Kapitola:
Pridaná: 13.5.2008, 20:17:34
Čítaná: 840×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Nefrit, Tom Riddle, Albus Dumbledore
Stručný dej: Nefrit zistí, že nie je úplne obyčajné 14-ročné dievča. Chcú jej Tom s Dumbledorom pomôcť, alebo ju zabiť? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7

Keď som dočítala knižku, točila sa mi hlava, bolo mi na vracanie a chcelo sa mi spať.. Jediné čo mi v tej chvíli napadlo, že je to z toho elixíru. Bola som na nich nahnevaná, pretože mi mali povedať, aké to bude mať vedľajšie účinky. Vysmädla som, tak som zišla dolu do kuchyne pre pohár vody. Ako som kráčala po schodoch, myslela som si, že neprejdem ani jeden ďalší schod. Bola som taká unavená. Prestala som vnímať svet okolo seba. Bolo mi jedno čo sa so mnou urobí. Len som chcela spať. Sadla som si na schody. Nezaspala som. Len som bola veeeľmi unavená.

Niekto ma chytil za ruku. Nechala som sa ňou viesť. Trošku som precitla keď ma ovial chladný vetrík a keď som počula ako lístie na stromoch šumí. Prešli sme ale 100 m a potom sme zastali. Ozvalo sa hlasné puk. Šum lístia už nebolo počuť. Usúdila som, že sme v nejakej miestnosti. Ten človek ma posadil na posteľ a ja som zaspala.

Zobudilo ma pukotanie ohňa. Pomaly som otvorila oči, keď som zistila, že nie som v domove, ale v nejakej jaskyni.. Bola tam len tma. Steny boli kamenné a špinavé. Okná tam neboli žiadne. Bolo to tam strašidelné. Zľakla som sa keď som začula šuchot, obzrela som sa. Uvidela som hadov a pavúkov. Bolo ich tam nespočetne veľa. Neznášam hlavne hadov. Mám z nich fóbiu. Prehliadla som celú miestnosť, až som zastala pohľadom na malé dvierka. Boli drevené s malou mosadznou kľučkou. Pootvorila so ich. Vyšiel odtiaľ neuveriteľný pach. Ako keby tam bolo skladisko pokazených vajec.

Podišla som dnu a uvidela som v strede miestnosti postavu ktorá sa skláňala nad kotlíkom. Vedľa nej bol stolík s rôznymi vecami. Usúdila som, že ten zápach pochádza z toho kotlíka.

Prútik som ešte nemala, tak som nevedela, ako sa mám ubrániť. V tom žena odtrhla pohlaď od obsahu kotlíka a uprene sa na mňa zahľadela. Svetlo z ohňa pod kotlíkom osvetlilo jej tvár natoľko, že som videla jej blond vlasy s čiernym melírom a čierne oči. Mala oblečené úzke nohavice ktoré jej obopínali stehná, čiernu blúzku a plášť pohodený na kresle. Ja som sa ani pohľadom neuhla.

„Viem všetko,“ znovu obrátila zrak ku kotlíku a vhodila doň tri korienky z rastliny.

„Čo vieš?“ nedalo sa mi neopýtať.

„Všetko,“ a pozrela na mňa čiernymi očami, ktoré sa zavŕtavali do mojich. Bol to nepríjemný pohľad.

„Poď bližšie. Mňa sa nemusíš báť,“ začala hovoriť vľúdnym, zaliečavým hlasom, akoby odo mňa niečo chcela. Ale čo? Veď ja už nič nemám.

„To by si a mala báť Toma. Chceli ťa zabiť. Pamätáš sa na ten elixír čo si vypila dnes ráno? V tom bola látka na oslabenie tvojich schopností aby ťa mohli ľahšie dostať,“

„Ako o tom viete? Veď som o tom vedela len ja a Tom. Možno aj Dumbledore. Ale veď oni by o tom nemali hovoriť nikomu..“

„Všetko viem ako som ti už povedala. A teraz ma počúvaj. Chcú ťa zabiť. Len ja ťa môžem ochrániť. Len ja. Počuješ? Tak mi neodvrávaj a budeš robiť všetko čo ti prikážem,“ a pozrela sa na mňa pohľadom plného pohŕdavosti ale aj obdivu. Sama som tomu nevedela pochopiť.

„Ako sa voláte?“

„Victorie,“ odpovedala už s prívetivejším hlasom.

„Chcú ťa len využiť. Humusáci jedny. Nie ťa hodní aby sa ťa čo i len dotkli,“ dala si krátku prestávku na oddych a pokračovala: „môžeš veriť iba mne,“

Mala som v mysli toľko otázok. Veď prečo by ma sa ma chceli zbaviť? Z rozmýšľania ma vytrhol slabý výbuch z kotlíka. Victorie nabrala z kotlíka zelenú tekutinu a naliala ju do priezračného flakónika. Tým sa pach ešte zväčšil. Takmer sa to nedalo vydržať.

„Na. Vypi to. To ti pomôže. Už nebudeš taká slabá. Aspoň sa proti nim budeme môcť bráni,“ a podala mi flakónik. Nedôverovala som jej. Veď predsa je to neznáma osoba. Prečo by som jej mala veriť? Nedôverčivo som sa pozrela na obsah. Menilo to farbu.

„Ak to nechceš vypiť,“ po dlhšej odmlke povedala, „ tak ti dopomôžem. Imperio,“ Moje telo zalial úžasný pocit slobody a neviazanosti. Myslela som, že na svete nejestvuje nič lepšie, než naplniť jej príkazy.

„Vypi ten elixír. A nezabudni. Tom a Dumbledore sú naši nepriatelia. Chceli ťa zabiť. A my chceme zabiť ich,“ pomaly som si ho začala prikladať k ústam keď..........

Bol som nahnevaný na Dumbledora. Ako to mohol dovoliť? Veď jej tam len ublížia. Bude tam ako pokusný králik.

„Tom, ja za to nemôžem. Môj kolega to nahlásil,“ a pozrel na mňa priateľskými očami.

„Ale veď ste tomu mohli odhovoriť!“ a nahnevane som od neho odvrátil zrak.

„Prepáčte, ale je už neskoro. Mal by som sa vrátiť. Asi bude požadovať vysvetlenie a objasnenie toho, čo sa stalo“ a odišiel som. No nestihol som si všimnúť, ako sa Dumbledore usmial. /Konečne sa o niekoho zaujíma a záleží mu na niekom/ pomyslel. Pomaly som kráčal chodbami Rokfortu. Tak dlho som tu nebol. Škoda, že len kvôli niečomu inému. Nevedel som, čo si mám počať. Veď ju pošlú do Sv. Munga na skúmanie. Dumbledore to nemal povedať. Preriekol sa a povedal o jej schopnostiach. A ten prihlúply Biggle to okamžite išiel povedať ministerstvu. Tí zariadili, aby tam Nefrit čo najskôr previezli, pretože môže ohroziť životy iných ľudí. Pche! Od teraz neznášam všetkých školníkov. Keby nenačúval, bola by v poriadku. Všetko je to len kvôli nemu.

Prešiel som ku kozubu a premiestnil som sa do neďalekého čarodejníckeho hostinca o pár ulíc ďalej od domova. Ani som si nevšímal humusákov, čo sa mi nestáva. Stále som dumal nad tým, ako jej to poviem.

„Mám jej to vôbec povedať?“ zamyslel som sa. Vošiel som do domova a vyšiel hore schodmi. Obzrel som sa a videl som, že dvere izby boli poodchýlené. Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Vošiel so do izby a od hrôzy so takmer zabudol zatvoriť ústa. Nebola tam. Pozrel som sa do kúpeľne, no nebola ani tam. Sadol som si na jej posteľ. Myslel som si, že ju už zobrali do Sv. Munga, avšak hneď som sa presvedčil o opaku, keď som podlahe uvidel fľaštičku od elixíru. Hneď som spozornel a vyskočil na nohy. Zodvihol som ho a podľa pachu som usúdil, že je to silný elixír na omámenie. Už som stým chcel ísť za Dumbledorom, keď mi padol zrak na lístok na nočnom stolíku. Bolo na ňom napísané:

Nefrit, tento elixír vypi hneď ako vstaneš. Pani Hestonovej- správkyňa domova, som už oznámil s pánom profesorom Dumbledorom, že si tu nová a že tu ostaneš bývať.

Tom

Prekvapene som hľadel na kus papiera v rukách.

„Veď toto som ja v živote nenapísal!!!“ Odrazu sa začal meniť. Zmenil sa na mach. Nechápal som tomu. Nevedel som, kam ju odniesli. Všetko nasvedčovalo tomu, že ju ešte neodniesli do Sv. Munga. Nevedel som, odkiaľ sa tu ten mach zobral. Zrazu som si spomenul na to, ako náš učiteľ čarovných zverov v prvom ročníku. Ukazoval nám mach na vlas podobný tomuto. Musel som sa pousilovať a hlboko som sa sústrediť, aby som si spomenul, čo o ňom hovoril.

„Tento mach, je veľmi vzácny. Rastie iba v jednej jaskyni. Volá sa Caverstonová. Je prísne chránená pred všetkými ministerstvom mágie. Tento mach, je známi tým, že sa premení na to, čo si skutočne v tej chvíli prejete,“.

V tom mu to došlo. Musí tam ísť. Len tam ju mohli uniesť. Bleskurýchle utekal do hostinca a hop-šup práškom sa premiestnil do Dumbledorovej kancelárie.

„Pán riaditeľ! Pán riaditeľ!“

„Áno?“

„Uniesli je. Už tam nieje. Je v Caverstonovej jaskyni,“ a chcel som ešte niečo dopovedať no Dumbledore ma zastavil.

„Tom si si tým naozaj istý? A ak by to aj bola pravda, ako sa tam dostaneme? Veď tá jaskyňa je prísne chránená. Tom, myslím, že vieš že ťa za to môžu poslať do Azkabanu,“ čo i len zmienke pri Azkabane, každému čarodejníkovi nabehli zimomriavky. Len asi Tomovi nie.

„Áno som si tým istý“ a presvedčivo som sa mu pozrel do očí.

„Poznám jedného človeka, ktorý tam pozná cestu ktorá nie je chránená ministerstvom,“.

„Dobre. Ale nikto o tom nesmie vedieť. Malo by to neblahé následky nielen na nás ale aj na Rokfort,“. Dumbledore mu stále neveril, ale keď išlo o ňu, nemohol to nechať tak.

Zatiaľ som hľadal hop-šup prášok. Keď som ho našiel, zamieril som ku krbu, a Dumbledore už stál za mnou.

„Marviniov obchod,“ a putoval som cez spleť krbov. Keď som zastal, objavil som sa v malom zatuchnutom obchode, kde bolo plno zaujímavých a strašidelných vecí. Prišiel som k pultu a zacengal.

„Kto je to?“ ozval sa nevrlý hlas spoza závesu.

„Tom!“

„Aha! Prepáčte. Nevidel som vás,“ a za pultom sa objavil muž s hnedými očami a zarastenou bradou. Mal blond vlasy.

„Potreboval by som sa dostať do Caverstonovej jaskyne. Nikomu o tom nesmieš povedať,“ a zvláštny dôraz som dal na slovo nesmieš.

„Samozrejme. Ale ošíval kým to povedal, „Bude to aj niečo stáť,“ a prihlúplo sa na mňa zaškeril.....,“ dlho sa

„O to som sa už postaral,“ ozval sa spoza mňa pokojný hlas a položil na pult zamatový mešec.

„Samozrejme,“ a okamžite schmatol mešec.

„Poďte so mnou,“ a niečo načarbal na papier.

„Prečítajte si to,“ a podal nám pergamen.

Rázcestie presne 0,5 kilometra od vchodu do jaskyne.

Po chvíli papierik spálil.

„A teraz, myslite na to čo ste prečítali,“ a ozvalo sa hlasné puk.

Keď som otvoril oči, uvidel som to, čo ma úplne zaskočilo. Namiesto zelene, všakovakých stromov, kríkov a buriny, tu nebolo úplne nič. Všade len popraskaná zem.

„Tam to, je tá jaskyňa,“ a ukázal prstom do diaľky. Uvidel som tam kamene a zeleň. Nič neobvyklého. Zrazu Marvin vytiahol prútik, namieril ho na zem a niečo si popod nos zamrmlal. Zrazu sa zem začala otvárať. Z čiernej diery vyšiel chladný vzduch a ovial mi tvár.

„Poďte dnu,“ a pomaly začal vstupovať do diery. Potom som ho nasledoval ja a Dumbledore.

Bola to chodba miestami zarastená machom. Marvim mal už v ruke rozsvietený prútik.

„Lumos,“ povedal som tiež.

„Tento tunel, vykopali kedysi dávno škriatkovia, ktorí tu ťažili vzácne kovy. Na mach nebrali ohľad. Preto je tu jeho tak málo,“.

Ako sme postupovali, vzduch bol čoraz chladnejší. Myslel som si, že mi zamrznú pľúca. Zrazu sme sa dostali pred nenápadné dvere. Marvin zase zdvihol prútika niečo zamrmlal. Dvere sa začali pomaly otvárať.

„Prepáčte, ale ja už dnu nepôjdem. Mám svoje hranice. Ja už radšej pôjdem. Dovidenia!“ a zmizol. Pomaly som vkročil do miestnosti. Hneď mi do očí udrel neuveriteľný pach. Avšak postupoval som ďalej. Zrazu som zbadal rozhádzanú posteľ. Vedel som, že na nej musela byť Nefrit. Pomaly som očami prechádzal po miestnosti aby niečo neuniklo mojej pozornosti.

Uvidel som malé dvierka. Začul som hlasy.

„Ak to nechceš vypiť, tak ti dopomôžem. Imperio,“

„Vypi ten elixír. A nezabudni. Tom a Dumbledore sú naši nepriatelia. Chceli ťa zabiť. A my, chceme zabiť ich,“ okamžite som vletel do miestnosti spolu s Dumbledorom.

Chcela som dopiť ten elixír, keď do miestnosti vletel Tom s Dumbledorom. Elixír som si odtrhla od úst. Prekvapene som na nich hľadela. Prečo sem prišli?

„Vidíš, hovorila som ti, že ťa chceli zabiť, ale nepodarilo sa im to. Teraz sa o to pokúsia znova,“ uverila som jej.

„Nefrit, never jej. Je to len podvodníčka. To ona ťa chce najprv využiť a potom zabiť. My sme ti chceli iba pomôcť,“ Tom sa na mňa pozrel prosebným pohľadom.

„Never mu. Oni ťa chceli zabiť. Tak mi urobíme to isté,“ a podala mi prútik, „zabi ich!“

Jedna strana môjho ja zúfale chcela splniť príkaz Victorie, ale ďalšia strana vedela, že sú to moji priatelia a nikdy by som im neublížila. Avšak kúzlo bolo silnejšie než ja. Pomaly som začala dvíhať prútik so slzami v očiach. Tom a Dumbledore sa na mňa beznádejne pozreli, nemohla som im to urobiť. A to aj rozhodlo. Pomaly som sa otočila a namierila prútik nie na Toma s Dumbledorom, ale na Victorie, Keď ma uvidela, z tváre jej okamžite zmizol víťazoslávny úškrn a nahradila ho kamenná tvár.

Zrazu mi z prútika vyšľahlo červené svetlo a mierilo priamo na ňu. Zasiahlo ju to do hrude.

Prútik jej vyletel z ruky o meter ďalej. Tušila som, že to ona môže za smrť mojej mamy. Chcela som si to vyriešiť len ja s ňou. Vytvorila som si okolo seba štít.

„To ty môžeš za smrť mojej mamy. že áno?“ Victorie sa na mňa hlúpo pozrela, potom sa zaškerila a povedala niečo, čo jej nikdy neodpustím.

„Áno. Ja som to bola. Ja za to môžem. Avšak tvoja mama nie je mŕtva. Len som na ňu uvalila znehybňujúce zaklínadlo. Vieš aké to musí byť nepríjemné, keď sa matka pozerá na svoju dcéru a vidí ako plače kvôli jej smrti, pri čom je stále živá?“

„To nie je pravda!!!“ Zvreskla som, ale to si moje slzy už našli cestičku a kotúľali sa mi po lícach. Avšak bola som už aj veľmi vyčerpaná kvôli tomu štítu.. Zrazu sa Victorie postavila a už mala prútik späť v ruke.

„A teraz, to oľutuješ. A máš pravdu. To ja som ti dala ten elixír na úplné utlmenie tvojich schopností. No zmýlila som sa. Si oveľa silnejšie, než som predpokladala. Tak na teba ten elixír pôsobil oveľa slabšie, než mal. A vidíš? Teraz sme tu,“ a zasmiala sa škrekľavým smiechom.

„Crucio!“ a ja som sa začala metať v mukách.

„Crucio, a teraz mi to oplatíš. Crucio. A ja si ťa znovu nájdem a skoncujem s tebou. Crucio. Zbohom!“ a odmiestnila sa. Tá bolesť bola neznesiteľná. Nedalo sa to vydržať. Bola som slabá a úplne mimo. Štít oslabol, až prestal žiariť úplne. Ja som tam ležala na chladnej zemi bez síl, neschopná pohybu. Tom a Dumbledore to všetko sledovali. Tom ku mne v šoku pribehol a zdvihol ma na ruky.

„Neboj. To bude dobré. Všetko bude zasa dobré,“ a pozrel zúfalým pohľadom na Dumbledora.

Ja som nevedela čo robím. Pomaly som otvorila oči a pozrela som sa na Toma. Má tak pekné oči. Pomaly som sa postavila.

„Poď s nami. Musíš si odpočinúť,“ a Dumbledore odišiel z miestnosti. Ja som chytila za ruku Toma.

„Ďakujem,“ a on sa na mňa usmial. Pomaly sme prešli tunelom a vyšli na čerstvý vzduch. Bol to úžasný pocit. Potom sme prešli o niečo ďalej a odmiestnili sme sa.

Obzrela som sa a videla som domov. Pomaly sme kráčali ku vchodu, pretože som nemohla ísť rýchlejšie. Vošli sme do mojej izby. Ja som si unavene sadla na posteľ.

„Nefrit. zajtra za tebou prídem. A ry Tom, s tebou sa musím ešte porozprávať, ale to počká. Dovidenia!“ a odišiel z izby. Ostala som tam len ja a Tom.

„Ďakujem za záchranu,“

„To nič nebolo. To by urobil každý,“ a usmial sa na mňa. Pomaly už vychádzal z izby, keď zastal, podišiel ku mne a .......pobozkal ma. Odišiel a ja som sa len usmievala. Ľahla som si na posteľ a nechala som sa unášať spánkom

Taaaaak a som tu opäť. Prepáčte mi za to zdržanie, ale bola som chorá a múza sa mi skryla pod paplón. Dúfam že sa vám to bude páčiť.Je to veeeeeeeeľmi dlhé. Pls komentáriky a hodnotenie. Ďakujem moc pekne Šárke, ktorá mi tú múzu našla, a hneď k nej veľa toho dodala atiež ak Katke. Ďakujem!!!

[ » na začiatok « ]