné čo ma napadlo bolo, že vtedy ako som sa sem dostala , že som myslela silne na to miesto kam s chcem dostať. Tak som to chcela urobiť aj teraz. Myslela som na Šikmú uličku, no keď so otvorila oči, stále som bola v izbe. V duchu som nadávala, ako som si mohla myslieť že sa tam dostanem. Odrazu prišiel zlý pocit akoby ma niekto vtiahol do víru. Pomaly so otvorila oči a bola som v Šikmej uličke!!!! Bola som na seba taká pyšná. Začala som sa premávať po uliciach. Našťastie som mala so sebou zopár galeónov. Najprv som navštívila obchod so sladkosťami. Kúpila som si lízatko a zmrzlinu. Chutili výborne. Zmrzlina menila farby a chute podľa želania. Najviac sa mi menila na čokoládovú, citrónovú a banánovú. Mňam! Najviac ma zaujal obchod s knihami. Za pultom stál chlapík s hnedými vlasmi a hnedými očami. Na krku mal zaveseného malého asi dvojročného chlapca.

„Dobrý deň!“

„Achh dobrý.“

„Prosím vás, máte tu nejaké knihy o obrane proti čiernej mágii?“

„Samozrejme, počkajte chvíľku.“ Po chvíli prišiel s hŕbou kníh na rukách. Začala som sa v nich prehrabovať. Vytiahla som si asi päť kníh.

„Koľko to bude?“

„Jeden galeón.“ Podala som mu ho, a s hŕbou kníh som sa vydala späť. Premiestnila som sa späť do mojej izby.

„Ahoj! Shelly! Ako sa máš? No poď sem..“ a zobrala som i ju na ruky. Pozrela sa na mňa tými peknými očkami. Zobrala som i knihy na posteľ, keď z nich vypadla jedna malá knižočka z čiernej kože. Keď som i prečítala nadpis, zmrazilo ma: Pokročilá čierna mágia.

Pusila som sa do čítania. Zimomriavky mi prešli po chodbe, keď som si prečítala prvé zaklínadlá. /To na niečo využijem./ pomyslela som si.

Dúfam že sa vám to páčilo. Rada by som vedela či sa vám to páči alebo nie. Pls do komentárov mi napíšte koľko ste dali bodov prečo. Chcem sa zlepšiť. Chcem sa poďakovať všetkým ktorí túto poviedku čítajú. Ďakujem. Hádam som na nič nezabudla.

[ » na začiatok « ]