Kapitola:
Pridaná: 25.4.2008, 20:18:16
Čítaná: 633×
Hodnotenie: (počet hlasov: 32)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Carmen McGreen, Alan McBeal, Kingsley, Martin, Johanna, Potter
Stručný dej: Príbeh o aurorke, ktorá sa nechtiac zaplietla do vyšetrovania vraždy mukelskou políciou. Spozná policajta Alana a udalosti naberú nový smer.. (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Obvinená 2 » Prenasledovanie 3 » Lupienky z ruže 4 » Prijatie 5 » Hrebeň a päť pencí 6 » Osudná strata 7 » Úraz 8 » Večera 9 » Zlý sen alebo skutočnosť? 10 » Výkrik do prázdna 11 » Duch čarodejnice

Carmen sa zobudila do daždivého rána. Bolo ešte skoro, no tie kvapky, ktoré klopkali a stekali po okne ju zobudili. Nechcelo sa jej spať ďalej, tak sa posadila na posteli a pretrela si oči. Schmatla prútik, ktorý mala na nočnom stolíku, vstala a mávla ním na posteľ a na veci porozhádzané po jej izbe a všetko sa začalo upratovať. Včera keď prišla domov z Ministerstva mágie bolo už dosť neskoro. Niekto prepadol obchod s čiernou mágiou. Určite za tým boli smrťožrúti, veď kto by už len prepadol obchod z čiernou mágiou? Iba nejaký hlupák. Určite nie čarodejník na dobrej strane.

Kým sa jej ukladali veci, vošla do kuchyne kde si sadla za stôl a mávla prútikom na chladničku, z ktorej vyletelo mlieko, ktoré sa potom nalialo do jej obľúbenej šálky. Carmen si z mlieka odpila a potom ho kúzlami namierila do dresu, kde sa spolu s ostatným špinavým riadom začal umývať a potom mávla prútikom znova na chladničku a začali sa jej pripravovať chutné teplé raňajky.

Carmen McGreen, pochádza z muklovskej rodiny. Má dvadsaťtri rokov a pracuje na Ministerstve mágie ako aurorka. Má prenikavé zelené oči a krásne lesklé čierne vlasy, bledú pokožku a chudú postavu.

Keď už konečne bola upravená a oblečená sadla si k raňajkám. Práve keď si chcela dať do úst prvé sústo, sa v kozube objavil zelený oheň a Carmen zbadala hlavu svojho kolegu, Martina Garrigueho. Najprv sa na ňu ospravedlňujúco usmial, keď odložila vidličku a spýtavo naňho pozrela.

„Eh, ahoj Carmen! Súrny prípad. Dvaja muklovia sú mŕtvi na stanici King´s Cross. Vyzerá to tak, že to boli smrťožrúti! Okamžite príď!“ požiadal ju.

Carmen pretočila očami.

„Martin, prosím ťa, môj pracovný čas ešte ani nezačal!“ povedala ťahavým hlasom.

Martin sa ešte raz ospravedlňujúco na ňu pozrel a potom zmizol. Vedel, že príde, že by to neodkladala.

„Evanesco!“ raňajky zmizli a ona sa rýchlo odmiesntila do Londýna, do nejakej tmavej uličky.

Prehodila si svoju kapucňu, ktorú mala k habitu a rýchlym krokom sa pobrala na stanicu.

Jej čierny habit na ňou strašidelne vial a preto tých pár ľudí, ktorých stretla v to skoré ráno na ulici za ňou prekvapene pozerali. Neboli zvyknutí, keď niekto chodil oblečený tak...neobvykle, na rozdiel od ostatných. Na stanicu prišla trochu premočená, ale mávnutím prútika sa vysušila.

Podišla k malej skupinke aurorov, ktorí už stáli pri mŕtvolách. Carmen všetkým kývla na pozdrav a pozrela sa na mŕtvoly.

„Čo si to hovoril? Smrťožrúti?“ spýtala sa Martina, ktorý stál pri nej.

„Áno!“ odpovedal.

„Chudáci!“ poznamenala Carmen, keď sa prizrela bližšie.

Muklovia mali zvláštne vykrútené končatiny a na niektorých miestach zvláštne rany. Určite museli veľmi trpieť. Carmen odvrátila pohľad.

„Určite to boli Lestrangeovci, Dolohov a Macnair!“ povedal Martin.

„Prečo si to myslíš?“ spýtala sa ho Carmen.

„Oni sú na tomto závislí. Veď ako dopadli Longbottomovci?“ spýtal sa Martin Carmen.

Carmen si na to spomenula, v Dennom Prorokovi o tom bola celá titulka. Longbottomovci prišli o zdravý rozum a odvtedy sú u Svätého Munga. A to preto, lebo smrťožrútka Bellatrix Lestrangeová na nich nekonečne veľakrát použila kliatbu Cruciatus na vymámenie informácií. Bola to veľká strata aj na ministerstve, lebo boli skvelí aurori.

Martin však zrazu skamenel.

„Idú tí muklovskí aurori! Rýchlo preč!“ zavelil na statných.

Všetci sa odmiestnili, ale Carmen sa otočila, ale odmiestniť sa už nestihla. Asi desať policajtov a policajtiek ju obkľúčilo a ostatní sa vrhli k mŕtvym. Zrazu začula nejaký mužský výkrik.

„NIEEE!“

Carmen sa otočila za hlasom a zbadala nejakého policajta objímať obe telá. Na mieste sa rozplakal a celý sa od vzlykov začal triasť. Carmen posmutnela. Bol to naozaj smutný pohľad.

„ZATKNITE JU!“ zreval ktosi a Carmen niekto buchol po chrbte niečím tvrdým a ona spadla na zem.

Potom už bola iba úplná tma.......

Keď sa Carmen prebudila, ležala na niečom, čo bolo veľmi tvrdé a tiež v prostredí kde hrozne páchlo a bolo chladno. Otvorila oči a všimla si, že od chodby ju oddeľujú mreže. Zľakla sa.

„Azkaban!“ skríkla a začala pobehovať po cele a pritlačila sa k stene, čo najďalej od mreží. No pošmykla sa a spadla tvárou k zemi.

„PRESTAŇ!“ zreval na ňu niekto nahnevaným hlasom.

Carmen sa oprela o dlane, ale tvár mala stále nasmerovanú k zemi.

/Prišiel si po mňa dementor!/ pomyslela si nešťastne.

No v tom zmeravela. Dementor predsa nerozpráva a okrem toho necítila ten nepríjemný chlad a pocit, akoby ju niekto vycucával. Zdvihla hlavu a zbadala toho policajta, ktorého videla ako objímal tie telá. Pomaly vstala, vlasy jej stále padali do tváre a zhrbená k nemu podišla.

„Kde to som? A kto ste?“ spýtala sa ho chrapľavo.

Toto miesto jej naháňalo strach. Už stihla stratiť zdravý rozum a myslieť si, že je v Azkabane. V tom mieste, kde nemôžeš utekať a brániť sa pred tými...tvormi...Iba ich trpieť a čakať, kým z teba všetko šťastie...

„Ste v Londýnskej väznici! A ste hlavná podozrivá z dnešnej rannej vraždy tých dvoch nevinných ľudí! Práve to vyšetrujeme!“ odpovedal policajt.

„Stále ste mi nepovedali svoje meno!“ zamračila sa Carmen.

„A načo vám bude? Aj tak, nepotrebujete ho!“ odpovedal jej policajt tiež zamračene.

„Tak prečo ma tu držíte? Aspoň to mi povedzte! Ja som to nebola!“ zvýšila hlas Carmen.

„Veď som vám to už povedal, ste hlavná podozrivá!“ povedal.

Začala si prehľadávať vrecká. Nemala nič. Všetko jej zobrali, aj prútik aj jej doklady. Došľaka, hádam len nezistili, že je čarodejnica. Pozrela sa na policajta.

„Vy ste mi zobrali doklady a všetko čo som pri sebe mala. Viete o mne všetko! Tak prečo by som nemohla vedieť aj ja o vás?“ spýtala sa už pokojnejšie.

„Viete, zabili ste mojich rodičov!“ povedal jej nahnevane.

„Koho? Ja som nikoho nezabila!... To je mi ľúto!“ odporovala Carmen potichu nahnevaným hlasom, „Kde mám svoje veci?“ spýtala sa ho.

„Myslíte toto?“ spýtal sa policajt a Carmen videla, ako v rukách drží jej knihu čiernej mágie, prútik a jej doklady s preukazom aurora na ministerstve mágie.

Carmen mlčky natiahla ruku, ale policajt ruku odtiahol. Nadvihla obočie.

„Vrátite mi prosím veci?“ spýtala sa ho.

„Len mi povedzte načo tieto veci máte? Načo je vám toto?“ spýtal sa jej zvedavo a v ruky ukazoval jej prútik.

„Nič! Vráťte mi ho!“ prikázala Carmen pevným hlasom a natrčila ruku.

„Mohla by ste si s tým ublížiť! Veď to, aby si niekto myslel, že je čarodejník... veď to musí byť cvok!“ povedal policajt.

„Ako sa opovažujete nazývať ma bláznom?“ zrevala Carmen nahnevane.

„Tak prepáčte, ale aby niekto pracoval na Ministerstve mágie! To je padnuté na hlavu!“ povedal policajt.

Carmen to už nevydržala. Podišla k nemu a vytrhla mu prútik. Namierila ho naňho, ale mlčala. Nemohla sa predsa prezradiť. Sklopila prútik naozaj musela ovládať svoj hnev, inak by sa prezradila tým, že by jej z prútika v návale hnevu začali lietať iskry. Sklopila prútik, ale triasla sa od hnevu.

„Vráťte mi moje veci!“ povedala nebezpečným tónom.

Policajt sa uškrnul a dal jej veci. Carmen si vzala veci a pritom si prečítala jeho meno, ktoré bolo napísane na kartičke na jeho uniforme.

Alan McBeal.

„Takže to boli vaši rodičia?“ spýtala sa už trocha pokojnejšie potichu.

„Áno, pohádali sme sa, lebo ma prišli pozrieť a chceli u mňa zostať, ale môj byt je veľmi malý a oni by sa tam už nevmestili, no a tak vznikli trochu nezhody a nakoniec to prerástlo do takej hádky že som neschopný si zadovážiť poriadny byt, kde by som si konečne mal založiť rodinu. No a vlastne chceli odísť, ale nešiel nijaký vlak a tak tam asi chceli ponocovať a ráno si počkať na najbližší vlak.“ Povedal Alan a pozeral pritom do zeme, keď sa po chvíli uvedomil a zamračene na ňu pozrel, „Nechápem však prečo vám to tu hovorím!“

Carmen naňho škaredo pozrela, „Ja som vás nenútila! Kedy ma pustíte?“ spýtala sa ho otočená chrbtom k nemu.

Ruky mala prekrížené na prsiach a pohľad upriamený na to jediné zamrežované okno, ktoré bolo v jej väznici.

„No, ešte si vás preverujeme!“ povedal Alan, otočil sa a bez pozdravu odišiel.

Carmn počkala kým utíchnu jeho kroky a potom si vzdychla, ruky jej klesli rovnako ako plecia a hlava a pozrela na zem.

/Dokedy tu budem trčať? Asi budem musieť ísť kúzlami von a na ostatných použijem Obliviate!/ horúčkovito rozmýšľala.

V tom začula kroky a zazrela Alana s nejakým ďalším policajtom, ktorý mal kľúče. Alan sa netváril nejako veľmi nadšene.

„Ste voľná! Ale budem vás mať na očiach! Na každom kroku!“ zavrčal na ňu pomedzi stisnuté zuby tak, ako to počula iba ona a posledné tri slová zdôraznil.

Carmen sa naňho pozrela a uškrnula sa.

„Nemáte dôkazy!“ povedala tiež potichu, no s úsmevom.

Vyšla zo svojej cely a spolu s policajtmi sa pobrala k východu. Ten druhý policajt od nich po chvíli odišiel a tak Alana vyprevadil Carmen až k východu.

„Zbohom!“ povedala Carmen pri vchode a obzrela sa na Alana.

„Skôr dovidenia!“ odpovedal Alan, skrývajúc zlosť a nenávistne na ňu pozeral.

A pozeral za ňou, až kým mu nezmizla z dohľadu.

Carmen zašla za roh do tmavej uličky, kde boli smetiaky a pár mačiek bez domova a tam sa odmiestnila na ministerstvo. Keď sa ocitla v práci, trochu sa zatackala. Chrbát ju od tých úderov strašne bolel.

„Došľaka, aj s policajtmi!“ zahrešila namrzene a pobrala sa do svojej kancelárie.

V kancelárii ju čakala jej kamarátka a kolegyňa Johanna. Bola to modrooká blondýna, ktorá bola veľmi chudá a tiež veľmi obľúbená medzi mužmi.

Hneď, ako zbadala Carmen, vstala a pomohla jej na stoličku.

„Ahoj. Au! Ďakujem.“ Poďakovala Carmen Johanne.

Kým sa však Johanna stihla spýtať, čo sa stalo, dnu vtrhol Minister mágie, Kingsley Shackebolt a bol nahnevaný ako rozzúrený býk. Chytil Carmen za plecia a odsotil ju do jej kresla za jej pracovným stolom, potom sa oprel o jej opierky a jeho tvár sa ocitla pred jej tvárou. Bol veľmi nahnevaný.

„Ako si to predstavujete, McGreen?“ spýtal sa jej nahnevane, „Bola ste odhalená pred muklami!“

„Ako odhalená? Tí Polí-sajti si myslia, že som nejaký blázon. Samozrejme neškodný, pretože neveria na čary. Veď jeden nich sa na mňa pozeral ako na blázna keď videl môj preukaz a prútik!“ povedala pokojne, „Takže nič nehrozí! A keby aj, tak stále tu je Obliviate!“ žmurkla na neho.

Kingsley na ňu chvíľu pozeral. Potom sa odtiahol a Carmen si vydýchla, ale tak sa prejavili jej bolesti chrbta od tých tvrdých pelendrekov. Zhlboka sa nadýchla a zohla sa.

„Ste v poriadku?“ spýtal sa jej minister.

„Áno, len tí hlupáci ma poriadne zmlátili!“ povedala namrzene Carmen zhlboka sa nadychujúc.

„Choďte k Mungovi, tam vám pomôžu!“ povedal Kingsley, „Máte za sebou ťažký deň a noc, na dnes máte voľno!“ povedal už pokojne.

Carmen sa na neho vďačne pozrela.

„Ďakujem vám!“ poďakovala s rozžiarenými očami.

Minister sa potom vytratil.

„Nechceš pomôcť?“ spýtala sa jej Johanna.

„Nie, zvládnem to sama!“ povedala Carmen a pobrala sa preč, „Tak čauko!“

„Čau!“ povedala Johanna a ustarostene za ňou pozerala.

Carmen sa primiestnila do jedného tmavého rohu, kde boli smetiaky a pár zatúlaných mačiek. Pri premiestňovaní znova zacítila bolesti.

„Došľaka!“ zúrila.

Rýchlo vykročila k jednému obchodu, kde boli figuríny, ktoré boli oblečené do šiat, ktoré vyšli z módy asi pred desiatimi rokmi. Poobzerala sa okolo. Nevšimla si však, že ju niekto pozoruje...

______________***_____________

Áno......som s5:)a len pre vás...žiadam si od vás komentíriky...či už to bude...

a)pripomienky

b)kritika

c)zhodenie, že nebudem pokračovať...

d)pochvaly (že málo pravdepodobné?)

ale rozhodne si prosím čokoľvek:)...ale už mám napísané tri kapitoly...poslala som betareaderke..ale nejako štrajkuje...UKAMEŇOVAŤ JU!:D...takže čakám na vaše názory..okrem toho túto poviedku som sľúbila..:)!

takže zatiaaaľ;)

[ » na začiatok « ]