Kapitola:
Pridaná: 9.5.2008, 20:45:27
Čítaná: 1159×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Elizabeth, Ginny...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » „Som Elizabeth." 2 » Vyučovanie 3 » „Rokville?“ 4 » Nemocničné krídlo a nepriateľky 5 » Stráca Ginny pamäť? 6 » Hľadá sa Ginny a Sarah 7 » Zaľúbený......

Hrad bol tmavý a temný. Dve malé postavy sa potichu zakrádali chodbami pod rúškom noci.

„Kam najprv?“ opýtala sa potichu Ginny a odhrnula jeden z gobelínov čo viseli na stene okolo nich. „Pozri,“ ukazovala kamarátke, „je tu skrytá chodba."

„Tak načo prosím ťa čakáš? Poďme.“ povedala Elizabeth a prvá vošla do tajnej chodby a potiahla aj Ginny. Chvíľu tápali v úplnej tme a potom si Elizabeth vytiahla prútik a zašepkala: „Lumos.“

Prútik sa rozsvietil a osvetlil pochmúrnu chodbu. Ginny nasledovala Elizabetin príklad.

„Si šikovná,“ pochválila Elizabeth Ginny, keď sa jej tiež podarilo rozsvietiť svoj prútik.

Ešte chvíľu kráčali chodbou a potom vyšli pri učebni čarovania.

„Dobrá chodba,“ potichu skonštatovala Ginny a zastrela priechod gobelínom.

„Pozri, sme pri učebni čarovania.“

Zhasli svetlá a ďalej kráčali vedľa seba.

„Nájdeme knižnicu,“ povedala Ginny sa obzerala či ich náhodou niekto nevidí, „chcela si predsa objavovať Rokfort.

Elizabeth súhlasila a tak spolu hľadali knižnicu. Nikde ju však nevedeli nájsť.

„Našli sme tri tajné chodby, soviareň, kabinet McGonagallovej, učebňu Transfigurácie, prešli okolo nás dvaja duchovia ktorí si nás našťastie nevšimli ale po tej knižnici...ááááá!“ Vetu nedokončila lebo zakopla o koberec a vrazila do veľkých dverí nad ktorými visel nápis KNIŽNICA.

„Ty si ale šikovná,“ pochválila ju Ginny a odišla dvere do knižnice.

Bola to obrovská miestnosť so stovkami políc a tisíckami kníh.

„Úžasné. Milujem knihy.“ Prešla povedľa Ginny k polici oproti dverám a rukou prechádzala po chrbtoch kníh.

Aj Ginny sa rozhliadala po knižnici. „Vieš,“ opatrne začala keď sa pozrela na svoje náramkové hodinky. „je pol druhej. Nemali by sme sa vrátiť?“ Povedala a čakala na Elizabetinu odpoveď.

„Jasné.“ Pohľadom ešte raz prešla po knihách a potom sa pobrala za Ginny.

Opatrne vyšli z knižnice. Potom sa však obe preľakli lebo počuli ako sa niekto nad nimi smeje.

„Ale, ale dievčence. Čo vy tu tak neskoro?“

Obe sa preľaknuto pozreli hore. Bol tam akýsi nepriesvitný, čudný duch so zákerným úsmevom na tvári.

„Ktosi, že sa do nás staráš?“ Drzo sa opýtala Elizabeth.

Letmým pohľadom na neho pozrela a potom aj s Ginny vykročila smerom ku Chrabromilskej klubovni.

„Som Zloduch. Duch Zloduch,“ škrekľavo sa zasmial a sám pre seba pokračoval. „Aké drzé malé dievčisko. Asi zavolám na pomoc Filcha.“ Premýšľal.

Elizabeth sa v okamihu otočila. „Prosím, len to nie,“ zastonala lebo školník Filch bol hrozný.

„Ach, dievčatko prosí...“ Zloduch urobil vo vzduchu kotrmelec. „Dobre, ale len ak...“ na chvíľu sa zamyslel.

„Zloduch, prosím, veľmi ťa prosím.“ Spojila ruky akoby sa modlila a pozrela na štrašidlo.

„Dnes vás pustím, keďže ste tu nové ale nabudúce, nie.“

„Čo?“ opýtala sa Ginny.

„Pustím vás,“ zopakoval Zloduch. „Bežte.“

Radostne sa na seba pozreli a potom sa rozbehli ku Chrabromilskej veži. Keď však boli v polovici cesty odkiaľ si sa vynorila akási mačka.

„Rýchlo, poď to je Filchova mačka,“ zvolala Elizabeth a utekali ako o život.

Pred obrazom tučnej panej Elizabeth vykríkla: „Moriak. No tak Tučná pani, prosím vás zobuďte sa!“

Tučná pani sa ospanlivo prebrala. „Čo horí?“

„Moriak. Moriak. Moriak,“ opakovala Elizabeth a nakoniec ich Tučná pani predsa len pustila.

„Vieš aké sme mali šťastie?“ dychčala Ginny a pokúšala sa lapiť dych. „Moji bratia hovoria, že Zloduch je hrozný a nás, len tak pustil.“

„No áno, ale poďme už spať.“

Vyšli hore po schodoch, kde už ich tri spolubývajúce sladko spali a obe sa neprezlečené zvalili na posteľ a okamžite zaspali.

„No tak Elizebeth, preber sa!“ ktosi jej stiahol perinu a potriasol ňou.

Keď rozlepila oči uvidela Arianu, už oblečenú. Pomaly vstala a zívla. Ariana, Lucy a Sophie odišli a Ginny s Elizabeth sa bleskovo obliekli.

„Ten nočný výlet bol super,“ zhodnotila Ginny keď kráčali do Veľkej siene.

„Dnes máme transfiguráciu,“ povedala Elizabeth, „s profesorkou McGonagallovou. Ešteže sme včera našli triedu, nie?“

Ginny jej súhlasne prikývla.

Po rýchlych sa pobrali na transfiguráciu.

Bola to celkom dobrá hodina, až na to, že prevažnú časť hodiny písali poznámky.

„Hrozné,“ zhodnotila Elizabeth, „myslela som si, že sa budeme učiť transfigurovať a nie písať kilometrové poznámky. Veď mi odpadne ruka“

Zvyšok dňa prebehol bez ujmy na zdraví.

„Vieš,“ hovorila Elizabeth Ginny na večeri, „dnes by sme mohli nájsť kuchyňu.“

„Chceš ísť zase v noci?“ Ginny na ňu pozrela nesúhlasným pohľadom.

„Nié,“ zatiahla Elizabeth a strčila si vidličku so zemiakom do úst. „V noci nie. Teraz.“ Položila vidličku aj nožík a usmiala sa na Ginny.

„A ako ju budeme hľadať. Opýtame sa McGonagallovej? ,Prosím vás, pani profesorka, nemáte mapu Rokfortu? Viete nám by sa zišla.’Asi tak?” zasmiala.

,,Ha ha ha náramne smiešne. A čo tvoji bratia, oni to nevedia?”

,,Jasné, opýtam sa Percyho. Ten bude celý bez seba,” pozrela na Percyho.

,,Nie, opýtaš sa Freda a Georga. Veď si mi vravela, že poznajú všetky tajné chodby.“

„To áno,“ zamyslela sa Ginny.

„Tak poďme.“

Nechali večeru večerou a išli nájsť Freda a Georga. Za krátku chvíľu ich našli na opačnom konci stola.

„Ahoj Ginny.“ Jednohlasne pozdravili Ginny keď sa k nim blížili.

„Ahojte,“ bezstarostne povedala, keď si sadli k nim. „Toto je Elizabeth,“ dodala keď sa na ňu spýtavo pozreli.

„Chcela si nám niečo?“

„Vlastne áno. Moja kamarátka,“ ukázala na Elizabeth, „dobre, dobre aj ja by sme chceli vedieť kde je kuchyňa.

„Á, ty chceš robiť lotroviny? Neviem, neviem či nenapíšem mame,“ Fred sa zasmial a spolu s Georgom pozreli na Ginny.

„A nechcela by si vidieť niečo lepšie?“

„Čo také?“

George sa zamyslel a potom potichu povedal: „Rokville?“

„Čo? Rokville? Ako?“ Ginny na nich skúmavo pozrela a potom skonštatovala. „Robíte si srandu, však?“

„Nie, jasné, že nie. Vezme vás tam,“ kývol hlavou na Ginny aj na Elizabeth, „Ale až v sobotu o týždeň.“ George pozrel na brata.

„Tak, áno naozaj vezmeme. Ale, pod podmienkou, že to napíšete mame, tatkovi, Charliemu a ani Billovi.“

„Nepoviete to,“ pokračoval George, „Percymu, Ronovi, Harrymu ani nikomu inému, jasné?“

„Jasné,“ prikývli obe.

Myslíš, že nás tam naozaj zoberú?“ opýtala sa Elizabeth Ginny keď preliezali cez portrét do klubovne.

„Dúfam, veď to sľúbili.“

Sadli si do kresiel blízko ohňa a potom si obe vybrali z tašiek poznámky z čarovania.

„Mne sa nechce učiť,“ Elizabeth odložila poznámky opäť do tašky a Ginny po krátkej chvíli urobila to isté.

„Tak. Čo budeme robiť?“ Elizabeth zamyslene pozerala do ohňa.

„Neviem,“ Ginny tiež pozrela do ohňa a potom si z tašky vybrala akúsi malú čiernu knižočku, brko a kalamár.

Elizabeth na ňu pozrela. „Píšeš si denník, či čo?“

„Áno. Je to zlé?“

„Nie len sa mi to zdá ako strata času.“ Pokrútila hlavou a potom si vybrala z tašky veľkí balík s čokoládovými žabkami. Otvorila ho a vzala si jednu žabku.

„Chceš?“ ponúkla Ginny.

„Nie,“ zamrmlala a ďalej si písala do denníka.

„Ahojte,“ ozvalo sa nimi.

Obe sa otočili. Stála tam Ariana.

„Och, Ariana, ahoj.“

Ariana si sadla k nim. „Nevideli ste náhodou moju mačku? Kitty?“

„Nie,“ povedala Elizabeth. „Ani ja som som svoje mačiatka- Hviezdičku a Bambuľku nevidela. Neboj sa určite sa objavia,“ poobzerala sa po klubovni, akoby dúfala, že jej mačiatka vyskočia spoza nejakého kresla.

„Tak nič,“ Ariana vstala, „idem ju pohľadať ešte hore.“

Ariana odišla a cez portrétový vchod prešli traja ľudia.

„Ahojte,“ pozdravili ich. Elizabeth si všimla, že sú to Ron, Hermiona a Harry.

„Ahoj Ginny,“ Harry pozdravil Ginny a tá sa začervenala.

Harry, Ron a Hermiona si sadli na opačný koniec klubovne. Ginny zavrela čiernu knižočku a odložila si ju do tašky.

„Ginny,“ začala pomaly Elizabeth, „Nevidela si náhodou Hviezdičku a Bambuľku?“

„Nie,“ povedala Ginny, „ale môžeme ich pohľadať. Poď.“

Vstala z kresla a spolu s Elizabeth začali prehľadávať klubovni. Keď mačky konečne našli, (boli rozvalené pod kreslom Colina Creevea) bolo už neskoro.

„Ideme spať?“ opýtala sa Elizabeth.

„Áno,“ rozhodene povedala Ginny a tak sa pobrali hore do spálne.

Týždeň im ubehol ako voda. Keď sa vo štvrtok keď si niesli tašky do klubovne aby šli na večeru našli na nástenke oznam. Stálo na ňom, že sa začnú hodiny lietania a budú ich mávať s Bystrohlavom.

„Super!“ potešila sa Elizabeth. „Konečne niečo, čo máme so Sarah, Tobym a Kevinom.

Pobrala sa aj s Ginny do Veľkej Siene. Cestou ich dobehli Fred a George.

„Takže, v sobotu idete s nami do Rokvillu?“ opýtal sa ich Fred.

„Jasné, už sa nevieme dočkať,“ odvetila Ginny so širokým úsmevom.

„Dobre,“ prikývol George. „Takže my už musíme. Lee nás čaká.“

Zakývali im a rozbehli sa dole schodmi.

„Takže, nás tam určite vezmú," tešila sa Elizabeth a Ginny súhlasne prikyvovala.

[ » na začiatok « ]