Kapitola:
Pridaná: 25.4.2008, 11:32:03
Čítaná: 1174×
Hodnotenie: (počet hlasov: 19)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Elizabeth, Ginny...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » „Som Elizabeth." 2 » Vyučovanie 3 » „Rokville?“ 4 » Nemocničné krídlo a nepriateľky 5 » Stráca Ginny pamäť? 6 » Hľadá sa Ginny a Sarah 7 » Zaľúbený......

Bolo skoré prvoseptembrové ráno a v izbe zaliatej slnkom sa prebudilo plavovlasé dievča. Zazívalo a potom sa posadilo. Potom ktosi zaklopal na dvere a rýchlo vošiel.

„Dobré ránko Elizabeth. Dnes bude krásny deň, však?“

„Dobré Sarah. Áno bude,“ postavila sa a začala sa prechádzať po izbe.

Jej sestra sa oprela o dvere a povedala: „Toby a Kevin už raňajkujú. Nejdeme aj my? No tak poď, aj v pyžame. Je šesť potom si skontroluješ veci,“ potiahla Elizabeth za ruku, otvorila dvere a ťahala ju po schodoch dole do kuchyne.

„Dobré ráno.“

„Dobré ráno dievčatá. Aj vy ste tak skoro vstali?“ opýtal sa ich otec a s chuťou sa zahryzol do hrianky natretej maslom.

„Áno, pravdaže,“ Sarah si sadla za stôl, ale nejedla. „Mami, ocko ja sa tak strašne teším.“

„Aj my,“ odpovedali jednohlasne jej traja súrodenci.

Elizabeth, Sarah, Toby a Kevin boli štvorčatá a dnes, mali ísť prvý krát do Rokfortu.

„Čo si dáte?“ opýtala sa ich mama od kuchynskej linky.

„Neviem. Ale asi párky,“ Elizabeth si tiež sadla za stôl.

„Párky, hrianky, omelety... Ja nemám reštauráciu,“ zasmiala sa jej mama a chvíľu jej na stôl položila tanier s párkami.

„Beth mohla by si...,“ Toby vetu nedokončil lebo jeho sestra vybuchla.

„Už nikdy mi nepovedz Beth. Neznášam to!“

„Dobre, dobre. Ja viem prepáč,“ rýchlo sa ospravedlňoval.

„Prímam,“ zatvárila sa trochu miernejšie ako pred chvíľou, keď kričala na Tobyho ale keď jej niekto hovoril Beth vždy sa rozzúrila. Neznášala to.

„Vieš, ja som sa len chcel opýtať, či by si mi nepodala džem.“

Fľaštička s džemom ležala na druhom konci stola, takže Toby na ňu nedotiahol. Elizabeth sa široko usmiala a džem podala bratovi.

„Ďakujem Elizabeth,“ jej meno dôrazne zvýraznil. „Spokojná?“

„Áno veľmi, ďakujem“

Sarah a Kevin išli prasknúť od smiechu.

„Tak dosť deti. Rýchlo zjedzte a potom hore skontrolovať veci,“ uzemnil ich ocko.

Všetci štyria sa vrátili k svojim raňajkám. Keď dojedli, poslušne sa šli hore obliecť a skontrolovať svoje kufre.

Elizabeth zavrela dvere vo svojej izbe a potom otvorila okno. Vyklonila sa z neho a vetrík jej strapatil už aj tak dosť strapaté vlasy. Prešla ku skrini a začali si vyberať oblečenie. Nevedela čo si má obliecť. Bola však pevne rozhodnutá, že v habite na stanicu nepôjde ani za svet. Nechce predsa vyzerať ako hlupák pred muklami. Nakoniec si vybrala čisto biele trička, tmavo modrú mikinu, tmavé rifle a svetlú bundu. Obliekla sa a potom sa postavila k zrkadlu a chcela si učesať vlasy. Vzala hrebeň a najprv si ich poriadne rozčesala a potom si nasadila bielu čelenku s modrými ozdôbkami. Sadla si na posteľ a skontrolovala všetky veci v kufri. Priložila tam ešte veľkú knihu Dejiny Rokfortu, veľký balík čokoládových žabiek od krstného, denník a fotoalbum s fotkami jej príbuzných. Bola pripravená, mohli ísť. Pozrela na náramkové hodinky a bolo pol desiatej. Otvorila dvere a začala vliecť ťažký kufor po schodoch dole do haly. Tam stáli už dva kufre pravdepodobne Tobyho a Kevinov. Keď videla, že tam Sarah ešte nemá kufor vybehla hore. Zaklopala na dvere Sarahinej izby a vošla. Stála pred zrkadlom a česala si rovnako dlhé vlasy po pás ako mala jej sestra.

„Ahoj sestrička ešte nie si?“

„Ako práve vidíš, už hej,“ odložila hrebeň, nasadila si čelenku a obrátila sa k Elizabeth.

„Čo?,“ povedali naraz obe.

„Prečo si sa obliekla tak ako ja“

„Ja? To ty si sa obliekla ako ja.“

Obe sa zasmiali a pozreli na sebe. Boli oblečené úplne rovnako.

„Skvelé, no nie,“ usmievala sa Sarah. Ešte raz pozrela na svoju nezvyčajne upratanú izbu a potom otvorila dvere.

Elizabeth sa tiež rozhliadla po izbe a povedala: „Ideme?“

„Jasné,“ kývla hlavou jej sestra.

Obe zbehli dolu schodmi do obývačky a keď uvideli svojich bratov, skoro spadli z nôh.

„Vy ste sa obliekli tak ako my?“ smial sa Kevin.

Vošli ich mama a otec a obaja sa hlasno rozosmiali. Všetci šiesti sa obuli a aj s kuframi vyšli pred dom. Naložili kufre do auta, nasadli a už sa viezli do Londýna. Keď prišli na stanicu, bolo takmer trištvrte na jedenásť.

„Dobre ešte máme aj čas,“ zhodnotila mama.

Vzali si vozíky na kufre a kráčali k nástupištiam deväť a desať. Všetky štyri deti vedeli, ako prechádza na ich nástupište, teda na nástupište deväť a trištvrte, pretože minulí rok boli odprevadiť sesternicu Lynn a bratranca Bobyho. Po jednom sa rozbehli a prešli cez stenu.

„Úžasné,“ komentoval Kevin.

Elizabeth, Sarah a Toby súhlasne prikývli.

„Tak decká poďte, pomôžem, vám naložiť kufre,“ zvolal ich otec keď sa aj s ich mamou vynorili na nástupišti.

Pobrali sa teda k veľkému červenému vlaku.

Toby, Elizabeth, Sarah aj Kevin položili svoje kufre a ich ocko ich vyložil do vlaku.

Mama sa nich pozrela a povedala: „Tak deti, je čas rozlúčiť sa.“

„Je,“ prikývol aj ich otec.

Všetky deti vyobjímali svoji rodičov.

„Majte sa tam dobre a píšte listy.“

„Jasné mami, budeme.“

Sarah, Elizabeth, Kevin aj Toby nastúpili do rýchlo sa plniaceho vlaku. Keď sa vlak pohol a začala stúpať para vyklonili sa z okna a kývali rodičom.

„Poslúchajte a čistite si zuby,“ zakričala ešte ich mama a potom zmizla aj s otcom.

Vtiahli hlavy dnu a Kevin povedal: „Tak, mohli by sme si nájsť kupé.“

A tak vzali kufre a ťahali ich za sebou hľadali si kupé. Prešli celý vlak a až nakoniec, niekde v strede našli kupé, kde sedelo iba jedno dievča. Zastali a Elizabeth otvorila dvere.

„Ahoj,“ pozdravila dievča. „Mohli by sme si k tebe sadnúť, lebo nikde už nie je miesto a mi nechceme celú cestu sedieť na chodbe.“ Široko sa usmiala a čakala na odpoveď.

„Jasné, sadnite si.“

Nasáčkovali sa do kupé a Sarah zavrela dvere.

„Inak som Sarah Lannystonová a toto sú moji súrodenci,“ ukázala na nich.

„Som Elizabeth.“

„Toby.“

„A ja Kevin.“

„Teší ma. Ja som Ginny. Ginny Weasleyová. Vy ste štvorčatá však?“ usmiala sa nich.

„Och, áno. To sa nedá prehliadnuť, však?“ usmiala sa aj Elizabeth.

„No, nie. Asi nie.“ Súhlasila Ginny.

„A ty máš súrodencov?“ So záujmom sa opýtala Sarah Ginny.

„Jasné, že mám. Šiestich bratov.“

„Fakt? Mne úplne stačia moji dvaja,“ zasmiala sa Elizabeth.

Toby sa naklonil do predu a opýtal sa: „Všetci chodia na Rokfort?“

„Ó nie. Len štyria. Ron, ten je o rok starší, Fred a George, sú dvojčatá a hrozne zábavný a Percy, ten je prefekt,“ odvetila Ginny.

Elizabeth sa lepšie posadila na sedadle „A ostatný dvaja?“

„Bill, ten je najstarší pracuje pre Gringottbanku, v Egypte, je kliatborušiteľ. No a Charlie je v Rumunsku, tam študuje draky.“

„Draky? To musí byť super,“ nadchýnal sa Kevin.

„Jasné, že je.“

Toby sa postavil a s kufra vybral klietku, „Máš zvieratko?“

„Nie,“ trochu smutne odvetila Ginny.

„My áno, ja a Kevin máme sovu, Toby pigmejského chumkáča a Elizabeth má dve mačiatka.“

Všetci štyria Lannystonovci sa postavili a vybrali svoje zvieratká. Sarah a Kevin vybrali veľké klietky so sovami, Toby si položil na kolená menšiu klietku s chumkáčmi a Elizabeth košík s mačatami.

„Pozri, tento, červený,“ Toby ukázal na červenú guľku „je Loly a tento, žltý,“ ukázal aj na druhu guľku „je Luly.

Ginny sa na nich pozrela. „Sú. Aj my sme jedného raz mali doma, ale Fred s nim hral metlobal a tak sa stratil. Škoda, bol strašne zlatý, volala som ho Zlatko.

„Škoda. Ale pozeraj ďalej našu zoo.“ Zasmial sa Kevin.

„Teraz ja. Pozri, toto je Hviezdička,“ Elizabeth ukázala na žlté mačiatko a vypustila ho z klietky. Vybehlo na sedadlo a usalašilo sa Ginny na kolenách.

„A to druhé?“

„To je Bambuľka.“ Pustila aj druhé mačiatko. „Majú zlaté mená, však?“

„Jasné, úplne super. Tie mačiatka sú také zlaté,“ rozplývala sa Ginny.

„A toto,“ ukázala aj Sarah svojho miláčika. „Toto je Estrelle.“ Pohladila cez mreže hnedo-žltú sovu.

„A nakoniec, toto je moja najkrajšia hnedá sova. Volá sa Lentilka.“ Pohladkal svoju sovu a potom ju opäť položil na policu.

Niekto otvoril dvere, deti si všimli, že je to asi predavačka sladkostí. Mala bucľaté líca a milý úsmev.

„Dáte si niečo, deti,“ opýtala sa milo. Pred sebou mala vozík plný všakovakých sladkostí.

Toby hneď vyskočil a vybral si zopár mincí z vrecka. „Dáme si zo všetkého.“

Kúpené sladkosti položil na voľné sedadlo medzi Ginny a Elizabeth.

„Berte si.“ Pobádal súrodencov aj Ginny.

Každý si vzal niečo. Keď Ginny zjedla čokoládovú žabku, opýtala sa: „Zbierate kartičky?“ V ruke držala kartičku s Dumbledorom.

„Áno.“ Jednohlasne jej odpovedali nový kamaráti.

„Mám Dumbledora,“ povedala a ukázala im ju. „Tú asi máte, čo?“ Povedala a strčila si kartičku do vrecka bundy.

Cesta im príjemne ubiehala. Jedli sladkosti, rozprávali, smiali.

Keď sa začalo stmievať Sarah sa opýtala: „Neprezlečieme sa do rokfortských habitov?“

„Mali by sme,“ prikývli ostatný.

Povyberali si habity s kufrov a obliekli sa. Prezliekli sa opäť, si sadli. Potom sa otvorili dvere a stál v nich červenovlasí chlapec s hranatými okuliarmi.

„Ahoj Ginny. Len som ťa chcel pozdraviť.

„Ahoj Percy.“

„Kedy budeme v Rokforte?“

„O pár minút,“ odpovedal jej brat. „Tak ja idem. Maj sa.“

„Maj,“ odvetila mu sestra.

Percy zavrel dvere a odišiel.

„To bol Percy, však?“ Opýtala sa Elizabeth.

„Bol.“ Krátko jej odpovedala kamarátka.

A naozaj. O pár minút už vlak zastavil. Kufre nechali na policiach, zvyšné sladkosti si vopchali do vreciek a vyšli von z kupé. Konečne vyšli na vzduch. Elizabeth sa nadýchla. A potom ich nejaký chlap v predu volal:

„Prváci semka. Všetci semka. No tak prváci.“

Ten chlap bol asi dvakrát väčší ako normálny chlap a mal čierne dlhé vlasy a pochlpenú bradu.

Všetci prváci sa premiestnili ku tomu obrovskému chlapovi.

„Tak pome.“

Kráčali a po chvíli uvideli Rokfort.

„Je nádherný, nie?“ šepla Elizabeth.

Opäť prehovoril obor: „Tak decká. Teraz preplávame cez jazero. Na člnkoch. Traja do jedného.“

Nasadli do člnkov. Sarah, Toby a Kevin nasadli do jedného a Elizabeth a Ginny aj spolu s blonďavým dievčaťom do druhého.

Plavili sa cez jazero úplne mlčky. Všetci si s obdivom prezerali obrovský hrad. Keď preplávali jazerom, vystúpili z člnkov a obor zabúchal na dvere. Otvorila vysoká čarodejnica, v okuliaroch a vlasy mala sčesané do drdola.

„Ďakujem Hagrid. Už ich odvediem.“

Prešli cez dvere a potom ich, pravdepodobne profesorka viedla hore schodmi. Zastali pred veľkými dverami.

„Tak.“ Začala čarodejnica. „Som Minerva McGonnagalová, rokfortská profesorka. O chvíľu vás zaradíme do štyroch fakúlt: Chrabromilu, Bystrohlavu, Bifľomoru a Slizolinu. Vaša fakulta sa stane vašim domovom, takže sa budete musieť slušne správať. Za každé porušenie poriadku sa vám strhnú body, ale každú dobrú vec, napríklad správny odpoveď na hodine, sa vám pridajú.“

Potom ich tam nechala chvíľu stáť a keď sa vrátila povedala:

„Môžeme ísť.“ Otvorila dvere a viedla prvákov do veľkej sály kde už bol ostatok školy.

Zastali pred dlhým stolom v predu, kde pravdepodobne sedel učiťeľský zbor. Profesorka položila pred nich trojnohý stolček a starý čarodejnícky klobúk. Klobúk začal spievať pesničku a keď dospieval, všetci mu zatlieskali. Profesorka McGonnagalová im povedala, že keď prečíta ich meno, sadnú si na stolček a klobúk im vyberie fakultu. Rozvinula dlhý zvitok pergamenu a začala čítať:

„Colin Creewey.“ Zradu vystúpil nízky chlapec a na hlavu si položil klobúk, ten chvíľu premýšľal a potom vykríkol: „Chrabromil!“ Chlapec utekal k Chrabromilskému stolu.

Tak to pokračovalo ďalej. Klobúk triedil žiakov do všetkých štyroch fakúlt.

„Elizabeth Lannystonová,“ povedala profesorka.

Elizabeth sa posadila na stolček a klobúk po krátkom rozmýšľaní vykríkol: „Chrabromil!“

Potom nasledovali Kevin, Sarah a Toby. Ich klobúk zaradil do Bystrohlavu. Elizabeth od stola zakývala súrodencom. O malú chvíľu sa k nej pripojila Ginny.

„Škoda, že tvoji súrodenci, nie sú s nami vo fakulte." Ginny sa otočila a zakývalaim.

„Naozaj škoda. Ale som vo fakulte aspoň s tebou," usmiala.

Po triedení nasledovala veľkolepá hostina. Mali všeličo možné napríklad rezne, zemiaky, kurčatá... Po hlavnom chode nasledovali múčniky. Keď sa najedli do prasknutia všetko zvyšné jedlo zmizlo a vstal profesor Dumbledore, riaditeľ školy.

„Tak. Hostinu sme zjedli. Vítam našich nových i starých žiakov,“ oči sa mu zaleskli a pokračoval ďalej. „Tak ako po iné roky je zakázaní vstup do Zakázaného lesa. Metlobalový nábor sa bude konať v priebehu septembra. Hláste sa u kapitánov. No a teraz môžeme ísť späť. Dobrú noc.“

Všetci sa začali stavať a odchádzať do svojich internátov. Prvákov viedol Percy. Elizabeth bola taká unavená, že ani nevnímala cestu. Chcela len konečne spať. Keď prišli k obrazu Tučnej panej, na siedmom poschodí, Percy vpredu povedal heslo: „ Moriak.“ A prešli ďalej. Ocitli sa v chrabromilskej klubovni.

„Dievčatá doľava a chlapci dobrava.“ Povedal Percy.

Elizabeh a Ginny sa poschodoch vybrali doľava. Asi v strede boli dvere s označením: PRVÝ ROČNÍK. Vošli dnu a tam už mali svoje kufre.

Elizabeth si rýchlo vybrala pyžamo a prezliekla sa. Ani nevnímala svoje nové spolubývajúce. Veď zajtra bude čas.

Aj ostatné sa prezliekli, zhasli svetlo a uložili sa späť.

„Dobrú noc,“ zmohla sa ešte Elizabeth a potom zaspala.

„Dobrú,“ zaželali aj ostatné a potom aj ony upadli do ríše snov.

______________________________________________________________

Takže moja poviedka. Dúfam, že sa vám bude páčiť. A prosím, napíšte svoj komentár.

[ » na začiatok « ]