Kapitola:
Pridaná: 28.4.2008, 21:49:25
Čítaná: 1439×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Isabella Herell, Darius Restalon, Filem Aren
Stručný dej: Nesmrteľní piráti zabijú rodičov nymfe Isabell a ešte jej aj unesú brata. Odvážne sa vydáva na cestu, aby zachránila svojho súrodenca. Napreduje s pomocou Dariusa a elfky Filem. (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, tragédia

Kapitola: 1 » Útok 2 » Narodeniny 3 » Bezsenná noc 4 » Elfka

„Ešte sa nevrátila?“ zakričal Darius na otca.

„Nie. Neviem ten gróf Bhagatar ju tam zdrží vždy nejak dlhšie ako ostatní páni u ktorých slúžila.“

„Ale veď má narodeniny. Nemohla si vziať voľno?“

„Vieš vysokopostavených nezaujíma, že či má sviatok. Oni myslia len na seba. Ale konečne jej lepšie platia tak vydrž. Vieš, ja som tu celý deň keď mám rezbárňu doma, ale ona je slúžka. Pochop to!.“ pohladil syna po pleci a ukázal mu nech si sadne. „Ja viem, že to nemáme ľahké. Vieš niekto sa narodí bohatý a potom život ide ľahšie. Lenže niekto sa narodí chudobný a potom sa trápi. Ale robíme to len kvôli tebe. Aj ona. Keď jej bolo najhoršie aj tak išla do práce, lebo ty si doma plakal. Milujeme ťa!“

„Otec. Už som veľký. Mám 20. Dokážem si zarobiť na seba aj sám. Prečo neostane doma. Ja za ňu budem pracovať.“

„Darius. Chceme aby si si našiel manželku a aby ste mali dieťa. Potom budeme šťastní.“

Zrazu začuli buchot na bránu. „To bude mama.“ Bežal k dverám a šiel otvoriť. Lenže Nestála tam matka, ale mladé krásne dievča zahalené v plášti na koni. Dalo si dole kapucňu a prehovorilo: „Som wuchengská princezná a nesiem zlé správy...“

„Čo!? Niečo sa stalo s matkou?“

„O vašej mame nič neviem, ale piráti napadli juh. Nejakým spôsobom sa ich nedá zabiť, lebo sú chránení kúzlom. A tak chodím od domu k domu a varujem ľudí.“

„A prečo to robí niečo také nežné a nedotknuteľné ako je princezná?“

„Wuchengský hrad horí a väčšina poslov je mŕtvych. Rodičov som našla zabitých v ich spálni a uniesli mi brata. Nikto neostal. Mne sa podarilo ujsť. Som čarodejnica takže viem zlomiť kúzlo. Len najprv musím vedieť aké.“

Darius ukázal rukou na ich sedačku. „Poďte dnu. Viem, že ste zvyknutá na väčší luxus, ale tu to tak chodí. Málo ľudí je na dedine bohatých.“

„Mne to neprekáža.“ Mávla rukou princezná. „Inak prosím ak to bude možné nevykajte mi. Ja sa volám Isabell. A vy ste?“

„Moje meno je Darius Restalon. A tam je môj otec Nathaniel.“

„Nathaniel? Presne ako môj unesený braček.“ povedala s povzdychom.

„No. To je náhoda. Ale teraz musíme riešiť dôležitejšie veci ako sú mená.“

Znova sa ozvalo klopanie na bránu. Darius priskočil k dverám a tam uvidel matku. Zobral ju dnu a zoznámil s Isabell. Povedal jej nové udalosti a usadil doma. Zohrial jej čaj, lebo vonku bola už zima.

„Mami...“ prihovoril sa jej. „kedže máš dnes narodeniny chcel by som ti popriať veľa šťastia v živote a hlavne úspech. Ale nezabúdaj, že ten nie je dôležitý. Ver v Boha a on ti dá duchovné bohatstvo.“ Pobozkal ju na obe líca a dal jej darček zabalený v látke a obviazaný špagátom. „To je moja výroba.“ Keď dar otvorila uvidela malé dieťatko v jasliach.

„Čo to znamená?“ opýtala sa.

„To som ti dal pre to, aby si nikdy nezabudla, aký som bol malý a nevinný. Musím sa ti priznať, že teraz už niesom bezhriešny. Sklamal som ťa mama. A preto som sa rozhodol to napraviť...“

„Čo to hovoríš!?“ skočila mu do reči. „Čo si urobil? A ako to chceš napraviť?“

„Vieš mama...“ začal opatrne. „Keď si bola v robote bol som hladný. Mal som sotva desať rokov, ale vedel som, že sa nevrátiš tak skoro. Otec práve vtedy bol vo Wuchengu pretože tam robil stoly nejakému boháčovi. Ostal som doma sám. Bez peňazí. A tak som zašiel do obchodu a niečo som si ukradol. No a potom som už nemal strach a tak to pokračovalo. Vždy keď ste boli preč zobral som si z trhu čo som chcel. Mami...prepáč mi to. A tak som sa rozhodol...“

„Nebuď smutný Darius.“ skočila mu znovu do reči. „Mala som vedieť, že budeš hladný. Je to moja chyba.“

„Ale nie je! Mohol som prísť za tebou. Veď si mi povedala, že kedykoľvek môžem prísť. Len som sa hambil. No a môžem ti už povedať čo som vymyslel?“

„Jasné.“ Až teraz si spomenula, že majú návštevu. A tak zavolala na manžela „Nathaniel, mohol by si tuto dáme uvariť čaj? Určite je smädná z takej dlhej cesty. Je to vyše 100 míľ.“

Potom sa otočila k synovi a riekla: „No tak začni, Darius.“

„Takže. Vzhľadom k tomu, že nás tuto princezná poctila návštevou tak som sa rozhodol pridať sa k nej a pomôcť jej pri záchrane ostrova. Teda len v tom prípade ak bude súhlasiť.“ S týmito slovami sa obrátil na Isabell.

Ona len pokrčila plecami. „Ak si sa tak rozhodol je to na tebe. Každá pomoc je dobrá...Ale musíme vyraziť ešte dnes v noci. Pobaľ sa a ja si zatiaľ opatrím Pegasa. A ty máš nejakého koňa?“

„Otec má, ale toho mu nemôžem zobrať. Nie, prakticky koníka nemám. Je tu jedno žriebä. Už je dosť staré, aby unieslo človeka, ale nie je vycvičené. Neviem ako bude reagovať keď sa na neho posadím. Má len rok a pol.“

„No tak to nie je vhodné. Musím ti zohnať koňa na dlhé trate. Iba ak...“

Vtom jej skočí do reči nahnevaný Nathaniel: „Fanta vôbec nie je slabá! Sám som ju vycvičil a je oveľa výkonejšia ako môj Nero.“ po chvíli sa upokojí. „Darius zober si ju. Ona to zvládne. Len jej musíš veriť. Keď ju teraz osedláš a nakŕmiš o také dve hodinky môžete vyraziť.“ Podal mu batoh a vzal ho do vedľajšej izby. „Tu sa pobaľ. Budeme na teba čakať. Veríme, že nás vykúpiš z biedy. Tu máš.“ Zložil si z krku náhrdelník na ktorom bol krížik z hematitu. „Kým budeš preč nos ho vždy pri sebe. Aby si na nás nezabudol.“

„Ďakujem otec.“ objal ho a vzal si batoh.

Do večera už bol pobalený. Fanta bola pripravená na odchod. Ešte sa poslednýkrát rozlúčil s rodičmi a vydal sa na cestu.

[ » na začiatok « ]