Kapitola:
Pridaná: 13.5.2008, 14:34:39
Čítaná: 611×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Carmen McGreen, Alan McBeal, Kingsley, Martin, Johanna, Potter
Stručný dej: Príbeh o aurorke, ktorá sa nechtiac zaplietla do vyšetrovania vraždy mukelskou políciou. Spozná policajta Alana a udalosti naberú nový smer.. (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Obvinená 2 » Prenasledovanie 3 » Lupienky z ruže 4 » Prijatie 5 » Hrebeň a päť pencí 6 » Osudná strata 7 » Úraz 8 » Večera 9 » Zlý sen alebo skutočnosť? 10 » Výkrik do prázdna 11 » Duch čarodejnice

Carmen nevedela, čo povedať. Nemo naňho hľadela. Napokon dĺži mu to. Prečo teda nie?

„Dobre!“ usmiala sa.

Jack sa potešil.

„Tak teda zajtra po teba prídem o pol ôsmej dobre?“ navrhol.

Carmen prikývla. Jack vstal, na stôl hodil mince aj za ňu a kým stihla Carmen niečo povedať, žmurkol na ňu a odmiestnil sa. Carmen chvíľu ešte hľadela na miesto, kde predtým Jack stál. Dúfala, že ju nepodrazí a že povie, že je to len nejaký uspávací liek. Dopila posledné glgy piva a odmiestnila sa tiež.

Na druhý deň sa Carmen pobrala skoro ráno na ministerstvo. Sadla si vo svojej pracovni na stoličku a práve si chcela pozrieť všetky správy, ktoré si za posledné dva dni nestihla pozrieť, keď v tom sa dvere znova rozleteli a znova v nich stál minister mágie. Carmen stuhla. Podišiel k nej a sadol si jej na stôl, sklonil sa k nej a potichu jej povedal:

„Zasa ste sa dostali do kaše McGreen? Nepovedal som vám včera niečo?“ začal výhražným hlasom.

„O...čom hovoríte minister?“ spýtala sa Carmen a hruď sa jej prudko dvíhala.

„O tom elixíre!“ zavrčal minister.

„Ale už je to vyriešené!“ povedala Carmen pokojne a dych sa jej vrátil do normálu.

„Počúvam!“

„Na polícii máme jedného nášho človeka. Volá sa Jack Harrison a je čarodejník. Pracuje tam v laboratóriu, kde zisťuje rôzne informácie pre políciu. Ale ten elixír, ktorý som včera uvarila, vymyslel on sám! A nechcel sa tým presláviť aj u muklov, to on mi zachránil život! Muklovia nebudú nič tušiť a Jack im povie, že je to len nejaký liek pre lepší spánok.“ Povedala pokojne Carmen pozerajúc mu do očí.

Minister zostal prekvapený. Potom sa súhlasne usmial.

„Vynikajúce McGreen!“ povedal spokojne.

Carmen sa usmiala. Bola so sebou spokojná.

„To je všetko, čo som chcel a teraz si robte svoju prácu!“ povedal znova tým prísnym hlasom.

„Tak ako Jack?“ spýtal sa Alan svojho kolegu.

„Je to iba liek na lepší spánok! To je všetko, používa sa pred spánkom, aby si potom rýchlejšie a pokojnejšie zaspal a zobudil sa až ráno. Inak veľmi nebezpečný nie je!“ pokrčil Jack plecami.

Alan sa zamračil.

/Ako to, že je ešte vždy čistá? To ju nikdy nedostanem?/ pomyslel si, keď si bral flakón od Jacka.

Pozrel naň. Tá fialová tekutina vyzerala tak nebezpečne a predsa nebola nebezpečná. Pozrel na Jacka, ten naňho povzbudivo žmurkol a potom sa otočil späť k svojim výskumom. Alan sa otočil a odišiel.

Carmen už bola pripravená. Mala na sebe jednoduché šaty, lacné lodičky a na tom habit. Práve ešte na sebe upravovala nejaké maličkosti, keď niekto zazvonil. S úsmevom otvorila dvere, keď v tom skamenela. Vo dverách stál Alan a v rukách jej podával flakón. Vzala si ho a vyčítavým pohľadom naňho pozrela.

„Prepáčte, viete boli to moji rodičia!“ povedal Alan pozerajúc do zeme.

„To je v poriadku!“ povedala Carmen už pokojne.

Alan si ju premeral.

„Ideš niekam?“ spýtal sa jej.

Carmen znova nadvihla obočie. Ani nevedela, kedy si začali tykať.

„Áno, no a?“ spýtala sa ho.

„Nič len, si... nejako nezvyčajne nahodená!“ povedal jej opatrne.

„To je môj vkus!“ povedala prosto.

Chvíľu boli ticho.

„Prepáč mi aj za...to!“ povedal Alan a znova pozrel na zem.

Carmne pochopila o čom rozpráva. Spomenul si na ten bozk.

„To je v poriadku!“ žmurkla naňho po druhýkrát, hoci stále ju to vo vnútri žralo.

Alan prikývol a pobral sa preč. Carmen za ním pozerala. Napokon zavrela dvere.

Alan si sadol do auta a zapol motor. V tom sa pozrel pred seba a rozmyslel si to.

/Čo ak...? Čo ak sa má stretnúť so svojim komplicom?/ pomyslel si a pozrel znova na jej dom.

Určite sa má stretnúť s jedným z jej priateľov. A toto nemienil dopustiť. Vypol motor a schoval sa, aby ho nikto nevidel.

O chvíľku videl, ako prišlo nejako auto a vystúpil z neho...

„Jack?“ spýtal sa potichu Alan neveriacky.

Takže Jack je do toho zapletený tiež. A tiež bol nejako nahodený. Alan sa viac schoval v aute, dúfal len, že Jack si ho nevšimne. Alan si všimol, že v ruke drží jednu červenú ružu. Zostal prekvapený. On ide s Carmen na rande?

Jack zaklopal a chvíľu počkal. Vo dverách sa objavila Carmen a zvítala sa s ním.

„To hádam nie!“ povedal si Alan.

Zúril.

„Táto je pre teba!“ povedal Jack a podal jej ružu.

„To je milé, ďakujem!“ povedala s úsmevom Carmen a privoňala k ruži.

„Tak ideme?“ spýtal sa jej.

„Poďme!“ povedala Carmen a ružu dala do vázy, otočila sa a spolu sa pobrali von, k Jackovmu autu.

Alan ich sledoval. Carmen vošla do auta spolu s Jackom a spolu niekam odfrčali. Alan ich nasledoval.

„Kam pôjdeme?“ spýtala sa Carmen zvedavo.

„Pôjdeme do jednej muklovskej reštaurácie, ktorú zbožňujem. Určite sa ti tam bude páčiť!“ povedal Jack nadšene.

Carmen sa usmiala a spolu zastali pred akousi farebnou reštauráciou. Vystúpili a Carmen medzitým vyvaľovala oči na tú farebnosť.

„Aká je to reštaurácia?“ spýtala sa ho.

„Indická, je veľmi chutná!“ povedal Jack a zamkol auto.

„Tak poďme!“ povedala Carmen, chytila Jacka za ruku a spolu vošli do reštaurácie.

Chvíľu po nich tam vošiel aj Alan a pozorne ich sledoval.

Carmen s Jackom si objednali poriadne korenené jedlo a medzitým sa priateľsky rozprávali, smiali a cítili, že sa zbližovali. Carmen položila ruku na stôl a Jack ju chytil. Pozrel na ňu, kým Carmen pozerala na ich ruky. Napokon sa ich oči stretli. Ich pery sa začali približovať, obaja pootvorili pery a... začali sa bozkávať. Alan, ktorý ich sledoval mal pocit, že zlomí jedálny lístok.

/Carmen má iného. A Jack je môj priateľ, ako mi to mohli urobiť?/ spýtal sa v duchu.

Prudko vstal a odišiel z reštaurácie.

Carmen s Jackom napokon zaplatili a tiež sa pobrali preč. Práve zastali pred Carmeniným domom a vystúpili, keď na nich niekto začal útočiť.

Carmen aj Jack vytiahli prútiky a všimli si, že okolo nich je asi desať smrťožrútov. Úplne ich obkľúčili a približovali sa. Carmen a Jack sa držali za ruky, ale prútiky mali pripravené.

„Máš nejaký plán?“ spýtala sa Carmen horlivo rozmýšľajúc.

„Nie, nič ma nenapadá! Musíme sa brániť, nemáme šancu, ale za pokus to stojí!“ povedal Jack.

Všade okolo nich začali lietať zaklínadlá. Carmen omráčila hneď dvoch po sebe a začala pomáhať Jackovi. Ten veľké šťastie nemal. Bránil sa zubami nechtami, ale nakoniec ho zasiahlo zaklínadlo. Spadol na zem a už sa nepohol, Carmen len dúfala, že je v poriadku. Bojovala už iba s dvoma smrťožrútmi, ale tí to vzdali a odmiestnili sa, lebo nechceli riskovať. Carmen zviazala neviditeľnými povrazmi omráčených smrťožrútov, Jacka chytila za jeho studenú bezvládnu ruku a spolu s nimi sa primiestnila na ministerstvo mágie. Vedela, že ju určite niekto videl, veď boli na ulici pred jej domom, ale to teraz nebolo dôležité.

„Pomoc!“ kričala na všetky strany a o chvíľku k nej pribehli ostatní.

Bola celá spotená a špinavá a mala pár škrabancov od zaklínadiel ale už to nevydržala. Omdlela...

„Koľkých to chytila?“ spýtal sa nejaký mužský hlas.

„Ôsmich, na takú mladú aurorku obdivuhodné!“ povedal Johannin hlas, ktorý Carmen hneď spoznala.

„Bolo toho na ňu priveľa, len to, že priniesla telo toho muža...“ začal zasa hlas ďalšieho svojho priateľa a kolegu, Martina

Ale to už Carmen s námahou otvorila oči. Na niektorých miestach mala obväzy, ale ona bola v poriadku.

„Kde to som?“ spýtala sa hneď a posadila sa.

Kingsley Shackebolt ju vtlačil späť do postele.

„Ste u svätého Munga!“ odpovedal.

„A kde je...Kde je Jack?“ spýtala sa Carmen so strachom.

Ostatní sa na seba pozreli. Nevedeli čo povedať.

„Čo s ním je?“ spýtala sa ich.

„Carmen...je mi ľúto, ale Jack zomrel. Zasiahlo ho usmrcujúce zaklínadlo!“ povedala Johanna opatrne.

Carmen na ňu nemo hľadela. Jack, ten muž, ku ktorému práve pocítila lásku a ktorý ju zachránil...

Pozrela si na nohy. Nechcela nikomu hľadieť do očí. Chcela byť sama. Práve vtedy keď pocítila že by mohla byť šťastná, jej šťastie vykĺzlo z rúk. Prečo???

Johanna zrejme pochopila a tak jemne potiahla Martina z izby. Kingsley však zostal. Sadol si jej na posteľ.

„Ste v poriadku?“ spýtal sa jej potichu.

Pozrela sa naňho. Chvíľu bolo ticho. Do očí sa jej nahrnuli prvé slzy.

„No, celkom!“ odpovedala.

„Nechám vás!“ povedal chápavo a vytratil sa.

Carmen si ľahla na vankúše a zachumlala sa do perín. Po tvári jej stekali slzy. Vlastne ani nevedela presne posúdiť, či bola zamilovaná. Bola to láska? Alebo vďačnosť?

Naozaj bola zmätená a nevedela čo si myslieť. Nakoniec zaspala.

Zobudila sa až o niekoľko hodín. Na konci postele ju čakali dve knihy a tiež nejaké sladkosti a...ruža. Chytila ružu do ruky a privoňala si k nej. Takú istú dostala včera...od Jacka. Znova sa jej oči zaplnili slzami. Ružu opatrne položila na nočný stolík a zobrala si knihy a sladkosti.

Boli od Martina a Johanny a trochu ju aj prekvapilo aj to, že jej aj minister niečo poslal. Boli to čokoládové žabky, obľúbená sladkosť všetkých čarodejníkov. S uslzeným úsmevom sa usmiala.

Prišla jedna usmievavá liečiteľka.

„Ako sa máte?“ spýtala sa jej.

„Celkom fajn!“ odpovedala Carmen.

„Dnes vás už pustíme domov, avšak dávajte si na zranenia túto mastičku celý týždeň, aby sa vám rany neotvorili a nezapálili. Inak ste už v poriadku!“ povedala liečiteľka a žmurkla na ňu.

Carmen sa znova silene usmiala. Vstala a začala sa obliekať. Liečiteľka jej zatiaľ do tašky pobalila všetky jej veci.

„Nech sa páči! Dovidenia!“ povedala liečiteľka a podala jej veci a malinkú dózu s mastičkou.

„Dovi!“ odzdravila Carmen a ponáhľala sa preč.

Po tom, ako vyšla z Munga sa pobrala domov. Na jej prekvapenie ju tam čakal Alan. Sedel na schodoch pred jej domom. Podišla k nemu a pozrela naňho. Nadvihla jedno obočie.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa ho.

„Počul som o Jackovi. Potrebujem vedieť jednu vec! Môžeme sa porozprávať?“ spýtal sa jej.

Carmen chvíľu mlčala, ale napokon bez slova prikývla. Vybrala si kľúče a otvorila dvere. Alan vošiel za ňou. Carmen si odložila všetky veci a uvarila čaj. Alan ju pozorne sledoval. Napokon si sadlo na pohovku v obývačke.

„O čo ide?“ spýtala sa ho na rovinu.

„Včera som vás videl s Jackom, ako idete do reštaurácie! Povedz, bol tvoj komplic? Pri tej vražde? Prečo je teraz mŕtvy?“ spýtal sa jej a podozrievavo pozrel na čaj.

Carmn na neho pozerala, akoby videla mimozemšťana.

„Alan, ty sa cítiš? Vieš, čo mi tu hovoríš? Podľa teba som nielen zabila tvojich rodičov, ale aj Jacka?“ spýtala sa ho neveriacky a s buchotom položila čaj na tanierik.

„A nie je to tak? Prečo zomrel práve včera? Keď ste boli spolu?“ spýtal sa Alan a čaju sa ani nedotkol.

„Ako si to môžeš myslieť? S Jackom som sa... stretla v knižnici a pozval ma na večeru...“

/Trocha klamstva nezaškodí, inak by som sa prezradila!/ pomyslela si.

Alan však na ňu pozeral, akoby jej čítal myšlienky.

„Prečo ti neverím?“ spýtal sa jej.

„Lebo si taký, aký si. Povedz, poznal si Jacka?“ spýtala sa ho nahnevane.

„Áno, bol to môj kolega, ktorý pracoval v laboratóriu u nás!“ povedal a v tom ho niečo napadlo, „On sfalšoval tie dokumenty o tej tekutine však?“ spýtal sa jej nahnevane a vypúlil na ňu oči.

Vstal a znova jej začal prehľadávať dom. Carmen nevedela čo má robiť.

„Alan, nemáš proti mne dôkazy, načo by som to robila?“ spýtala sa ho unaveným hlasom.

Nech robil čokoľvek, nič nenašiel. Carmen si znova odchlipla z čaju. Alan si sadol oproti nej.

„Dokonale to do seba zapadá! Ty si Jackovi navrhla, aby dokumenty sfalšoval a za to ťa pozval do nejakej reštaurácie. A napokon si ho zabila, aby nemohol nič povedať.“ Hovoril horúčkovito a mädlil si ruky.

„Čo to hovoríš? Jacka zrazilo auto!“ zaklamala mu.

„Nemal nijaké zlomeniny ani nič!“

„Alan a uvažoval si niekedy nad tým, že by sa ti chcel niekto pomstiť?“

„Nie, nad tým nie!“

„Lebo vieš, najprv tvoji rodičia a potom priateľ...“

Chvíľu bolo ticho.

„Vieš, Jacka som poznala iba zopár hodín a tvojich rodičov vôbec. Prečo ma teda obviňuješ?“

„Mohol si ťa niekto najať!“

„Vyzerám ako vrahyňa?“ spýtala sa ho ostro.

Alan sa na ňu zahľadel. Na tie jej jemné pohyby rukami, keď ukazovala na seba, na jej čierne havranie vlasy, ktoré mala hodené na pleciach a na tie jej prenikavé zelené oči, od ktorých nedokázal odtrhnúť pohľad. Taká bola krásna a Alan si to po prvýkrát uvedomil.

„Nie...“ povedal.

„Tak vidíš a ty si myslíš, že som to spáchala ja!“ povedala pokojnejšie Carmen.

Alan si prisadol k nej a naklonil sa k nej. Pozerali si do očí.

„Aj tak sa mi nepáčilo, že si chodila s Jackom!“ povedal jej.

„Alan, ty žiarliš!“ zasmiala sa, lebo v jeho očiach zazrela žiarlivosť, „Ja som sa s Jackom v ten večer dala dokopy!“ povedala smutne, znova si spomenúc na Jacka.

Stále nevedela, bola to láska? Či vďačnosť?

Alan vstal a schmatol ružu, ktorú dostala od Jacka a odtrhol všetky jej lupienky a všetky ich pustil na zem a potom odišiel.

Carmen smutne pozerala, ako sa lupienky pomaly približujú k zemi, ako sa otáčajú alebo kolíšu vzduchom ako loď na rozbúrenom mori. Už nezostalo nič zo spomienok na Jacka...

_______________***_________________

Takže nová kapitolka je na svete:). Dúfam, že sa vám páči aj naďalej. Robím čo môžem..;)..takže čakám na vaše komentíky:P

[ » na začiatok « ]