Kapitola:
Pridaná: 29.4.2008, 18:56:57
Čítaná: 2830×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Isabella Herell, Darius Restalon, Filem Aren
Stručný dej: Nesmrteľní piráti zabijú rodičov nymfe Isabell a ešte jej aj unesú brata. Odvážne sa vydáva na cestu, aby zachránila svojho súrodenca. Napreduje s pomocou Dariusa a elfky Filem. (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, tragédia

Kapitola: 1 » Útok 2 » Narodeniny 3 » Bezsenná noc 4 » Elfka

Išli tretiu noc a už boli veľmi unavení. Zosadli z koní a začali si hľadať miesto na spanie. Po chvíľke hľadania našli veľkú jaskyňu. Na zemi si rozložili deky a zjedli posledné zvyšky jedla čo mali pripravené na cestu.

„Čo budeme teraz jesť?“ spýtala sa ustráchane Isabell.

„Vidieť na tebe, že si princezná.“ odpovedal s ľahkosťou Darius. „Budeme jesť to čo nám dá les. To znamená zvieratá, lesné plody a tak. Dúfam, že vieš loviť.“ zamračil sa.

„Joj. To som sa na hrade nenaučila.“ začervenala sa Isabella. „Študovala som zväčša mágiu a zemepis. Viem sa orientovať. A čo ty? Teba čo naučili?“

Usmeje sa na ňu. „No mňa život naučil zlodejine. Keď budeme v najhoršom schýlym sa aj k tomuto. Je pravda, že som matke niečo sľúbil, ale bieda je bieda.“ zarehoce sa hurónskym smiechom. „No dobre. Mali by sme už ísť spať. Inak...“ vytiahne niečo z batoha. „Skoro som zabudol. Sme práve v lese Čiernych víl.“ ukázal prstom na mape.

„No to nie je dobré. A odkiaľ máš vlastne mapu? Táto je dosť kvalitná.“

„Keď bol otec mladý precestoval celý ostrov. A všetko si zapisoval. Prestal až vtedy keď stretol mamu. Potom otehotnela a mali mňa. A čo ty? Prečo všetkých zabili a ty si sa ani nezobudila?“

„Možno mám tvrdý spánok.“ zasmiala sa. „Ale popravde bývala som v inej časti hradu v najvyššej komnate. Vždy som sa rada pozerala na všetko zhora. A to ma zachránilo.“

Ešte sa rozprávali pár minút, ale potom ich premohol spánok.

Zrazu sa Darius zobudil, lebo začul akési kroky. Určite to nebola len nejaká myška. Bolo to akoby tu cválalo celé stádo byvolov. Začul erdžanie koní a tak hneď začal budiť aj princeznú.

„Isabell zobuď sa. Niekto sem ide. Musíme sa pobaliť a byť v strehu.“

Rýchlo si všetko nahádzali do vakov a vyšli z jaskyne. Tam ich čakalo nemilé prekvapenie. Stála tam zúriaca svorka vlkov. Isabella začala čarovať a tak ich pár zabila. Ale bolo ich stále viac. Nestíhala na nich hádzať ohnivé gule a míňala sa jej energia. Ešte sa ani poriadne nevyspala.

„Čo budeme robiť!?“ zakričala na Dariusa cez vrčanie vlkov.

„Nemáme proti nim šancu. Sú hladní. Pozri sa na ich vychudnuté telá. Určite by si na nás dobre pochutili. Ale nemôžeme im to dovoliť. Vráťme sa do jaskyne. Možno tam budú nejaké chodby.“

A tak sa rozbehli späť do otvoru v skale. Za sebou počuli čoraz silnejšie zavíjanie. Ako tak bežali Isabella zakopla o skalu a spadla na zem. Z nohy sa jej rynula krv. Darius si rýchlo roztrhol košeľu a obviazal jej ranu.

„Môžeš sa postaviť?“ spýtal sa jej.

„Strašne ma to bolí. Ale pokúsim sa.“ oprela sa o neho a zdvihla sa zo zeme. Z jej hrdla sa ozval bolestivý výkrik. „Nezvládnem to. Choď. Ja ich odbijem kúzlom ak sem nejaký pôjde.“

„Nemáš na to silu. A ešte k tomu tá rana. Poď ku mne vezmem ťa na ruky.“

Takto spolu začali hľadať nejakú chodbu. Našli dve a tak sa rozhodli, že skúsia tú pravú. Zdala sa širšia a jednoduchšia. Kráčali strašne dlho a Dariusovi sa už začali podlamovať nohy. Dopredu ho hnal len rev hladných vlkov. Zrazu uvideli pred sebou stenu. Asi sto lakťov (= 25 metrov) nad nimi bol otvor. Videli na hviezdy.

„Aha!“ ukázal Darius na oblohu. „Tam je východ. Je však strašne vysoko, aby som tam vyšplhal. A ty máš ešte k tomu poranenú nohu. Musíme len dúfať, že sme od vlkov dostatočne ďaleko na to, aby sme mohli postaviť z kameňov schodíky. Ja budem nosiť a ty ich budeš ukladať, dobre?“ vyslovil svoj plán záchrany mladík.

„Dobre.“

Stavali a stavali, ale kamene na blízku sa míňali. Darius musel chodiť po ne čoraz ďalej a čím dlhšie stavali tým viac počuli zavíjanie svorky. Schody už mali azda 20 lakťov a tak sa ich Darius rozhodol otestovať. Vyšiel na prvý schod, na druhý, na tretí, na štvrtý ... keď bol na desiatom tak sa zrazu kameň pod ním pohol. Zastal a skúsil sa chvíľu nehýbať. Po čase keď sa mu zdalo, že už sa ďalej nič nebude diať sa pohol. A to nemal robiť. Celé provízórne schody sa pod ním rozsypali a on si odrel zadok. Oprášil sa a povedal:

„No a môžeme stavať odznovu. Teraz však musia byť...“ zarazil sa pretože v Isabellinej tvari sa zjavil strach. Otočil hlavou na miesto kde sa pozerala a tam zazrel veľké sivé a hlavne hladné štvornohé zviera. Vlk. Pán svorky. Darius a Isabella sa pritisli k sebe a cúvali k stene. Narazili na ňu a bola tvrdá. Ešte dúfali, že tam bude nejaký tajný vchod, ktorý si nevšimli. Ale nič. Holá, vodou opracovaná stena. Sivé stvorenie sa stále približovalo. Aj oni chceli ustupovať, ale nemali kde. Boli v pasci.

[ » na začiatok « ]