Poviedka:
Pridaná: 22.4.2008, 23:13:00
Čítaná: 4400×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Jednorázovka o Severusovom utrpení, no zároveň aj nevzdávaní sa.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Severus oddychoval vo svojom kresle neďaleko kozubu, ktorého vyhasínajúci oheň nedokázal zohriať jeho kosti. Dnes sa cítil unavený a starý. Bol vďačný za ticho a kľud, ktorý mu ponúkali žaláre po dni plnom hluku a zmätku. Tento rok sa začína ukazovať ako nevydržateľný.

Pred ním na stole stála mysľomisa plná striebristých vlákien. Úlomkov spomienok, ktoré sa ako závoj vlnili v kamennej nádobe po poslednej návšteve svojho pána. Zdali sa nevinné, ale boli plné jedu ako škorpión pre jeho skazenú dušu.

Zdalo sa mu, že na svete niet sily, ktorá by mu pomohla pochovať tie spomienky, jeho slabosť, jeho bolesť...

Vedľa neho jemne zabublal elixír v kotlíku... Spať, zabudnúť, snívať... Prebleslo mu hlavou.

Kto som? Spýtal sa sám seba sarkasticky. Bolo také ľahké odpovedať na tú otázku pred rokmi, predtým ako sa všetko skomplikovalo, predtým ako ju spoznal. Ale teraz...

Kto som? Severus Snape, čierny mág, ktorého srdce spaľuje výčitka... Sarkastický úsmev sa takmer dokázal predrať na jeho tvár, ale prišla len očakávaná trpkosť. Aký príjemný je sarkazmus na jazyku! Rozpúšťa sa ako jeden z tých citrónových cukríkov, ktoré má tak rád Dumbledore. Teraz sa však sarkazmus zavŕtava do jeho srdca a zviera mu hrdlo. Teraz sa každý deň musí postaviť tomu, čo ho ťaží, tomu, čo mu roky bráni byť šťastným. Spomienky ohlodávajú jeho vnútro zakaždým, keď sa ocitne tvarov tvár svojej duši.

Vstal. Prešiel sa po miestnosti, ktorej chladné múry odrážali chlad jeho vnútra, ktorej temnota sa spájala s tou v jeho duši. Zelenkasté svetlo sa predralo cez malé okno a osvetlilo jeho tvár. Smutné oči, ktorých iskra vyhasla tak dávno. Chudú tvár, ktorej ostré črty vytesal sám život ako sochár sochu do mramoru. Rukami si zakryl tvár, ale zelená žiara nezmizla, bola v jeho spomienkach - v spomienkach najkrutejších, v tých, keď jeho rukou vyhasli životy iných. Jeho myseľ znovu zaplavili spomienky, boli kruté a bolestné.

,Keby som mohol zabudnúť na všetko čím som bol, zmazať všetko to, čo som videl. Keby sa dali vrátiť všetky životy čo som vzal a spáliť zbrane čo som mal, zabudnúť na plač tých čo som mučil, na pohľady zdesenia keď zjavili sa smrtožrúti, keby...'

Jeho kroky smerovali k stolu, na ktorom ležal kúsok zožltnutého pergamenu a na ňom slová, ktoré mu toľký čas pomáhali nevzdať sa, zotrvať, vydržať.

Je ťažké vytrhnúť zlo z duše, keď zapustí v nej korene. Ťažká je cesta zmeny človeka. Nech ťa ňou moje svetlo sprevádza, život je predsa záhradou, kde to dobré a zlé sa mieša a je ľudské, nie vždy si vedieť vybrať. A ak sa cítiš stratený s očami, čo nevidia správny smer, pozri sa srdcom a pri hľadaní kľudu budem tvojim kompasom.

[ » na začiatok « ]