Kapitola:
Pridaná: 1.5.2008, 21:03:53
Čítaná: 569×
Hodnotenie: (počet hlasov: 22)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Carmen McGreen, Alan McBeal, Kingsley, Martin, Johanna, Potter
Stručný dej: Príbeh o aurorke, ktorá sa nechtiac zaplietla do vyšetrovania vraždy mukelskou políciou. Spozná policajta Alana a udalosti naberú nový smer.. (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Obvinená 2 » Prenasledovanie 3 » Lupienky z ruže 4 » Prijatie 5 » Hrebeň a päť pencí 6 » Osudná strata 7 » Úraz 8 » Večera 9 » Zlý sen alebo skutočnosť? 10 » Výkrik do prázdna 11 » Duch čarodejnice

Carmen zastala pred obchodom, predstierajúc, že si obzerá výklad, ale vlastne sa prihovorila jednej z figurín.

„Dobrý deň, prosím idem s boľavým chrbtom sa vyšetriť!“ oznámila jej.

Figurína prikývla. A Carmen prešla cez výklad dnu. Mukel by sa zľakol, ale ulica bola plná ľudí, takže nikto si vôbec nevšimol, že jeden z nich sa niekam vytratil.

Vlastne jeden človek áno. Ten ktorý ju sledoval...

Carmen zastala pred oznamovacou tabuľou. Nevedela kam má ísť, lebo všetky poschodia boli plné ambulancií, kde chodievali čarodejníci, ktorí mal nejaké problémy s pohryznutím nejakým čarovným tvorom alebo so zle vydareným kúzlom, alebo...no vlastne všetko s čím súvisel svet čarodejníkov. Nakoniec podišla teda k žene, ktorá sedela za jedným pultom, nad ktorým svietilo jasné INFORMÁCIE.

„Prepáčte, ale potrebujem ísť k liečiteľovi, silno ma niekto buchol na chrbte a je to neznesiteľná bolesť!“ povedala Carmen žene.

Žena na ňu pozrela a chvíľku na ňu prekvapene civela.

„Ááá...takže vy ste tá aurorka Carmen McGreen, však? To vás zmlátili tí polís-ajti čo?“ zasmiala sa a potom sa chvíľku hrabala medzi nejakými letákmi.

Carmen si medzitým predstavovala, ako by tá žena vyzerala s kozími rohami, z nej si nikto uťahovať nebude. Bola si istá, že tá žena by sa na jej mieste cítila rovnako. Žena jeden leták vytiahla a podala jej ho.

„Nech sa páči, na to stačí tento elixír!“ povedala s úškrnom.

„Ďakujem! Dovidenia!“ odzdravila Carmen a ani na leták nepozrela a už sa otočila na opätku a pobrala sa preč vrcholne nahnevaná.

Vyšla z výkladu a po prvý raz pozrela na leták. Bezbolestný elixír. Prečítala si návod.

„Účinkuje okamžite! Fajn, už to dlho nevydržím!“ povedala si s povzdychom.

Pozrela sa, čo všetko potrebuje. Zistila, že jej chýbajú niektoré prísady a tak sa rozhodla, že pôjde do Šikmej uličky to rýchlo vybaviť. Vykročila smerom k Deravému kotlíku, ktorý bol neďaleko. Znova ju ten človek sledoval. Dosť sa čudoval, že mu len tak znova zmizla z dohľadu...

„Dobrý deň, Tom!“ pozdravila Carmen barmana Toma v Deravom kotlíku.

„Dobrý, slečna!“ odzdravil, ale potom sa ďalej venoval svojim zákazníkom.

Carmen podišla ku tehlovej stene a prútikom si vytvorila priechod do Šikmej uličky. Rýchlym krokom sa pobrala do obchodu s prísadami a nakúpila všetko čo potrebovala. Rýchlym krokom sa pobrala domov. Medzitým pozrela do letáka.

/Elixír spôsobí krátkodobý spánok, aby sa bolesť utlmila až aby nakoniec zmizla... To nie je problém./ pomyslela si. Vyšla z Deravého kotlíka a vošla do nejakej slepej uličky a odmiestnila sa do svojho domu. Človek, ktorý ju sledoval, už mal nervy z toho, že mu už po tretíkrát zmizla z dohľadu.

„A napokon šťava z granátového jablka a trikrát v smere hodinových ručičiek pomiešať elixír. Potom, keď nadobudne černicovú farbu sa ho konečne môžem napiť.“ Hovorila si Carmen spokojne.

V elixíroch bola vždy dobrá. Naliala si elixír do pohára a na ex ho vypila. Sadla si na gauč a cítila, ako jej oťažievajú viečka. Ľahla si a na pár minút zaspala.

„Došľaka! Ako to robí, že sa mi vždy stratí z dohľadu?“ spýtal sa Alan pre seba.

Vytiahol mobil a zavolal svojmu kolegovi.

„Jack, zisti mi prosím kde býva Carmen McGreen! Potrebujem to hneď!“ prikázal do telefónu.

„Moulin Street 27!“ odpovedal Jack do telefónu.

„Díky!“ poďakoval Alan a zložil.

Dobehol k autu a o pár minút bol pri dome Carmen.

„Mne neutečieš, dievča!“ zahundral si škodoradostne s úškrnom, keď vypol motor a pobral sa k domu.

Carmen otvorila oči a posadila sa. Zistila, že ju chrbát už vôbec nebolel. Zívla a pobrala sa k zvyšku elixíru. Schmatla flakón a trochu elixíru doň naliala. Potom vytiahla prútik.

„Evanesco!“ a zvyšok elixíru v kotlíku zmizlo.

Flakón si priblížila k očiam a spokojne sa usmiala.

„Nikdy nevieš, kedy sa môže zísť!“

V tom niekto zazvonil.

„Dočerta! Kto tu teraz niečo chce?“ zahundrala Carmen otrávene.

Kúzlami schovala prísady aj kotlík a pobrala sa otvoriť. Zostala prekvapene stáť. Bol to Alan McBeal. Oprela sa o zárubňu a jedno obočie zdvihla.

„Čo chcete?“ spýtala sa ho rovno.

„Mám prehľadať váš dom!“ povedal Alan v zámienke, že sa dostane dnu.

Carmen nadvihla obočie ešte vyššie.

„Čo mi máte?“ spýtala sa, akoby neverila, či dobre počula.

„Mám prehľadať váš dom!“ povedal Alan, akoby vysvetľoval nejakému prvákovi, koľko je jednu plus jedna.

„Prepáčte, ale ja si chránim svoje súkromie!“ povedala Carmen a zamračila sa.

„Chcete, aby som sem poslal svojich kolegov?“ spýtal sa výhražne.

„Vy sa mi vyhrážate?“ spýtala sa ho Carmen a jej obočie vyzeralo, ako jedna tenká zakrivená čiara.

„Nie, dávam vám na výber!“ povedal Alan pokojne.

Carmen sa trochu zhrbila, pozrela na zem a odtisla svoje dvere, akoby hovorila:

„No, keď musím!“ a Alan vošiel dnu a začal sa obzerať.

Vlastne sa pustil do riskantnej situácie, lebo nemal povolenie na prehľadanie jej domu a zato by ho mohli na nejaký čas odvolať z funkcie, ale jeho to momentálne nezaujímalo. Vedel čo robí. Prehľadal celý jej dom, ale nič nenašiel, čo by považoval za podozrivé. Napokon zastal v obývačke, ktorá bola spojená s kuchyňou. Poobzeral sa a v tom mu zrak padol na flakón s tmavofialovým elixírom, ktorý bol položený na pulte v kuchyni. Carmen zbadala jeho pohľad. Pozrela sa jeho smerom a v tom skamenela. Alan si bude myslieť, že je to nejaký jed. Pohol sa k nemu, zobral ho do rúk a strčil si ho do tašky.

„Čo to robíte?“ spýtala sa ho rozhorčene.

„Beriem niečo na preskúmanie!“ odvetil pokojne.

Carmen sa k nemu priblížila a začala sa mu hrabať v taške. Alan ju odtisol. Carmen sa však nevzdávala a znova sa vrhla na jeho tašku. Alan jej chytil ruky za zápästia a silno ich potiahol k zemi, takže Carmen teraz bola nebezpečne blízko pri jeho tvári. Obaja si pozerali do očí a rýchlo dýchali.

„Vráťte mi to!“ prikázala Carmen, ale nemohla z jeho očí odtrhnúť zrak.

„Nemôžem! Potrebujem to! Keď zistíme, že to nič nie je, tak vám to vrátim, nebojte sa!“ povedal pokojne Alan.

Priblížil sa k jej tvári a obaja pootvorili pery. Alan sa nebezpečne priblížil, no potom sa uškrnul a odtiahol sa a pustil ju. Carmen zostala ako obarená. Kým sa stihol otočiť, schytal od nej poriadnu facku. Zostal prekvapený a pozeral na ňu akoby bola duch.

„To máte za...všetko!“ šplechla mu to do tváre.

„Povedzte mi, za čo?“ spýtal sa jej pobavene, ale šúchal si líce.

„Za to, že ste mi zobrali prútik, doklady a teraz aj elixír!“

Alan čakal niečo iné, že mu vynadá za to, že ju chcel pobozkať, ale potom si to rozmysle, ale keď toto počul, jeho pobavený úsmev ochladol, začal loviť v taške a vytiahol flakón.

„Elixír? Toto je elixír?“ spýtal sa jej, akoby neveril, či dobre počul.

Carmen si prikryla ústa a cúvala, až narazila na stenu a stále si držala ústa a je pohľad bol stále upretý na Alana.

„Povedzte mi, čo to tu tárate? Prútik, ministerstvo mágie! Vy si naozaj myslíte, že existujú čary?“ spýtal sa jej zvýšeným hlasom Alan.

Carmen mlčala. Už si navarila dosť. Pohľadom behala po izbe. Hľadala prútik, ale nikde ho nevidela.

„Preboha dievča zobuď sa! Na svete neexistuje mágia! Tak sa prestaň správať ako cvok!“ povedal nervózne Alan zvýšeným hlasom.

Carmen stále mlčala, vystrašene naňho hľadela. Alan si pomyslel, že to nemá nijaký význam, otočil sa a pobral sa preč- na políciu, do laboratória.

Keď Alan odišiel Carmen si tvár schovala do dlaní a opretá o stenu si čupla na zem.

„Toto som pohnojila! Preboha, som ja ale hlupaňa!“ zdvihla hlavu a pozrela sa po izbe, „Kde zasa mám prútik? To musí byť furt niekde zahrabaný?“ spýtala sa smutne trpkým hlasom, potom si hlavu oprela o stenu a ruky oprela o kolená, tak, že jej viseli a takmer sa dotýkali zeme, „Minister ma teraz určite vyhodí!“ povedala si plačlivo.

Vstala a hľadala prútik. Po chvíli ho našla. Ležal vedľa miesta, kde stále predtým flakón.

„Bože aká som len hlúpa, mala som si ho zobrať, pre prípad, že by to bol nejaký smrťožrút. Ach jáj, a zo mňa je akože aurorka! No pekne, som taká hlúpa, že som si nezobrala prútik v prípade ochrany! Čo som to ja za aurorku!“ hundrala.

Potom si však pomyslela, že zrejme bola ešte trochu omámená z toho elixíru, čo si uvarila a nerozmýšľala normálne. Ale, dokedy nebude normálne rozmýšľať? Už ju to naozaj štve. Najprv si policajta splietla s dementorom a teraz toto! Tak škaredo hrešila v duchu, že to radšej nebudem ani spomínať...

„Jack, môžeš mi spraviť službičku?“ spýtal sa Alan svojho kolegu, ktorý bol za počítačom a práve s niekým chatoval a popritom si robil prácičku.

Jack mal na starosti laboratórium, ale tiež pomáhal s vyhľadávaním rôznych vecí pomocou technológií. Keď začul Alanov hlas a jeho otázku, okamžite sa otočil.

„A čo také by si chcel?“ spýtal sa ho zvedavo.

Alan mu podal flakón a Jack si ho pridŕžal pred očami a pozorne si ho pozrel. V tom skamenel. Tú tekutinu spoznal. Prekvapene sa pozrel na Alana.

„Vieš, čo to je?“ spýtal sa ho Alan, keď zbadal na Jackovej tvári nevyslovenú otázku.

Jack chvíľku mlčal, lebo pohľad znova uprel na flakón. Napokon povedal:

„Uvidím, čo sa bude dať robiť!“ povedal zamyslene, sledujúc tekutinu, akoby nič iné pre neho neexistovalo.

„Dík!“ poďakoval sa Alan, „A keď niečo zistíš, daj mi vedieť!“ povedal a odišiel domov.

Jack za Alanom chvíľku hľadel. Potom pozrel na tekutinu. Domyslel si, odkiaľ ju má. Od včera nehovorí o ničom inom ako o tom prípade a o hlavnej podozrivej. O Carmen McGreen.

„Bezbolestný elixír! Takže ho použila. Snáď funguje. Dúfam, že som na ním nesedel zbytočne celý ten čas!“ povedal pošepky pre seba, schytil papier a napísal list.

Vážená slečna McGreen,

žiadam vás o stretnutie! Dnes o 21:00 prídem pre vás! Ide o vašu bezpečnosť a bezpečnosť nášho ľudu! A. McB. mi práve dal váš „liek“ na preskúmanie a práve ide oň!

Ďakujem za odpoveď!

Jack Harrison

Keď dopísal list, pobral sa k oknu a vyklonil sa z neho.

„Arnala!“ zavolal pošepky do podvečera.

O chvíľku videl, ako k nemu letí jeho hnedá sova.

„Nech sa páči!“ podal jej list a sova okamžite odletela.

Jack za ňou hľadel, až kým mu nezmizla z dohľadu. Potom sa otočil a išiel preskúmať to, ako uvarila jeho vynález pre čarodejníkov. Dúfal však, že Carmen pochopí všetko, čo jej napísal do listu. Musel to nejako viaczmyselne napísať, aby to nikto nevedel poriadne prečítať. Okrem toho muklovia sa nedokážu dostať do Deravého kotlíka, takže to tam napísať mohol. Už len aby dostal odpoveď...

Carmen práve upratovala ten neporiadok, ktorý jej ten policajt v byte spravil. Šialene sa naňho hnevala, aj za to, že ju chcel pobozkať. Mala chuť transfigurovať ho na ropuchu a čakať, kým ho niekto nepobozká. Pri tejto myšlienke sa trochu upokojila, keď v tom začula nejaké ťukanie na okno. Obzrela sa na okno a videla v ňom stáť sovu, ktorá pozerala na ňu. Tú sovu nepoznala, no pustila ju dnu. Sova si sadla na gauč, natrčila paprču a Carmen odviazala list. Otvorila ho a zostala prekvapená.

„Bože, jedna komplikovaná vec za druhou!“ vzdychla si trpko.

Nevedela čo napísať. Pár minút držala pero nad papierom, keď sa napokon rozhodla. Napísala odpoveď a poslala sovu späť k svojmu majiteľovi. Keď jej sova zmizla z dohľadu, zatvorila okno a obzrela sa na hodiny. Bolo pol šiestej.

„Takže mám ešte čas!“ povedala pokojne a prútikom si vyčarila večeru.

Jack netrpezlivo vyčkával svoju sovu. Keď sova priletela, doslova ju schmatol a rýchlo jej zobral list. Sovu položil na stôl a kde rozhorčene zahúkala a vyčítavo naňho hľadela.

„Prepáč, ale je to súrne!“ povedal jej ospravedlňujúcim tónom a hodil jej dve sovie sušienky, ktorá schovával v obale od Cornflakes, pre bezpečnostné opatrenia ich aj schovával v najspodnejšom šuplíku v jeho stole, aby ich niekto nezjedol, lebo potom by im bolo veľmi zle a určite by im tie sušienky ani nechutili.

Keď si prečítal list vydýchol si. Naozaj nechcel svoj ľud ohroziť. Vytiahol prútik a čistý papier a poklopal po ňom. Na papieri sa začal objavovať prieskum tej tekutiny. Samozrejme falošný.

Musí sa dohodnúť s Carmen aby to odsúhlasila a potom to všetko zatajiť...

Bolo o desať minút deväť, keď sa Carmen z domu aj Jack z práce odmiestnili niekam do tmavých uličiek pri Deravom kotlíku. Obaja vošli do Deravého kotlíka a čakali na toho druhého. Carmen vošla do Deravého kotlíka neskôr, ale Jack ju spoznal, lebo ju videl v Dennom Prorokovi, keď sa o nej písalo, že ju muklovia uväznili. Zamával jej a ona sa k nemu pobrala.

„Dobrý deň!“ pozdravil ju tajomne.

Carmen si k nemu prisadla, pozdravila ho a objednala si ďatelinové pivo. Keď jej ho priniesli, odpila si z neho a potom sa obrátila na Jacka.

„O čo ide?“ spýtala sa ho.

„Ide o toto!“ povedal Jack a vytiahol flakón s jej elixírom.

Carmen naň udivene pozrela.

„Vy pracujete s Alanom?“ spýtala sa ho.

„Áno, ale pracujem v laboratóriu.“

„A ako viete, čo to je? A vôbec ako ste sa sem dostali?“

„Viete, aj ja som čarodejník.“

„Ale, čo robí čarodejník na polícií?“

„Baví ma zisťovať také informácie aj pomocou kúziel, o ktoré ma požiadajú.“

„A prečo nie ste liečiteľ?“

„Rozmýšľal som nad tým, ale nakoniec som sa rozhodol pre takúto prácu a tiež tento elixír,“ ukázal na flakón, „som vymyslel ja!“

„To vážne?“ spýtala sa prekvapene.

„Áno, bavia ma aj takéto veci. Tomuto elixíru som sa venoval niekoľko týždňov, chcel som vymyslieť niečo menej náročné a nakoniec bol dobrý a trochu som sa preslávil!“ uškrnul sa, „Venujem sa tomu len tak ako koníčku, ale teraz prejdime k veci. Musím toto zaprieť!“ povedal a znova ukázal na flakón.

„A ja som nevedela, ako sa z toho vyvlečiem!“ povedala Carmen nadšene, „Áno, okamžite treba zaklamať a potom sa toho zbaviť. Toto mala byť moja zásoba, pre prípad. A čo poviete? Že čo to je?“ spýtala sa ho zvedavo.

„Poviem, že je to na spánok. Na ľahší spánok. Okrem toho, veď to aj spánok spôsobuje nie?“ spýtal sa znova s úškrnom.

„To je výborný nápad, veď to ani jed nie je! Ale čo by to bolo, keby muklovia zistili, že tam idú oči muchy zlatoočky a podobné veci?“ spýtala sa pobavene.

„No to hej, nepoznajú čarovné zvery, takže by to bol prúser!“ povedal Jack usmievajúc sa.

„Bože, minister by ma vyhodil! Už som mala menšie problémy, keď ma policajti zavreli. Ako sa vám odvďačím?“ spýtala sa ho vzdychajúc od úľavy, že žiadne problémy nehrozia.

Jack na ňu chvíľu hľadel. Naozaj to bola krásna žena. Ten jej úsmev a tie jej oči...

„Vedel by som o jednej veci.“ Povedal pomaly.

„Počúvam!“ povedala s úsmevom.

„Pozývam vás na rande. Poďte so mnou na večeru!“

__________***__________

Ahojec:). Túto poviedku venujem celej Myjave, lebo práve táto kapitolka sa mi v hlave zrodila práve na Myjave:). Ak by niekto nevedel, tak na záhorí okolie Senica:).

Poprosím komentáriky...:)

Božee:(chcela som, aby bola moja poviedka 2000. :(nepodarilo sa...nevadí tak bude niečo krátko po 2000-tke..ale aj tak mi je to ľúto:(....

Takže nezabudnúť na komentiky..:)a prosím si pravdivé komentíky okej?...to je asi všetko!!! nie jak naposledy že každý päť hviezdičiek a aj tak mám štyri...takže chcem vedieť na čom som oki?:D nemyslím to zle...len chcem pravdu a úprimných ľudí:)..to je všetko takže ja čakááááááááám:P

[ » na začiatok « ]