Kapitola:
Pridaná: 24.5.2008, 13:51:53
Čítaná: 2134×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Canis, Remus Lupin
Stručný dej: Pokračovanie poviedky Canis.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Veľká rana 2 » Informácie 3 » Miľujem ťa... 4 » Strašná strata 5 » Prosba starého priateľa 6 » Stretnutie po rokoch 7 » Môže nám byť lepšie? 8 » Dokážeme to! 9 » Na Grimmauldovom námestí 10 » Straty 11 » Strašná rana 12 » Svadba 13 » Mal som zostať 14 » Posledný Záškodník 15 » Jeden bozk 16 » Nakoniec sa to predsa len podarilo

„Musela si ho s niekým pomýliť...“

„Čo myslíte, kto to je?“

Počula šepkajúce hlasy. Otvorila oči a čakala, že uvidí Remusovu tvár, jeho úsmev... ale nič také tam nebolo. Videla len biely strop. Obrátila hlavu doľava a videla rad postelí a veľké dvojkrídlové dvere. Na mnohých posteliach ležali zranení a pri nich stáli ich blízki. Obrátila hlavu doprava na ďalší rad postelí. Tu už bolo menej zranených. Bola v Nemocničnom krídle.

„Á, už si sa zobudila!“ hlas madam Pomfryovej sa jej ozval pri uchu. Obrátila sa a videla, ako naberá do pohára elixír.

„Potrebuješ nabrať silu,“ podávala jej pohár. Canis sa napila hnusnej tmavej tekutiny a hneď cítila, ako sa jej pomaly vracajú sily. Posadila sa. Oproti jej posteli sedelo niekoľko ľudí. Pozerali sa na ňu zvedavo a Canis spoznala dievča s hustými vlasmi, Hermionu, ako drží ruku Rona Weasleyho, Harryho, ktorý držal Ronovu sestru Ginny a Freda Weasleyho. Otvorili sa dvere a dnu vošla Molly a Artur Weasleyovci. Prišli k jej posteli.

„Ach, Canis. Je mi to tak ľúto!“ zvolala Molly so slzam v očiach.

„Kde je... druhé dvojča?“ pozrela na ňu Canis, zámerne odvracajúc tému od Remusa.

„Fred je... ach Canis... on je mŕtvy!“ rozplakala sa Molly.

„Och...“ Canis stratila slová. Tak mladý...

„Molly... je mi to tak ľúto... ja som... nevedela som...“

„To nič,“ Artur si smutne sadol konča postele.

„Bitka sa skončila? Videla som pád Temného pána... je to koniec?“

„Bitka sa skončila pred niekoľkými hodinami,“ ticho sa ozvala Hermiona.

„A... on...“ Canis tiekli slzy. Skryla si tvár do dlaní, a spomenula si, ako to robieval Remus, keď bol v koncoch.

„Zajtra ho pochovajú. Aj s Tonksovou,“ Molly sa trochu ukľudnila.

„A nedá sa... nejako...“ s nádejou pozrela na manželov.

„Je mŕtvy, Canis,“ smrteľne vážne povedal Artur.

„Nie..“

Molly ju objala okolo pliec.

„Je mi zle,“ Canis nadulo. Rýchlo si vyčarovala vedro a vyvrátila všetko, čo mala v žalúdku.

„Prepáčte... ale... nechápem,“ ozval sa Harry.

„Ani ja,“ pridal sa Ron.

„Nikto nechápe,“ rozhliadala sa Ginny.

Canis sa pozrela na seba. Bola oblečená tak, ako v bitke. Postavila sa a zatackala. Prešla k posteli, na ktorej sedeli deti. Postavila sa pred Harryho.

„Si ako on. A tie oči... s tvojou mamou a otcom som toho veľa prežila. Ja, Remus, Peter, James a Sirius. A tvoja mama a Alice... s Frankom som bola len málo... môj život stál za to. Bol ťažký, ale... za tie chvíle s nimi... s Remusom...“ rozplakala sa. Zrazu si spomenula.

„Celý život nešťastia by som vymenil za jeden tvoj bozk,“ zašepkala.

„Jeden bozk...“

Všetci na ňu začudovane hľadeli.

„Molly... kde je?“

Moly a Artur na seba znepokojene pozreli.

„No... je pri jazere. Všetci sú tam.“

Canis viac nečakala. Vybehla von a bežala hradom. Cestou videla mnoho známych aj neznámych, ako pobehujú po hrade a na tvárach majú smútok zmiešaný so šťastním.

Vybehla z hradu a bežala k jazeru. Našla ich. Remus ležal vedľa Tonksovej v strede kruhu tiel. Klesla na koleno a rozmýšľala nad tým, čo všetko spolu prežili. Zavrela oči, spomínala, ako ju kedysi na desiatom poschodí uhryzol, ako ju hladil, bozkával, miloval...

Pohladila ho po tvári, takej studenej, prešla mu rukou po hrudi... ľahla si a hlavu mu položila na hruď. Chcela cítiť jeho dych, ale necítila nič, ani jeho hlas šepkajúci jej do ucha. Nič.

Jeden bozk. Ten posledný bozk.

Zodvihla hlavu a priložila mu je tesne k tvári. Pobozkala ho tým najnežnejším, a pritom najbúrlivejším bozkom. Do toho dotyku pier dala celú svoju lásku, všetky city, nenávisť, smútok, túžbu... Celý svoj život vložila do

bozku. Vložila svoj život do neho.

To posledné, čo na tomto svete cítila, kým život vyprchal z jej tela, kým sa srdce zastavilo, kým prestala cítiť, boli bozky opätované z jej lásky, na ten kratučký okamih, dve, možno tri sekundy, aj keď jej sa to zdalo ako celý život, pery milovanej osoby pritisnuté na tie jej, to porozumenie, čo cítila, a vedela, že Remus vie, kto je, pretože to iné bolo na tomto svete dôležité. Tých pár sekúnd im vynahradilo celý život. V poslednom výdychu, pritisnutí na seba, ako ich potom našli. Tých pár sekúnd, kým ich srdcia navždy prestali byť, a pery sa už nikdy nepohli v náruživom bozku.

/Stretneme sa v poslednom boji, a ty ma zabiješ./

[ » na začiatok « ]