Kapitola:
Pridaná: 26.3.2008, 20:16:39
Čítaná: 4324×
Hodnotenie: (počet hlasov: 19)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Stirlian, Helios
Stručný dej: Príbeh plný elfov, vojny, zla, ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Smrteľné zvony 2 » Únos

Silvanas sa zobudila na prekrásnu hudbu. Nevedela čo to znamená, pretože bola ešte veľmi mladá- veď nemala ani 150 rokov. Bola to veľmi pekná elfka. Mala dlhé hnedé vlasy, ktoré jej siahali až po pás, krásnu zelenkavú pleť, akoby ju vytesala sama matka príroda a nádherné jasnozelené oči. No to, na čo bola Silvanas najviac pyšná bolo, že mala veľké a pekné špicaté uši ktorými bola výnimočná, a ktoré zdôrazňovali jej krásu. Bohužiaľ, Silvanas pochádzala z veľmi chudobnej rodiny a tak väčšinou chodila veľmi zašpinená, pretože stále pracovala v lese. Takto si jej krásu nikto nevšimol. No chudoba mala pre Silvanas aj dobre stránky. Nebola to žiadna namyslená, mladá elfka. Bolo to spravodlivé a poctivé dievča. Od rána do večera pomáhala svojmu otcovi s prácami v lese, starala sa o svojim päť súrodencov, a popritom sa tajne učila bojovať s rôznymi zbraňami. Ani netušila prečo sa to učila, proste cítila že sa to musí učiť a veľmi ju to bavilo.

Silvanas bola odmalička všetkým ostatným elfom na smiech. Každý sa jej smial, aká chodí špinavá a neupravená, no bolo jej to jedno. Po čase si už zvykla na posmech a reči.

Jej otec Fildus mal na to iný názor. Neznášal takýchto hlúpych elfov. Vravel, že sú hanbou celého spoločenstva elfov.

Silvanas sa vždy na otca usmiala a povedala: „Nič si s toho nerob otec, mne to nevadí.“ „Keby ešte tvoja matka žila, nenechala by ťa takto sa obliekať!“ odvrkol jej na to vždy.

Toto bola pre Silvanas veľmi citlivá téma. Zakaždým sa jej do očí nahrnuli slzy. No teraz, keď už bola hore a počúvala tu nádherné smutnú pieseň nemohla ani len pomyslieť na matku.

Zrazu do jej ošarpanej izby vtrhol jej otec.

„ Silvanas, poď rýchlo! Stalo sa niečo hrozné!“ Silvanas vydesene vyskočila z postele a utekala za ním. „Otec, čo sa stalo?“

„ Poď! Nemám čas ti to teraz vysvetľovať.“

Ako tak bežali zistila, že bežia rovno do stredu dediny, kde už bola skoro každá domácnosť. Mnohí sa tvárili veľmi nechápavo hlavne tí mladší, ale starí vyzerali veľmi znepokojene, ba až vystrašene. Na malé kamenné námestie rezkým krokom vybehol Otrivius, správca dediny. „Iste ste počuli znieť zvony smrti.“ prehovoril a hlas sa mu neprirodzene triasol.

Silvanas sa už nezdržala vykríkla: „Čo sú vlastne tie zvony smrti?“

Niektorí sa zachveli, no Ortivius statočne povedal: „Elfovia potrebovali kúzlo, ktorým by dali vedieť každému elfovi, že sa stalo niečo hrozné, že niekto zomrel. Tak spravili dvadsať zvonov smrti a dali ich k hlavnému mestu elfov Gilt-ortu. Keď sa zvony rozozvučia, znamená to, že...“ hlas sa mu už úplné zlomil a všetci vedeli že nebude schopný pokračovať.

Silvanas to až vtedy prišlo „Preboha! Veď to znamená že Gilt-ort padol?“

„ Áno.“ povedal zničený Otrivius.

„Ale veď tam boli prastaré kúzla! To mesto bolo nedobytné!“

„ Pravé preto sú všetci takí vystrašení.“ Všetci sa otočili. Medzi domami stál Trab, starý dedinsky medik. Silvanas naňho vyvaľovala oči.

„Trab, čo nám vieš o tom povedať?“

„ Haha haha nepočúvajte toho hlupáka! Staroba mu už klope na dvere. Určite povie že to bol nejaký netvor noci alebo Tumbruktus osobne.“ Smiali sa dedinčania v dave.

„Áno, bol to naozaj Tumbruktus!“ povedal Trab pokojným hlasom. Silvanas pocítila veľké sklamanie, no vedela že Trab to myslí smrteľne vážne. Pozrela mu rovno do očí a ich pohľady sa streli. Vtedy mu Silvanas uverila a to, čo sa stalo potom si dlho nevedela vysvetliť. Všetko zrazu zahalilo zlaté svetlo, ktoré vychádzalo zo Silvanas. Všetci sa tvárili vyľakane, pretože si nevšimli, odkiaľ svetlo vychádza. Iba starý Trab sa tváril veľmi spokojne.

Všetci elfovia sa ozlomkrky hnali do svojich príbytkov, no Silvanas tam stála celá bledá s pocitom hrôzy.

„Čo to do pekla malo znamenať? Čo to bolo?“ Bola hrozne vystrašená.

Otec prišiel k nej a tuho ju objal so slovami „Neboj sa ja som to videl Silvanas, nie je to nič hrozné. Doma ti to vysvetlím.“

Prešli cez celú dedinu, až prišli k ošarpanej, ledva pohromade držiacej chalupe. Potichu vošli do vnútra kde sa ozvala hlučná vrava. Všetkých Silvaninych päť súrodencov sa začalo naraz vypytovať, čo mala znamenať tá krásna hudba a kde boli takto neskoro v noci. No otec ich zastavil a povedal, že ráno im všetko vysvetlí, a nech idú okamžite naspäť do postele. Všetci odišli nahnevane si mrmlúc naspäť do svojich postelí. Otec si opatrne sadol ku svojej dcére a chytil ju za ruku. „Silvanas, to čo sa pred chvíľkou stalo...“

No Silvanas mu skočila do reči „Otec, hlavne mi nehovor, že som prekliata, alebo niečo také, lebo to by som nezniesla a radšej by som sa zabila.“

„ Drahá neboj sa, nie si prekliata. Si obdarovaná jedným z najkrajších darov, aké kto mohol kedy mať. Silvanas určite uznáš že sa každým kúskom tela podobáš na svoju mamu.“ Povedal jej s úsmevom a Silvanas sa do očí nahrnuli slzy. „Vieš“ pokračoval otec „tvoja mama patrila do prastarého rodu Orin.“

„Nechápem otec. Čo sú zač tí Orin?

„Bol to najstarší a najváženejší čarodejnícky rod, aký kedy elfovia mali. To oni založili túto zem, ktorá však nedostala názov, pretože to nikto z nich už nestihol. Orgovia ľudia a nemŕtvi ich postupne vyvraždili až ostala iba tvoja mama, a ako iste vieš dostali aj ju.“

Silvanas sa trpko rozplakala. Stále videla obraz svojej matky, ako leží celá zmrzačená na zemi.

„Neplač Silvanas, to ťa prejde. Dôležité je, že ty si posledná z rodu, pretože ako si si všimla ty si zdedila matkine schopnosti.“

„ Aké schopnosti?“

„ Predsa magické.“

„ Takže to, čo sa teraz stalo, bola mágia?“ Spýtala sa Silvanas vzrušene.

„Áno bola to mágia, ale musíš byť opatrná. Nikto nesmie zistiť že vieš čarovať, pretože nechcem stratiť aj teba.“

„Nepoviem to nikomu. Ale ako vieš že iba ja som zdedila mamine schopnosti?“

„ Pozri, niečo ti dám.“ otec odišiel do zadnej miestnosti a vrátil sa s nádhernou truhlou zdobenou drahými kameňmi. Bola celá z toho najkvalitnejšieho elfského dreva. Položil ju na stôl pred Silvanas, otvoril bohato zdobené veko a vybral nádherný plášť a brnenie.

„ Toto ti právom patrí Silvanas. Je to oblek, brnenie tvojej mami a ešte niečo tu je“ a vytiahol nádherný luk s tulcom šípov. „Ten luk je čarovný. Bude mať vždy presne sto šípov. Nikdy sa ti neminú. A ešte...“ vytiahol poslednú vec. Bola to stará ošarpaná kniha.

„ Čo to je?“ Spýtala sa Silvanas.

„To je kniha čarov, ale s ňou buď veľmi opatrná.“

„ Prečo?“

„ Pretože obsahuje veľmi nebezpečné kúzla. Vôbec ju nepúšťaj z ruky. Musí ostať stále pri tebe. Nechcem ani pomyslieť, čo by sa mohlo stať, keby sa dostala do nesprávnych rúk.“ Silvanas si prezerala nádherné zlaté brnenie, na ktorom boli tie isté drahé kamene, aké boli aj na truhlici. „Ale otec, prečo si to nepredal? Veď je to veľké bohatstvo. Nemuseli sme žiť v takejto biede.“

„ Ty si myslíš, že by som predal niečo takéto? Nie je to iba vzácnosť, ale aj spomienka na tvoju nebohú matku. Aspoň niečo mi po nej zostalo. Choď. Skús si to brnenie.“

„Nie otec. Necháme to na ráno.“

„To je riadna hlúposť!“ zlostil sa otec „No tak, chcem ťa v tom vidieť!“

„Tak dobre.“ súhlasila Silvanas. Prešla do vedľajšej miestnosti, tam odkiaľ jej otec priniesol truhlicu a dala si dolu šaty. Nevedela, či jej to brnenie padne, a tak si ho skúsila obliecť. Padlo ako uliate a na jej nahom tele ju príjemne chladilo. Silvanas však mala pocit, že ak by si ho dal na seba aj ten najširší elf, určite by mu padlo. Bolo to magické brnenie.

Vlasy si zviazala do pevného chvostu, cez rameno si prehodila luk a na chrbát si dala tulec so šípmi. Prišla k otcovi, ktorý na ňu iba vyvaľoval oči. Potom si sadol a rozplakal sa. Zdesená Silvanas nevedela čo má robiť. „Otecko čo sa ti stalo?“

„Vyzeráš úplne ako tvoja matka.“ povedal otec. Silvanas nevedela čo povedať. Objala svojho otca a tiež sa rozplakala.

Ráno sa Silvanas zobudila do nádherného dňa. Obloha nad lesom bola jasná a slnko rozdávalo svoje hrejivé lúče každému. Rozhodla sa preto, že pôjde na neďalekú čistinku a začne tam skúmať knihu kúziel. Ako tak kráčala cez dedinu videla, že jej obyvatelia sú ešte stále otrasený z tej večernej udalosti. Mnohí mali pozatvárané všetky okná i dvere, pretože sa báli že armáda zničila Gilt-ort a príde sem vyzabíjať aj ich.

Keď Silvanas opustila dedinu pocítila hrozný smrad. Netušila čo to môže byť, a tak to ignorovala. Nevedela sa dočkať, kedy konečne bude čítať z knihy kúziel. Keď dorazila na čistinku zistila, že nie je sama. V strede čistinky stál Trab a zbieral tam akési bylinky.

„Zdravím Trab!“ pozdravila ho Silvanas veselo, skrývajúc knihu za chrbtom „Čo to tu zbieraš?“

„Och ahoj Silvanas, no vieš zbieram tu Ušatník veľký. Vieš, mám menšie problémy s ušami a chcel by som si uvariť elixír sluchu.“

„ Aha... a budeš ho tu ešte dlho zbierať?“

„ Vlastne mám už toho dosť prečo?“ Trab sa tváril veľmi podozrievavo.

„ Noo ja len tak.“ rýchlo zahovárala Silvanas. „Som iba zvedavá to je všetko.“

„Tak v tom prípade ma môžeš odprevadiť do dediny ak chceš.“

„ No vlastne tu na niekoho čakám.“ povedala rýchlo to, čo jej ako prvé prišlo na myseľ.

„Aha takže ty už más chlapca? Tak kto to je? Orthar? Alebo nebodaj Iksim?“

„Nie, nie ani jeden. Toto je cudzinec.“

„ Och, no tak v tom prípade si dávaj veľký pozor! V týchto časoch môžu byť cudzinci veľmi nebezpečný.“

„ Áno dám si pozor.“ Nedočkavo mu odvetila.

„Dobre teda. Ja už idem, maj sa drahá.“ Trab rýchlo odcupital preč, mrmlajúc si popod nos.

Silvanas si rýchlo vydýchla. Ani nevedela ako sa jej to podarilo na starého Traba uhrať, pretože on bol vždy veľmi podozrievavý. Silvanas znovu zacítila ten strašný zápach bolo to, ako by niekto rovno pred ňu nahádzal stovky pokazených salamandrých vajíčok. Snažila sa ten zápach ignorovať, oprela sa o najbližší strom a začala čítať.

„Levitovanie to znie dobre.“ Čítala „Sústreďte sa na predmet a povedzte levituj! Silvanas sa tak sústredila, až vyzerala, akoby mala záchvat a jasne a hlasno povedala „levituj!“ Kameň, ktorý sa mal vzniesť do vzduchu, zostal rovnako nehybný ako predtým. Skúsila to ešte päť krát, no keď videla, že je to beznádejné vzdala to. Chcela skúsiť iné kúzlo, no nestihla. Čosi obrovské ju zdrapilo za pás a vznieslo hore. To niečo tak strašne smrdelo, že Silvanas sa do očí nahrnuli slzy. Bol ten najväčší troll akého kedy Silvanas videla. Jeho veľké špicaté zuby, celé od krvi, sa na ňu nepekne usmievali. Troll bol veľký asi desať metrov. Bolo vidieť, že je starý a skúsený, pretože mal množstvo rán a jaziev, čím sa stal ešte odpudzujúcejším.

„Čo chceš?“ spýtala sa Silvanas roztrasene.

„Teba!“ prehovoril troll drsným hlasom.

„Mňa? A to ako prečo?“

„ Budeš moja žena! Ja to vidieť! Ty čarovať teda chcieť čarovať. Gull rad čarodejníkov.“

„ Nie! Ja nebudem tvoja žena, nemôžem a pusti ma! Ja som elf. Ak niekto zistí, že som zmizla zabijú ťa. Buď si istý, všetci vedia že som tu.“

„Nevedia. Ja ťa sledovať už od dediny a ty byť stále sama. Iba nejaký starec ťa stretnúť ale ty ho oklamať a starec isť preč.“

„ Nie! Ešte raz ti vravím pusti ma!“

No bolo neskoro. Troll sa rozbehol držiac brániacu sa Silvanas. Unášal ju ďalej a ďalej od dediny. A v tom ich Silvanas zazrela Asi tridsať kostlivcov sa zakrádalo smerom k dedine. Silvanas jačala, prosila no nič nepomáhalo. Toll ju niesol ďalej.

[ » na začiatok « ]