Kapitola:
Pridaná: 9.5.2008, 16:16:52
Čítaná: 585×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Nefrit, Tom Riddle, Albus Dumbledore
Stručný dej: Nefrit zistí, že nie je úplne obyčajné 14-ročné dievča. Chcú jej Tom s Dumbledorom pomôcť, alebo ju zabiť? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7

Keď som sa zobudila a otvorila oči, na stolíku som videla raňajky. Bola som neskutočne hladná. Pustila som sa do toho. Spomenula som si na včerajšok. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť. Ak si dobre pamätám, dnes by sem mal kvôli mne prísť nejaký Gumborel. Porozhliadla som sa po izbe a našla som malú kúpeľňu. Umyla som sa a vyšla na chodbu. Na stene hodiny odbíjali 6 hodín ráno. Bola som prekvapená, pretože v rodine som bola najväčší spachtoš. A vtedy som si spomenula na mamu. Dúfala som že to nie je pravda. Cítila som sa sama a opustená.

Zišla som dole schodmi a opustila dom. Včera v noci som si ani neuvedomila, aké je to tu pekné. Vysoké, zelené stromy, kríky a kvety. Išla som ďalej, ľahla som si na trávu a nechala som vietor nech sa mi pohráva s vlasmi.

„Vlasy. Moje vlasy. Čo sa s nimi stalo??“ spýtala som sa samu seba. Vlasy som mala červené!!! Chápete to?? Červené. Nikdy v živote som ich červené nemala. Hnevala som sa.

„Čo? Zase?“ vlasy som mala modro-čierne.

„Som len kôpka nešťastia,“ povedala som si a sadla som a začala plakať. Po chvíli som si uvedomila, že mi plač nepomôže. Tak som tam len tak ostala sedieť a pozerala som sa do prázdna. Hodiny bežali, a ja som premýšľala..

Vetrík sa mi pohrával s vlasmi. Nudila som sa.

„Pozrite to je tá nová. Chachacha,“ povedala skupina chalanov, ktorá sa na mňa pozerala ako na zjavenie. No ja som si ich nevšímala.

„Aha. Takže ona je aj hluchá? Hej! Poď sem!“ zavolal na mňa jeden chalan. Mal krátke ryšavé vlasy, čierne oči a pírsingy. Na prvý pohľad vyzeral hlúpo. Tak vyzerali aj ostatný. Niektorí boli tuční, iní zase vysokí a chudí. A keďže som nechcela mať problémy, otočila som k nemu oči.

„„Povedal som ti, poď sem!!!“ ale toto už zrúkol. Postavila som sa pred neho. Bol asi o 5 centimetrov vyšší odo mňa, no aj tak som mu videla do tváre.

„Čo chceš?“ spýtala som sa ho.

„Privítať nováčika,“ ako to dopovedal, mykol hlavou a zozadu ku mne prišli 2 chalani.

„Nechajte ma tak!!!“ ale to už som kričala. Začali ma biť.

Mám nejakú skúsenosť. Pretože keď sme sa bili s Dianou, vždy som vyhrala. Nevyhrávala som, ale ani som neprehrávala.

„Ešte sa mi nestalo, aby som prehral. Tak aby sme to urýchlili,“ to nedopovedal a..

......zo zadného vrecka rifiel vytiahol malý nožík a bodol ma ním do brucha. Bola som zúfalá, smutná ale nahnevaná ako 1000 drakov dokopy. Nenávidela som ho za to.

Cítila som, že mám v sebe toľko energie, ako keby som v živote ani prstom nepohla. Musela som ju vypustiť. Najprv bolo len ticho. Také strašné ticho, že to prenikalo až do kostí. No potom som všetko zo seba vypustila. Namiesto očí som mala 2 plamene. O chvíľu som bola v modro-červenom ohni celá. Ale mňa to nepálilo. Necítila som nič. Zdvihla som ruku v ktorej sa vytvorila ohnivá guľa a poslala som ju smerom ku tomu ryšavému chlapcovi. No nezasiahlo ho to, pretože začal utekať. Každý sa rozutekal. Plamene zhasli.

Až po chvíli som si uvedomila čo som takmer urobila. Takmer som ich zabila. Ako tá žena moju matku. Začala som sa báť sama seba. Zrazu sa okolo mňa vytvoril štít. Bol modro-čierno-bielo-fialový . Boli to prekrásne farby. Sadla som si a potichu som začala plakať. Počula som kroky, rýchle kroky. Niekto ku mne bežal, no neunúvala som sa naňho pozrieť.

„Všetko bude dobré. Nás sa nemusíš báť,“ znelo to prevdovravne a úprimne, takako to dopovedali, štít pomaly začal slabnúť, až napokon zmizol úplne. Postavila som sa.

„Prepáčte. Ja, ja som to nechcela. Ono to bolo silnejšie než ja....“ ale už som to nedopovedala, lebo som spadla. a stratila vedomie.

Nevedela som čo sa to so mnou robí, avšak som vedela že je mi dosť zle. Hlava ma bolela a brucho tiež.

Keď som sa zobudila, bola som v mojej izbe. videla som dve zhrbené postavy ako sedeli na stoličke a o niečom sa rozprávali. Zdvihli hlavy, a na tvári sa im zračil ustarostený a znepokojený úsmev.

„Nefrit, toto je pán profesor a riaditeľ Albus Dumbledore.“

„Teší ma, „ a podali sme si ruky, „Tom mi povedal čo sa stalo. Viem všetko. Neviem ako ťa čarovné pero nezapísalo. Ale to čo sa stalo tam vonku je veľmi zvláštne. Nikdy som to nevidel. Uvažoval som nad tým. Budeme ťa spolu doučovať. Keďže máš 14, budeš chodiť do 4. ročníka“ a pozrel na mňa svetlo modrými očami. Ničomu mu som nerozumela. Veď ja už do jednej školy chodím. Tak prečo by som mala do dvoch?

Až teraz som si uvedomila, že má zvláštne oblečenie a polmesiačikové okuliare.

„Myslím, že by som o tom mal prediskutovať aj s mojimi spolupracovníkmi. Tom, prosím ťa, vysvetli jej všetko na čo sa bude pýtať“ Tom neochotne prikývol.

„Ak dovolíte, ja už musím ísť. Práca nepočká. Dovidenia Nefrit, Tom“ nasadil úsmev a vyšiel von z izby. Ja som tam ešte stále sedela. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.

„Teraz to už nechajme tak. Odpočiň si.“ a odišiel z izby aj Tom.. Znovu som tam ostala sama. Ale nad tým som už nerozmýšľala. Ľahla som si a spala ďalej nerušeným spánkom.

Keď som sa zobudila, vedľa mňa na stolíku bola malá sklenená nádobka s bielou tekutinou vo vnútri. Vedľa nej bol odkaz:

Nefrit, tento elixír vypi hneď ako vstaneš. Pani Hestonovej- správkyňa domova, som už oznámil s pánom profesorom Dumbledorom, že si tu nová a že tu ostaneš bývať.

Tom

Aký stručný, pomyslela som si. Schmatla som fľaštičku a na jeden hlt som ju vypila. Chutilo to hrozne. Takmer polovicu som z toho vyprskla na celú izbu.

Keď som zjedla raňajky, išla som sa prechádzať do lesa sa nadýchať čerstvého vzduchu.

„Dokelu!“ začalo pršať.

„ Deň ako na porazenie..“ a šuchtavo som sa vliekla ku dveriam. Nevedela som , čo budem robiť. Našťastie som našla malú knižnicu. Usadila som sa do kresla a začítala som sa do kníh.

„Príjemne strávené dopoludnie.....“ povedala som si.

„... a dúfam že aj celý deň.“ no to som ešte netušila , čo ma čaká.

Tak toto som sa prekonala. Dúfam že sa vám to páčilo. A je to o niečo zrozumiteľnejšie? Prosím hodnotenie a komentáre. Chcem poďakovať mojim najkamoškám Šárke a Katke ktoré mi veľmi pomohli a Aliyz ktorá mi pomohla tiež. Ďakujem.

[ » na začiatok « ]