Kapitola:
Pridaná: 30.3.2008, 17:07:49
Čítaná: 1290×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Lilly Elen Wolfmanová

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Prelet životom 2 » Incident/y vo vlaku 3 » Prekvapenie 4 » Prvé dámy 5 » Pre krásu sa trpí 6 » Drogy a alkohol 7 » 7 8 » Kabinet 9 » No name 10 » Ospalý trest 11 » Votrelec 755 12 » Živá opora 13 » Stena a ples 14 » Koniec je začiatok iného 15 » ...

Ráno som prišla na to, kam chumáčik cestoval v noci- k Alexinej nosnej dutine. Radšej som si Dorážačku dala na plece , vzala knihy a putovala do klubovne. Bola ešte tma a nikto tam nebol. Rozložila som si veci na herbiológiu a začala sa (m)učiť. Po minulotýždňovom odpadnutí by bola príjemná zmena zabodovať.

V polovici biflenia látky, teda vlastne snaženia sa niečo naučiť, sa ozval dobre známy hlas.

„Ahoj.“

„Čau Chris. Čo tak skoro?“

„Nemôžem spať. A ty?“

„Musím sa učiť na herbiológiu“ *smutne som sa pozrela na hŕbu kníh pred sebou „Vôbec tomu nechápem.“

„Ak chceš, pomôžem ti.“ Nečakal odpoveď, lebo môj zúfalý výraz hovoril za všetko.

(M)učil ma asi dve hodiny a celá klubovňa sa zatiaľ zaplnila.

A vtedy vošiel ON. Bol to najkrajší chalan, podľa mňa, William. Sivé oči, hnedé nagélované vlasy, veselý úsmev. Zasnene som sa na neho dívala.

„Ahoj“ ľadovo ma z mojich snov zobudila Katie. V náručí niesla svojho kocúra.

„Kam ideš?“ spýtala som sa. Biely huňatý kocúr sa zahniezdil a zaprskal. Nemal ma moc v láske.

„Ale, idem von. Práve sa tam kúpe Thomas Sheep, a pri tom nemôžem chýbať. Vraj má rád mačky, tak beriem aj Zlatúšika.“ Tesnejšie si pritúlila kocúra.

No „Zlatúšikovi“ sa to asi nepáčilo, uhryzol ju do ruky a ubzikol.

„Ty Škrot! Už aj sa vráť!“ zakričala Katie a razom sa zmenila na nepoznanie- sálali z nej blesky a z cukrovej bábiky sa stala bosorka.

Od prekvapenia som zopakovala: „SKROT?“

Zlatúšik sa pri mojom zvolaní otočil a skočil na mňa.

Automaticky som si rukami zakryla tvár. Lenže to už nebolo treba, pretože Zlatúšil do zubov chytil Dorážačku a utekal preč.

„Ty vrah! Poď sem Killer!“ bežala som za ním smerom k východu. Potkla som sa o koberec a začala padať. Reflexne som sa niečoho zachytila. Konkrétne, nejakej ruky. Moja „opora“ to očividne nečakala a padla na mňa. Od bolesti som privrela oči. Všetci sa začali nahlas smiať. Dlho som sa musela premáhať, kým som sa odhodlala otvoriť oči a spoznala obeť naháňačky.

Bol to, ehm, William. Pozrel na mňa tými sivými očami a otvoril ústa a....

„Ahoj“ povedal a usmial sa „Ako sa máš?“

Myklo mi kútikmi úst. „Dobre“ /veď na mne leží najkrajší chalan školy/ .

Akoby vedel nad čím uvažujem, usmial sa. /PRE MERLINA! On má krásne zuby!/

No predsa- vážil niečo viac ako ja, a pomaly ma všetko začalo bolieť.

„Ehm... William... Môžeš prosím ťa, zliezť?“

Postavil a vtedy sa tam objavila Katie. Killera mala na rukách. Chumáčika v jeho papuly.

Na moje prekvapenie- prežil to. Teda chumáčik. No Killer po dnešnej príhode také šťastie mať nebude.

Zbalila som Dorážačku do vrecka a usmiala sa (trocha trápne).

Will žmurkol a odišiel. Ja som s blaženým úsmevom vyšla do izby.

Na Chrisa som celkom zabudla...

Niekoľko dní potom prebehlo v pokoji. Bola som v siedmom nebi, keď sa na mňa Will občas usmial a stačilo aby ma pozdravil a onemela som. Jednoducho, zabuchla som sa.

Dni šli až prišiel koniec októbra. Ako každý deň, aj dnes som obedovala s Alex vo Veľkej sieni. A ako na každom obede, Katie nám rozprávala svoje „vážne“ problémy. A tradíciou sa stalo, že ja a Alex sme sa na nej smiali. No jedna vec nebola až taká zvyčajná...

„S Danym sme boli sami v miestnosti, pod stolom, keď sme približovali a vtedy... Will!“

Pri tom mene som sa strhla „Katie, on vošiel dnu?“

„Will“ ukázala na mňa.

Zapýrila som sa a otočila. Stál tam William a žiarivo sa usmial. Katie si energicky napravila image a´la ružový cukríček.

„Ahoj“ pozrel na mňa.

„A-a-a-ahoj.“ Vykoktala som po chvíli ticha.

„Nechceš ísť so mnou na Helloweensky večierok?“ spýtal sa.

Pozrela som na neho ako hypogrif na novú jaskyňu „Č-č-čo?“

Pokrčil plecami „Ak si to chceš premyslieť tak...“

„NIE!“ prerušila som ho hysterickým výkrikom. „Teda áno!“ ďalší výkrik.

Zatváril sa zmetene.

Rýchlo som pokračovala „Áno, chcem ísť na ples, nie, nechcem si to premyslieť.“

Znova sa usmial. „No dobre.“ A odišiel.

No ja som sa usmievala viac. A nie len vtedy. Od toho dňa, pondelka, som sa vznášala v oblakoch.

UPOZORNENIE: William je len fikcia.

POĎAKOVANIE: Elsa, Rory, Lilly, smrkac atď.

VENOVANIE: Všetkým živím oporám, najmä tým mojim:) Veď oni vedia...

OTÁZKA: Chcete aj nejaký vážnejší dej? Jeden mám, ale asi ho radšej dám do inej poviedky... Nejakej vážnejšej.

A ináč, 755 je moje číslo v školskej jedálni. Podľa toho si spravte obraz o tom, ako tam varia:D

[ » na začiatok « ]