Kapitola:
Pridaná: 19.5.2008, 19:42:02
Čítaná: 1182×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Nefrit, Tom Riddle, Albus Dumbledore
Stručný dej: Nefrit zistí, že nie je úplne obyčajné 14-ročné dievča. Chcú jej Tom s Dumbledorom pomôcť, alebo ju zabiť? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7

„Vstávaj.. Haló. Pán profesor s ňou to ani nehne!“ povedala nahnevane Tom. Trošku som sa pomrvila. Veď prečo ma budia? Veď je ešte noc. Pomaly som otvorila jedno oko. Veď načo otvárať aj to druhé, keď uvidím to isté? Akurát ma to bude stáť veľa energie. No okamžite som ho zatvorila, pretože ma oslepilo prenikavé svetlo.

„Nefrit. Okamžite vstaň. Už ma to nebaví,“

„Ešte minútku,“ a afektovane som zavzlykala

„Ja to myslím vážne!“.

„Hej , hej. Veď už vstávam. To nevidíte?“ a pomaly som sa usadila. Až potom som si uvedomila, že v miestnosti je aj Dumbledore.

„Dobré ráno pán profesor,“ a usmiala som sa naňho. On sa usmial tiež. pripadalo mi to ako veľmi trápna situácia.

„Aj tebe,“

„Koľko je hodín?“ a začala som hľadať hodinky.

„12 je preč,“

„Čože? To ste ma nemohli zobudiť skôr??“

„Veď som sa o to pokúšal, ale s tebou to ani nehlo,“

„Inak, aj vám sa sníval nejaký zlý sen?“

„Aký?“ začudovane sa na mňa pozreli.

„No môj bol úprimne povedané fakt hrozný. No bola som v jaskyni. Hrozne to tam smrdelo. Bol tam aj nejaký človek, ale už i nepamätám, ako sa volá. A potom ste prišli vy. Premiestnili sme sa sem a potom.... no nič vlastne,“ a začervenala som sa, pretože som si spomenula na Toma. Zaiste som bola červená ako paprika. Mám to v génoch. Obaja sa na seba nechápavo pozreli a potom presmerovali ich pohľady na mňa. Pozrela si na mňa asi minútu, no potom mi to začalo pripadať trápne.

„Prečo sa na mňa tak pozeráte? To som vám nemohla povedať sen? Veď je to iba sen. Nič si z toho nerobte. To som robila aj s mamou. Vždy, keď som mala zlý sen, prišla ku mne, pohladila ma po vlasoch a,“ v hrdle sa mi objavila hrča tak a mi ťažšie rozprávalo, ale chcela som pokračovať, „ keď som jej ho povedala, hneď som sa cítila lepšie. Ale prečo vám to tak vadí?“ a nechápavo som sa na nich pozrela.

„Vieš, ono to nie je tak, ako sa zdá, ten sen...“ ujal sa slova Dumbledore, „ to sa naozaj stalo,“

„Čože? To si hádam robíte srandu. Veď..,“ a potom som si na všetko spomenula. Nahrnuli sa mi slzy do očí.

„Ja musím ísť von. Prepáčte.“ a rozutekala som sa dolu schodmi. Vybehla som von. Bolo tam tak krásne. Vtáčiky spievali, slniečko svietilo, len mne akosi nebolo do smiechu. Prečo by ma tá žena chcela zabiť?? A kde je moja mama? Táto otázka mi stále vŕtala v hlave. Zrazu som zacítila dlaň na mojom ramene. Pomaly som sa otočila. Hľadela som so tváre Tomovi.

„Musím sa začať učiť aby som vedela ako sa mám brániť a..“ No to sa mi v hlave už začal kuť plán ako sa pomstiť a ako nájsť mamu.

„Pomôžeš mi?“

„Samozrejme. A tvoju mamu nájdeme. Neboj“ a objal ma.

Po chvíli sme sa začali prechádzať v lese.

„Kde môžem zohnať prútik?“ spýtala som sa po chvíli. Tom chvíľu zamyslene hľadel na kmeň stromu a po chvíli povedal.

„Pôjdeme spolu do Šikmej uličky“ a pozrel sa na mňa.

„Super!!! Už sa teším!!“ a až teraz som sa začala usmievať ako slniečko na hnoji.

Ráno som sa snažila vstať čo najskôr. Aj sa mi to podarilo. O ôsmej ráno som už bola na raňajkách. Nevyzerali veľmi vábivo. Rozpadnuté vajce, oranžové až zelené rajčiny a nejaká rybacia nátierka s chlebom. No čo už veď musím mať dosť síl. O pol deviatej som už čakala v mojej izby. Ozvalo sa klopanie ne dvere.

„Ďalej!“

„Ahoj!“ a vzápetí z dverí vykukla Dumbledorova hlava. Po nej nasledovala Tomova. Posadili sa a Dumbledore začal.

„Tom mi napísal sovu, že by si chcela zadovážiť pomôcky. Nemám proti tomu nič. A tu máš peniaze“ žmurkol na mňa a položil na posteľ mešec v ktorom niečo zahrkotalo.

O chvíľu sme už stáli pred kamennou stenou.

„Prepáčte že sa pýtam ale nepomýlili ste si adresu? Veď toto je slepá ulička. Nie?“ neveriacky som sa na nich pozrela.

„Ale čoby,“ a na to sa obaja začali smiať.

„Čo je vám také smiešne? Ja? Css!“ a obrátila som sa im chrbtom a hrala urazenú.

„Toto nie je slepá ulička, ale Šikmá ulica!“ Tom ma štuchol do ramena.

„Áu, to aj bolí. A kde je tá ulička...???“ Od údivu som zabudla zatvoriť ústa. Bolo to prekrásne miesto. Všade veľa farebných, svetielkujúcich výkladov s rôznymi vecami. Ulicou sa hemžili ľudia s taškami a predmetmi ktoré som dosiaľ nedokázala identifikovať. Bolo počuť šum ľudí, radostné výskanie, prosby o darček, húkanie, pišťanie mravčanie a ďalej.

„Tak čo? Páči sa ti?“

„Že sa pýtaš.“ Pomalým krokom sme začali prechádzať cez dav ľudí.

„Myslím, že by sme mali ísť kúpiť najprv habity.“ Spustil Dumbledore. Ach nie!! Došľaka! Ako som na to mohla zabudnúť. Veď som nechala mešec s peniazmi na posteli. Nevšimla som si ho keď sme odchádzali, pretože som ho omylom prikryla paplónom. Zostala som stáť a začala som sa hrať s vlasmi. Nervózne som pokukovala po ľuďoch.

„Čo ti je?“ spýtal sa ma po chvíli Tom.

„Ja..ja..ja som nechcela,“ ospravedlňujúco som sa naň pozrela, no to už bol pri nás aj Dumbledore.

„Čo sa stalo?“

„Ja som zabudla mešec v izbe. Musím preň ísť. Vy ma tu počkajte. Fakt to bude len chvíľa.

Zrazu sa mi zatočila hlava a po tele mi prešiel zlý pocit. Bolo mi na vracanie. Pomaly som otvorila oči.

Bola som vo svojej izbe!!! Všetko tu bolo tak, ako som si zapamätala keď sme odišli. Okamžite som zamierila pohľadom na posteľ. Paplón tam bol preložený. Pomaly som ho odokryla. Áno! Yes! Ja! Bol tam! Taká som šťastná! Rýchlosťou blesku som ho schmatla. Začala som rozmýšľať nad tým, ako sa dostanem späť do Šikmej uličky. Znovu prišla závrať a zlý pocit. Otvorila som oči a predo mnou stál Tom s Dumbledorom . Tom tam stál prekvapený a Dumbledore sa len šibalsky usmieval. Pozrela som sa na ruky a mešec tam bol. Zázrak!

„Môžeme ísť?“ spýtala som sa neisto.

„Samozrejme,“ povedal Dumbledore namiesto Toma, pretože bol z toho ešte očividne vykoľajený. Ja som mu iba úsmevom odpovedala.

Najprv sme išli do obchodu madam Malkikovej, kde sme si kúpili habity. Neboli veľmi pekné, ale aspoň pohodlné. Ďalej sme išli do obchodu kde sme si kúpili prísady na elixíry, kotlík. Čudovala som sa, ako si to Dumbledore môže pamätať. To vysype len tak z brucha?

„Len prax. Len prax,“ odvetil mi s úsmevom. Prebehli sme mnohé ďalšie obchody. No ten najzaujímavejší a najpotrebnejší sme si nechali až úplne nakoniec. Dokonca aj po zmrzline.

Bol to obchod Olivanderovcov. Boli to známi predavači prútikov. Poznali ich už celé stáročia.

„Dobrý deň!“ pozdravila som dosť hlučne, aby to bolo počuť, pretože tam bolo nepočetné množstvo regálov d miniatúrnymi krabičkami. Hodnú chvíľu sa nikto neozval, keď sa spoza regálov zjavil muž v stredných rokoch na vysokom rebríku. Mal krátke hnedé vlasy a priateľské oči.

„Prepáčte. Kontroloval som či sú prútiky na správnom mieste. Čo pre vás môžem urobiť?“

„Radi by sme kúpili prútik pre túto slečnu,“

„Aha samozrejme. Zvláštne že si nepamätám vašich rodičov,“ a odhupol sa na rebríku krútiac hlavou. Pozrela som sa na Toma s otázkou v očiach/Čo mu preskočilo?/.

Keď sa vrátil, mal v rukách asi šesť rôznych krabičiek.

„26 1/4 cm, poddajný, cezmín, jadro j z dračieho srdca,“ vtisol mi prútik do rúk. Ja som len naň zúfalo hľadela nevediac čo mám robiť.

„Mávnite ním,“

Namierila som ho na vázu, akoby som čakal že sa z nej stane slona alebo čo. Mávla som prútikom, a váza vybuchla jedna radosť. Radšej som položila prútik na stôl.

„Takže ten asi nie. Čo tak tento? 35cm, málo poddajný, jaseň, vlas víly“

Pohla som sním a jeho gombíky na košeli začali spievať. Chvíľu to bolo zábavné, no ony sa začali biť. To som už nevydržala a začala som sa smiať. Po chvíli to prestalo.

„Prepáčte. Ja som nechcela. Je mi ti ľúto.“.

„Dobre, dobre. A čo tak tento? 23cm, ohybný, vŕba a vlas jednorožca,“

Už ma to prestalo baviť, tak som s ním len tak z nudy mávla. No to som asi nemala robiť, pretože som vyletela do vzduchu a hlavou som narazila o strop. Keď som pristála na zemi, prútik som nahnevane hodila na pult.

„Tento pre mňa asi nebude,“ a šúchala som si odreté miesto.

„Ocí. Aha! Môj plvý plútik. Pozli! Nie je pekný?“ vrútil sa do miestnosti malý chlapec s takými istými vlasmi ako jeho otec.

„Výborne Viliam. Je jasné, že si po mne zdedil talent,“ usmial sa naňho Olivander staší.

„Aha dievčatko. Pozli. Moj plvý plútik,“ a podal mi ho do rúk. Ako som sa ho dotkla, prešla mnou energia. Mávla som ním mieriac na vázu. Videla som vystrašený výraz na ich tvárach. Kupodivu sa nič zlého nestalo. Práve naopak. Z vázy vyrašili kvetiny rôznych farieb a veľkostí.

„Viliam. Aký je ten prútik?“

„Nooo. Má 29 centimetlov. Je neohybý, je z duba a je tam pelo z fénixa,“ povedal chlapec s víťazoslávnym úsmevom na tvári.

„Výborný prúik. Priam najlepší. Vyniká v každej oblasti mágie. Blahoželám. Budú to 3 galeóny,“ zaplatila som a Tom aj Dumbledore vyšli už z obchodu, pán Olivander zašiel medzi regále a v miestnosti som ostala len ja s Viliamom. Z mešca som vybrala galeón a podala som mu ho chlapcovi. V očiach sa mu zjavili iskričky radosti.

„Ostane to medzi nami. Čo povieš?“ a sprisahanecky som naňho žmurkla.

„Jasné.“ a rozutekal sa pomedzi regály. Z obchodu som vyšla s dobrým pocitom.

V hlave sa mi začal tvoriť plán. Bude mi na niečo dobrá. Určite. Veľmi mi pomôže. Je silná a výnimočná. Pridá sa ku mne. Buď podobrotky alebo inak. Uškrnul som a nad týmto plánom.

Prepáčte mi že som sa neozvala tak dlho. Dúfam že sa vám bude páčit. Je kratšia ako tá predošlá, ale tá ďalšia bude napínavejšia. PLs komentáriky, kritiky a hodnotenia. Chcem sa poďakovať všetkým ktorí túto poviedku čítajú a majú so mnou strpenie a esšte Šárke a Katke. A Otázka" Koho bol ten posledný odstavec?? Diki moc. Dúfam, že somnič nezabudla. Ahojky

[ » na začiatok « ]