Kapitola:
Pridaná: 23.5.2008, 14:51:33
Čítaná: 840×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Canis, Remus Lupin
Stručný dej: Pokračovanie poviedky Canis.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Veľká rana 2 » Informácie 3 » Miľujem ťa... 4 » Strašná strata 5 » Prosba starého priateľa 6 » Stretnutie po rokoch 7 » Môže nám byť lepšie? 8 » Dokážeme to! 9 » Na Grimmauldovom námestí 10 » Straty 11 » Strašná rana 12 » Svadba 13 » Mal som zostať 14 » Posledný Záškodník 15 » Jeden bozk 16 » Nakoniec sa to predsa len podarilo

Sedel vedľa Tonksovej.

„Tešíš sa?“

„Bojím sa. Čo ak... skazím mu život.“

„To nie je pravda! Neskazíš! Remus, to dieťa bude mať najlepšieho otca na svete!“

„Nie! Bude mať otca vlkolaka, bude sa báť splnu, bude sa báť mňa!“ postavil sa od stola a vyšiel z domu. Bývali s Tonksovou v starom domčeku na kraji Londína. Bolo to pre nich akurát, hoci Remus stále myslel, ako je Canis sama v byte.

Bežal do mesta. Pršalo. Zakryl sa golierom plášťa. Myslel na svojích rodičov, ako sa báli, ako im v očiach videl strach, keď bol pred splnom nervózny... to nemohol, nechcel vidieť v očiach svojho syna, nechcel vidieť, ako sa trasie, keď sa ho dotkne...

Bežal naslepo, ani nevedel, kam. Sadol si na obrubník. Okolo neho chodili autá, ale on len plakal. Na hlavu mu stekala voda a miešala sa z jeho slzami. Niekto ho pohladil po pleci.

„Canis?“ s nádejou zodvihol hlavu. Bola tam. Sedela vedľa neho a hľadela pred seba.

„Takže?“

„Takže? Čo takže? Čo myslíš? Stále na teba myslím. Nie je to ľahké!“

Neveselo sa zasmiala.

„Čakal si snáď prechádzku krásnou ružovou záhradou?“

Mlčal.

„Čaká dieťa.“

Nezmenila výraz tváre, ale po líci sa jej skotúlala slza.

„Mám sa tešiť, alebo smútiť?“

„Canis...“

Mlčali. Canis zažmúrila do stále sa zhusťujúceho dažďa.

„Nejdeš do bytu? Tu zmokneme...“

Vstali a pobrali sa preč. V byte bola čudne nabitá atmosféra. Canis mu dala pariaci sa čaj a naliala aj sebe.

„Na upokojenie,“ napila sa.

Aj Remus sa napil.

„Potrebujem ťa, Canis. Veľmi.“

„A Tonksová potrebuje teba.“

„Ty nie?“ pozrel na ňu. Vzdychla a odložila čaj.

„Remus, dohodnime sa, že nebudeme jatriť staré rany, dobre?“

„Nevládzem. Cítim sa o dvadsať rokov starší, než som. Najradšej by som si už vykopal vlastný hrob.“

„Tak nehovor. Aj ja sa cítim staro. Ale ty máš manželku, ktorá navyše čaká dieťa. Ty máš pre čo žiť. Ja nie.“

Pozrel na ňu. Zrazu vyzerala tak krásne...

„Pozri...“ vytiahla niečo z vrecka. Rozbalila vec z červenej látky.

„Ty ho ešte stále máš?“ prekvapene hľadel na lotosový kvet v jej ruke.

„Mala som ho po celý čas. Udržiaval ma pri živote tých trinásť rokov a aj teraz. Ja mám kvet, ty máš dieťa. Máš ženu. Buď šťastný, Remus, a neobzeraj sa. Ak sa budeš priveľa obzerať, už sa nebudeš mať ako pozrieť pred seba.“

Po líci mu stiekla ďalšia slza.

„Musíš ísť,“ pripomenula mu.

Vstal a pobral sa preč. Vedel, kam musí ísť. Musí vyhľadať Harryho. Ide s ním.

„Čo chceš?“ zavrčala Canis.

„Chcem nového vlkolaka.“

„Už ťa snáď nebaví hrýzť? Nájdi si dieťa a...“

„To mi nestačí. Potrebujem čistokrvného vlkolaka. Bude stáť na čele armády vlkolakov... a ja si ho vychovám. Od šteňaťa.“

„Si zvrátený.“

„To teba nemusí zaujímať. Ty si iná. Si výnimočná. Budeš dobrá matka. Ale ty ma odmietaš! Tak, ako si odmietala Oleka! Dávam ti poslednú šancu! Ja, alebo iný vlkolak! Musíš priviesť na svet vlka!“

„Dobre, Fenrir,“ vedela, že nemôže nesúhlasiť. Už nemala na výber.

„Kto to bude?“

„Remus Lupin,“ on jediný by ju nezradil. On jediný. Vyvlečú sa z toho.

„Remus Lupin?“ nadvihol obočie. „Dobre. Zavolajte ho!“ kývol na vlkolaka po svojej pravici. Prikývol a odišiel.

Po chvíli vošiel aj s Remusom. Canisino srdce urobilo salto. Pozrel na ňu spýtavo, ale len na chvíľu, potom preniesol pozornosť na Fenrira.

„Remus Lupin, bol si povolaný, aby si splnil povinnosť klanu. Musíš oplodniť vlčicu. Si povinný! Tvoja družka je Canis Lupusová.“

„V poriadku,“ aj on vedel, že nemôže odmietnuť. Tak to proste chodilo.

„Musíš prisahať, že sa pokúsiš. Ale nie len to. Vy obaja musíte prisahať, že do roka to mláďa porodíš.“

Canis na neho vystrašene pozrela. Toto nespomenul Ak by do roka neporodila dieťa, zabil by ich. Nemohla riskovať Remusov život.

„Prisahám,“ prikývol Remus. Prekvapene na neho pozrela.

„Canis?“ oslovil ju Fenrir.

„Chce,“ predbehol ju Remus.

„Aj ja chcem. Počuť to od nej.“

„V poriadku,“ nevedela, čo má Remus za lubom, ale verila mu.

„Výborne. Takže o rok.“

„Prečo si súhlasil?“

„Alebo nás zabije teraz, alebo o rok. Tak som chcel získať čas.“

„Ale aj tak nás zabije.“

„Ak nebude sám mŕtvy. Nezabúdaj, že sme čarodejníci.“

Kráčali Londínom. Bol február, ale vonku nebolo veľmi chladno.

„Ideš do bytu?“

„Dobre.“

Vyšli schodmi a vošli do bytu. Bolo tu veľmi ticho, ale hlavne prázdno. Sadli si a Canis znova urobila čaj.

„Takže o rok o takomto času už asi budeme mŕtvi.“

„Aspoň, že sú vlci presní.“

„A čestný, hoci tak nevyzerajú.“

„Mal som na to myslieť, keď som ťa vyhnal... mali by sme o trinásť rokov viac pre seba.“

„Už o tom nehovorme.“

Chvíľu bolo ticho.

„Som unavený...“ Remus presne vystihol, ako sa Canis cítila. Nespali niekoľko nocí.

„Tak... asi by si už mal ísť.“

„Nemôžem spať tu? Dora si musí odpočinúť, a ja by som ju teraz len rušil.“

„Aha... neviem, či je to dobrý nápad... ale keď už... no tak dobre... aj myslím, že...“

Ľahol si na starý matrac a hneď zaspal. Canis váhala, ale únava ju premohla. Matrac nebol dosť veľký. Ľahla si vedľa neho tak blízko, že cítila jeho telo na svojom. Črtal sa pred ňou jeho chrbát. Objala ho a vychutnávala si ten pocit, lebo vedela, že zajtra už zase bude sama.

Otvorila oči a hneď ich znova zatvorila, lebo jej do nich zasvietilo ostré februárové slnko. Obrátila sa a našla krásny tieň a teplo. Remus...

Pohrával sa jej s vlasmi. Bez toho, aby otvorila oči, schúlila sa mu na hrudi. Bola tak šťastná, že je vedľa nej, že úplne zabudla, že Remus má manželku a syna. Vyhrnula mu košeľu a pobozkala ho na brucho.

„Je mi zima,“ zašepkala, hoci to nebola pravda.

Pritúlil si ju. Vyhrnula mu košeľu ešte vyššie a prevliekla mu ju cez hlavu. Pritiahol si jej tvár tak blízko svojej, že cítila jeho teplý dych.

„Chceš to?“

Prikývla a pobozkala ho tým najsladším bozkom. Zavrel oči a vychutnával si ten nádherný pocit opäť sa hrať s jej jazykom, láskať jej pery. Pomaly prechádzal peramy nižšie, vyzliekol jej plášť a nohavice, sebe zvliekol tiež a pošteklil ju nosom na bruchu.

„Dnes chcem zabudnúť,“ zašepkal.

„Myslel som, že to bude dobré. Ale teraz viem, že dobré by to mohlo byť len s tebou. Boli by sme šťastní...“

„A nemal by si syna.“

„Mal by som teba.“

„A so mnou problémy.“

„Problémy sú vždy. S tebou by som ich však zvládol. Mal by som ostať pri tebe...“

„Veď si pri mne,“ usmiala sa.

Chcel namietať, ale zapchala mu ústa ďalším bozkom.

Canis sedela v Skrýši na zemi a spomínala na udalosti uplynulých mesiacov. Remus vyzeral smutne, keď neskoro v noci odchádzal. Canis bývalo niekedy zle, ale predpokladala, že za to môže prítomnosť dementorov.

Celá krajina bola ponorená do temna. Jediná nádej, ktorá existovala, bol Harry Potter. Ten sa však musel skrývať, priam zmizol. Celú Britániu zaplavili správy o tom, ako zabil Dumbledora.

Zo zamyslenia ju vytrhol mladý vlkolak, ktorý vrčivým hlasom oznámil, že Temný pán ich potrebuje.

Neochotne vstala a bežala s ostatnými k Fenrirovi. Vyhlásenie, ktoré urobil, ju len posilnilo v myšlienke, že to bude zlé.

„Temný pán nás potrebuje vo veľkej bitke.“

A teraz budete musieť chvíľu čakať na novú časť... teda časti. Rozhodla som sa dať ich sem naraz, lebo myslím, že rozkúskované by to nebolo veľmi dobré.

[ » na začiatok « ]